Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
69f/364495.61e4b2.pdf
PDF · 168.19 KB
No categories available
6To/3/2010
Najvyšší súd 6 To 3/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa
7. októbra 2010 v Bratislave v trestnej veci obžalovaného D. H., pre trestný čin vraždy
spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 Tr. zák. o odvolaní krajského
prokurátora v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T 4/04
z 11. novembra 2009, rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) napadnutý rozsudok s a z r u š u j e.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec s a v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T 4/04 z 11. novembra 2009,
bol obžalovaný D. H. oslobodený spod skutkov obžaloby krajského prokurátora v Košiciach,
sp. zn. 1Kv 50/04 z 25. marca 2004 pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin vraždy
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák., ktoré mal spáchať tak, že :
1/ dňa 15. decembra 1999 okolo 08.00 hod. na sídlisku N., po predchádzajúcej
vzájomnej dohode týkajúcej sa usmrtenia K. K. obžalovaný D. H. spoločne s ďalšími osobami
po naplánovaní celej akcie, po zaobstaraní prostriedkov na jej uskutočnenie, prerozdeliac
si úlohy zaujali vopred dohodnuté postavenie v okolí bydliska K. K. na ul. T. tak, že prvá
osoba mala výhľad na vchod obytného bloku, kde sa K. K. zdržiaval s tým, že cez mobilný
telefón bola v spojení so strelcom, ktorý spoločne s ďalšou osobou, ukrývajúc pri sebe
samopal zn. M70AB2, kal. 7,62 mm, výr. č. X., sa nachádzali v osobnom motorovom vozidle
zn. Škoda 1203 ŠPZ :X., neďaleko uvedeného miesta a ďalšia osoba, ako aj obžalovaný
D. H. v osobných motorových vozidlách značiek Ford Orion EČ :X. a Fiat Uno ŠPZ :X., boli
pripravené na postupný odvoz strelca do úkrytu, pričom pre nedorozumenie
počas telefonického spojenia medzi prvou osobou a strelcom v čase, keď K. K. vyšiel
z obytného bloku na ulicu a nasadal do svojho motorového vozidla, nedošlo zo strany strelca
k zaujatiu dohodnutej streleckej pozície a následnej streľbe na K. K.,
2/ dňa 16. decembra 1999 okolo 08.00 hod. na sídlisku N., po predchádzajúcom
neúspešnom pokuse o usmrtenie K. K. dňa 15. decembra 1999 za tým istým účelom
a po predchádzajúcej vzájomnej dohode obžalovaný D. H. spoločne s ďalšími osobami
za rovnakého rozdelenia úloh ako dňa 15. decembra 1999 a s tými istými prostriedkami
opätovne zaujali rozostavenie v okolí bydliska K. K. na ul. T. s tým, že za strelca bola tento
krát určená iná osoba, pričom po vyjdení K. K. z obytného bloku a po jeho nasadnutí
do osobného motorového vozidla zn. VW Golf EČ : X., osoba majúca výhľad na vchod
uvedeného bloku dala telefonický signál strelcovi, ktorého ďalšia osoba ihneď nato doviezla
k novinovému stánku na ul. T., pokračujúc v následnej jazde smerom do mesta a strelec
po vystúpení z vozidla z bezprostrednej blízkosti viackrát vystrelil zo samopalu zn. M70AB2,
kal. 7,62 mm, výr. č. X. na prichádzajúce vozidlo riadené K. K. a tohto zasiahol do hlavy
a pravej časti hrude, spôsobiac mu rozsiahle devastačné poranenia hlavy a mozgu,
s jeho vytlačením navonok, pri otvorených trieštivých zlomeninách kostí lebky, ktorým
menovaný na mieste podľahol, pričom následne ďalšia osoba na osobnom motorovom vozidle
zn. Ford Orion EČ : X., a obžalovaný D. H. na osobnom motorovom vozidle zn. Fiat Uno
ŠPZ :X., zabezpečil postupný odvoz strelca do úkrytu a spálenie jeho oblečenia ako aj
motorového vozidla zn. Ford Orion.
Proti oslobodzujúcemu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
krajský prokurátor. V písomne podanom odvolaní vyslovil názor, že rozsudok krajského súdu
je opäť nejasný a nezrozumiteľný. Súd nedostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie
a v odôvodnení rozsudku sa odvoláva na skutočnosti, ktoré nevyplývajú z vykonaných
dôkazov. Na druhej strane krajský súd na niektoré dôkazy vôbec neprihliadal.
Vytýka súdu, že v odôvodnení rozsudku sa odvoláva na úkony, ktoré vôbec neboli
vykonané a ak by boli vykonané boli by nezákonné, napr. konfrontácia chráneného svedka
s odsúdeným D. B. Poukazuje na to, že rozpory vo výpovediach chráneného svedka, ktoré súd
rozvádza na str. 10 - 11 rozsudku, rozpormi nie sú.
Podľa názoru krajského prokurátora nie je podstatné, že si svedok mýlil názov obce,
kde sa nachádza krčma „U.“. Nesporný je aj dátum zoznámenia obžalovaného H.
s chráneným svedkom. Rozporným nie je ani miesto, kde došlo k skúšobnej streľbe
zo samopalu. Chránený svedok za prítomnosti dozorujúceho prokurátora miesto presne
označil. Spochybňuje tvrdenie súdu v tom, že chránený svedok nevypovedal o pálení veci.
Presne cituje v dôvodoch výpoveď chráneného svedka, kde o tejto skutočnosti hovorí.
Z dôvodov rozsudku nie je zrejmé, prečo krajský súd neuveril výpovedi chráneného svedka.
Pokiaľ krajský súd spochybňuje výpoveď chráneného svedka v iných trestných veciach,
krajský prokurátor uvádza, že výpoveď chráneného svedka nebola spochybnená v týchto
konaniach, išlo len o jeden dôkaz, ktorý nepostačoval na uznanie viny. Poukazuje aj
na tú skutočnosť, že súd nebral do úvahy posudok ohľadne hodnovernosti výpovede
chráneného svedka a podrobne hodnotí dôkazy, ktorými chránený svedok usvedčuje
obžalovaného D. H.
Na druhej strane krajský prokurátor výpoveď svedka F. R. hodnotí ako nehodnovernú.
Jeho výpoveď hodnotí rafinovanou snahou pomôcť rodinným príslušníkom - obžalovanému
vyviniť sa v danej trestnej veci. Poukazuje na nelogické tvrdenia svedka, na jednej strane
hovorí, že sa s obžalovaným nestretávali a stretli sa práve v deň spáchania skutku. Po tomto
termíne už kontakty opätovne neudržiavali. Výpoveď svedka hodnotí ako súčasť
pripravovanej obhajoby.
Pri hodnotení dôkazov súd nevzal do úvahy výpis telefonických hovorov medzi B.
a H., ktoré prebehli v decembri 1999 a nevysporiadal sa s tvrdením B., že sa stretli
len jedenkrát vo februári 1998.
Krajský prokurátor poukazuje na to, že celá obhajoba obžalovaného sa týka len skutku
pod bodom 2/ a vôbec krajský súd nevyhodnotil dôkazy k bodu 1/ a týmto skutkom sa vôbec
nezaoberal. Z rozsudku nevyplýva, prečo krajský súd oslobodil obžalovaného spod skutku
v bode 1/ obžaloby.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/
Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov zrušil napadnutý rozsudok
a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach, aby ju znovu prejednal
a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného dovolania preskúmal
podľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku,
proti ktorým bolo podané dovolanie, správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo
rozsudku, prihliadol i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že krajský súd
nevyhodnotil všetky dôkazy vykonané v konaní, nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie a po vrátení veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na nové prejednanie a rozhodnutie nevykonal úkony a doplnenia, ktorých vykonanie odvolací
súd nariadil.
Krajský súd v Košiciach už v r. 2006 rozsudkom, sp. zn. 2T 4/04 zo dňa
23. marca 2006 obžalovaného D. H. spod obžaloby krajského prokurátora v Košiciach,
sp. zn. 1Kv 50/04 z 25. marca 2004 pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin vraždy
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák. (uvedené v predchádzajúcej časti
odôvodnenia) podľa § 226 písm. c/ Tr. por. oslobodil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 4 To 57/2006 zo dňa
23. marca 2006 napadnutý rozsudok zrušil podľa § 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a podľa § 259
ods. 1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení uviedol, že obžaloba bola
podaná ako na dva skutky, ktoré však boli právne kvalifikované ako trestný čin vraždy
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák., pričom krajský súd prebral túto
kvalifikáciu bez toho, aby zdôvodnil, prečo v tomto prípade nebol skutok kvalifikovaný
vo vzťahu k obžalovanému H. ako pokračujúci trestný čin vraždy spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák. v čiastkovom útoku 1/ v štádiu pokusu podľa § 8
ods. 1 Tr. zák., v čiastkovom útoku 2/ ako dokonaný trestný čin, pretože by mohlo ísť
o dva čiastkové útoky, medzi ktorými bola prestávka, pri ktorej dočasne (do druhého dňa)
mali obžalovaní upustiť od protiprávneho konania, tak isto sa zmenil spôsob vykonania
skutku, kde sa vymenila osoba strelca a teda aj rozloženie úloh v skupine.
Uvedenými skutočnosťami sa krajský súd v odôvodnení rozsudku vôbec
nevysporiadal. V rozsudku z 23. marca 2006 aj v rozsudku z 11. novembra 2009 je uvedené,
že D. H. sa podľa § 226 písm. c/ Tr. por. oslobodzuje spod skutkov obžaloby krajského
prokurátora pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin vraždy podľa § 9
ods. 2, § 219 ods. 1 Tr. zák., ktoré mal spáchať tak, že (nasleduje čiastkový skutok
zo dňa 15. decembra 1999 a potom čiastkový skutok zo dňa 16. decembra 1999) a následne
konštatovanie (v rozsudku z 23. marca 2006, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal
obžalovaný) a (v rozsudku zo dňa 11. novembra 2009, nakoľko nebolo dokázané, že skutky
spáchal obžalovaný).
Podľa § 264 ods. 1 Tr. por. súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie
a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací
súd a je povinný vykonať úkony a doplnenia, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.
Krajský súd po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie ako už bolo
konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia nepostupoval v súlade s ustanovením
§ 264 ods. 1 Tr. por. a nevykonal ani ďalšie úkony a doplnenia, ktorých vykonanie odvolací
súd nariadil.
V uznesení najvyššieho súdu sa uvádza, že rozhodujúcim dôkazom vo veci má byť
výpoveď chráneného svedka T., ktorý detailne popísal priebeh skutku tak, ako ho mal zažiť
ako člen skupiny, ktorá sa mala podieľať na vražde. Jeho výpoveď je podopretá znaleckým
psychologickým posudkom. Znalecký posudok sa nachádza v spise na č. l. 119 - 138.
Znalecký posudok podala znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie Klinická psychológia
dospelých, ktorá podávala znalecký posudok aj na obvineného D. H. Znalkyňa bola vypočutá
na hlavnom pojednávaní dňa 16. septembra 2005. Ale vyjadrovala sa len k znaleckému
posudku, ktorý podala vo vzťahu k obvinenému H., nie k svedkovi T. Krajský súd znalecký
posudok vo vzťahu k T. nevyhodnotil. Bude preto potrebné aj v tomto smere splniť pokyn
najvyššieho súdu.
Krajský súd sa nezaoberal tým, z akého dôvodu by chránený svedok mal krivo
obviňovať obvineného H., aká by bola motivácia svedka, aby usvedčoval obžalovaného,
ak by sa skutku nezúčastnil.
Najvyšší súd vytýkal krajskému súdu, že výpovede svedkov T. a R. nepodrobil
dôkladnej analýze, týkajúcej sa ich hodnovernosti alebo nedôveryhodnosti a uspokojil sa len
s konštatovaním, že ide o protichodné výpovede a preto využíva zásadu „in dubio pro reo“.
Krajský súd na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. mája 2008 podrobne vypočul svedka
R., ale nie v intenciách uvedených v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu na str. 6 - 7.
Z hľadiska služobného postavenia svedka nemôžu súdu postačovať 2 otázky a 2 odpovede
ohľadne toho, čo mal súd zistiť výsluchom svedka k otázke trestného stíhania, jeho švagra,
prečo sa ako svedok neprihlásil na polícii skôr ako v októbri 2003. Súd podrobne hodnotí
rozpory vo výpovedi svedka T., ale vôbec sa nezaoberá otázkou hodnovernosti výpovede
svedka R. ako to požadoval najvyšší súd.
Je potrebné sa zaoberať aj časovými údajmi, ktoré uvádza svedok R. v kontexte
s celou jeho výpoveďou, a nie vychádzať z toho, že stanovil čas odchodu D. H. z kancelárie
okolo 8.25 - 8.30 hod. Na jednej strane tvrdí, že keď bola oznámená udalosť vraždy K.
na ich úrade, nastal rozruch. Obvinený prišiel za ním o 7.20 hod. a zhruba za pol hodiny
po príchode sa dozvedel o vražde K., povedal to D. H., ktorý chvíľku u neho posedel a on sám
mu povedal, že bude mať robotu a na pneumatiky pôjdu inokedy a preto odišiel. T. hovorí,
že H. videl stáť vedľa cesty 8.05-8.10 hod. Vzhľadom na tieto okolnosti, za akú dobu
sa mohol obžalovaný premiestniť z OÚV Košice II, na miesto, kde sa stretol T. s H.
bude nutné vykonať vyšetrovací pokus tak, ako to požaduje najvyšší súd v zrušujúcom
uznesení. Vykonanie vyšetrovacieho pokusu, nemôže znemožniť presmerovanie ciest, zmenu
infraštruktúry.
Na č. l. 1140 - 1142 sa nachádza vyjadrenie, že nie je možné zistiť čas oznámenia
o úmrtí K. na operačnom stredisku. Súd konštatuje v odôvodnení, že na úrade vyšetrovania
sa o tom dozvedeli v čase medzi 8.15 - 8.20 hod. Tento údaj je potrebné zistiť v spise
2T 33/02, ale určite signál o úmrtí K. neprišiel na operačné stredisko po 15,
resp. 20 minútach.
Obvinený na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a nevypovedal. Hodnovernosť
jeho výpovede z prípravného konania je spochybňovaná výpoveďou svedka Ľ. S., ktorý bol
síce na hlavnom pojednávaní dňa 26. novembra 2008, ale nie k použitým ITP, z ktorých
je evidentné, že sa obvinený zdržiaval na inom území ako tvrdil vo výpovedi v prípravnom
konaní.
Svedka B., ktorý udáva, že bol s obvineným H. naposledy v r. 1998, treba vypočuť
na telefonické kontakty s obžalovaným v dobe od 9. decembra - 16. decembra 1999.
Podstatnou vadou konania a odôvodnenia rozhodnutia je skutočnosť, že krajský súd
pri vykonaní dokazovania a odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nezaoberal čiastkovým
skutkom z 15. decembra 1999. Odôvodnenie rozsudku je v rozpore s ustanovením § 125
Tr. por. k čiastkovému skutku pod bodom 1/.
V ďalšom konaní krajský musí odstrániť vytýkané nedostatky, doplniť dokazovanie,
vysporiadať sa s rozpormi, na ktoré odvolací súd poukázal a následne vykonané dôkazy
vyhodnotí podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali strany konania alebo
orgány činné v trestnom konaní.
Krajský súd musí v ďalšom konaní dôsledne rešpektovať ustanovenie § 264 ods. 1
S poukazom na horekonštatované pochybenia v konaní Najvyšší súd Slovenskej
republiky na neverejnom zasadnutí zrušil napadnutý rozsudok, lebo je zrejmé, že vadu nie je
možné odstrániť na verejnom zasadnutí (§ 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).
Keďže po zrušení rozhodnutia je treba vo veci prijať nové rozhodnutie, vrátil odvolací
súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 7. októbra 2010
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Vypracoval : JUDr. Daniel Hudák
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová