Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/465/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a z členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci navrhovateľov 1. Ing. F. H., bytom H., 2. A. S., rod. D., bytom

B., 3. O. H., rod. D., bytom Z., 4. J. D., bytom B., navrhovatelia 2. - 4. ako právni

nástupcovia navrhovateľky A. D., rod. O., naposledy bytom K., 5. J. H., rod. K., bytom S., 6.

P. K., bytom V., 7. H. K., bytom S., navrhovatelia 5. - 7. ako právni nástupcovia

navrhovateľa J. K., naposledy bytom M., navrhovatelia 2. - 7. zastúpení navrhovateľom 1.,

proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu v M., so sídlom Pavla Mudroňa 45, M.,

za účasti 1. G., s. r. o., so sídlom D., 2. J. M., bytom P., 3. Mgr. I. L., bytom H., 4. A. R.,

bytom Z., 5. Ing. Ľ. T., bytom S., 6. Ing. I. L., bytom M., 7. RNDr. J. G., bytom W., 8.

Ing. M. R., bytom M., účastníci 2. – 8. zastúpení navrhovateľom 1., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ObPÚ – C-2006/00025-BL zo dňa 24. januára 2006,

o odvolaní navrhovateľov a účastníkov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline, č. k.

-146 zo dňa 04. septembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline,

č. k. -146 zo dňa 04. septembra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v M. č. ObPÚ-C-2006/00025-BL zo dňa 24. januára 2006 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

2

Navrhovateľom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd v Ţiline podľa § 250q ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správne rozhodnutie odporcu

č. ObPÚ – C-2006/00025-BL zo dňa 24. januára 2006, ktorým Obvodný pozemkový úrad

v M. rozhodol, ţe navrhovatelia ako oprávnené osoby a dedičia po oprávnených osobách,

nespĺňajú podmienky podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej tieţ len „

Zb.“) a nepriznal im vlastnícke právo k parcele č. X. - lúka, pôvodne vedenej

v pozemkovokniţnej vloţke č. 374 k. ú. M., v súčasnosti vedenej v registri C KN, ako parcela

č. X., X., X., X., X., X., X., X. - zastavané plochy.

Rozhodol tak po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republike (ďalej aj „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 28. mája 2008, zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského

súdu v Ţiline, č. k. -54 z 10. júla 2007, pre vady procesnoprávneho charakteru.

Krajský súd po odstránení vytýkaných procesných vád svoje nové rozhodnutie o veci

odôvodnil tým, ţe nakoľko stavba doškoľovacieho strediska bola postavená, vyvlastnenie

naplnilo svoj účel. Mal za to, ţe skutočnosť, či účel stavby bol naplnený, nie je podstatný.

V danom prípade treba podľa krajského súdu rozlišovať účel vyvlastnenia a účel stavby.

Keďţe vo vyvlastňovacom konaní ani v územnom rozhodnutí nie je uvedené, na čo má slúţiť

doškoľovacie stredisko, nemoţno z týchto rozhodnutí vyvodiť záver o účele stavby. Podľa

názoru krajského súdu je právne bezvýznamné, aký je účel, charakter stavby, lebo

nehnuteľnosti neboli vyvlastnené s tým účelom, ţe na nich postaví doškoľovacie stredisko,

ktoré bude mať učebne, alebo bude slúţiť výlučne na školenie. Vyvlastnenie

by v prejednávanej veci naplnilo svoj účel iba v prípade, ak by nebola na vyvlastnených

nehnuteľnostiach postavená ţiadna stavba. Krajský súd konštatoval, ţe správny orgán

za účelom odstránenia tejto spornej skutočnosti (naplnenia, resp. nenaplnenia účelu

vyvlastnenia), správne vychádzal z listinných dôkazov z obdobia vyvlastnenia a následne

vypracovaných dokladov z obdobia kolaudácie posudzovanej stavby doškoľovacieho

strediska. V rámci vykonaného dokazovania dostatočným spôsobom zistil, ţe stavba

3

na vyvlastnenej nehnuteľnosti právneho predchodcu navrhovateľov bola zrealizovaná,

aj keď s určitými zmenami príslušným stavebným úradom a následne v roku 1986 bola

skolaudovaná a daná do uţívania, ako doškoľovacie stredisko. Zvyšná časť plochy bola

určená ako oddychová a rekreačná zóna a mala zostať voľná, bez akejkoľvek zástavby.

Tomuto určeniu, obsiahnutom i v technickej správe z januára 1983, č. 010-00842-110/01,

vypracovanej k stavebnej časti Doškoľovacieho strediska GR M., zodpovedá i súčasný stav

priľahlých pozemkov. Preto krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, ţe v prejednávanej

veci nie je moţné tvrdiť, ţe vyvlastnená nehnuteľnosť nikdy neslúţila na účel, na

ktorý bola vyvlastnená.

Odporcovi a povinnej osobe náhradu trov konania nepriznal s poukazom

na ustanovenie v spojení s .

Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc

sa jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie. Navrhovatelia sú toho názoru, ţe predmetná

parcela nikdy neslúţila účelu vyvlastnenia, a preto ju ţiadajú vydať. Uviedli, ţe od kolaudácie

v roku 1986, do vydania , resp. do konca lehoty na uplatnenie

reštitučného nároku, leţala predmetná parcela „ľadom“, zanedbaná a nevyuţitá, rástla tam len

horská tráva, vrbiny a kroviny. Aţ v roku 2001 uţ nový majiteľ hotela svojvoľne vybudoval

parkovisko, čím spochybnil technickú správu, ktorú označila právna zástupkyňa povinnej

osoby ako dôkaz. Parcela bola teda podľa navrhovateľov celých 14 rokov nevyuţitá. Parcela

22

má výmeru 2.161 m, a okrem smetníka, ktorý do nej zasahuje len plochou 108 m

(čo predstavuje 4,98 % z celkovej plochy parcely), je nezastavaná. Podľa navrhovateľov

nebola technická správa, na ktorú sa odvoláva povinná osoba, v časti, v ktorej sa uvádza,

ţe „po vybudovaní strediska ostane plocha lúky voľná a bude dlhodobo vyuţívaná

k rekreačným účelom“, nikdy dodrţaná, čo nakoniec dokazuje aj toľko rokov zanedbaný stav

predmetnej parcely. Navrhovatelia majú za to, ţe toto spochybnil i sám majiteľ hotela, keď

na ploche, ktorá mala slúţiť dlhodobo len rekreačným účelom, vybudoval parkovisko.

Ďalej navrhovatelia namietali, ţe sudca krajského súdu nebral do úvahy výsledky

obhliadky. Poukázali na vyjadrenie pracovníčky stavebného úradu Ing. V., ktorá listom č.

MSS- 2003/03754-Vs zo dňa 04. augusta 2003 zaslala správnemu orgánu vyjadrenie,

v ktorom konštatovala, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie č. 2805/76 zo dňa 19. apríla 1977,

v časti vyvlastnenia parcely č. k. ú. M., vyčlenenej GP č. 3/2002 podľa C-KN č. 7007/3,

7007/4, 7007/5, 7007/6 a 7005/3, nenaplnilo účel, pretoţe sa tam objekty doškoľovacieho

strediska nenachádzajú. Toto stanovisko potvrdil stavebný úrad i po namietaní povinnej

4

osoby, ţe stanovisko je nesprávne a nesúhlasí s ním, čo stavebný úrad vyjadril v liste

č. MSS 2003/3754-1-Vs, adresovanom správnemu orgánu. Toto stanovisko však nebral

do úvahy ani pozemkový úrad, ani krajský súd. Navrhovatelia tento dôkaz povaţujú

za najzávaţnejší a najpodstatnejší.

V odvolaní navrhovatelia ďalej vyvracajú dôkazy, ktoré správny orgán povaţuje

za nezvratné (tvrdenie, ţe parcela č. X., k. ú. M. bola zahrnutá do parc. č. X.X., ktorá tvorí

obvod staveniska a v priebehu stavby boli na nej skládky stavebného materiálu, ďalej

technická správa z roku 1983, podľa ktorej plocha lúky mala ostať voľná a mala byť

vyuţívaná na rekreačné účely, ako aj zápis v katastri nehnuteľností, podľa ktorého

je predmetná parcela vedená ako zastavaná plocha). Nesúhlasia s tvrdením,

ţe sa na predmetnej parcele nachádzajú terénne úpravy, ktoré by mohli brániť jej vydaniu.

Navrhovatelia naďalej spochybňujú aj tvrdenia uvedené v právnom rozbore

vypracovanom dňa 26. januára 1993 firmou K. & spol., advokátska kancelária, s. r. o.

(predtým K. & spol., komerčnoprávna kancelária) a síce, ţe stavba bráni

poľnohospodárskemu a lesnému vyuţitiu, nakoľko parcela č. X., k. ú. M. bola terénnymi

úpravami podstatne zmenená. Toto nebolo podľa navrhovateľov konštatované ani počas

troch obhliadok, ktoré sa konali. Stavebný úrad v M. po poslednej obhliadke odporučil

nezastavanú časť parcely vydať. Pripustili, ţe na pozemku sú vybudované inţinierske siete -

elektrina a kanalizácia daţďovej vody, ale tie nebránia vydaniu parcely, nakoľko sú pod

povrchom.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

a odvolanie zamietnuť. Uviedol, ţe predmetný pozemok povaţuje za zastavaný

a nie je ho moţné vyuţívať pre lesnú alebo poľnohospodársku výrobu. Podľa neho

je zo správneho spisu nesporné, ţe v priebehu výstavby došlo na návrh investora k niektorým

zmenám oproti schválenej územnoplánovacej dokumentácii. To, ţe predmetná parcela bola

vyuţívaná na účel, na ktorý bola vyvlastnená, podľa odporcu dokazuje skutočnosť, ţe parcela

č. X., k. ú. M. bola zahrnutá do parcely č. X.E.X., ktorá tvorí obvod staveniska a na ktorej

boli v priebehu výstavby skládky generálneho dodávateľa stavby. V stavebnej časti technickej

správy k Doškoľovaciemu stredisku GR M. č. 010-00842-110/01, vypracovanej v januári

1983 je okrem iného uvedené, ţe výstavba strediska je situovaná do priestoru horskej lúky,

na ktorej mimo doškoľovacieho strediska, nie je plánovaná ţiadna zástavba, a ţe po

vybudovaní strediska zostane plocha lúky voľná a bude vyuţívaná na rekreačné účely.

Ďalej je v správe uvedené, ţe v súčasnej dobe sa v priestore stavby ţiadna stavba neprevádza

5

a ani v dohľadnej dobe nie je ţiadna stavba plánovaná. Predmetná parcela je v katastri

nehnuteľností vedená ako zastavaná plocha. Časť je zastavaná prístreškom na kontajnery a na

časti sa nachádzajú terénne úpravy a inţinierske siete (elektrina, vodovod, kanalizácia). Tieto

siete sú vedené pod zemským povrchom. Ďalej odporca poukázal na právny rozbor

vypracovaný spoločnosťou K. & spol., advokátska kancelária, s. r. o. dňa 26. januára 1993,

v ktorej je uvedené, ţe stavba bráni poľnohospodárskemu a lesnému vyuţitiu pozemku,

nakoľko parcela, ktorej sa dotýka reštitučný nárok bola terénnymi úpravami podstatne

zmenená. Ďalej odporca vo svojom vyjadrení uvádza, ţe v čase účinnosti zákona o pôde bol

predmetný pozemok porastený horskou trávou a vŕbovými krovinami a bol nevyuţitý. Po

účinnosti zákona spoločnosť G., s. r. o. na predmetnej parcele postavila prístupovú

komunikáciu a parkovisko. Uviedol, ţe z aplikačnej praxe pozemkových úradov a súdov je

zrejmé, ţe stavby, ktoré je moţné odstrániť bez väčších nákladov, nerobia pozemok

zastavaným. Podľa odporcu nie je rozhodujúce ani účelové určenie pozemku podľa

územnoplánovacej dokumentácie. Poľnohospodárske alebo lesné vyuţitie pozemku

sa posudzuje objektívne. Z uvedených dôvodov je odporca toho názoru, ţe predmetný

pozemok je zastavaný a nie je ho moţné vyuţívať na poľnohospodársku alebo lesnú výrobu.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril účastník konania spoločnosť G. s. r. o. a

ţiadal odvolanie navrhovateľov zamietnuť a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline

potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, ţe sa stotoţňuje so závermi Krajského súdu v Ţiline

a závermi Obvodného pozemkového úradu v M., pričom zotrval na svojich písomných

vyjadreniach zo dňa 16. marca 2006 a 05. októbra 2007, ako aj na svojich doterajších

výpovediach na pojednávaniach pred Krajským súdom v Ţiline.

Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a medziach podaného odvolania ( veta prvá a )

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

ţe pre potvrdenie rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody.

6

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania podľa tretej hlavy piatej časti

bolo rozhodnutie odporcu zo dňa 24. januára 2006 č. ObPÚ – C-2006/00025-BL, ktorým

odporca nepriznal oprávneným osobám a ich dedičom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

uvedeným vo výroku rozhodnutia z dôvodu, ţe nespĺňajú podmienky uvedené v ustanovení

, pretoţe vyvlastnenie parcely č. X., k. ú. M. svoj

účel naplnilo. Podľa správneho orgánu predmetný pozemok nie je moţné vydať, pretoţe je

zastavaný a nie je moţné ho vyuţívať na poľnohospodársku alebo lesnú výrobu (§ 11 ods. 1

písm. d/ ).

Z obsahu predloţeného spisového materiálu najvyšší súd zistil, ţe navrhovatelia,

resp. dedičia pôvodných vlastníkov, ako oprávnené osoby podľa ,

uplatnili dňa 28. decembra 1992 na Pozemkovom úrade v M. reštitučný nárok podľa § 9 ods.

1 , z dôvodu uvedeného v .

Zároveň vyzvali povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. O uplatnenom nároku rozhodol

prvýkrát Obvodný pozemkový úrad v M. rozhodnutím zo dňa 18. júla 2002 č. OPPLH-C-

2002/00294-Ši, ktorý zrušil Krajský súd v Ţiline rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2002, sp.

zn. . Obvodný pozemkový úrad v M. opätovne rozhodol vo veci rozhodnutím č.

ObPÚ-C-2004/00055-BL zo dňa 11. júna 2004, ktoré taktieţ zrušil Krajský súd v Ţiline

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 29. marca 2005. Naposledy rozhodol správny orgán

uţ spomínaným preskúmavaným rozhodnutím ObPÚ-C-2006/00025-BL zo dňa 24. januára

2006, ktoré Krajský súd v Ţiline rozsudkom č. k. -54 zo dňa 10. júla 2007

potvrdil. O odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ktorý vytkol krajskému súdu procesné vady a rozhodnutie zrušil a vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie ( zo dňa 28. mája 2008). Naposledy krajský súd

preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu opätovne potvrdil (-146 zo dňa 04.

septembra 2009).

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov je jedným z reštitučných

zákonov, ktoré po zmene spoločensko-ekonomických pomerov boli vydané s cieľom zmierniť

následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch

špecifikovaného majetku v období rokov 1948 aţ 1989. Splnenie cieľa a účelu zákona

vyţaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy

7

pri posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali

zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku,

a to predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy.

K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní

prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická

spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových

a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd

zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto

zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských

právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám

ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú

náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite

uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Účelom o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd z obdobia rokov 1948-1990, obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov

k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Pri výklade

ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona, je potrebné mať

na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili výzvou nárok na vydanie veci, pôdy,

budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili

na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli presvedčené, ţe ich majetok drţia,

a to v lehotách uvedených v .

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v súlade s konštantnou

judikatúrou k interpretácii uvádza, ţe sa jedná o jeden z reštitučných

zákonov, ktorými sa demokratická spoločnosť snaţí aspoň čiastočne zmierniť následky

minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných

ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány, ako aj obce sú teda povinné

postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma

na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento

8

výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda

zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých krívd nie je reálne a ţe sa musí uspokojiť

len s nápravou niektorých, nemoţno potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov

bol natoľko dogmatický a ústavne nekonformný, ţe by zakladal de facto voči niektorým

osobám krivdy nové.

Zmiernenie následkov majetkových krívd podľa tohto zákona spočíva predovšetkým

vo vydaní veci, ktorá bola oprávnenej osobe odňatá ( ). Jednou

z podmienok pre uplatnenie práva podľa tohto zákona je jeho uplatnenie oprávnenou osobou

do 31. decembra 1992 (§ 13 ods. 1 veta prvá cit. zákona). Nárok uplatní oprávnená osoba

na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 ods. 1

veta prvá cit. zákona).

Podľa oprávneným osobám sa vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia

za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúţila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.

Podľa nemoţno pozemky alebo ich časti

vydať v prípade, ţe pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej

právnickej osoby zastavaný, pozemok moţno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu

alebo lesnému vyuţitiu pozemku.

Podľa veta prvá, veta tretia právo na vydanie

nehnuteľnosti podľa § 6 môţe oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. Neuplatnením

práva v lehote právo zanikne.

Podľa názoru najvyššieho súdu si správny orgán v danej veci nezadováţil dostatok

skutkových podkladov pre rozhodnutie o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti

( ) t. j. pre záver, ţe oprávnené osoby nespĺňajú zákonné

podmienky podľa a ani súd prvého stupňa

nevykonal vo veci chýbajúce (potrebné) dokazovanie, ani sa dostatočným a vyčerpávajúcim

spôsobom nevysporiadal s námietkami navrhovateľov, uvedenými v podanom opravnom

prostriedku, keď v predmetnej veci zostalo sporné, či pôvodná parcela č. X., k. ú. M.,

vyvlastnená rozhodnutím Mestského národného výboru, odbor územného plánovania

9

a architektúry v M. č. j. 2805/76 z 19. apríla 1977, niekedy slúţila účelu, na ktorý bola

vyvlastnená a či bola po prechode do vlastníctva štátu zastavaná, resp., či takáto stavba bráni

poľnohospodárskemu alebo lesnému vyuţitiu pozemku.

S dôrazom na uţ vyššie spomínaný účel a cieľ reštitučných zákonov (v danom prípade

) sa najvyšší súd nemohol uspokojiť s mierou skutkového zisťovania

v doterajšom priebehu konania. Z ustanovenia jasne

vyplýva, ţe podmienkou na vydanie nehnuteľnosti, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú

osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu oprávneným osobám, je skutočnosť,

ţe vyvlastnená nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúţila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.

Ak teda dospel správny orgán k záveru, ţe predmetná nehnuteľnosť existuje, prešla

na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia na štát alebo inú právnickú osobu, navrhovatelia

sú oprávnenými osobami v zmysle citovaného reštitučného zákona a bola im, resp. ich

právnym predchodcom - pôvodným vlastníkom vyplatená náhrada, bolo úlohou správneho

orgánu predovšetkým zistiť, za akým účelom bola predmetná nehnuteľnosť vyvlastnená

a či vôbec takémuto účelu pozemok niekedy slúţil, teda či bol vyuţívaný na účel uvedený

vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Táto otázka je skutkového charakteru a jej zisťovanie

prináleţí práve správnemu orgánu. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí je uvedené, ţe príslušný

vyvlastňovací orgán vyhovuje ţiadosti Československého štátu - Závodov ťaţkého

strojárstva, GR M. zo dňa 22.09.1976 č. /Pá o vyvlastnenie nehnuteľností na

výstavbu Doškoľovacieho strediska. V odôvodnení vyvlastňovacieho rozhodnutia sa uvádza,

ţe vyvlastnenie je v súlade so zámermi a cieľmi územného plánu, ako to vyplýva

z právoplatného územného rozhodnutia, podľa ktorého výstavba Doškoľovacieho strediska

ZŤS GR M., v lokalite P., bola územným rozhodnutím umiestnená na vyvlastnených

pozemkoch parc. č. P., X., X., X., k. ú. M. v lokalite P.

Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí uvádza, ţe vyvlastnenie pkn. parcely

č. X. naplnilo svoj účel. Potvrdzuje to podľa neho jednoznačne skutočnosť, ţe parcela

č. X. bola zahrnutá do parcely č. X. a v priebehu výstavby boli na nej skládky generálneho

dodávateľa stavby. Ďalej tvrdenie správneho orgánu podporuje obsah technickej správy

k stavebnej časti vypracovanej Projekčne organizačným Banská Bystrica, pracovisko

Olomouc č. 010-00842-110/01 z roku 1983, v ktorej sa uvádza, ţe obvod stavby je daný

obvodom parcely č. X., a ţe „výstavba strediska je situovaná do priestoru horskej lúky, na

ktorej mimo doškoľovacieho strediska nie je plánovaná ţiadna zástavba a po vybudovaní

10

strediska zostane plocha lúky voľná a bude vyuţívaná na rekreačné účely“. Správny orgán

pripustil, ţe v priebehu výstavby došlo na návrh investora k niektorým zmenám oproti

schválenej územnoplánovacej dokumentácii, ale zároveň uviedol, ţe nie je moţné zistiť,

o aké zmeny sa jednalo, nakoľko sa nezachovala kompletná dokumentácia.

Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu takéto odôvodnenie rozhodnutia nepovaţuje

za dostatočné. Pokiaľ z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva účel vyvlastnenia - výstavba

doškoľovacieho strediska, bolo úlohou správneho orgánu zisťovať, či v skutočnosti bola

stavba doškoľovacieho strediska zrealizovaná, a to práve na vyvlastnených pozemkoch. Podľa

názoru najvyššieho súdu správny orgán nezameral svoje šetrenie na časť pozemku, ktorá bola

predmetom reštitučného nároku, teda pôvodnú parcelu č. X., k. ú. M., ale si osvojil názor, ţe

pokiaľ bola pôvodná parcela zahrnutá do novovytvorenej parcely č. X., k. ú. M., nie je

potrebné ďalej zisťovať osud (charakter) pôvodnej parcely, teda či v skutočnosti bola alebo

nebola niekedy zastavaná. Skládka generálneho dodávateľa stavby nie je stavbou v zmysle

stavebného zákona. Je len dočasnou súčasťou stavby, pre ktorej potreby slúţila. Preto

argument odporcu neobstojí ako podklad rozhodnutia o priznaní, resp. nepriznaní reštitučného

nároku. Takisto skutočnosť, ţe v priebehu výstavby strediska došlo k zmenám oproti

schválenej územnoplánovacej dokumentácii, je kľúčová, nakoľko práve územnoplánovacia

dokumentácia je v danom prípade základnou dokumentáciou, z ktorej je moţné posúdiť účel

zamýšľanej stavby. Touto skutočnosťou sa však správny orgán vôbec ďalej nezaoberal, čím

neozrejmil dostatočne skutkový stav. Správny orgán mal tieţ venovať náleţitú pozornosť

zisťovaniu uţ vyššie spomínanému „rekreačnému účelu“, na ktorý mala plocha lúky slúţiť

a či takto potom neprichádza do úvahy vydanie aspoň časti pozemku, ak je moţné ju

geometricky oddeliť. V spise však nie je zmienka o skutočnom vyuţití predmetných

pozemkov a ani nie je z obsahu spisu zrejmé, či doškoľovacie stredisko vôbec niekedy slúţilo

svojmu účelu.

Najvyšší súd sa nemohol stotoţniť ani s tvrdením správneho orgánu, ţe parcelu

č. X. nemoţno vyuţívať pre poľnohospodársku alebo lesnú výrobu, pretoţe tento svoj záver

dostatočne neodôvodnil a nie je z neho zrejmé, na základe akých úvah k nemu dospel. Tu

najvyšší súd poukazuje na ustanovenie , v ktorom

je za bodkočiarkou uvedené, ţe pozemok moţno vydať, ak stavba nebráni

poľnohospodárskemu alebo lesnému vyuţitiu pozemku. Správny orgán sa však v otázke

moţnosti vyuţitia pozemku odvolával na právny rozbor vypracovaný komerčnoprávnou

11

kanceláriou K. & spol.. Tento „právny rozbor“ sám o sebe najvyšší súd nepovaţuje za dôkaz

slúţiaci náleţitému zisteniu skutkového stavu veci, keďţe nie je podloţený ďalšími

relevantnými dôkazmi (napr. vykonanými ohliadkami). Takýto „právny rozbor“ nemôţe

suplovať povinnosť správneho orgánu zisťovať úplne a presne skutočný stav veci,

vyplývajúcu mu z procesných predpisov a vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy. Navyše,

pokiaľ odporca tvrdí, ţe časť parcely č. X. je zastavaná prístreškom na kontajnery

a na ďalšej časti parcely sa nachádzajú terénne úpravy a inţinierske siete, vedené

pod zemským povrchom, takéto tvrdenia nie sú dostatočné na nepriznanie reštitučného

nároku.

Pochybil teda súd prvého stupňa, keď sa uspokojil s takýmto nedostatočným

zisťovaním skutkového stavu správnym orgánom, pričom nevykonal vo veci chýbajúce

dokazovanie ( v spojení s ), ani nevenoval dostatočnú

pozornosť námietkam navrhovateľov. Skutočnosť, ţe stavba doškoľovacieho strediska bola

zrealizovaná mu postačila na záver, ţe vyvlastnenie naplnilo svoj účel.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, ţe rozhodnutie odporcu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a z neho

vyplývajúce nesprávne resp. nedostatočné právne posúdenie veci nie je v súlade so zákonom,

a preto podľa veta prvá v spojení s a

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, zmenil tak,

ţe napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odporca súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja

ods. 4 v spojení s a ) doplní dokazovanie v zhora

naznačenom smere na okolnosti, či pozemok, resp. časť pozemku, ktorá je predmetom

reštitučného nároku niekedy slúţila účelu vyvlastnenia, je zastavaná celá alebo jej časť

a v prípade ţe zastavaná resp. čiastočne zastavaná je, či táto stavba bráni účelu vyuţitia

pozemku uvedenému v , alebo či je moţné

predmetnú časť pozemku vydať, resp. či je moţné vydať aspoň jeho nezastavanú časť

(oddeliteľnú geometrickým plánom). Správny orgán svoje rozhodnutie aj patričným

spôsobom odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu. Najvyšší súd zároveň dáva

do pozornosti navrhovateľov, ţe pri dopĺňaní dokazovania sú aj oni povinní poskytnúť

12

správnemu orgánu potrebnú súčinnosť, nakoľko ich v prípade preukázania oprávnenosti

reštitučného nároku zaťaţuje dôkazné bremeno

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa , v spojení s a ako aj a

v spojení s veta prvá , nakoľko v súdnom preskúmavacom konaní neboli

trovy konania navrhovateľmi ani ich splnomocneným zástupcom uplatnené a ani vyčíslené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. októbra 2010

JUDr. JanaBaricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková