Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/7/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: L. J. M., štátny príslušník Konžskej demokratickej republiky, t. č. miesto pobytu

Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bez cestovného dokladu, zastúpený JUDr. B.

B., advokátom, H., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava,

Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Športová č. 10, Trnava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č.p. MV-UHCP-RHCP-BA-TT-AV-8-9/2010 zo dňa 17.02.2010, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -26 zo dňa 19.05.2010,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -26 zo dňa 19.05.2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. -26 zo dňa 19.05.2010 potvrdil

rozhodnutie č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-TT-AV-8-9/2010 zo dňa 17.02.2010, ktorým odporca

podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zaistil dňom 17.02.2010

navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, t. j. do 17.08.2010 (podľa

§ 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného

zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „útvar“).

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania predchádzajúceho jeho

vydaniu postupom podľa tretej hlavy piatej časti ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zistil, že zo strany policajného orgánu (odporcu)

došlo k riadnemu zákonnému postupu, k získaniu dostatočných podkladov pre vydanie rozhodnutia

o zaistení, k prevereniu všetkých zákonných podkladov pre vydanie takéhoto rozhodnutia

a k vydaniu správneho, dostatočne odôvodneného rozhodnutia.

Poukázal na to, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle

§ 62 ods. 1 písm. a) zákona je preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

V konaní bolo preukázané, že dňa 17.02.2010, kedy bolo vydané rozhodnutie o zaistení, bolo

vydané aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej

republiky (ďalej skratka „SR“) na dobu piatich rokov, t. j. do 17.02.2015.

Prvostupňový súd nezistil v činnosti správneho orgánu pochybenia, ktoré boli vytýkané

v dôvodoch podaného opravného prostriedku, kedy nie je rozhodujúca skutočnosť na základe akého

dôvodu sa navrhovateľ dostal na územie SR, ale skutočnosť, že v súčasnosti sa zdržuje na území SR

neoprávnene a bolo rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu

a vec mu vrátil na nové konanie z dôvodov uvedených v a , keďže

podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v odvolaní žiadal svoje zaistenie zrušiť z dôvodu, že účel zaistenia –

vyhostenie bol aplikovaný v rozpore s ustanovením § 62 ods. 1 písm. a) zákona (pričom ako dôkaz

uvádza rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), a že vyhostením

navrhovateľa by bolo porušené jeho právo na rešpektovanie jeho rodinného života podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo nezohľadnil policajný orgán ani

prvostupňový súd. V odvolaní uviedol, že policajný orgán je povinný počas rozhodovania

o administratívnom vyhostení preskúmať aj skutočnosť, či by prípadným vyhostením cudzinca

nedošlo k porušeniu jeho ľudských práv a základných slobôd zakotvených v medzinárodných

zmluvách, k dodržiavaniu ktorých je Slovenská republika zaviazaná a ktoré majú prednosť

pred zákonmi.

Ako ďalšie navrhovateľ uviedol, že sám z vlastnej vôle na územie Slovenskej republiky

nepricestoval – na územie SR sa dostal na základe európskeho zatýkacieho rozkazu dňa 19.12.2007,

kedy bol prevzatý od belgických policajných orgánov, a teda sám, z vlastnej vôle ustanovenia

zákona o pobyte cudzincov neporušil – v čase, keď mal na území Švédska povolený trvalý pobyt,

bol eskortovaný pre účely výkonu trestu.

V odvolaní uviedol, že je otcom dvoch dcér – štátnych občianok Švédska (narodených

v roku 1991 a 1992), ktoré vyrastali s otcom až do jeho rozchodu s manželkou v jednej domácnosti,

viac ako dvadsať rokov žije v Európe a nijakým spôsobom neudržiava styky s krajinou, ktorej

štátne občianstvo má a rozhodne nesúhlasí s uvedením trvalého pobytu v Konžskej demokratickej

republike. Poukázal na čl. 15, 23 a 24 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES o práve

občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia

členských štátov a tvrdil, že správny orgán neprihliadol na uvedené skutočnosti a vydal rozhodnutie

spôsobilé zasiahnuť do rodinného života navrhovateľa a jeho dcér. Podľa názoru navrhovateľa

môže byť dôsledkom jeho vyhostenia zmarenie styku otca s dcérami, čo nie je v súlade

s § 28 zákona o rodine a so zásadou 1 a 6 Deklarácie práv dieťaťa.

Navrhovateľ ďalej namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné z hľadiska miesta

vyhostenia a jeho vykonanie nie je zrejmé pre neurčitosť označenia krajiny, do ktorej má byť

vyhostený. V trestnom konaní mu nebol uložený trest vyhostenia vzhľadom k tomu, že mal

povolený trvalý pobyt vo Švédsku, kde žil spolu s rodinou a administratívne vyhostenie do Konga

považuje za zásah do rodinného života, na ktorý správny orgán pri rozhodovaní neprihliadol

v rozpore s tým, čo v rozhodnutí deklaruje.

Podľa názoru navrhovateľa, zo samotného rozhodnutia vyplýva, že trestný čin, za ktorý bol

odsúdený a za ktorý vykonal trest, sa stal minimálne pred viac ako desiatimi rokmi a možno sa

domnievať, že pokiaľ súd rozhodol o jeho podmienečnom prepustení, vykonal tak na základe

skutočností svedčiacich v prospech odsúdeného, ktoré sa týkali správania sa vo výkone trestu,

a ktoré sa týkajú jeho charakteru i s prihliadnutím na jeho predpokladané správanie po tom, ako

opustí ústav. Správny orgán potom v zrejmom protiklade k takému zisteniu vo svojom rozhodnutí

tvrdil, že rozhodnutie o vyhostení je motivované osobou cudzinca a odňatie odkladného účinku

odvolaniu proti tomuto rozhodnutiu vysvetlil tiež v protiklade s rozhodnutím súdu a postojom

prokurátora s odvolaním sa na . Z rozhodnutia o vyhostení tiež

nebolo zrejmé, o aké vyjadrenie Švédska ide, keďže navrhovateľ nepoznal jeho obsah a nevedel

o nijakom konaní pred švédskymi orgánmi. K tejto skutočnosti sa vyjadril, že bolo jeho

povinnosťou predložiť potrebné náležitosti podľa švédskych predpisov, čomu nemohol v dôsledku

výkonu trestu vyhovieť, avšak ide o odstrániteľnú prekážku.

Na záver navrhovateľ uviedol, že zo všetkých skutočností, na ktoré poukázal, vyplýva, že

nemožno aplikovať ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona a teda nebol naplnený účel na jeho

zaistenie a umiestnenie v útvare.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 30.07.2010, v ktorom

uviedol, že navrhovateľ bol zaistený v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) zákona a umiestnený v útvare

podľa § 62 ods. 4 zákona za účelom výkonu administratívneho vyhostenia a taktiež z dôvodu, že sa

na území Slovenskej republiky zdržiaval bez oprávnenia a bez finančných prostriedkov na

vycestovanie. Navrhovateľ nemal na území Švédska žiadny druh pobytu – povolenie na pobyt mu

bolo zrušené rozhodnutím súdu zo dňa 19.05.2008, čo bolo preverené prostredníctvom

Zastupiteľského úradu Švédska v Bratislave a Spoločného kontaktného pracoviska Trstená –

Chyžné od polície Švédska. Keďže SR pristúpila k Schengenskej dohode zo dňa 14.06.1985, nie je

možné vyhostiť navrhovateľa do Švédska, nakoľko vyhostenie do iného štátu v Schengenskom

priestore, kde cudzinec nemá žiadny druh povoleného pobytu – teda bez povolenia orgánov tohto

štátu na vstup a zdržiavanie sa na jeho výsostnom území, nie je možné. Navyše do Konga sa vrátiť

môže – nehrozí mu tam žiadne prenasledovanie.

Navrhovateľ opakovane páchal trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený

v Belgicku a tiež na území SR, kde spáchaním trestného činu podvodu spolupáchateľstvom

a falšovania a pozmeňovania úradnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery spôsobil škodu

veľkého rozsahu. Navyše sa snažil vyhýbať spravodlivosti, až kým nebol vydaný na základe

európskeho zatýkacieho rozkazu do SR. Išlo o konanie s vysokým stupňom spoločenskej

nebezpečnosti, na základe čoho odporca skonštatoval, že bezpečnostné hľadisko má prednosť

pred rešpektovaním súkromného života navrhovateľa.

Vo vyjadrení ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ sa po rozvode v roku 2005 už

so svojimi deťmi nestýkal, pretože bol vo väzení a ani ich finančne nepodporoval. Švédsky súd

rozhodol o zrušení povolenia na pobyt vo Švédsku ešte v čase, keď boli obe dcéry navrhovateľa

mladistvé, pričom tak urobil s ohľadom na integráciu cudzinca do spoločnosti a taktiež s ohľadom

na jeho deti.

Na základe uvedených skutočností sa odporca vyjadril, že rozhodnutie o zaistení

navrhovateľa bolo vydané v súlade so zákonom a nedošlo k porušeniu zákona.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa

tretej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti

s výnimkou ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval

v intenciách vyššie uvedených ustanovení upravujúcich správne

súdnictvo, ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá bez

nariadenia pojednávania podľa a v spojení

s veta prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. októbra 2010 (§ 156 ods. 1 a 3 Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s veta prvá ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 17.02.2010

príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava predvedený spred Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou za účelom podania vysvetlenia.

Zo zápisnice o podanom vysvetlení bolo odporcom zistené, že dňa 17.02.2010 bol navrhovateľ

prepustený z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. Navrhovateľ bol

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 02.10.2001 právoplatne odsúdený

k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní šesť rokov za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom

podľa k a a trestný čin falšovania a pozmeňovania

verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného

zákona.

Nakoľko sa navrhovateľ zdržiaval na území SR neoprávnene, t. j. bez platného cestovného

dokladu a víza, resp. bez platného povolenia na pobyt a bolo to potrebné na výkon jeho

administratívneho vyhostenia (s poukazom na rozhodnutie odporcu zo dňa 17.02.2010

o administratívnom vyhostení navrhovateľa), dňa 17.02.2010 odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a)

zákona zaistil dňom 17.02.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť

mesiacov, t. j. do 17.08.2010 (podľa § 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa

umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že rozhodnutím č. p.: MV-UHCP-RHCP-BA-TT-AV-8-

8/2010 zo dňa 17.02.2010 bol navrhovateľ administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz

vstupu na územie SR na dobu päť rokov, t.j. do 17.02.2015. Odôvodnenie rozhodnutia sa opieralo

o ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2. zákona s poukazom na skutočnosť, že účastník konania

bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, bol právoplatne odsúdený za trestné činy podvodu

spolupáchateľstvom a falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery

a na území SR sa zdržiava bez oprávnenia. Keďže bol právoplatne odsúdený a nebol mu uložený

trest vyhostenia, bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení.

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľ o azyl nežiadal v žiadnej európskej krajine ani

v Slovenskej republike.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, pričom podľa § 62 ods. 3 zákona

cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle

§ 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia

o vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou

situáciou, za ktorú označil existenciu rozhodnutia odporcu č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-TT-

AV-8-8/2010 zo dňa 17.02.2010 o vyhostení navrhovateľa a určení zákazu pobytu na území

Slovenskej republiky do 17.02.2015.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody,

okrem prípadov v dohovore uvedených, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom, pričom pod písm. f) je uvedené „zákonné zatknutie, alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nedovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie alebo vydanie“.

Keďže zaistenie cudzinca je obmedzením jeho osobnej slobody, bolo vhodné skúmať

v priebehu konania nielen splnenie formálnych podmienok v zmysle zákona o pobyte cudzincov

(t. j. existenciu rozhodnutia o vyhostení), ale aj preukázať, že zaistenie cudzinca je na účel výkonu

administratívneho vyhostenia skutočne potrebné a nevyhnutné.

Odporca zdôvodnil nevyhnutnosť a potrebnosť zaistenia cudzinca tým, že navrhovateľ

opakovane páchal trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený v Belgicku a tiež na území

SR, kde spáchaním trestného činu podvodu spolupáchateľstvom a falšovania a pozmeňovania

úradnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, spôsobil škodu veľkého rozsahu a pri páchaní

trestnej činnosti v SR používal falošnú identitu – preukazoval sa falošným cestovným dokladom.

Navyše sa snažil vyhýbať spravodlivosti, až kým nebol vydaný na základe európskeho zatýkacieho

rozkazu do SR.

Na základe vyššie uvedeného považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie

námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku a námietkami navrhovateľa o dôvodnosti a oprávnenosti jeho vyhostenia uplatnenými

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sa odvolací súd nezaoberal, keďže tieto sa týkali

rozhodnutia odporcu o vyhostení navrhovateľa a nie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa.

Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského

súdu žiadne pochybenie. K vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku (vrátane

námietok týkajúcich sa dôvodnosti a oprávnenosti vyhostenia, ktorými sa krajský súd dôvodne

nezaoberal), teda nemá odvolací súd žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery

krajského súdu odkazuje.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať samostatne, avšak

aj vo vzájomnej súvislosti, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a

krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok

podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a tak, že navrhovateľovi,

ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. októbra 2010

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková