Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/13/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľky: Y. I. A., štátnej príslušníčky Somálskej republiky, P. zastúpenej JUDr. M. V., za

účasti: 1. A. A. , 2. M. A. A., 3. M. A. A., 4. I. A. A., 5. N. A. A., všetci zastúpení navrhovateľkou

ako matkou, všetci bytom a štátnou príslušnosťou ako navrhovateľka, proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-426-20/PO-Ž-2009 zo dňa 15.10.2009,

na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -25 zo

dňa 21.04.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -25 zo dňa 21.04.2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -25 zo dňa 21.04.2010 potvrdil

rozhodnutie č. ČAS: MU-426-20/PO-Ž-2009 zo dňa 15.10.2009, ktorým odporca podľa

ustanovenia o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

v platnom znení (ďalej len „zákon“), neudelil navrhovateľke a jej piatim maloletým deťom azyl na

území Slovenskej republiky a podľa § 13b ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona rozhodol o udelení

doplnkovej ochrany na dobu jedného roka.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal

sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľkou počas azylového konania v súlade

s o správnom konaní, v platnom znení a za takejto situácie

následne rozhodol správne a v súlade so zákonom o azyle, keď navrhovateľke a jej maloletým

deťom neudelil azyl a poskytol doplnkovú ochranu.

Krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako

vecne správne a zákonné, keďže odporca pri posudzovaní žiadosti navrhovateľky o azyl vychádzal

z ňou prezentovaných dôvodov žiadosti, neporušil žiadne ustanovenie platného práva o jeho

povinnosti zistenia stavu veci, dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, navrhovateľka

neprezentovala žiadnu formu perzekúcie či hrozby z nej, resp. iba všeobecne nepriaznivá situácia

v krajine jej pôvodu bez ďalšieho nie je dôvodom k udeleniu azylu podľa § 8 zákona a keďže aj

v prípade, ak sa v Somálsku z dôvodu tam pretrvávajúcej nepriaznivej situácie necítila

navrhovateľka a jej rodina bezpečne, svoj problém - obavu vyriešila úspešným presídlením sa

do iného štátu.

Nad rámec odôvodnenia krajský súd poznamenal, že navrhovateľke a jej deťom, v mene

ktorých požiadala o medzinárodnú ochranu, bola táto poskytnutá formou doplnkovej ochrany, ktorá

navrhovateľke a jej deťom zaručuje bezpečný a legálny pobyt na Slovensku až do doby, kedy ich

návrat do Somálska nebude kolidovať s možným vážnym bezprávím v domovskej krajine

navrhovateľky.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne odvolanie a žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil

rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d)

a f) , v platnom znení (ďalej len „“), keďže

podľa jej názoru, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľka namietla spôsob ako boli skutočnosti ňou uvedené a jej žiadosť o udelenie

azylu vyhodnotená. Bolo povinnosťou odporcu vysporiadať sa s jej obavami vyjadrenými počas

azylového konania a to v kontexte informácii o situácii v krajine pôvodu navrhovateľky –

v Mogadiši, hlavnom meste Somálska. Navrhovateľka mala za to, že vo svojej výpovedi dostatočne

vyjadrila obavu o svoj život, ako aj životy jej detí, ktoré vychádzali z osobných skúseností, čo

odporca nedostatočným spôsobom preskúmal a vyhodnotil.

Navrhovateľka uviedla, že ona a jej deti spĺňajú kritériá definície utečenca podľa článku 1 A

Dohovoru o právnom postavení utečencov v znení Protokolu z roku 1967 a tým podmienky

pre udelenie azylu na území SR podľa § 8 zákona. Ona a jej maloleté deti sa nachádzajú mimo

krajiny pôvodu a mali opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu ich príslušnosti k určitej

sociálnej skupine – navrhovateľka je staršou ženou trpiacu chorobou diabetes a jej štyri deti sú

maloleté (piate dieťa dosiahlo v novembri 2009 plnoletosť). Navrhovateľka sa obávala, že by

nedokázala poskytnúť adekvátnu ochranu svojim deťom a sebe samej a postarať sa o ich budúcnosť

a dostatočne vyjadrila svoj strach, ktorý je podložený objektívnou momentálnou situáciou v jej

krajine pôvodu. Podľa názoru navrhovateľky mala byť v konaní preskúmaná možnosť, že ona a jej

deti boli vystavení prenasledovaniu, resp. by boli vystavení prenasledovaniu, v prípade, že by

zotrvali v krajine pôvodu a nesúhlasí s konštatovaním odporcu, že v jej prípade nemožno hovoriť

o prenasledovaní, pretože nečelila "žiadnym takým konkrétnym individuálnym problémom ani

zo strany štátu, ako ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by jej bránili naďalej žiť v krajine

pôvodu", keďže nie je zrejmé, na základe akých informácii a akej správnej úvahy k danému

presvedčeniu dospel.

Navrhovateľka a jej deti sú členmi klanu Bagadi, s čím sa odporca nedostatočne vysporiadal

konštatovaním, že len pre klanovú príslušnosť nečelila navrhovateľka v krajine pôvodu žiadnej

forme perzekúcie a že neprejavila žiadne opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu

príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že nemala možnosť

využiť klanovú ochranu a ani ochranu štátu, keďže Somálsko a jeho štátne orgány nedokážu

poskytnúť dostatočnú ochranu svojim obyvateľom.

Ku konštatovaniu odporcu, že navrhovateľka nepredložila žiadne doklady, ktoré by

potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti, navrhovateľka v odvolaní uviedla, že nemala možnosť si

v Somálsku nejaké dôkazy zaobstarať, keďže územia v mieste, kde s rodinou žila sú kontrolované

jednotkami AI-Shabaab, resp. inými islamistickymi skupinami, ktoré tam vládnu strachom a proti

známkam odporu tvrdo zasahujú a odporca mal brať do úvahy špecifickosť azylového konania,

v ktorom častokrát žiadateľ nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými

dôkazmi.

V odvolaní ďalej navrhovateľka uviedla, že jej odchod do Sýrie dočasne vyriešil a oddialil

jej obavy, ktoré mala v krajine pôvodu, avšak toto nebolo možné považovať za riešenie jej situácie

a situácie jej maloletých detí, keďže jej pobyt v Sýrii bol len dôsledkom dlhého a problematického

konania o zlúčení rodiny na území Slovenskej republiky.

Navrhovateľka prejavila vôľu zlúčiť sa a žiť so svojim manželom, avšak odporca sa sústredil

na zlúčenie navrhovateľky s manželom a nedostatočne preskúmal dôvody jej žiadosti o udelenie

azylu, ktoré nakoniec podľa jej názoru vyhodnotil v rozpore s informáciami o krajine pôvodu, ktoré

boli súčasťou administratívneho spisu a na ktoré odkazuje v rozhodnutí.

Podľa názoru navrhovateľky prináležala jej a jej deťom vzhľadom na ich zraniteľnosť

humanitná ochrana v podobe azylu podľa § 9 zákona a prejavila nesúhlas s konštatovaním odporcu,

že mu nevyplynula žiadna povinnosť pre udelenie azylu z týchto dôvodov a že naň neexistuje

právny nárok. Uviedla, že správny orgán mal povinnosť' uviesť, akou správnou úvahou dospel

k danému záveru, aby bolo predmetné rozhodnutie zákonné a preskúmateľné.

Na záver odvolania poukázala navrhovateľka na krátkosť poskytnutej ochrany, keďže

doplnková ochrana rieši ich situáciu len dočasne, čo by bolo vzhľadom na nemeniacu sa situáciu

v Somálsku a pravdepodobnú integráciu maloletých detí do slovenskej spoločnosti nedostatočné a

neefektívne.

Na viacerých miestach v odvolaní spomínala navrhovateľka skutočnosti uvedené v Správe

z rokovania pracovnej skupiny Európskej komisie z 29.04.2009 a v príručke Kritériá a postupy

pri udeľovaní štatusu utečenca.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril prípisom zo dňa 07.07.2010, v ktorom

navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže navrhovateľka neuviedla

v podanom opravnom prostriedku také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu

posudzovaného rozhodnutia a opätovne poukázala len na dôvody, ktoré už uviedla v priebehu

azylového konania pred migračným úradom a neskôr na krajskom súde. Navrhovateľka počas

ústneho pohovoru nijakým spôsobom nekonkretizovala svoje problémy v krajine pôvodu a

odvolávala sa na všeobecne nepriaznivú situáciu v dôsledku ozbrojeného konfliktu. Po posúdení

súčasnej situácie v krajine pôvodu správny orgán nadobudol opodstatnené dôvody domnievať sa, že

v prípade jej návratu do krajiny pôvodu by tam mohla byť vystavená reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, v dôsledku čoho jej bola poskytnutá doplnková ochrana. Udelenie azylu z humanitných

dôvodov podľa § 9 zákona je fakultatívneho charakteru a teda na jeho udelenie nie je právny nárok

a to, či migračný úrad udelí, resp. neudelí azyl z tohto dôvodu, závisí iba od uváženia správneho

orgánu, ktorý nemusí tieto skutočnosti vo svojom prvostupňovom rozhodnutí odôvodňovať.

Odporca sa nestotožnil s tvrdením, že navrhovateľka bola prenasledovaná z dôvodov

uvedených v § 8 zákona a uviedol, že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského

dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. V jej prípade sa však

konštatovali dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13b ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4

zákona. Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide o rovnaké skutočnosti, na základe ktorých sa odvolala

už voči rozhodnutiu migračného úradu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľka v mene svojom a svojich

piatich maloletých detí požiadala o azyl vyhlásením zo dňa 31.07.2009, keď na Slovensko

pricestovali na udelené slovenské vízum. Ako dôvod svojej žiadosti vo vyhlásení uviedla obavu

o svoj život a životy svojich detí, nakoľko v jej domovskej krajine - Somálsku pretrvávajú

ozbrojené konflikty. Počas vstupného pohovoru, konaného dňa 05.08.2009 v priestoroch

záchytného tábora v Humennom, uviedla, že z Mogadiša vycestovali letecky v roku 2007

do Dubaja. Z Dubaja ďalej cestovali autobusom do mesta Daraa v Sýrii a odtiaľ do Damašku, kde

následne žili dva roky a deti tam chodili aj do školy. Počas pobytu sa jej podarilo vybaviť víza a dňa

29.07.2009 pricestovala aj s deťmi cez Prahu do Bratislavy, kde ju čakal manžel, ktorému bola

v Slovenskej republike poskytnutá doplnková ochrana. Navrhovateľka uviedla, že doposiaľ nebola

nikdy trestne stíhaná, nebola ani členkou žiadnej politickej strany alebo hnutia a nikdy nemala

žiadne problémy s políciou, resp. s inými oficiálnymi štátnymi orgánmi v Somálsku. Uviedla, že

v Somálsku sú nepokoje a ozbrojené konflikty a jej želaním je, aby bola celá rodina spolu. Ďalej

uviedla, že na následky ozbrojeného konfliktu zomreli už traja jej súrodenci, ich domov bol zničený

a preto boli odkázaní na pomoc príbuzných a známych. Na záver požiadala o zlúčenie jej a jej detí

s manželom, ktorému bola na Slovensku poskytnutá doplnková ochrana. Žiadne iné dôvody svojej

žiadosti o azyl neuviedla.

Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.09.2009 právna zástupkyňa navrhovateľky

uviedla, že navrhovateľka preukázala splnenie podmienok ustanovených v § 8 zákona, keďže sa

opodstatnene obáva prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine – ku klanu

Bakedi, resp. Bagadi a preto sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu. Ďalej uviedla, že navrhovateľka

a jej deti spĺňajú podmienky na udelenie doplnkovej ochrany v zmysle § 13b ods. 1 písm. a) a b)

zákona, avšak v priebehu konania boli poskytnuté dôvody, na základe ktorých je opodstatnené

predpokladať, že by navrhovateľka a jej deti boli v prípade návratu do Somálska vystavené

perzekúcii zo strany neštátnych orgánov a štátne orgány by im neboli schopné poskytnúť

dostatočnú ochranu. V prípade neudelenia azylu podľa § 8 zákona žiadala pre navrhovateľku a jej

deti o udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 10 zákona, keďže doplnková ochrana vyrieši

ich situáciu len dočasne. K svojmu vyjadreniu priložila ako dôkazy Správu Ministerstva

zahraničných vecí USA – Somálsko 2008 z 25. februára 2009 a Správu ACCORD Rakúskeho

červeného kríža – Klany v Somálsku z augusta 2009.

Listom zo dňa 14.09.2007 dal manžel navrhovateľky A. A. M. súhlas so zlúčením

s navrhovateľkou a ich maloletými deťmi.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že rozhodnutím č. ČAS: MU-426-20/PO-Ž-2009 zo dňa

15.10.2009 odporca neudelil navrhovateľke a jej deťom azyl a udelil im doplnkovú ochranu

na dobu jedného roka, nakoľko nesplnili podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10

zákona, ale naplnili podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13b ods. 1 písm. a)

zákona a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -25 zo dňa 21.04.2010

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ o krajine pôvodu.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto

vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a

dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

20.10.2010 ( a ).

Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle sa medzinárodnou ochranou rozumie udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany. Azylom sa rozumie ochrana cudzinca pred prenasledovaním

z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise (§ 2 písm. b) zákona),

pričom pod pojmom prenasledovanie sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce

vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje

jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné

alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému

potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak

by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom

(§ 2 písm. d) zákona).

V zmysle ustanovenia § 8 zákona Ministerstvo vnútra udelí azyl žiadateľovi, ktorý má

v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Ak žiadateľ

nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 zákona, ministerstvo mu azyl neudelí (§ 13 zákona).

Ministerstvo však môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia

dôvody podľa § 8 zákona (§ 9 zákona).

Podľa § 2 písm. c) zákona sa pod pojmom doplnková ochrana rozumie ochrana pred vážnym

bezprávím v krajine pôvodu, pričom vážnym bezprávím sa rozumie

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu

(§ 2 písm. f) zákona).

V zmysle ustanovenia § 13b písm. a) zákona Ministerstvo vnútra poskytne na účel zlúčenia

rodiny doplnkovú ochranu manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa

§ 13a zákona, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento

cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí.

Podstatným rozdielom pri udeľovaní azylu a poskytovaní doplnkovej ochrany je čas,

na ktorý sa ochrana udeľuje. V prípade azylu ide o trvalý pobyt cudzinca na území

Slovenskej republiky, v prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného

roka, pričom doplnkovú ochranu je možné opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej

poskytovanie naďalej pretrvávajú.

Z uvedeného jasne vyplýva, že inštitút azylu sa poskytuje len z vážnych dôvodov, ktoré

nasvedčujú tomu, že nepriaznivá situácia žiadateľa sa ani v budúcnosti nezmení a preto treba jeho

situáciu riešiť komplexne a nastálo. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie,

ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo

vnútra poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú vážne dôvody

domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia.

Ozbrojený konflikt predstavuje situáciu, ktorá sa pokladá za dočasnú, a preto je reálna

hrozba svojvoľného násilia počas ozbrojeného konfliktu zaradená v zákone o azyle pod pojem

vážne bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje udelenie inštitútu doplnkovej ochrany. V prípade

navrhovateľky došlo k naplneniu ustanovení o udeľovaní doplnkovej ochrany a krajský súd tak

vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že doplnková ochrana momentálne zaručuje navrhovateľke

a jej deťom bezpečný a legálny pobyt na Slovensku až do doby, kedy ich návrat do Somálska

nebude kolidovať s možným vážnym bezprávím v domovskej krajine.

Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi krajského súdu, že iba všeobecne nepriaznivá

situácia v krajine pôvodu žiadateľa o azyl sama osebe ešte nie je dôvodom k udeleniu azylu, pokiaľ

sa táto situácia neprejaví v perzekúcii či obavy z nej vo vzťahu k žiadateľovi o azyl a to z dôvodov

uvedených v § 8 zákona. Ako to jednoznačne vyplynulo z prednesov navrhovateľky v priebehu

konania, v jej prípade sa tak nestalo a Somálsko sa rozhodla spolu so svojimi deťmi opustiť iba

z dôvodu tam prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu. Neprezentovala ani perzekúciu, ani žiadne iné

konanie štátnych alebo neštátnych subjektov, ktoré by pramenili z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, na základe čoho je zrejmé, že navrhovateľka nenaplnila a ani len

neprezentovala predpoklady stanovené k udeleniu azylu podľa § 8 zákona.

K námietke navrhovateľky, že správny orgán mal povinnosť' uviesť akou správnou úvahou

dospel k záveru o neudelení azylu z humanitných dôvodov, aby bolo predmetné rozhodnutie

zákonné a preskúmateľné, odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že zákon neukladá povinnosť

správnemu orgánu udeliť azyl z humanitných dôvodov. Nejde teda o nárok, o ktorom musí

rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Správne

uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou možnosťou správneho

orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa

pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené

pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk

stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu

z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba

podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon. Z uvedeného vyplýva, že výpočet

humanitných dôvodov ako aj ich rozsah je v plnej kompetencii odporcu, ktorý rozhoduje

o udelení azylu z humanitných dôvodov na základe správnej úvahy a odporca v prípade

neudelenia azylu z tohto dôvodu nie je povinný odôvodňovať, prečo azyl podľa § 9 zákona

neudelil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľky

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše

navrhovateľka vo svojom odvolaní opätovne poukazovala na dôvody, ktoré už uviedla v priebehu

azylového konania pred migračným úradom a pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd

odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom

rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani

krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku

teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o neudelení

azylu navrhovateľke a jej maloletým deťom podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle

a o udelení doplnkovej ochrany na dobu jedného roka podľa § 13b ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4

zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať samostatne, avšak aj vo vzájomnej súvislosti, bolo

rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam

navrhovateľky nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení s ako

vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a tak, že navrhovateľke,

ktorá nemala úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. októbra 2010

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková