Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/12/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej

v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti K., s. r. o., so sídlom v D., IČO: X.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Š. & P., s. r. o., so sídlom v B.B., proti žalovanému

Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica

13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/227/8282-66363/2009/990458-r

z 30. júna 2009, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 28. januára 2010, č. k. - 68, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 28. januára 2010, č. k. – 68 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/

(ďalej len „OSP“) zrušil žalobou zo dňa 03. septembra 2009

napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/227/8282-66363/2009/990458-r z 30. júna 2009

ako aj rozhodnutie Daňového úradu Dunajská Streda – dodatočný platobný výmer

č. z 11. marca 2009, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2006 v sume 70.252,70 eura a žalovaný

tento dodatočný platobný výmer potvrdil, a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 186,88 eura

do rúk právneho zástupcu JUDr. J. do troch dní.

Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1, 2, 3 a § 247

ods. 1, 2 a 3 , o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „“),

ods. 1, a a o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keď posudzujúc,

či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu

a rozhodol v súlade so zákonom dospel k názoru, že zo strany správcu dane ani žalovaného

nebolo doposiaľ preukázané spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, kde vlastne

došlo k prevzatiu tovaru, a teda ktorý štát možno považovať za miesto dodania tovaru.

Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, krajský súd má

za to, že za miesto dodania v inom členskom štáte Európskej únie (ďalej aj len „EU“)

sa považuje dodávka tovaru spojená s odoslaním alebo prepravou z iného členského štátu,

na základe obchodného vzťahu medzi zahraničnou spoločnosťou a tuzemskou spoločnosťou.

Platiteľ DPH v tuzemsku si takýto tovar preberá, a teda aj nadobúda v inom členskom štáte

EU. Takýto obchod sa potom zdaňuje daňou platnou v inom členskom štáte.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa počas celého

správneho ako aj súdneho konania zotrvala na názore, že k odovzdaniu a prevzatiu tovaru

nedošlo na území Maďarska, ale až na mieste ukončenia prepravy, teda v sklade žalobcu

v Lehniciach. V tejto súvislosti súhlasil s názorom žalobkyne, že momentom odovzdania

tovaru tuzemskému prepravcovi v Maďarsku ešte nedochádza k prevzatiu tovaru žalobkyňou

ako odberateľom. Krajský súd poukázal na to, že ani z medzinárodných nákladných

listov - CMR (ďalej len „CMR“) nachádzajúcich sa v spisovom materiály táto skutočnosť

nevyplýva. V predmetnej veci podľa kúpnej zmluvy z 20.10.2006 mala žalobkyňa

nadobudnúť vlastníctvo k tovaru až zaplatením kúpnej ceny, ktorá bola splatná až po prevzatí

tovaru. Z dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály nevyplýva, kedy u každej

z dodávok došlo po jej prevzatí k zaplateniu kúpnej ceny, ktorý moment je rozhodujúci

pre určenie prechodu vlastníctva z dodávateľa na odberateľa. Podľa názoru krajského súdu

bez náležitého objasnenia týchto skutočností nie je možné vysloviť záver, že išlo o dodanie

tovaru v inom členskom štáte, konkrétne v Maďarsku, a že preto žalobkyňa nesplnila

podmienky na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že pokiaľ z odpovede Daňového riaditeľstva Banská

Bystrica – odboru medzinárodných vzťahov, doručenej Daňovému úradu Komárno dňa

26.11.2007, vyplynulo, že spoločnosť U.U.. nebola v preverovanom období v obchodnom

kontakte so spoločnosťou F., s. r. o., ani so spoločnosťou K.K. s. r. o., pričom spoločnosť

U.U. mala dodať kryštálový cukor spoločnosti M., s. r. o., z tohto nemožno vyvodiť záver, že

na predmetnom obchode sa zúčastnili minimálne tri spoločnosti, a to U.U., F., s. r. o. a K.K.,

s. r. o., a teda, že sa jednalo o reťazový obchod v rámci EU.

Uvedenú skutočnosť by mohol zrejme objasniť konateľ spoločnosti F., s. r. o. A. T.,

ktorého však žalovaný ani správca dane neboli schopní vypočuť, a to ani cestou dožiadanej

maďarskej daňovej správy. Podľa názoru krajského súdu nemožno preto spravodlivo žiadať

od žalobkyne, aby preukázala, že jej dodávateľovi spoločnosti F., s. r. o. vznikla daňová

povinnosť a že túto si aj splnila, keď navyše takáto povinnosť žalobkyni zo zákona ani

nevyplýva.

Pokiaľ ide o údaje na CMR dokladoch pripojených k faktúram za prepravu tovaru,

žalovaný ani správca dane nezistili, a to ani výsluchom konateľov prepravných spoločnosti T.,

s. r. o., Z. H. – H. T. a spoločnosti D., kto a prečo uviedol na CMR dokladoch ako

odosielateľa spoločnosť U.U., keď vlastníkom predmetného tovaru v čase odovzdania na

prepravu zrejme už mohla byť spoločnosť F., s. r. o., navyše, keď spoločnosť U.U. obchodný

kontakt so žalobkyňou poprela.

Ďalej mal súd prvého stupňa za nejasné, prečo boli ako príjemca prepravovaného

tovaru uvedené dve spoločnosti, a to spoločnosť M., s. r. o. a spoločnosť

K.K., s. r. o.. Spoluprácu žalobkyne a spoločnosti M., s. r. o., so sídlom v B.B. poprela tak

konateľka žalobkyne ako aj konateľ spoločnosti M., s. r. o., so sídlom v B.B.. Pokiaľ z týchto

skutočností žalovaný ako aj správca dane odvíjajú tvrdenie o reťazovej transakcii v rámci EU,

ide o tvrdenie predčasné, na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu.

Pre úplnosť veci krajský súd poukázal na skutočnosť, že Obchodný register Okresného

súdu B. I registruje dve spoločnosti s obchodným menom M., s. r. o., obidve so sídlom v B.

každú s iným IČO.

Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľ spoločnosť

F., s. r. o. predal tovar ako platiteľ dane zaregistrovaný na Slovensku žalobkyni a celú

dodávku realizovala ako dodávku tuzemskú, žalobkyňa potom nemala dôvod vykazovať

dodávku vo svojom daňovom priznaní ako nadobudnutie tovaru z iného členského štátu.

S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj na obsah tvrdení žalobkyne a pripojených

listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spisovom materiály, treba rozhodnutie žalovaného

považovať za rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom, vec bola posúdená po právnej

stránke nesprávne, pričom aj skutkový stav bol zistený nedostatočne.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania titulom súdneho poplatku 66 eur

a titulom trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby po 53,49 eura, plus 2 x

paušál po 6,96 eura, v zmysle vyhlášky č. , ktorú náhradu

je žalovaný povinný zaplatiť do rúk JUDr. J. do troch dní v zmysle .

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý

rozsudok krajského súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a nepriznať žalobkyni náhradu trov

konania.

S poukazom na tvrdenie žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu

dane ako aj odpoveď maďarskej daňovej správy zo dňa 21.11.2007, získanú v rámci

medzinárodnej výmeny daňových informácií zotrval na svojom názore, že z dokladov

nachádzajúcich sa v spisovom materiály vyplýva spôsobom vylučujúcim akékoľvek

pochybnosti, že v danom prípade sa na predmetnom obchode skutočne zúčastnili minimálne 3

spoločnosti, že nimi boli minimálne U., F., s. r. o. a žalobkyňa.

Poukázal na to, že v zmysle § 11 ods. 1 zákona o DPH nadobudnutie tovaru

v tuzemsku z iného členského štátu teda znamená, že dôjde k fyzickému premiestneniu tovaru

od predávajúceho z iného členského štátu do tuzemska ku kupujúcemu – nadobúdateľovi

tovaru.

Zo zhora uvedených dôkazov (odvolanie žalobkyne, výsledky zisťovania maďarskej

daňovej správy, CMR) podľa žalovaného vyplýva, že spoločnosť F., s. r. o. nadobudla tovar –

cukor kryštálový od U. postúpením práva a ako vyplýva z časti III. bod 2 kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi F., s. r. o. ako predávajúcim a žalobkyňou ako kupujúcou, tento sporný

tovar skladovala v skladoch M.M.a M., teda nebol fyzicky prepravený do tuzemska v zmysle

zákona o DPH. Keďže sporný tovar – cukor kryštálový nebol fyzicky prepravený

do tuzemska, pričom tuzemskom sa podľa § 2 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH rozumie územie

Slovenskej republiky, nemohla spoločnosť F., s. r. o. deklarovať nadobudnutie tovaru

v tuzemsku v zmysle § 11 ods. 1 zákona o DPH. Sporný tovar – cukor kryštálový zostal na

území Maďarska. Spoločnosti F., s. r. o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 20 zákona

o DPH.

Žalovaný mal z časti III. bodu 2. kúpnej zmluvy z 20.10.2006 uzavretej medzi

žalobkyňou a F., s. r. o. za spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť za preukázané, že

k prevzatiu tovaru kupujúcim (žalobcom) i k zhodnoteniu jeho akosti došlo na mieste

nakládky – v skladoch M.M. a M. ako i to, že uvedené sklady boli miestom plnenia. Zo

spisového materiálu vyplýva, že prepravu zo skladov spoločnosti F., s. r. o. si zabezpečovala

žalobkyňa. Nemožno teda súhlasiť s názorom žalobkyne ani Krajského súdu v Trnave, že

k prevzatiu tovaru nedošlo v Maďarsku, ale až na mieste ukončenia prepravy v sklade žalobcu

v Lehniciach. Tvrdenie žalobkyne i súhlasný názor Krajského súdu v Trnave je podľa

žalovaného v rozpore s citovanými časťami kúpnej zmluvy i s § 13 ods. 1 písm. a/ a c/ a § 19

zákona o DPH.

Mal za to že vychádzajúc z ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH je nadobudnutie

vlastníctva k spornému tovaru – cukru kryštálovému podľa bodu 1. časti V. kúpnej zmluvy

pre posúdenie momentu dodania – nadobudnutia tovaru irelevantné, pretože, podľa § 19

ods. 1 zákona o DPH dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať

s tovarom ako vlastník, teda dodanie – nadobudnutie tovaru je podmienené nadobudnutím

práva nakladať ako vlastník s predmetným tovarom, nie jeho vlastníctvom. Takéto právo

nakladať s predmetným tovarom ako vlastník nadobudol žalobca momentom prevzatia

a zhodnotenia akosti predmetného tovaru – kryštálového cukru na mieste nakládky,

v skladoch M. a M.. V tejto súvislosti je podľa žalovaného dôležité pripomenúť, že okrem

momentu dodania – nadobudnutia tovaru je potrebné správne identifikovať i miesto dodania

tovaru pre správne uplatnenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).

Z vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že spoločnosť F., s. r. o. nadobudla

kryštálový cukor od spoločnosti U. postúpením práva, avšak tovar zostal v skladoch

v Maďarsku, nebol prepravený do tuzemska alebo iného členského štátu, t. j. dodanie tovaru

sa uskutočnilo bez odoslania alebo prepravy a miestom dodania takejto nepohyblivej dodávky

podľa § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH - ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy,

je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, v štáte začatia

zásielky, resp. prepravy, v prípade spoločnosti F., s. r. o. v Maďarskej republike. Vzhľadom

nato, že tovar nebol fyzicky prepravený do tuzemska alebo iného členského štátu, nemohla

spoločnosti F., s. r. o. vzniknúť daňová povinnosť podľa § 20 zákona o DPH, spoločnosť

nemohla nadobudnúť tovar- cukor kryštálový v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH

a následne nemohla tento tovar ani predať žalobkyni na území Slovenska, keďže sa tovar

nachádzal v skladoch na území Maďarska.

Nakúpený tovar – cukor kryštálový predala spoločnosť F., s. r. o. žalobcovi na základe

vyššie citovanej kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2006, pričom prepravu tovaru z Maďarska na

Slovensko si zabezpečovala žalobca prostredníctvom iných prepravcov na jeho účet, teda

miestom dodania tovaru – cukru kryštálového bolo podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH -

ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar

nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný,

začína uskutočňovať, t. j. v štáte začatia prepravy tovaru, t. j. v Maďarsku. Preto sporné

faktúry vystavené spoločnosťou F., s. r. o. pre žalobkyňu za dodávku kryštálového cukru, na

ktorých je uvedené slovenské IČ DPH dodávateľa (spoločnosti F., s. r. o.) a slovenská 19 %

DPH a ani skutočnosť, že žalobkyňa zaplatila za tovar dodávateľovi (F., s. r. o.)

nepreukazujú, že ide o tuzemské dodanie tovaru žalobkyni. Spoločnosti F., s. r. o. nevznikla

povinnosť platiť DPH podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, pretože nedodala tovar ani službu

v tuzemsku, ale v Maďarsku, a preto takéto dodanie nemôže byť zaťažené slovenskou DPH,

keďže predmetom DPH podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH je dodanie tovaru za

protihodnotu v tuzemsku. Ak teda spoločnosť F., s. r. o. vyčíslila DPH na sporných faktúrach

k dodávkam kryštálového cukru, konala tak v rozpore so zákonom o DPH a žalobcovi

nevznikol nárok na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Právo na odpočítanie

dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam

zodpovedajúcim zdaniteľnému obchodu podliehajúcemu DPH v tuzemsku, resp. zaplateným

z dôvodu ich splatnosti..

Úvahy Krajského súdu boli teda podľa žalovaného nesprávne, keď vzhľadom

na skutočnosť, že dodávateľ F., s. r. o. predal tovar žalobkyni pod identifikačným číslom pre

DPH prideleným na Slovensku považoval celú dodávku kryštálového cukru ako dodávku

tuzemskú, bez ohľadu nato, že právo nakladať s tovarom ako vlastník nadobudol žalobca

v Maďarsku a bez ohľadu nato, že miestom dodania podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

bolo Maďarsko, z čoho vyplýva, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH,

takéto dodanie tovaru nie je predmetom DPH v tuzemsku ale podlieha zákonu o DPH

platného v krajine, kde je miesto dodania, t. j. maďarským daňovým zákonom.

Žalobkyňa odvolací návrh nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom preskúmania v danej veci je rozhodnutie daňových orgánov o vydaní

dodatočného platobného výmeru na daň z pridanej hodnoty, ktorú správca dane určil podľa

.

je procesným predpisom, ktorý upravuje správu daní

a poplatkov. Je súčasťou zmien právnych predpisov v rámci zavedenia daňovej reformy

k 01. januáru l993. Táto procesná norma upravuje postupy (procesy), pomocou ktorých

správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými

zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone,

resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu

pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov.

Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada

zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe

daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2

ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe

daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Zo vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie

daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 cit. zákona).

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov ( ). Objasnenie všetkých otázok, okolností,

či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového

subjektu ( ). Na tento účel má správca dane využiť

prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení ),

ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej

povinnosti), pre posúdenie toho - ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo

podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä

o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane

a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba

objasniť.

Podľa druhá veta v odôvodnení rozhodnutia

sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie

dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená,

že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období) predmetom

dane je:

a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,

b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené

zdaniteľnou osobou,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych

spoločenstiev (ďalej len „členský štát“),

d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období) na účely

tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie

nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo

prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet

do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období)

miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru,

je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej

má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a § 14.

Ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza

v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje (§ 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH v znení účinnom

v rozhodnom období).

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období) daňová

povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci

nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti

je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň

zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby

na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania

stavby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období) právo

odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (v znení účinnom v rozhodnom období)

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Vychádzajúc z obsahu administratívneho i súdneho spisu ako aj citovaných zákonných

ustanovení možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, že pre vyslovenie svojho záveru si daňové orgány napriek pomerne

rozsiahlemu dokazovaniu nezadovážili dostatok skutkových podkladov. Nemožno síce

vytknúť správnemu orgánu prvého stupňa, že by sa nesnažil zistiť skutkový stav veci, treba

však prisvedčiť názoru krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie je vydané na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, a nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) poukazuje

na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej ani záujem štátu

na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu

a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, keď právo

umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného

práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje

(na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom

vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti

nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel

základných práv a slobôd. V daňovom konaní sa právne úkony, či iné rozhodujúce

skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci

postupujú voči daňovému subjektu miernejšie /in dubio mitius/ (bližšie pozri napr. Nález

Ústavného súdu SR, sp. zn. z 18. septembra 2008 – www.concourt.sk).

Taktiež podľa názoru najvyššieho súdu nebolo možné opomenúť rozhodnutie Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev (dnes Súdny dvor Európskej únie) veci sp. zn. C-245/04) [1]

EMAG Handel Eder OHG v. Finanzlandesdirektion für Kärnten, na ktoré poukazovala

i žalobkyňa a podľa ktorého:

„1. Ak dve po sebe nasledujúce dodávky za úhradu, vykonané medzi osobami

podliehajúcimi dani, konajúcimi ako takéto osoby, týkajúce sa toho istého tovaru zakladajú

jediné zaslanie týchto tovarov v rámci Spoločenstva alebo jedinú dopravu týchto tovarov

v rámci Spoločenstva, táto zásielka alebo táto doprava môže byť pripočítaná iba jednej

z dvoch dodávok, ktorá samotná bude oslobodená od dane za uplatnenia článku 28c A

písm. a) prvého pododseku Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane

z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady

95/7/ES z 10. apríla 1995.

Tento výklad platí bez ohľadu na to, ktorá z osôb podliehajúcich dani - prvý predajca,

sprostredkujúci nadobúdateľ alebo druhý nadobúdateľ - má právo disponovať tovarmi počas

predmetného zaslania alebo predmetnej dopravy tovarov.

2. Iba miesto dodávky, ktorá zakladá zaslanie alebo dopravu tovarov v rámci

Spoločenstva je určené podľa článku 8 ods. 1 písm. a/ šiestej smernice 77/388/EHS v znení

zmien a považuje sa za nachádzajúce sa v členskom štáte odoslania tejto zásielky alebo tejto

dopravy. Miesto inej dodávky je určené podľa článku 8 ods. 1 písm. b/ tej istej smernice

a považuje sa za nachádzajúce sa v členskom štáte odoslania alebo členskom štáte určenia

predmetnej zásielky alebo predmetnej dopravy podľa toho, či predmetná dodávka je prvou

alebo druhou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok.“

S poukazom na uvedené ako aj na závery krajského súdu obsiahnuté v odôvodnení

jeho rozhodnutia, na ktoré najvyšší súd zároveň poukazuje ( v spojení

s veta prvá ), nebolo možné sa celkom stotožniť s právnym názorom

žalovaného uvedenom v jeho a odvolaní.

I podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodržané všetky zásady daňového konania

a v skutkovom stave veci zostalo priveľa nejasností na to, aby vo veci bolo možné vydať

zákonné a objektívne rozhodnutie.

Nepochybil preto krajský súd, keď žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného

pre nesprávne (neúplné) právne posúdenie veci a nepostačujúce zistenie skutkového stavu

veci zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto z dôvodov vyššie

uvedených napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave podľa veta druhá

a , potvrdil.

Správny orgán v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

i krajského súdu ( a ). Len doplnením dokazovania v smere

naznačenom súdmi oboch stupňov môže byť náležite zistený skutkový stav veci a dodržané

aj základné princípy a zásady daňového konania včítane princípov ústavných, ako princíp

právneho štátu, právo na spravodlivý proces ako aj zásada rovnosti, ktorých sa žalobkyňa

dovoláva.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , keď žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si trovy odvolacieho konania písomne po vyhlásení

rozsudku neuplatnila (§ 151 ods. 2 veta za bodkočiarkou v spojení s § 211 ods. 2 a § 246c

ods. 1 veta prvá ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. októbra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková