Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 56 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)11d/365955.16d35d.pdf
PDF · 155.76 KB
No categories available
6Cdo/70/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 70/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S. V., zastúpeného JUDr. A.
Š., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti ţalovanej S. M., bývajúcej v B.,
v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Z. M., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom
v B., o splnenie povinnosti zaplatiť 2 348,74 eur s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 8 C 82/2003, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2006 sp.zn. 4 Co 407/05, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2006 sp.zn. 4 Co 407/05
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV (súd prvého stupňa) rozsudkom z 10. mája 2005 č.k.
8 C 82/03-95 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi, na jeho účet v banke, sumu
40 316,30 Sk (1 338,25 eur). Ţalobu vo zvyšku (príslušenstva pohľadávky) zamietol.
Ţalovanej uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi, na účet jeho zástupkyne, náhradu trov
konania v sume 16 996,-- Sk (564,16 eur).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa účastníci podali odvolanie; ţalobca ho napadol
v jeho zamietajúcej časti a ţalovaná v časti o trovách konania.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) uznesením z 30. júna 2006 sp.zn. 4 Co 407/05
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa príslušenstva
pohľadávky tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu 40 316,30 Sk
(1 338,25 eur) spolu s 13 %-ným úrokom z omeškania od 14. februára 2003; vo zvyšku
príslušenstva pohľadávky a v časti o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na odôvodnenie
dovolania uviedla, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní ţalobcu napriek tomu, ţe jeho
zástupkyňa „v konaní odvolacieho súdu nemala spôsobilosť byť účastníkom konania ani
procesnú spôsobilosť na riadne zastupovanie“. Odvolanie totiţ podala zástupkyňa v rozpore
s rozhodnutím ţalobcu z augusta 2005, ţe proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie
nepodá. Zástupkyňa ţalobcu „nemala v uvedenom kontexte udelené splnomocnenie byť
účastníkom konania a nemala procesnú spôsobilosť na riadne zastupovanie“.
Ţalobca navrhol dovolanie ţalovanej zamietnuť. Okrem iného uviedol, ţe ním zvolená
zástupkyňa mala plnomocenstvo pre celé konanie, ktoré nebolo nijak obmedzené, a ktoré
zaniklo aţ vykonaním úkonov, na ktoré bolo udelené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania, ktorá je v dovolacom konaní zastúpená advokátom
[§ 240 ods. 1 a § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov (O.s.p.)], po prejednaní veci bez nariadenia dovolacieho pojednávania,
keďţe dovolanie ţalovanej smeruje proti uzneseniu (§ 243a ods. 3 O.s.p.), dospel k záveru, ţe
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Dovolací súd je povinný vţdy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
(§ 242 ods.1 druhá veta O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. totiţ dovolanie je prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je pritom predmet
konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto
ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne
prípustné. Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale
len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je takouto vadou
skutočne postihnuté.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté jednou z týchto vád, a to vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Podľa § 223 O.s.p. odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení
rozsudok; inak rozhoduje uznesením.
Zo zmyslu a obsahu v tomto normatívnom texte pouţitých slov a nimi utváranej vety
(z jazykového výkladu normy) vyplýva, ţe pokiaľ ide o formu jeho rozhodnutia, odvolací súd
rozhoduje rozsudkom aj uznesením. Rozsudkom rozhoduje o odvolaniach smerujúcich proti
rozsudkom, ktoré sú potvrdené alebo zmenené (hoci len sčasti). V ostatných prípadoch
odvolací súd rozhoduje uznesením. Citovaná norma neustanovuje ţiadnu výnimku z tohto
normatívu, a to ani v prípade, ţe predmetom odvolacieho konania sa stal iba úrok z omeškania
alebo jeho zročnosť.
Nie je moţné sa prikloniť ani k prípadnému záveru, ţe by rozhodnutie súdu prvého
stupňa malo v časti o príslušenstve pohľadávky, ktorá časť bola iba napadnutá odvolaním,
povahu uznesenia.
Podľa § 167 ods. 1 O.s.p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,
o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,
o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Súd teda rozhoduje uznesením vtedy, ak zákon neustanovuje inak (rozhodovanie
rozsudkom, platobným rozkazom, osvedčením o dedičstve, opatrením) alebo ak zákon priamo
a výslovne predpisuje, ţe súd rozhoduje vo veci samej uznesením. Vo veci samej sa
uznesením rozhoduje vo volebnom súdnictve (§ 250z a nasl. O.s.p.), v konaní o dedičstve,
v konaní o výkone rozhodnutia, v súdnom exekučnom konaní a pod. Zo ţiadneho
z procesných ustanovení nevyplýva, ţe by sa uznesením rozhodovalo aj o príslušenstve
pohľadávky.
Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom. Ak teda odvolací súd ho v napadnutej časti
zmenil tak, ţe ţalobe na splnenie povinnosti zaplatiť aj úrok z omeškania sčasti vyhovel, mal
rozhodnúť tieţ rozsudkom. Pokiaľ tak nekonal zaťaţil svoje konanie vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p. pretoţe účastníkom odňal právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku
Ústavná poţiadavka vyhlásiť rozsudok súdu verejne, zakotvená v čl. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba „ústava“), vychádza z medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôţe zásadne
odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské
práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
poţiadavku verejného vyhlásenia rozsudku moţno povaţovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť moţnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby
pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť moţno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta ústavy); výnimky
z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie
rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Verejné vyhlásenie
rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania
(v danom prípade dodrţaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo
byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môţe rozhodnúť, či sa tohto
zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôţe ovplyvniť postup súdu
pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup súdu znamená
porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka
konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy. Princíp verejného
vyhlásenia rozsudku má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého
v prípade, ţe rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vţdy
verejne. Ide tu o ústavnú záruku, ţe všeobecné súdy, ako štátne orgány, nemôţu obmedziť
právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť moţnosť
verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické,
pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch).
Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má
zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku
konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva
a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho
a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného
ide o to, ţe pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodrţané podmienky
oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, moţnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane
pred „tajnou justíciou“ vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tieţ práva zabezpečujúce
účastníkovi moţnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole
súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok
v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd
rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný).
Nezanedbateľným je tieţ procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok
na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným
oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zloţení (hľadisko personálne)
súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým
odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto
úkonu (nenaplnenie ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná
podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďţe sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je
z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať).
Odvolací súd vychádzajúc z nesprávneho záveru, ţe v predmetnej veci sa rozhoduje
uznesením, nezachoval potom zákonom stanovený postup, t.j. oznámiť miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku. To malo za následok predovšetkým znemoţnenie samotnej účasti
ţalovanej na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako
rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu mal pre ţalovanú ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle,
ţe odvolací súd jej nevytvoril procesnú moţnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozhodnutia,
ktoré jej bolo doručené v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totoţné s verejne
vyhlásenými výrokmi, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156 ods. 4
O.s.p. je totiţ súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôţe zmeniť,
i keby si neskôr uvedomil, ţe rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným
procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit.
§ 156 ods. 3 O.s.p.) nevytvoril ţalovanej (ani ţalobcovi) zákonom predpokladanú procesnú
moţnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.
Nedodrţanie postupu oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu
znamená z pohľadu spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení účastníka toľko, ţe
korekciu porušených procesných práv účastníka moţno v dovolacom konaní docieliť len
zrušením takéhoto rozsudku, ako rozsudku zaťaţeného vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má uvedenú vadu, je dovolanie
ţalovanej proti nemu nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom touto procesnou vadou nemôţe byť správne. Dovolací súd preto dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
K dôvodom ţalovanou uvádzaným v dovolaní dovolací súd poznamenáva, ţe tieto nie
sú opodstatnené a vychádzajú z nesprávneho výkladu procesných ustanovení.
Podľa obsahu dovolania (zástupkyňa ţalobcu „nemala v uvedenom kontexte udelené
splnomocnenie byť účastníkom konania a nemala procesnú spôsobilosť na riadne
zastupovanie“) ţalovaná namieta vadu konania v zmysle ustanovení § 237 písm. b/ a c/ O.s.p.
(ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
a účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený).
Z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237
písm. b/ O.s.p. nie je rozhodujúce, či osoba, ktorá podala opravný prostriedok, bola na tento
opravný prostriedok oprávnená, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom konania, ktorú
kategóriu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, ţe spôsobilosť byť
účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju
zákon priznáva. Je teda zrejmé, ţe predpokladom byť účastníkom konania je hmotnoprávna
subjektivita vo význame mať práva a povinnosti, ktorú vlastnosť právnická osoba, ţalobca –
S.S. nepochybne má (§ 18 ods. 1 a 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka v spojení s § 7 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z.z.). Rovnako má túto spôsobilosť i jeho zástupkyňa, ako ţijúca fyzická
osoba (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Advokátka JUDr. A. Š. zastupovala ţalobcu na základe plnomocenstva zo 17. júna
2002, ktoré nebolo moţné obmedziť (§ 25 ods. 1 O.s.p.). Advokát, ktorý zastupuje účastníka
konania na základe plnej moci udelenej pre celé konanie, je oprávnený robiť všetky úkony,
ktoré môţe v konaní urobiť sám účastník, vrátane tých procesných úkonov, ku ktorým nebol
účastníkom výslovne zmocnený. Vnútorné obmedzenia (pokyny, príkazy, zákazy), ktoré si
účastník konania s týmto zástupcom dojednal, preto nemajú voči súdu a ostatným účastníkom
konania ţiadne účinky. Nie je preto opodstatnená dovolacia námietka ţalovanej, ţe odvolací
súd rozhodol o odvolaní ţalobcu napriek tomu, ţe jeho zástupkyňa „v konaní odvolacieho
súdu nemala spôsobilosť byť účastníkom konania ani procesnú spôsobilosť na riadne
zastupovanie“, pretoţe odvolanie podala zástupkyňa v rozpore s rozhodnutím ţalobcu
z augusta 2005, ţe proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie sa nepodá.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. októbra 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová