Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bf7/365944.1d3485.pdf
PDF · 198.53 KB
No categories available
2Sžo/88/2010
Najvyšší súd 2 Sžo 88/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.
a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci ţalobkyne: A. D., zastúpená: Mgr. J. B.,
advokát, proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: SVS-230-2009/00369/TJH zo
dňa 10. februára 2009, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č.k. 2 S 95/2009-28 zo dňa 20. januára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2 S 95/2009-28 zo dňa 20. januára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. SVS-230-2009/00369/TJH zo dňa 10. februára 2009 ako aj rozhodnutie
Obvodného úradu v Bratislave, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OVVS-PR-
167/3-08V21 JGA zo dňa 24. októbra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni titulom náhrady trov konania sumu
277,81€ na účet právneho zástupcu ţalobkyne Mgr. B., do 10 dní od doručenia
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2 S 95/2009-28 z 20. januára 2010
zamietol ţalobu ţalobkyne proti rozhodnutiu ţalovaného č. SVS-230-2009/
00369/TJH zo dňa 10. februára 2009, ktorým ţalovaný správny orgán zamietol
odvolanie ţalobkyne proti rozhodnutiu Obvodného úradu v Bratislave, odboru
všeobecnej vnútornej správy č. OVVS-PR-167/3-08V21 JGA zo dňa 24. októbra 2008
a zároveň toto rozhodnutie potvrdil s tým, ţe pokuta za spáchanie priestupku
na úseku štátneho občianstva podľa § 9b ods. 1 písm. c/ zákona č. 40/1993 Z. z.
o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom
občianstve“), ktorého sa dopustila tým, ţe do 30 dní od oznámenia neplatnosti
osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktoré bolo vydané na jej
meno dňa 16. apríla 2004, nevrátila toto Ministerstvu vnútra SR, hoci bola na jeho
vrátenie opakovane vyzvaná a teda úmyselne porušila povinnosť uloţenú v § 9a
ods. 11 zákona o štátnom občianstve, vo výške 3 319,--€, jej bola uloţená
odôvodnene.
Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu
dospel krajský súd k záveru, ţe tieto sú vecne správne a v súlade so zákonom, pričom
preskúmal aj oznámenie Ministerstva vnútra SR, sekcie verejnej správy, odboru
štátneho občianstva zo 6. augusta 2007 č. 223-2007/08035, nakoľko preskúmavané
správne rozhodnutia nadväzujú na toto oznámenie, ktoré ţalobkyňa v ţalobe
spochybňovala tvrdením, ţe nebolo preukázané, ţe by nebola štátnym občanom SR,
keďţe predmetné oznámenie nesprávne právne posúdilo existenciu domnienok
a pochybností o štátnom občianstve ţalobkyne.
Po preskúmaní tohto oznámenia sa krajský súd stotoţnil s názorom
ţalovaného, ţe podľa právnej úpravy platnej v čase narodenia ţalobkyne, narodením
nadobudli československé štátne občianstvo iba deti československého štátneho
občana. Otec ţalobkyne gróf A. K. nebol v čase narodenia ţalobkyne
československým štátnym občanom, pričom táto skutočnosť je jednoznačne
potvrdená záznamom v rodnej matrike, kde v zápise o narodení otca ţalobkyne je dňa
14. novembra 1932 zaznamenané prepustenie zo zväzku československé ho štátneho
občianstva. Ďalším dôkazom podľa názoru krajského súdu je aj zápis v sčítacom
hárku zo sčítania ľudu v roku 1940, kde má otec ţalobkyne uvedenú maďarskú štátnu
príslušnosť. V čase narodenia ţalobkyne ani jeden z jej rodičov nebol
československým štátnym občanom a preto ţalobkyňa nemohla nadobudnúť
občianstvo, ktoré nemali jej rodičia. Uvedené skutočnosti teda podľa názoru
krajského súdu jednoznačne preukazujú zákonnosť postupu správnych orgánov, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia a obsah
správneho spisu preukazuje, ţe skutkový stav veci bol správnymi orgánmi zistený
dostatočne.
V predmetnom oznámení ministerstvo ţalobkyňu podrobne informovalo o tom,
ţe zistenie neplatnosti jej štátneho občianstva bolo vykona né v súlade s právnymi
predpismi, a zároveň bola oboznámená s tým, ţe nevrátenie osvedčenia o štátnom
občianstve je priestupkom.
Krajský súd mal za preukázané, ţe ţalobkyňa ani po tejto opakovanej výzve
osvedčenie o štátnom občianstve nevrátila a preto následne ministerstvo listom
z 9. decembra 2007 poţiadalo príslušný správny orgán o prejednanie jej priestupku.
Pri rozhodovaní o sankcii uloţenej ţalobkyni postupovali správne orgány
podľa názoru krajského súdu v súlade so zákonom a neporušili § 9b ods. 1 písm. c)
zákona o štátnom občianstve, pričom správne vychádzali z existujúceho stavu.
Pokiaľ ide o návrh ţalovaného vyslovený vo vyjadrení k obsahu ţaloby
ohľadne zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe toto vydal nepríslušný odbor
ţalovaného, bol krajský súd toho názoru, ţe jednak táto námietka nebola medzi
ţalobnými dôvodmi, ktorými je súd viazaný, keďţe preskúmava l rozhodnutie
a postup správneho orgánu len v medziach ţaloby a zároveň nešlo o takú skutočnosť,
ktorá by znamenala nulitu správneho aktu, na ktorú by krajský súd musel prihliadnuť
z úradnej povinnosti, t.j. aj bez námietky ţalobkyne. Navyše krajský súd upozornil
na to, ţe ak je ţalovaný názoru, ţe vydal nezákonné rozhodnutie, má sám právne
moţnosti na nápravu takéhoto stavu.
Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala,
aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a vec vrátil správnemu orgánu
na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, ţe sa jej postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil , pretoţe
nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Tieţ poukázala na to, ţe o strate jej štátneho občianstva sa fakticky rozhodlo
v oznámení Ministerstva vnútra SR zo 6. augusta 2007 č. 223 -2007/08035 (ďalej
len „Oznámenie“), avšak neprebehlo ţiadne správne konanie, ktorého by bola
účastníčkou a o tejto skutočnosti nebolo vydané ţiadne správne rozhodnutie.
Podľa jej názoru krajský súd pri rozhodovaní o ţalobe neposudzoval len vady
a nezákonnosť v rozsahu podľa ţaloby, ale zaoberal sa zrejme podľa § 250i ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aj zákonnosťou Oznámenia
a stanoviska Krajského úradu v Bratislave z 23. mája 2007 č. 2416/2007-BB5
(ďalej len „Stanovisko“) a teda hmotnoprávnym predpokladom, ktorým je záver,
či ţalobkyňa je štátnym občanom Slovenskej republiky (ďalej len „štátny občan“).
Krajský súd sa však pri dokazovaní a skúmaní hmotnoprávneho predpokladu
tzn. existencie občianstva obmedzil len na dôkazy správnych orgánov, ktoré boli
súčasťou priloţeného spisu, opomenul otázku dostatočnosti dôkazov a nedal
ţalobcovi moţnosť vyjadriť sa k tejto otázke výzvou na predloţenie dôkazov,
a to ani na pojednávaní.
Z rozsudku nie je zrejmé, ktorý právny predpis povaţuje krajský súd
za „platný v čase narodenia ţalobkyne“, a síce ktorý právny predpis aplikuje
na posúdenie štátneho občianstva ţalobkyne. V tejto časti je rozsudok nedostatočne
odôvodnený, a teda je nepreskúmateľný. Hoci ţalobkyňa v ţalobe poukázala
na skutočnosť, ţe ţalovaný nezohľadnil ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom
občianstve, krajský súd sa k moţnosti aplikácie tohto predpisu nijak nevyjadril.
Stanovisko a Oznámenie len spochybňujú existenciu štátneho občianstva ţalobkyne
na základe domnienky, ţe otec ţalobkyne bol v čase jej narodenia pravdepodobne
maďarský štátny občan. Stanovisko ani Oznámenie sa nezaoberalo otázkou,
či ţalobkyňa nenadobudla štátne občianstvo Slovenskej republiky inak, ako
po otcovi, pričom správne orgány podľa názoru ţalobkyne úplne opomenuli ústavný
zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve a ďalšie relevantné predpisy.
Doklady, o ktoré sa Stanovisko a Oznámenie opierajú, pritom podľa názoru
ţalobkyne nepreukazujú jednoznačne neexistenciu jej štátneho občianstva tak,
ako to vyţaduje § 9a ods. 11 zákona o štátnom občianstve a preto je uloţenie pokuty
za nerešpektovanie tohto oznámenia v rozpore so zákonom, nakoľko takéto
oznámenie nie je oznámením v zmysle § 9a ods. 11 zákona o štátnom občianstve.
Ďalej ţalobkyňa poukázala na to, ţe pre určenie jej občianstva bolo
rozhodujúce občianstvo jej otca v čase jej narodenia, ktoré bolo podľa § 1 ods. 1
písm. a) ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve slovenské,
nakoľko podľa tohto zákona bola rozhodujúcou skutočnosťou nie národnosť otca
ţalobkyne, ale jeho domovské právo, ktoré bolo nepochybne na území vtedajšieho
slovenského štátu. Pre určenie domovského práva je určujúci zák. čl. XXII/1886
v nadväznosti na uhorský „obecný zákon“ číslo 18/1871, ktorý upravoval otázku
domovského práva na území bývalého Uhorska, po jeho rozpade platil naďalej
na slovenskej časti územia Československej republiky.
Podľa § 10 zák. čl. XXII/1886 sa domovské právo nadobúdalo tým, ţe osoba
sa trvalo zdrţiavala na území obce počas obdobia minimálne 4 rokov a prispievala
k tzv. obecným ťarchám. Domovské právo sa nadobúdalo tieţ narodením, kedy dieťa
nadobudlo domovskú príslušnosť k obci svojich rodičov.
Rodný list otca ţalobkyne ako aj sčítacie hárky z rokov 1930 a 1940
a napokon aj rodný list ţalobkyne preukazujú splnenie podmienok existencie
domovského práva otca ţalobkyne k obci na území slovenského štátu
v rozhodujúcom období, a teda aj existencie jeho slovenského občianstva.
Podľa vyššie uvedených predpisov, podľa názoru ţalobkyne, mal teda jej otec
v čase nadobudnutia platnosti ústavného zákona o štátnom občianstve domovské
právo na území, ktoré náleţalo slovenskému štátu (v Stupave), a teda sa stal
od 14. marca 1939 slovenským štátnym občanom bez ohľadu na to, či bol
československým štátnym občanom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.
Poukázala tieţ na to, ţe ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. ostal v platnosti
aj po prijatí zákona č. 1/1944 Sb. n. SNR.
Ţalobkyňa nadobudla slovenské štátne občianstvo narodením v súlade s § 2
ods. 1 ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z., a je teda štátnym občanom v zmysle
v súčasnosti platných predpisov.
Ďalej doplnila, ţe jej otec ani jeho predkovia neuskutočnili ţiaden úkon
smerujúci k voľbe štátneho občianstva podľa § 4 zákona č. 236/1920 Sb.,
čo preukazuje sčítací hárok z roku 1930, podľa ktorého bol jej otec v tom čase
československým štátnym občanom.
K nemoţnosti prepustenia zo štátneho zväzku v prípade jej otca po roku 1930
ţalobkyňa poukázala na to, ţe v období po roku 1930 mohol jej otec podľa ústavného
zákona č. 236/1920 Sb. a uhorského zákona L/1879 stratiť štátne občianstvo
len prepustením zo štátneho zväzku, čo bolo podmienené rozhodnutím ministra
obrany o prepustení z obranného zväzku s Československou republikou a následným
vysťahovaním sa ţiadateľa z územia Československej republiky v lehote stanovenej
v rozhodnutí o prepustení zo štátneho zväzku, najneskôr však do jedného roka
od vydania rozhodnutia. Nakoľko je preukázané, ţe otec ţalobkyne sa nikdy
nevysťahoval z územia patriaceho československej republike, ak by aj došlo
k prepusteniu zo štátneho zväzku rozhodnutím, toto rozhodnutie by sa márnym
uplynutím lehoty na vysťahovanie stalo neplatným.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ţalobkyne nikdy neboli splnené
hmotnoprávne podmienky na prepustenie zo zväzku československého štátneho
občianstva. Rozhodnutie Okresného úradu č. 17.875/1932, ktoré malo byť
podkladom na prepustenie zo štátneho zväzku s Československou republikou, nebolo
nikdy ţalovaným predloţené a súdom preskúmané.
Podľa v danom čase platných predpisov bolo doplňujúce poznámky
na matričných dokladoch moţné vykonať buď na základe ţiadosti, alebo na základe
verejnej listiny. Na tak závaţné rozhodnutie o tom, ţe určitá osoba nie je občanom
Slovensky republiky, je podľa názoru ţalobkyne nevyhnutné, aby súd zohľadnil
a preskúmal príslušnú verejnú listinu – teda rozhodnutie okresného úradu z roku
1932.
Ţalobkyňa však existenciu takéhoto rozhodnutia spochybňuje, nakoľko
jej otec nikdy neuskutočnil kroky, ktoré by boli predpokladom na prepustenie
zo štátneho zväzku. Vzhľadom na uvedené nemôţe byť sčítací hárok jediným
dôkazom preukazujúcim existenciu, resp. neexistenciu štátneho občianstva.
Slovenské štátne občianstvo ţalobkyne je podľa jej názoru nepochybné.
Správne orgány spochybnili jej štátne občianstvo na základe nesprávnej
právnej úvahy, jednoznačne nesprávnej aplikácie právnych predpisov
a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Neexistenciu štátneho občianstva
ţalobkyne však nepreukázali.
Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril listom z 3. marca 2010, v ktorom ţiadal
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania, podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá
OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 20. októbra 2010 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podmienky nadobúdania, straty a osvedčovania štátneho občianstva
Slovenskej republiky a priestupky na úseku štátneho občianstva Slovenskej
republiky upravuje zákon o štátnom občianstve.
Podľa § 9a ods. 1 sa štátne občianstvo Slovenskej republiky preukazuje
platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky, platným
občianskym preukazom, platným cestovným pasom alebo potvrdením podľa odseku
13.
Podľa ods. 2 osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva
príslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej ţiadosti o vydanie
osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne
na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade
Slovenskej republiky.
Podľa ods. 11, ak sa po vydaní osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky preukáţe, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky,
osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky je neplatné odo dňa jeho
vydania. Ministerstvo oznámi túto skutočnosť ţiadateľovi, ktorý je povinný vydané
osvedčenie vrátiť ministerstvu do 30 dní od doručenia oznámenia. Mi nisterstvo vedie
evidenciu neplatných osvedčení o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
Podľa § 9b ods. 1 písm. c) priestupku sa dopustí ten, kto nevráti vydané
osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky ministerstvu do 30 dní
od doručenia oznámenia ministerstva podľa § 9a ods. 11.
Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu,
ktorým bola ţalobkyni uloţená pokuta za porušenie povinnosti uloţenej v § 9b
ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve, nakoľko po doručení Oznámenia toto
nerešpektovala a osvedčenie o štátnom občianstve nevrátila.
Ţalovaný poukazoval na to, ţe zákonnosť udelenia štátneho občianstva
ţalobkyne a neplatnosť osvedčenia o jej štátnom občianstve správne orgány
rozhodujúce o priestupku neboli oprávnené preskúmať a touto otázkou ako
prejudiciálnou boli viazané.
Podľa § 245 ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa
preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné
a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
Podľa § 250i ods. 2, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie,
súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným
správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať
dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, ţe v zmysle vyššie
uvedených ustanovení OSP krajský súd postupoval správne, keď preskúmal
aj zákonnosť Oznámenia, avšak pochybil, keď nedoplnil dokazovanie pokiaľ
ide o skutkové okolnosti týkajúce sa štátneho občianstva otca ţalobkyne v čase
jej narodenia.
Z administratívneho spisu vyplýva, ţe neexistenciu štátneho občianstva
ţalobkyne správny orgán posudzoval iba na základe spochybnenia štátneho
občianstva jej otca v čase jej narodenia, s poukazom na poznámku v jeho rodnom
liste a údaje uvedené v sčítacích hárkoch.
Odvolací súd súhlasí s názorom ţalobkyne, ţe tieto dôkazy nepostačujú na to,
aby mohol na ich základe správny orgán rozhodnúť, ţe ţalobkyňa nie je a nikdy
nebola štátnym občanom Slovenskej republiky.
Štátne občianstvo je trvalý právny vzťah (zväzok) fyzickej osoby
ku konkrétnemu štátu, najčastejšie štátu, v ktorom fyzická osoba ţije, pričom
obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom
príslušného štátu, a preto akékoľvek rozhodnutie o tom, ţe niekto je alebo nie je
štátnym občanom musí byť vydané po riadnom o nepochybnom preukázaní
rozhodných skutočností.
V danom prípade sa tak krajský súd ako aj správne orgány nevysporiadali
s mnoţstvom otázok a pochybností, ktoré pri zistení štátneho občianstva otca
ţalobkyne a ţalobkyne samotnej bolo potrebné zodpovedať. Predovšetkým otázka
aplikácie právneho predpisu účinného v čase narodenia ţalobkyne, posúdenie
občianstva jej otca vzhľadom na jeho domovské právo, reálna moţnosť prepustenia
otca ţalobkyne zo štátneho zväzku v roku 1932 vzhľadom na v tom čase platnú
a účinnú právnu úpravu, ako aj rozdiel medzi údajmi v rodnom liste otca ţalobkyne
nachádzajúcom sa v administratívnom spise a tým, ktorý predloţila ţalobkyňa.
Odvolací súd poukazuje na to, ţe Ministerstvo vnútra SR neurobilo všetky
úkony smerujúce k bezpochybnému zisteniu štátneho občianstva ţalobkyne
najmä potom, ako mu bolo doručené vyjadrenie ţalobkyne zo 6. septembra 2007,
v ktorom spochybňovala správnosť údajov uvedených v Oznámení. Napriek tomu,
ţe zákon o štátnom občianstve neupravuje osobitne postup správneho orgánu
pri preukazovaní, ţe ţiadateľ, ktorému bolo vystavené osvedčenie o štátnom
občianstve nie je štátnym občanom SR, ministerstvu vnútra nič nebránilo v tom,
aby po doručení sťaţnosti a námietok ţalobkyne opätovne preverilo okolnosti,
za akých mal jej otec byť prepustený zo štátneho zväzku v roku 1932, prípadne
si vyţiadať od ţalobkyne dôkazy podporujúce jej tvrdenia, a s týmito novými
skutočnosťami sa vysporiadať.
Bez odstránenia uvedených nezrovnalostí toto Oznámenie nemoţno
povaţovať za oznámenie podľa § 9a ods. 11 zákona o štátnom občianstve, nakoľko
oznámenie podľa tohto ustanovenia môţe ministerstvo vnútra vydať iba potom,
ako sa preukáţe, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.
Zo spisového materiálu ani z rozhodnutí správnych orgánov, krajského súdu
ani zo samotného oznámenia však nevyplýva, ţe táto skutočnosť bola preukázaná.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s rozhodnutím krajského
súdu a uznal námietky ţalobkyne za dôvodné.
Keďţe súd prvého stupňa ţalobu ţalobkyne zamietol, postupoval odvolací súd
podľa § 250ja ods. 3 OSP tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil
podľa § 220 OSP, keďţe neboli splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.
Vzhľadom na to, ţe podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou
súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť ,
najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec
ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, ţe v ďalšom konaní budú správne
orgány viazané právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia
skutočného stavu doplnia dokazovanie v naznačenom smere a príslušný odbor
Ministerstva vnútra SR vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie
aj náleţite odôvodní.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 OSP, a úspešnej
ţalobkyni priznal ich náhradu, a to aj za konanie pred súdom prvého stupňa,
vo výške 277,81€. Tieto pozostávajú z náhrady súdneho poplatku za podanie ţaloby
a odvolania (2 x 33€) a náhrady trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej
pomoci á 53,49€ (príprava a prevzatie veci, podanie ţaloby a podanie odvolania),
19% DPH 30,49 € a trikrát reţijný paušál á 6,95€.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. októbra 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová