Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžso/8/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobkyne: M., nar. X., bytom Z., proti ţalovanému:

primátor Mesta Dunajská Streda, s doručovacou adresou Mestský úrad, Hlavná č. 50/16,

Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie

ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. decembra 2009 č. k. 14S

82/2009-29, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

zo dňa 10. decembra 2009 č. k. -29 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. 3074/2009 z 18.05.2009 r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Ţalobkyni nárok na náhradu trov konania n e v z n i k o l .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č.: 3074/2009 zo dňa 18.05.2009 ţalovaný ako odvolací správny orgán

potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Z. č. 66/2009 ZPS z 27.03.2009 vo veci určenia

výšky úhrady za poskytnuté sociálne sluţby a odvolanie ţalobkyne zamietol.

2

V svojom rozhodnutí ţalovaný zhrnul základné námietky ţalobkyne nasledovne:

- mesačná výška úhrady za bývanie jej bola zvýšená z doterajších 159,46 € na 180,60 €

bez zlepšenia podmienok bývania,

- úhrada za zaopatrenie jej bola zvýšená, hoci nie je odkázaná na pomoc inej osoby,

- stravovanie si zabezpečuje na svojom pracovisku u zamestnávateľa a tieţ

- argumentovala, ţe sa uchádza o nájomný byt vo vlastníctve mesta, lebo jej nevyhovuje

bývanie v sociálnom zariadení.

Ţalovaný ako odvolací orgán vychádzal zo zistení, ţe ţalobkyňa bola prijatá

do vtedajšieho Domova dôchodcov a domov – penzión pre dôchodcov dňa 08.03.2003,

kde jej bola poskytovaná starostlivosť podľa o sociálnej pomoci

(ďalej na účely tohto rozsudku len „“).

Ďalej ţalovaný poukázal na tú skutočnosť, ţe M. prijalo 24. februára 2009 Všeobecné

záväzné , v ktorom určilo rozsah a bliţšie podmienky poskytovania

sociálnych sluţieb a úhradu za poskytované sluţby v Z..

S odkazom na citované ustanovenie a potom

ţalovaný vyslovil, ţe napadnutým rozhodnutím bola vypočítaná úhrada za poskytované

sociálne sluţby v súlade s ustanoveniami citovaného všeobecného záväzného nariadenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný ako príslušný orgán musel napadnuté

rozhodnutie potvrdiť.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu ţalobkyňa podala na Krajský súd v Trnave včas ţalobu zo dňa

01.07.2009.

Krajský súd ako prvého stupňa napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, preskúmal v konaní bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe ţaloba

nie je dôvodná.

3

V svojom odôvodnení s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1, 2, 3, § 247 ods. 1, 2,

, a , a , aţ 8 a s odkazom

na skutočnosti zistené z predloţeného spisového materiálu krajský súd uviedol,

ţe sa ţalobkyňa povaţuje za osobu odkázanú na sociálnu sluţbu v rozsahu, ktorý zodpovedá

minimálne poţadovanému stupňu odkázanosti na poskytovanie sociálnej sluţby v tomto

zariadení.

Ďalej s odkazom na čl. VI ods. 9 cit Všeobecne záväzného nariadenia č. 4/2009 dospel

k záveru, ţe v zariadení pre seniorov platí úhrada za ubytovanie, stravovanie a za odkázanosť,

a to aj keď na tieto sociálne sluţby podľa vlastného vyjadrenia ţalobkyňa odkázaná nie je.

Súčasne krajský súd záverom svojho odôvodnenia vyslovil navyše názor, ţe „pokiaľ

žalobkyňa nie je odkázaná na poskytovanie sociálnych služieb ani v minimálnom rozsahu,

je sporné jej ďalšie zotrvanie v predmetnom zariadení sociálnych služieb, keďže podľa

jej vlastného vyjadrenia je popri dôchodku zamestnaná, stravovanie si zabezpečuje sama

a nie je odkázaná na pomoc inej osoby. Zariadenia sociálnych služieb sú zriadené na plnenie

iných funkcií ako poskytovanie bývania fyzickým osobám, ktoré nie sú odkázané

na poskytovanie sociálnych služieb.“

III.

Odvolanie žalobkyne

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 25.01.2010 (č. l. 37) proti rozsudku prvostupňového

súdu ţalobkyňa poukázala na svoje dlţoby, ţe je nútená popri svojom dôchodku pracovať.

Takisto spomenula v svojom odvolaní prísľub Mestského úradu na pridelenie

nájomného bytu, ktorý sa však nezrealizoval. V závere zdôraznila, ţe ţila podľa svojho

najlepšieho svedomia a snaţila sa neporušovať zákony.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

4

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

ţe odvolanie rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/

), preto postupom podľa v spoj. s napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, ţe podľa napadnuté rozhodnutie

ţalovaného podľa zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle

nasledujúcich záverov.

Hoci ţalobkyňa v správnom konaní (odvolanie prijaté Mestským úradom 15.04.2009 –

č. l. 3) proti zvýšeniu nájomného na bývanie namietala, ţe

- v jej prípade nedošlo k zvýšeniu komfortu,

- takisto nedošlo k inému vylepšeniu bytu, ďalej poukazovala, ţe si

- sama upratuje a perie,

- stravovanie si zabezpečuje na svojom pracovisku, pričom na túto činnosť by mala

uhrádzať 6,97 €, rovnako ţe

- vzťah k riaditeľom prvostupňového správneho orgánu je značne narušený a nemá k jeho

zamestnancom dôveru,

tak orgány v správnom konaní nevenovali týmto argumentom ţalobkyne ţiadnu pozornosť,

nevyhodnotili ich dopad a dôvodnosť smerom k predmetu prieskumu.

Na základe uvedeného musel Najvyšší súd po preskúmaní obsahu napadnutého

rozhodnutia ţalovaného konštatovať, ţe uvedené rozhodnutie trpí nepreskúmateľnosťou

pre nedostatočné odôvodnenie. Ide o závaţný argument, ktorý sám o sebe vytvára základnú

prekáţku pre vykonanie súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu.

Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna judikatúra

vidí v nedostatku dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

nastolila trvalú poţiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka

5

konania (Garcia Ruiz v. Španielsku‚ rozsudok z 21.01.1999, sťaţnosť č. 30544/96),

a dodrţiavanie tejto poţiadavky starostlivo preveruje.

Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení

rozhodnutia správneho orgánu, nie je moţné povaţovať čiastkové nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú svoj základ

v skutkových zisteniach (skutkové dôvody). Skutkovými dôvodmi, pre ktoré nedostatok je

moţné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť pre nezrozumiteľnosť, sú také vady skutkových

zistení, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné, tzn. vytvárajú

rozhodovacie dôvody. V tejto skupine je to typické vtedy, keď správny orgán vyvodil

rozhodovací dôvody alebo

- o skutočnosti v správnom konaní nezisťovanej, poprípade

- zistenej v rozpore so zásadou legality (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku) alebo

- tam, kde nie je zrejmé, či boli vôbec nejaké dôkazy vykonané

(čo je aj evidentnou vadou v prejednávanej veci).

Na základe hore uvedeného musí správny orgán konajúci a rozhodujúci vo veci

rozhodnutia o výške úhrady za poskytnuté sociálne sluţby mať na zreteli, ţe toto osobitné

konanie je všeobecne upravené v Deviatej časti – Konanie vo veciach sociálnych sluţieb

(najmä ).

Podľa sa na poskytovanie sociálnych služieb

na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb,

sociálnych služieb na podporu rodiny s deťmi, prepravnej služby, sprievodcovskej

a predčitateľskej služby, tlmočníckej služby, sprostredkovanie tlmočníckej služby,

sprostredkovanie osobnej asistencie, požičiavanie pomôcok, sociálnej služby s použitím

telekomunikačných technológii, pomoci pri zabezpečení opatrovníckych práv a povinností,

sociálnej služby v dennom centre, v reintegračnom centre, v jedálni, v práčovni a v stredisku

osobnej hygieny nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Nakoľko však výslovne nevylučuje celkom v zmysle

o správnom konaní (Správny poriadok) účinky tohto právneho predpisu

a súčasne nestanovuje základné obsahové náleţitosti rozhodnutia

o výške úhrady za poskytnuté sociálne sluţby, je nutné vychádzať pri vymedzení základných

6

náleţitostí rozhodnutia ţalovaného, ktoré bolo vydané v konaní o výške úhrady za poskytnuté

sociálne sluţby, ako aj pri vymedzovaní ich minimálneho rozsahu, z príslušných ustanovení

Správneho poriadku.

Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v znení platnom v čase vydania

preskúmavaného rozhodnutia (tzn. 18.05.2009) platí, že rozhodnutie správneho orgánu musí

okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti

boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov

a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

Najvyšší súd napríklad v svojom rozsudku sp. zn. zdôraznil, ţe „Riadne,

logické a pre účastníka zrozumiteľné odôvodnenie sa pre neho stáva alebo argumentom

presvedčujúcim ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo východiskovým

zdrojom argumentov na spochybnenie tohto rozhodnutia.“

Avšak v napadnutom rozhodnutí ţalovaného absentovali akékoľvek podrobnosti

o vysporiadaní sa ţalovaného s hore uvedenými námietkami ţalobkyne. Ďalej nebolo

ţalovaným vôbec uvedené, aký zistený skutkový stav bol podkladom pre vydanie

napadnutého rozhodnutia. Je pritom celkom irelevantné pre odvolacie konanie, ţe ţalobkyňa

na tieto skutočnosti ani čiastočne neupozornila v svojom odvolaní, lebo nepreskúmateľnosť

rozhodnutia správneho orgánu je základnou prekáţkou pre súdny prieskum, a na túto

prekáţku prihliada súd v zmysle z úradnej povinnosti.

Na tomto mieste musí Najvyšší súd poukázať na zbytočnú snahu krajského súdu

„doplniť“ právnu argumentáciu namiesto ţalovaného. Krajský súd vyslovil mnoţstvo

právnych záverov, ktoré celkom absentovali v preskúmavanom rozhodnutí, čo je v rozpore

s legitímnym očakávaním ţalobkyne a nie je v súlade s Slovenskej

republiky.

Navyše, krajský súd záverom svojho odôvodnenia vyslovil svoje pochybnosti o ďalšom

zotrvávaní ţalobkyne v predmetnom zariadení sociálnych sluţieb: „pokiaľ žalobkyňa nie je

odkázaná na poskytovanie sociálnych služieb ani v minimálnom rozsahu, je sporné jej ďalšie

zotrvanie v predmetnom zariadení sociálnych služieb, keďže podľa jej vlastného vyjadrenia je

popri dôchodku zamestnaná, stravovanie si zabezpečuje sama a nie je odkázaná na pomoc

7

inej osoby. Zariadenia sociálnych služieb sú zriadené na plnenie iných funkcií

ako poskytovanie bývania fyzickým osobám, ktoré nie sú odkázané na poskytovanie

sociálnych služieb.“, čo je podľa Najvyššieho súdu prinajmenej nezvyčajné.

Podľa Najvyššieho súdu ( ) potom takto

nedostatočne odôvodnené rozhodnutie ţalovaného porušuje ústavné právo ţalobkyne

na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle Slovenskej

republiky, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach alebo

právom chránených záujmoch odopiera moţnosť efektívne spochybniť takéto rozhodnutie,

lebo samotný účastník potom môţe iba odhadovať ţalobné dôvody, na základe ktorých

by úspešne uplatňoval svoje subjektívne právo na ochranu práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, garantovaného mu Slovenskej

republiky ( ).

Z uvedeného dôvodu nebolo moţné, aby ţalobkyňa mohla byť objektívne pripravená

riadne alebo vôbec vykonať svoju nesúhlasnú argumentáciu a konkrétne dôvody vedúce

k nevyhoveniu svojej ţiadosti mohla iba odhadovať. Preto nie je moţné napadnuté

rozhodnutie označiť ako súdneho prieskumu schopné a tieţ, ţe je spravodlivé.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok ţalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad hore citovaný rozsudok pod

sp. zn. ), pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa

od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného

skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá

veta ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle veta

druhá poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti moţného odvolania proti

rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve sú nielen generálne ( c ods. 1 ) ale aj špeciálne ( )

8

prípustné opravné prostriedky, potom nie je moţné ust. na výroky

rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s , podľa ktorého úspešnej ţalobkyni právo

na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko ţalobkyňa nebola právne zastúpená

a zo spisu Najvyššiemu súdu nevyplynuli ţiadne náklady, ţalobkyni ţiadny nárok nevznikol.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava sociálno-poistných vzťahov

vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 26. októbra 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová