Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
782/365961.d1bccb.pdf
PDF · 194.92 KB
No categories available
1Sža/86/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/86/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: A., nar. X., alias M., nar. X., štátny príslušník Arménska, naposledy v zahraničí
bytom V., t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R., zastúpený Advokátskou
kanceláriou Š., s. r. o., M. proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky –
Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu ČAS: MU-2443-59/PO-Ţ-2007 zo dňa 25.9.2009, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/73/2009-55 zo dňa 21.4.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/73/2009-55 zo dňa 21.4.2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-2443-59/PO-Ţ-2007 zo dňa 25.9.2009, ktorým odporca neposkytol
navrhovateľovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) z dôvodu,
ţe nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. O trovách rozhodol krajský
súd tak, ţe navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca správne a v súlade s dostatočne zisteným stavom
veci správne posúdil potrebu poskytnutia medzinárodnej ochrany formou doplnkovej ochrany tak,
ţe dospel k názoru, ţe pre jej poskytnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Krajský súd sa nestotoţnil s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci.
Predovšetkým poukázal na nehodnovernosť navrhovateľa, preukázanú v azylovom konaní
pred odporcom a to i napriek skutočnosti, ţe pri posúdení potreby ochrany v rámci doplnkovej
ochrany sa stav potreby tejto ochrany posudzuje podľa aktuálneho zhodnotenia naplnenia
predpokladov jej predpokladov, teda zhodnotenia bezpečnostných rizík návratu, ktoré existovali
v čase vydania rozhodnutia. Je tomu tak preto, lebo vyhodnotenie existencie či neexistencie
váţneho bezprávia sa aj v tomto konkrétnom prípade odvíja čiastočne od informácií, ktoré poskytol
navrhovateľ. V prvom azylovom konaní uviedol ako dôvod svojej ţiadosti o azyl výhradne
ekonomické dôvody a iné údaje o svojej identite. Aţ v druhom aktuálnom konaní uvádzal dôvody
súvisiace s jeho krátkym pôsobením ako vojaka v konflikte o Náhorný Karabach. Podmienkou
poskytnutia doplnkovej ochrany je moţná existencia váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f)
zákona o azyle (hrozba uloţenia či výkonu trestu smrti, mučenie alebo neľudské zaobchádzanie
alebo trest, alebo váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu) v prípade
návratu do krajiny pôvodu. Navrhovateľovi nikdy nebol ţiaden trest, teda ani trest smrti uloţený,
pričom mu jeho uloţenie ani nehrozí, nakoľko nebol nikdy trestne stíhaný. Ak by skutočne bol
vinený zo zabitia vojaka či vojakov počas jeho krátkodobého pôsobenia vo vojnovom konflikte
o Náhorný Karabach, resp. z dezercie, celkom určite by sa takéto obvinenie realizovalo formou
trestného stíhania, čo sa však nestalo, a to ani počas opakovaných pravidelných predvolaní na orgán
vojenskej správy, kedy sa skúmala zdravotná spôsobilosť navrhovateľa na vojenskú sluţbu. Sám
navrhovateľ uviedol, ţe počas celého obdobia od roku 1993 nemal ţiadne negatívne skúsenosti a to
ani so štátnymi orgánmi, či tretími subjektmi. Ak navrhovateľ uvádzal, ţe bol hľadaný ľuďmi
z okolia generála, zo smrti ktorého príbuzného bol údajne ústne obvinený, podľa krajského súdu
takéto jeho zdôvodnenie potreby medzinárodnej ochrany neobstojí práve s poukazom na vyššie
spomenutú nedôveryhodnosť navrhovateľa. Krajský súd sa vyjadril, ţe niet dôvodu domnievať sa,
ţe by mu v prípade návratu hrozilo neľudské či poniţujúce zaobchádzanie. Zo správ o Arménsku
vyplýva, ţe arménski neúspešní ţiadatelia o azyl sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým
zaobchádzaním. Krajský súd ďalej uvádza, ţe bolo zistené a preukázané, ţe v Arménsku niet
ozbrojeného konfliktu v dôsledku ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Súd tieţ
poukázal na skutočnosť, ţe i napriek tomu, ţe navrhovateľ bol počas svojho pobytu na Slovensku
úspešne operovaný na mozgový tumor, táto skutočnosť neznamená v prípade jeho návratu
ohrozenie, ktoré by bolo moţné podradiť pod pojem neľudského či poniţujúceho zaobchádzania.
Arménsko sa počtom lekárov zaraďuje na popredné miesta, pričom tam poskytovaná zdravotná
starostlivosť je na štandardnej úrovni, osobitne v oblasti liečby onkologických ochorení.
Navrhovateľ je navyše po úspešne vykonanej operácii v stabilizovanom stave a vyţaduje
iba pravidelnú dispenzárnu starostlivosť, ktorá je v Arménsku zabezpečená.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým rozhodol o neposkytnutí
doplnkovej ochrany, ako rozhodnutie správne a zákonné potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe Krajský súd
v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne
právne posúdil vec, odňal navrhovateľovi právo zúčastniť sa na pojednávaní a svojím rozhodnutím,
ako aj jemu predchádzajúcim postupom ukrátil navrhovateľa na jeho právach. Uviedol, ţe o azyl
na území Slovenskej republiky poţiadal z obavy o svoj ţivot. V prípade jeho návratu do krajiny
pôvodu mu hrozí smrť z dôvodu, ţe pre svoje presvedčenie odmietol bojovať za Arménsko
v Náhornom Karabachu. Vojaci, ktorí tam bojovali mu kladú za vinu smrť viacerých ľudí
zúčastnených na bojoch a niektorí vysoko postavení predstavitelia kladú za vinu smrť svojich
príbuzných. Navrhovateľ nie je beţným typom dezertéra a z dezercie nebol ani nikdy oficiálne
obvinený, nakoľko bol na vojenskú sluţbu násilne odvedený a nebol oficiálne zaregistrovaný ako
vojak. Podľa navrhovateľa však neexistencia obvinenia z dezercie v jeho prípade neznamená,
ţe nebol zo strany vysokých vojenských predstaviteľov stíhaný spôsobom, ktorý moţno porovnať
s prenasledovaním. Navrhovateľ uznal, ţe vojna v Náhornom Karabachu oficiálne skončila
12.5.1994, avšak ďalej uviedol, ţe aţ do roku 2000 v tejto oblasti prebiehalo mnoţstvo vojenských
operácií a situácia nie je v podstate upokojená dodnes.
Navrhovateľ ďalej v odvolaní uvádza, ţe v Arménsku nie je moţné zabezpečiť mu riadnu
zdravotnú starostlivosť, nakoľko chudobní ľudia v Arménsku nemajú takmer ţiaden prístup
ku kvalifikovaným lekárom. Jeho ţivot by bol preto po návrate do krajiny pôvodu ohrozený.
Navrhovateľ ďalej uvádza ţe nie je zrejmé prečo a ako dospel krajský súd k záveru,
ţe navrhovateľ nebol nikdy trestne stíhaný a teda nie je moţné, aby bol navrhovateľ skutočne
vinený zo smrti vojakov v Náhornom Karabachu. Uviedol len, ţe nie je dôvod domnievať sa,
ţe by navrhovateľovi v prípade návratu hrozilo neľudské, či poniţujúce zaobchádzanie.
Navrhovateľ ďalej namieta, ţe súd vo svojom rozsudku nerieši, či si odporca splnil povinnosti,
ku ktorým bol zaviazaný predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu. Nerieši ani,
či navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí alebo nehrozí nebezpečenstvo váţneho
bezprávia z dôvodu dezercie navrhovateľa z armády. Z rozhodnutia nevyplýva ani to, či súd skúmal
aký majú k lekárskej starostlivosti prístup chudobní obyvatelia Arménska. Krajský súd sa podľa
navrhovateľa nezaoberal ani tým, či správy zaloţené do spisu sú aktuálne, nakoľko odporca doloţil
do spisu jedinú aktuálnu správu, ktorá nie je podľa názoru navrhovateľa pre posúdenie ţiadosti
navrhovateľa relevantná.
Na základe uvedeného navrhol navrhovateľ rozsudok krajského súdu zmeniť a to tak,
ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe dôvody uvádzané v opravnom
prostriedku sú tými istými dôvodmi, ktoré navrhovateľ uvádzal v azylovom konaní, ktoré odporca
uţ posudzoval a rozhodol predmetným rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Krajský
súd následne napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu potvrdil. Odporca ďalej uviedol, ţe sa
stotoţňuje s právnym názorom súdu v plnej miere a námietky navrhovateľa uvedené v opravnom
prostriedku povaţuje za neodôvodnené a účelové. K námietke týkajúcej neprítomnosti navrhovateľa
na pojednávaní odporca poukázal na skutočnosť, ţe poverený pracovník odporcu v deň
pojednávania 21.4.2010 videl navrhovateľa pred budovou súdu, ktorý tam stál a fajčil. Táto
skutočnosť je uvedená aj v zápisnici z pojednávania. Preto túto námietku povaţuje odporca
za účelovo vykonštruovanú a zavádzajúcu. Odporca vyjadril názor, ţe navrhovateľ v priebehu
konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani jeho právny zástupca
v opravnom prostriedku neuviedli a nepreukázali také dôkazy, ktoré by oprávňovali vydať
rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany a má za to, ţe správny orgán objektívne
a individuálne posúdil všetky okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Odporca navrhol rozsudok
krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 26. októbra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manţelstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský
súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu
(informácie, ktoré vypracoval odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce dňa 2.2.2009
a 10.9.2009, údaje zo Súhrnných teritoriálnych informácií o Arménsku, spracované a aktualizované
Zastupiteľským úradom ČR v Tbilisi ku dňu 27.10.2008, aktuálne informácie SITA z 31.8.2009
„Turecko a Arménsko obnovia diplomatické vzťahy") z ktorých vyhodnotil a stručne popísal
súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ ţiadal o poskytnutie doplnkovej ochrany.
Ako vyplynulo zo zápisnice z ústneho pojednávania so ţiadateľom o udelenie azylu alebo
poskytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v prvostupňovom správnom konaní,
navrhovateľ sa narodil v meste Kirovakan, ktoré sa v súčasnosti volá Vanadzor, je štátnym
príslušníkom Arménska, národnosti arménskej, kresťanského vierovyznania, slobodný a bezdetný.
Je po operácii mozgu, pravidelne uţíva lieky a musí chodiť na kontroly.
Na otázku či sa niečoho obáva v prípade návratu domov uviedol, ţe v prípade návratu
domov sa obáva problémov s vojakmi a so svojim zdravím, pretoţe by ho nemohli liečiť tak ako
na Slovensku. Na otázku akých vojakov sa obáva odpovedal, ţe sa jedná o vojakov generála
Aršalus Phatyan. Bojí sa toho, ţe by ho v prípade návratu domov k nemu predviedli. On sa totiţ
domnieva, ţe má čo dočinenia so smrťou jeho vzdialeného príbuzného. Navrhovateľ ďalej uviedol,
ţe s tým nemá nič spoločné. Bola vojna a jeho smrť sa nikdy nevyšetrovala a ani nikdy nebol
oficiálne obvinený. Bolo to v roku 1996. Ďalej uviedol, ţe od posledných pohovorov konaných
19.2.2007 a následne 31.1.2008 nenastali ţiadne zásadné zmeny a všetky údaje týkajúce sa jeho
osoby a osobných údajov, sú naďalej platné a v plnej miere sa pridrţiava všetkých údajov, ktoré
vtedy uviedol. Počas vstupného doplňujúceho pohovoru dňa 31.1.2008 navrhovateľ uviedol,
ţe v krajine pôvodu nebol členom ţiadnej politickej strany, ani nevykonával ţiadne politické
aktivity. Ako dôvod svojho odchodu z krajiny pôvodu uviedol problémy, ktoré údajne mal po tom
ako ušiel z armády v Náhornom Karabachu. V dotazníku ţiadateľa o azyl zo dňa 19.12.2007 najprv
uviedol, ţe v roku 1993 bol zo školy odvedený bojovať v Náhornom Karabachu, no v doplňujúcom
pohovore uţ zmenil čas nástupu na roky 1995, 1996. Tu mal byť dva mesiace a potom sa údajne
rozhodol ujsť a vrátil sa domov k rodičom do mesta Vanadzor. Po jeho príchode domov sa mu
údajne mali vyhráţať neznámi ľudia pôsobiaci okolo generála menom Aršalus Phatyan a údajne ho
obvinili zo smrti viacerých Arménov, ktorí zomreli v Náhornom Karabachu. Malo im prekáţať,
ţe ušiel a nebojoval. Preto, ţe ho títo ľudia hľadali, cestoval a zdrţiaval sa u príbuzných v Rusku
a Gruzínsku a len na krátke obdobia chodieval domov do Arménska.
Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe v krajine pôvodu nemal nikdy ţiadne problémy s políciou,
armádou alebo inými štátnymi orgánmi, nikdy nebol trestne stíhaný ani väznený.
Na záver navrhovateľ doplnil, ţe by chcel poţiadať, aby odporca vzal do úvahy jeho
zdravotný stav nakoľko v tomto stave nemôţe nikam cestovať nasledujúcich 5 rokov. Chcel by
poţiadať o nejakú formu pobytu, aby sa na Slovensku voľne pohyboval. Chcel by si nájsť prácu
a mať trvalé zamestnanie. Má povolenie pracovať, v súčasnej dobe však nepracuje, ale chcel
by prácu, ktorá by nepredstavovala záťaţ vzhľadom na jeho zdravotný stav.
Prvýkrát poţiadal navrhovateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky pod menom
M. 10.11.2006 z ekonomických dôvodov a hľadania si zamestnania. Odporca rozhodnutím č. p.
Mu-2251/PO-Ţ/2006 zo dňa 8.12.2006 v súlade s § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle jeho ţiadosť
zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Opravný prostriedok navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu
Krajský súd v Košiciach odmietol z dôvodu, ţe bol podaný oneskorene.
Druhýkrát poţiadal navrhovateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
16.11.2007. Odporca pod ČAS: MU-2443/PO-Ţ-2007 dňa 11.2.2008 vydal rozhodnutie, na základe
ktorého menovanému nebol udelený azyl na území Slovenskej republiky a zároveň mu nebola
poskytnutá doplnková ochrana a taktieţ bolo podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte
cudzincov konštatované, ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia do Arménska.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, na základe ktorého rozhodol
Krajský súd v Bratislava a to tak, ţe svojím rozsudkom č. k. 10Saz 11/2008-58 zo dňa 6.3.2009
potvrdil rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu a v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany
a v časti neexistencie prekáţok administratívneho vyhostenia zrušil rozhodnutie odporcu a vec vrátil
na nové konanie.
Odporca opätovne posúdil, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej
ochrany. O existencii prekáţok administratívneho vyhostenia nerozhodoval, nakoľko podľa novely
zákona o azyle platnej od 1.12.2008 sa migračný úrad nezaoberá posudzovaním existencie alebo
neexistencie prekáţok administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z.
o pobyte cudzincov, ale iba posúdením poskytnutia alebo neposkytnutia doplnkovej ochrany.
Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie
doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom váţnym
bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon,
mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne a individuálne
ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Odporca uviedol, ţe v súčasnosti
v Arménsku neprebieha vojnový konflikt. Hoci pozdĺţ militarizovanej kontaktnej línie oddeľujúcej
azerbajdţanské územie a Náhorný Karabach je bezpečnostná situácia napätá, menovaný ţil
v oblasti, v ktorej jednoznačne moţno bezpečnostnú situáciu povaţovať za stabilnú a úplne
pokojnú. Navrhovateľ vo svojich výpovediach potvrdil, ţe so štátnymi orgánmi krajiny nemal
nikdy ţiadne problémy, nebol väznený ani trestne stíhaný. Na konštatovanie krajského súdu,
ţe u menovaného je moţné mať opodstatnené obavy z váţneho bezprávia v krajine pôvodu
v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu jeho dezercie z armády, odporca uviedol,
ţe menovaný v krajine pôvodu nikdy nebol obvinený z dezercie aj napriek tomu, ţe údajne
svojvoľne opustil vojenskú jednotku u ktorej pôsobil, hoci takéto konanie je trestné. Počas
pohovorov potvrdil, ţe niekedy v roku 1992 alebo 1993 bol vojenským lekárom posúdený jeho
zdravotný stav. Posudok mal vypracovať lekár z vojenského komisariátu vo Vanadzor a údajne
centrálnou komisiou na vojenskom veliteľstve v Jerevane mu bolo vydané potvrdenie, ţe nie je
schopný odvodu na vojenskú sluţbu. Toto potvrdenie malo podľa menovaného platnosť
na dva roky a po uplynutí tohto času bol jeho zdravotný stav opätovne posúdený komisiou,
ku ktorej obdrţal oficiálne písomné predvolanie. K odvodu bol predvolávaný kaţdé dva roky
od svojich 17 rokov aţ do roku 2004. Vţdy obdrţal oficiálne predvolanie dostaviť sa na vojenský
komisariát v meste Vanadzor, vţdy sa preukázal lekárskym potvrdením a ako uviedol, z toho
dôvodu ho na vojnu nepredviedli. Odporca uviedol, ţe práve na základe týchto tvrdení vyznieva
veľmi nepravdepodobne informácia o jeho odvedení koncom roku 1995 prípadne začiatkom roku
1996, keďţe v tomto čase uţ bolo uzatvorené prímerie medzi Arménskom a Azerbajdţanom.
Menovaný aj počas svojej výpovede pred krajským súdom uviedol, ţe dôvodom jeho ţiadosti o udelenie azylu je jeho prenasledovanie zo strany arménskych vojakov na príkaz generála Aršalusa Phatyana preto, lebo dezertoval z armády počas vojny v Náhornom Karabachu a aj preto, ţe generál ho obviňuje z vraţdy jeho príbuzného, ktorého mal zastreliť' zozadu. Oficiálne ho však úrady nestíhali ani za dezerciu a ani za vraţdu. Nikdy nebol stíhaný a odsúdený za ţiadny trestný čin. V rozsudku krajského súdu bolo konštatované, ţe z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe jeho prenasledovanie nepredstavovalo váţne nebezpečenstvo, pretoţe v krajine pôvodu sa menovaný pohyboval bez toho, ţe by ho niekto osobne napádal alebo sa mu vyhráţal. Dôvody menovaného vyhodnotil odporca ako irelevantné a účelové. Vojnový konflikt medzi Azerbajdţanom a Arménskom o Náhorný Karabach bol ukončený prímerím 12.5.1994, vtedy ešte menovaný nebol plnoletý a nebojoval v tomto konflikte. Jeho tvrdenia, ţe bol obvinený generálom Phatyanom, ţe mu zabil príbuzného vo vojnovom konflikte, sú preto úplne nereálne, lebo v roku 1996 uţ vojnový konflikt neprebiehal. Tvrdenia ţiadateľa,
ţe podobných prípadov sa počas vojnového konfliktu udialo veľa síce môţu byt' pravdivé, ale koniec konfliktu sa datuje na máj 1994, kedy sa ho menovaný nezúčastnil, a tým pádom ani nemohol byt' obvinený, ţe by počas bojov niekoho zabil. Navyše aj z armády údajne dezertoval uţ počas mierového stavu. Menovaný v opravnom prostriedku argumentoval, ţe jeho prípad spadá pod prenasledovanie, ako je uvedené v odseku 170 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov vydaných v januári 1992 Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov. Uvedený odsek uvádza, ţe existujú prípady, kedy jediným dôvodom pre priznanie utečeneckého štatusu je povinná vojenská sluţba, t. j. ak ţiadateľ vie preukázať, ţe výkon vojenskej sluţby by si vyţiadal jeho účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím. Odporca ďalej uvádza, ţe vo výpovedi menovaného, aj keď mu bol daný dostatočný priestor na odôvodnenie jeho dôvodov odchodu z krajiny a jeho údajnej dezercie absentuje vyjadrenie ako politické presvedčenie, náboţenské presvedčenie, morálne presvedčenie a taktieţ svedomie. Z toho dôvodu tvrdenia, ţe prípad menovaného spadá pod odsek l70 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 pôsobia účelovo, lebo nijakým spôsobom nepreukázal, ţe by z armády dezertoval z týchto dôvodov. Udelenie ochrany menovanému by nebolo v súlade so Ţenevskou konvenciou, kde v kapitole V., pojednávajúcej o špeciálnych prípadoch b) zbehovia a osoby vyhýbajúce sa vojenskej sluţbe v bode 167 je uvedené, ţe v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská sluţba, je vyhýbanie sa plneniu tejto sluţby častokrát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Bez ohľadu na povinnú alebo nepovinnú vojenskú sluţbu, je dezercia zakaţdým povaţovaná za trestný čin. Tresty za tento čin sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovaţuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej sluţbe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle jej definície. Na druhej strane nemôţe byt' ţiadateľ vylúčený z moţnosti štatusu utečenca iba preto, ţe je zbehom. Osoba môţe byt' okrem toho, ţe je zbeh, alebo sa vyhýba nastúpeniu vojenskej sluţby, aj utečencom. Odporca ďalej uviedol aj to, ţe v bode 168 je uvedené, ţe osoba nie je utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej sluţbe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Môţe sa však stať utečencom, ak zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej sluţbe je sprievodným javom iných závaţných motívov pre odchod z krajiny, alebo ak má aj iné dôvody v zmysle definície pre opodstatnené obavy z perzekúcie. Menovaný však zbehnutie a následné obavy z trestu udáva ako jediný dôvod svojej ţiadosti, teda podľa Ţenevskej konvencie nemá nárok na ţiadnu formu ochrany. Uvádza síce, ţe ho mal generál obviniť zo zabitia jeho príbuzného. Toto obvinenie však nebolo oficiálne a nebolo ani predmetom ţiadneho vyšetrovania a potrestania. Nejde teda o fakt, ţe by od neho bola poţadovaná účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo
morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím, čo je v prípade dezercie dôvodom na udelenie ochrany. Z článku 33 Konvencie 1951 je moţné odvodiť, ţe perzekúcia je ohrozenie ţivota a slobody z dôvodu rasy, náboţenstva či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Menovaný nečelil v krajine pôvodu problémom z vyššie uvedených dôvodov, a taktieţ nebol zo strany štátnych orgánov v Arménsku nikdy trestne stíhaný ani obvinený z nejakého trestného činu. Menovaný v krajine pôvodu nebol nikdy väznený, mučený ani vystavený krutému, neľudskému zaobchádzaniu. Súd uznal vo svojom rozsudku za potrebné v prípade menovaného zohľadniť jeho zlý zdravotný stav z hľadiska neurologického, nakoľko menovaný podstúpil závaţnú operáciu. V tejto súvislosti povaţoval odporca za potrebné uviesť, ţe zdravotný stav nie je predmetom ustanovenia § 13 a) zákona o azyle, ktorý pojednáva o poskytnutí doplnkovej ochrany z dôvodu zlého zdravotného stavu. Migračný úrad by porušil zákon o azyle, ktorý takúto moţnosť vôbec nepripúšťa. Zákonom je striktne dané za akých okolností ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl. Napriek tomu bol zdravotný stav menovaného skúmaný. Jeho ošetrujúci lekár skutočne potvrdil absolvovanie operácie tumoru mozgu dňa 10.6.2008. V jeho prípade je nutný neurologický dohľad 5 rokov od operácie, a to jedenkrát ročne kontrola MRI, potom pri stacionárnom náleze je moţné interval MRI predlţiť na jedenkrát za 2-3 roky. Lekár vo svojej správe konštatoval, ţe pacient je klinicky stabilizovaný a schopný samostatnej existencie. V súvislosti so zdravotnou starostlivosťou v Arménsku je dôleţité uviesť, ţe zvláštnosťou súčasného Arménska je, ţe počet lekárov na 1000 obyvateľov je jeden z najvyšších na svete (traja lekári na 1000 obyvateľov) a tento pomer je vyšší, neţ v iných rozvojových krajinách a dokonca v niektorých rozvinutých krajinách (napr. v Dánsku je podľa WHO tento pomer 2,93 na 1000 obyvateľov). Taktieţ počet lekárov - onkológov s titulom PhD. a dokonca doktor vied (najvyšší vedecký titul v Arménsku) je tu jeden z najvyšších na svete. Odporca uviedol, ţe lekárska starostlivosť je v Jerevane dostupná takmer v takom rozsahu ako aj v Európe. Rozdiel je však medzi Jerevanom a vidieckymi oblasťami, aj čo sa týka úrovne hygieny. Zo zdrojov informácií zaslaných odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce je zrejmé, ţe monitorovanie zdravotného stavu menovaného je moţné aj v krajine pôvodu. Podľa princípu legitímnosti (Trestný zákon Arménskej republiky /ďalej len "RA"/, paragraf 5), len trestné právo rozhoduje či je čin kriminálny a trestuhodný. A keďţe "ţiadosť občana RA o udelenie štatútu utečenca" alebo "získanie štatútu utečenca v inej krajine" nie sú uvedené v ţiadnom normatívnom akte ako kriminálne alebo trestuhodné činy, osoba za takéto činy nemôţe byt' v RA potrestaná. Paragraf 25 Ústavy RA zdôrazňuje právo občana RA na vycestovanie z krajiny a návrat do Arménskej republiky. Navyše počas pohovoru 19.12.2007 menovaný uviedol, ţe nevie kde sa nachádza jeho cestovný doklad, pretoţe ho stratil počas cesty na Slovensko. Vo svojej výpovedi uvádzal, ţe si ešte doma urobil z neho fotokópiu. Avšak počas doplňujúceho pohovoru 11.6.2009 uviedol, ţe vlastní cestovný doklad, ale originál dokladu nepredloţí,
nakoľko ho bude potrebovať aţ sa rozhodne oţeniť. Tieto skutočnosti údajne neuviedol z dôvodu obáv, ţe by mu mohol byť cestovný doklad odobratý a mohol by byt' vrátený do Arménska, čo ako uvádza nechcel. Z uvedeného je teda zrejmé, ţe menovaný nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, keďţe podľa Ţenevskej konvencie ako zbeh nemá nárok na ţiadnu formu ochrany, lebo jeho zbehnutie nebolo z dôvodu obavy účasti vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím. Z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu mu doplnková ochrana rovnako nemôţe byť poskytnutá, lebo právny poriadok SR takúto moţnosť nepripúšťa. Po vyhodnotení a detailnom preskúmaní súdom nariadených úloh správny orgán opakovane skonštatoval, ţe u menovaného neboli zistené dôvody domnievať sa, ţe v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť,
ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho orgánu
i krajského súdu, ţe neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej
republiky, lebo jeho dôvody odporca nepovaţoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade
návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f)
zákona o azyle.
Námietku, ţe navrhovateľovi bola upretá moţnosť zúčastniť sa na pojednávaní, povaţuje
odvolací súd za účelovú.
Z obsahu spisu krajského súdu vyplynulo, ţe navrhovateľovi predvolanie na pojednávanie
bolo doručené dňa 2.3.2010 a súčasne súd poţiadal o eskortu navrhovateľa, ktorý sa v čase určenia
termínu pojednávania nachádzal v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach
nad Parnou. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe dňa 25.3.2010 bolo krajskému súdu doručené
oznámenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou, o tom,
ţe navrhovateľ nebude ústavom eskortovaný nakoľko, predpokladaný koniec trestu navrhovateľa je
dňa 11.4.2010.
Odvolací súd však nemal pochybnosti o tom, ţe navrhovateľovi bolo predvolanie
na pojednávanie na deň 21.4.2010 riadne a včas doručené, a to dňa 2.3.2010.
Naviac zo zápisnice z pojednávania dňa 21.4.2010 vyplýva, ţe poverený pracovník odporcu
uviedol, ţe pri vstupe do budovy súdu videl navrhovateľa, ktorý pred budovou súdu fajčil.
Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.4.2010 ďalej vyplynulo, ţe v priebehu pojednávania
do pojednávacej miestnosti vstúpil súdu neznámy muţ, ktorý uviedol, ţe je Dr. M. a opýtal sa, či
prebieha pojednávanie vo veci S.. Uviedol, ţe je zástupcom navrhovateľa, na otázku súdu, či môţe
predloţiť plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa, odpovedal, ţe
plnomocenstvo nemá a navrhovateľ nie je prítomný, ďalej uviedol, ţe chce ospravedlniť
navrhovateľa z neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov.
Pokiaľ teda krajský súd predmetnej veci konal a vec rozhodol v neprítomnosti
navrhovateľa, ktorý bol riadne a včas predvolaný (svoju neprítomnosť riadne neospravedlnil),
takýmto postupom neodňal navrhovateľovi moţnosť zúčastniť sa na pojednávaní, pretoţe postup
krajského súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 OSP.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 26. októbra 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová