Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a73/364521.25085f.pdf
PDF · 152.57 KB
No categories available
6Tdo/36/2010
Najvyšší súd 6 Tdo 36/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Petra Hatalu
a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Štefana Michálika na neverejnom zasadnutí konanom
7. októbra 2010 v Bratislave v trestnej veci obvineného A. B., pre pokračovací zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ (§ 138 písm. j/) Tr. zák. o dovolaní obvineného
proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. decembra 2009, sp. zn. 2 To 131/2009, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného A. B. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 7. septembra 2009, sp. zn.
2T 81/2009, bol obvinený A. B. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ (§ 138 písm. j/) Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ţe :
1/ dňa 22. decembra 2008 v obci B., okres L., pod zámienkou zaobstarania notebooku,
vylákal od M. Š., nar. X., bytom L., peňaţnú sumu 250 euro, pričom notebook mu nezaobstaral,
napriek tomu, ţe poškodený ho o vrátenie peňazí viackrát poţiadal, i napriek prísľubu doposiaľ
peniaze nevrátil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil M. Š. škodu vo výške
250 euro,
2/ dňa 5. januára 2009 v obci B., okres L., pod zámienkou zakúpenia injekcií pre chorého
syna, vylákal od J. Š., nar. X., bytom V., peňaţnú sumu 130 euro, ktorú prisľúbil vrátiť o týţdeň
odo dňa pôţičky, peniaze nevrátil a koncom januára 2009 od poškodeného vylákal ďalších
170 euro, napriek tomu, ţe poškodený o vrátenie peňazí viackrát poţiadal, i napriek prísľubu
doposiaľ peniaze nevrátil a pouţil ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil J. Š. škodu vo výške
300 euro,
3/ koncom januára 2009 v obci B., okres L., pod zámienkou zakúpenia injekcií
pre chorého syna, vylákal od kolegu v zamestnaní M. L., nar. X., bytom Ľ., peňaţnú sumu
150 euro, napriek tomu, ţe poškodený ho o vrátenie peňazí viackrát poţiadal, i napriek prísľubu
doposiaľ peniaze nevrátil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil M. L. škodu
vo výške 150 euro,
4/ dňa 31. januára 2009 v obci B., okres L., pod zámienkou zakúpenia dýchacieho
prístroja pre choré dieťa, vylákal od M. B., nar. X., bytom B., peňaţnú sumu 200 euro,
napriek tomu, ţe ho poškodená viackrát poţiadala o vrátenie peňazí, ani po prísľube doposiaľ
peniaze nevrátil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil M. B. škodu vo výške
200 euro,
5/ dňa 1. februára 2009 v obci B., okres L., pod zámienkou zakúpenia dýchacieho
prístroja pre choré dieťa, vylákal od E. S., nar. X., bytom L., peňaţnú sumu 300 euro,
napriek tomu, ţe ho poškodená viackrát poţiadala o vrátenie peňazí, ani po prísľube doposiaľ
peniaze nevrátil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil E. S. škodu vo výške
300 euro,
6/ dňa 4. februára 2009 v L. pod zámienkou zakúpenia pomocného prístroja na podporu
srdca pre chorého syna, vylákal od J. Z., nar. X., bytom L., peňaţnú sumu 100 euro,
napriek tomu, ţe ho poškodená viackrát poţiadala o vrátenie peňazí, ani po prísľube doposiaľ
peniaze nevrátil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil J. Z. škodu vo výške
100 euro,
7/ dňa 6. februára 2009 pod zámienkou vybavenia poistného pri dopravnej nehode,
vylákal od L. S., nar. X., bytom D., peňaţnú sumu, ktorú v uvedený deň bankovým prevodom
prostredníctvom banky D., pobočka R., zaslala na jeho účet, napriek tomu, ţe ho poškodená
viackrát poţiadala o vrátenie peňazí, ani po prísľube doposiaľ peniaze nevrátil a ponechal
si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil L. S. škodu vo výške 200 euro.
Obvinený bol vyššie uvedeným rozsudkom odsúdený podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 7
(§ 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/), § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 2 (dva) mesiace s tým, ţe na výkon tohto trestu bol
podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráţenia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol tieţ uloţený trest zákazu činnosti byť hmotne
zodpovedným pracovníkom vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov.
Týmto rozsudkom bol zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok o treste
z rozsudku Okresného súdu Svidník, sp. zn. 1T 47/2008, zo dňa 27. februára 2009, ktorým bol
obvinenému A. B. podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. uloţený trest odňatia slobody vo výmere
10 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia a trest
zákazu činnosti byť hmotne zodpovedným pracovníkom vo výmere 20 mesiacov, ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obvinený súčasne zaviazaný k náhrade škody
poškodeným.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený A. B. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo
uznesením Krajského súdu v Ţiline zo 16. decembra 2009, sp. zn. 2 To 131/2009, zamietnuté ako
V zmysle § 183 ods. 1 písm. b/ Tr. por. rozsudok je právoplatný a vykonateľný, ak zákon
síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale podané odvolanie bolo zamietnuté.
Dňa 16. marca 2010 podal obvinený A. B. prostredníctvom svojho obhajcu na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš dovolanie proti vyššie uvedenému rozhodnutiu krajského súdu,
a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por. v spojení s § 374 ods. 3
Tr. por., pričom toto bolo následne (13. septembra 2010) uvedeným prvostupňovým súdom
predloţené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o prvý dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) obvinený poukázal
na to, ţe v zmysle § 34 ods. 1 Tr. por. právo na obhajobu v jeho materiálnom ponímaní implikuje
o.i. aj právo obvineného podať opravný prostriedok, ktorého zákonným obsahom je nepochybne
aj právo na jeho riadne prejednanie a rozhodnutie - v rozsahu a spôsobom upraveným všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ak teda potom v danom prípade odvolací súd vôbec
nepreskúmaval samotné vecné dôvody (meritum) ním podaného odvolania, bolo tak závaţným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Taktieţ mu bolo v konečnom dôsledku odňaté právo
na to, aby bola správnosť a zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa preskúmaná nadriadeným
orgánom. Odvolací súd toto svoje „nekonanie“ odôvodnil poukázaním na procesný postup
v zmysle § 257 Tr. por., aplikovaný v danej veci, pričom predovšetkým ten jeho záver,
ţe uvedeným postupom došlo uţ pred súdom prvého stupňa k „právoplatnému rozhodnutiu
o vine obžalovaného“, povaţuje obvinený za nesprávny a nezákonný, keďţe ním podané
odvolanie malo odkladný účinok na právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa (t.j. uvedené rozhodnutie nemohlo byť v čase, keď o ňom odvolací súd
rozhodoval, právoplatné, a to ani vo výroku o vine, ani vo výroku o treste). Odvolací súd nemal
teda legitímny dôvod nepreskúmavať odvolacie námietky obvineného. Navyše uznesenie
prvostupňového súdu o prijatí vyhlásenia obţalovaného v zmysle § 257 je len rozhodnutím
„procesného“ charakteru, upravujúcim ďalší postup súdu a strán trestného konania v štádiu
dokazovania na hlavnom pojednávaní a nie rozhodnutím, ktorým súd rozhoduje o vine alebo
nevine obţalovaného a o treste za spáchaný trestný čin. Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. kaţdý,
proti komu sa vedie trestné konanie, povaţuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (zásada prezumpcie neviny). Z uvedeného vyplýva, ţe o vine
môţe rozhodnúť len súd a to len rozsudkom.
Podľa názoru obvineného hlavným účelom ustanovení § 257 Tr. por. je skrátenie
procesne náročného hlavného pojednávania, keďţe jediným procesným dôsledkom vyhlásenia
obţalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., v spojení s následným vyjadrením
obţalovaného k otázkam podľa § 333 ods. 3 písm. c/, písm. d/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/
Tr. por. a následným prijatím vyhlásenia obţalovaného súdom podľa § 257 ods. 6 a ods. 7
Tr. por. je následok uvedený v § 257 ods. 7 Tr. por., a síce, ţe ak súd rozhodol, ţe vyhlásenie
obţalovaného podľa odseku 4 prijíma, vyhlási, ţe dokazovanie v rozsahu, v akom obţalovaný
priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom,
výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. Trestný poriadok teda neupravuje
ţiadne dôsledky alebo vplyv takéhoto procesného postupu na právoplatnosť a vykonateľnosť
rozsudku, a tým i na jeho preskúmateľnosť v odvolacom konaní (napr. v konaní o dohode o vine
a treste Trestný poriadok odvolanie expressis verbis nepripúšťa).
Obvinený upozornil tieţ na to, ţe v rámci svojho odvolania namietal výlučne právnu
kvalifikáciu ním priznaného skutku, vrátane aplikácie ďalších hmotnoprávnych ustanovení.
Zastáva pritom ten názor, ţe z jeho odpovedí - „áno“ na otázky podľa § 333 ods. 3 písm. f/
a písm. g/ Tr. por. nemoţno vyvodiť, ţe s právnou kvalifikáciou skutku, resp. i s pouţitím ďalších
hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona, ktoré v odvolaní namietal, aj súhlasí.
V konečnom dôsledku ale takýto jeho súhlas nie je ani pre následok predpokladaný v § 257
ods. 7 Tr. por. relevantný, keďţe právna kvalifikácia skutku alebo aplikácia iných
hmotnoprávnych ustanovení nie je v trestnom konaní predmetom dokazovania. Z toho dôvodu
ani Trestný poriadok nevyţaduje, aby obvinený na otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c/, písm. d/
písm. f/, písm. g/ a písm. h/ Tr. por. odpovedal spôsobom, či s právnou kvalifikáciou skutku
výslovne súhlasí alebo nesúhlasí, ale len, či jej rozumie, a ani sa obvinený nepriznáva k takto
kvalifikovanému trestnému činu, ale priznáva sa len k spáchaniu skutku, ktorý je trestným činom
(a nie napr. a správnym deliktom alebo priestupkom). Skutok priznaný obvineným,
resp. aj zistený súdom môţe teda súd vţdy prekvalifikovať, čo jednoznačne vyplýva o. i. aj
z toho, ţe nesprávne právne posúdenie skutku je všeobecným dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Podľa obvineného odvolací súd pochybil tieţ v tom, ţe aplikoval procesné ustanovenie
§ 319 Tr. por. Zamietnuť odvolanie ako nedôvodné totiţ predpokladá, aby sa odvolací súd
jednotlivými dôvodmi odvolania aj zaoberal a ich opodstatnenosť a odôvodnenosť preskúmal.
Čo sa týka ďalšieho dôvodu dovolania (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v spojení s § 374
ods. 3 Tr. por.), jeho naplnenie obvinený vidí v tom, ţe výrok o vine, ktorým ho súd prvého
stupňa uznal za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3
písm. c/ (§ 138 písm. j/) Tr. zák., t.j. podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty, je zaloţený
na nesprávnej právnej kvalifikácii predmetného skutku, pričom v dôsledku takejto nesprávnej
právnej kvalifikácie súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na daný skutok aj ďalšie
hmotnoprávne ustanovenia Trestného zákona, najmä ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák. Obvinený
v tejto súvislosti zároveň odkázal i na dôvody svojho odvolania, v ktorom namietal tak správnosť
výroku o vine ako aj treste.
Ako ďalej uviedol, v prípade pokračovacieho trestného činu sa jedná o jeden trestný čin,
spáchaný viacerými skutkami, za súčasnej existencie objektívnej a subjektívnej súvislosti
jednotlivých skutkov. Ak teda osoba vykoná viac skutkov, je zrejmé, ţe kaţdý z uvedených
skutkov bude smerovať voči inému individuálnemu objektu chránenému Trestným zákonom,
t.j. voči iným osobám resp. veciam. „Mnohosť“ napadnutých alebo ohrozených objektov,
príp. predmetov útoku je samotnou podstatou pokračovacieho trestného činu. V danom prípade
pouţitý osobitný kvalifikačný pojem – závaţnejší spôsob konania, ktorého legálna definícia
podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. zahŕňa páchanie trestného činu na viacerých osobách, predpokladá
podľa názoru obvineného také konanie páchateľa, ktoré je len jedným skutkom, ktorý má však
znaky jedného prípadne aj viacerých trestných činov spáchaných súčasne na viacerých osobách.
Nie je ho však moţné aplikovať na prípad dvoch a viacerých skutkov, ktoré majú znaky či uţ
jedného trestného činu (pokračovacieho), alebo dvoch resp. viacerých trestných činov, ktoré
nie sú pokračovacím trestným činom (viacčinný súbeh), nakoľko pravidelným znakom mnohosti
skutkov je mnohosť ohrozených či porušených objektov, resp. predmetov útoku.
Z dôvodov vyššie uvedených mal byť teda predmetný skutok správne kvalifikovaný ako
pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. S poukazom na to neboli potom splnené
ani zákonné podmienky na uloţenie súhrnného trestu s pouţitím asperačnej zásady (§ 41 ods. 2
Tr. zák. v spojitosti s § 42 Tr. zák.), keďţe ani jeden zo zbiehajúcich sa trestných činov nebol
zločinom. Súd prvého stupňa tak ani pri ukladaní trestu nepostupoval zákonom ustanoveným
spôsobom a v súlade so zásadami zakotvenými v Trestnom zákone, keď jeho konanie posúdil
podľa ustanovení najprísnejšie trestných, nehľadiac pritom na jeho motív či cieľ, ba ani
na skutočnosť, ţe sa priznal a čin oľutoval.
Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený A. B. navrhol, aby dovolací súd
podľa § 386 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. rozsudkom vyslovil porušenie zákona v príslušných
ustanoveniach, o ktoré sa dôvody podaného dovolania opierajú a súčasne, aby zrušil napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal odvolaciemu súdu, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Z písomného vyjadrenia poškodenej E. S. k predmetnému dovolaniu vyplýva,
ţe menovaná trvá na svojej predchádzajúcej výpovedi a aj v prípade nového rozhodnutia ţiada,
aby súd v odsudzujúcom rozsudku obvinenému uloţil povinnosť uhradiť jej škodu vo výške
300 eur (č. l. 223).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil,
ţe dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por. a § 566 ods. 3
Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/
a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.),
ţe dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.).
Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 Tr. por., veta prvá,
keďţe obvinený pred podaním dovolania vyuţil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, ţe podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak bolo zásadným
spôsobom porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak je rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôţe
skúmať a meniť.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. moţno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie
na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom
prostriedku.
Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ aţ písm. g/ nemoţno pouţiť,
ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní a nenamietal
ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.
V zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom
do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Moţnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd povaţuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, ţe obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,
a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie vyplýva,
ţe vo vzťahu k zistenému skutku je moţné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to,
ţe skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin,
hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin, neţ za ktorý bol obvinený uznaný vinným.
Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, moţno tieţ vytýkať iné nesprávne
hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej
kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska
hmotného práva.
Z hľadiska obsahu dovolania obvineného je s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod
významná otázka, či prvostupňový súd správne pristúpil k právnej kvalifikácii posudzovaného
skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ (§ 138 písm. j/)
Tr. zák. Dovolateľ je totiţ toho názoru, ţe samotné posúdenie konania ako pokračovacieho
trestného činu vylučuje moţnosť aplikovať vyššie uvedenú kvalifikovanú skutkovú podstatu,
keďţe samotnou podstatou pokračovacieho trestného činu, ako činu spáchaného viacerými
skutkami, je mnohosť napadnutých alebo ohrozených objektov, resp. predmetov útoku.
Dovolací súd povaţuje k uvedenému za potrebné zdôrazniť predovšetkým tú skutočnosť,
ţe pokračovací trestný čin je z hľadiska hmotného práva chápaný ako jeden skutok a jeden
trestný čin, ktorý sa skladá len z viacerých čiastkových útokov. Predmet útoku môţe byť pritom
jeden, dva, resp. viaceré. Tieţ pokračovací trestný čin podvodu mohol byť preto spáchaný len
na jednej a tej istej osobe. Z uvedeného je teda úplne zrejmé, ţe dovolacie námietky obvineného,
poukazujúce na podľa jeho názoru nesprávnu právnu kvalifikáciu predmetného skutku,
sú neopodstatnené a z pohľadu naplnenia vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu teda irelevantné.
Právne posúdenie skutku podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty súdom prvého stupňa je teda
správne a v súlade so zákonom.
Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.), z obsahu podaného
dovolania vyplýva, ţe jeho naplnenie obvinený vidí predovšetkým v tom, ţe krajský súd v rámci
odvolacieho konania nepreskúmaval samotné vecné dôvody odvolania, čím bolo zásadným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Takéto svoje „nekonanie“ pritom odôvodnil
poukazovaním na postup podľa § 257 Tr. por., aplikovaný v danom prípade, čo ale nemoţno
povaţovať za správne a zákonné.
Dovolací súd konštatuje, ţe po preštudovaní predmetného spisového materiálu dospel
k takému záveru, ţe odvolací súd pochybil, keď nepreskúmal opodstatnenosť a odôvodnenosť
všetkých odvolacích námietok obvineného (zaoberal sa len námietkami smerujúcimi k výroku
o treste). Povaţuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť predovšetkým tú skutočnosť,
ţe v Trestnom poriadku niet ţiadneho zákonného ustanovenia, oprávňujúceho odvolací súd
k tomu, aby sa v konaní, v ktorom došlo k vydaniu uznesenia o prijatí vyhlásenia obvineného
v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., uţ nezaoberal výhradami obvineného vo vzťahu
k právnemu posúdeniu ním priznaného skutku. Avšak treba zároveň poukázať na to, ţe v rámci
tohto dovolacieho konania sa uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal s vyššie
uvedenými námietkami obvineného, keď dospel k záveru, ţe tieto sú neopodstatnené a právne
posúdenie predmetného skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3
písm. c/ (§ 138 písm. j/) Tr. zák. je správne a v súlade so zákonom.
S poukazom na uvedené moţno konštatovať, ţe hoci bolo v dôsledku vyššie spomenutého
pochybenia odvolacieho súdu porušené právo obvineného na obhajobu, nebolo porušené
zásadným spôsobom, teda tak ako to vyţaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu, keďţe uvedené pochybenie nevyvolalo odlišné
rozhodnutie vo veci samej. Aj keby sa teda odvolací súd zaoberal všetkými odvolacími
námietkami obvineného, dospel by k rovnakému záveru, a síce, ţe podané odvolanie je potrebné
zamietnuť ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 7. októbra 2010
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Alţbeta Kóňová