Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/14/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v R.,

proti žalovaným 1/ Ing. C. B., bývajúcemu v K. a 2/ Ing. M. B., bývajúcej v K., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C

161/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Okresného súdu Čadca zo 7. mája 2009 č. k. -139 a rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 24. novembra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 24. novembra 2009 sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Čadca zo 7. mája 2009

č. k. -139, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2010 sp. zn.

, ako aj uznesenie Okresného súdu Čadca z 27. septembra 2010 č. k.

-194 a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 7. mája 2009 č. k.

-139 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom

nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X, k. ú. O., parcela č. C KN X – trvalé trávnaté porasty

2

o výmere X m. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania

v sume 1 454,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal za

preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, nakoľko predmetná

nehnuteľnosť bola na LV zapísaná na žalovaných 1/ a 2/, hoci ich právna predchodkyňa

v osvedčení vlastníctvo k spornej parcele osvedčené nemala. Pokiaľ však žalobca tvrdil, že

predmetnú nehnuteľnosť nadobudol vydržaním, bolo potrebné, aby preukázal titul, na základe

ktorého mal nehnuteľnosť nadobudnúť jeho právny predchodca, pretože táto nehnuteľnosť

bola v podielovom spoluvlastníctve viac ako 50 osôb. Zároveň bolo potrebné preukázať

i dobu, kedy došlo k nadobudnutia vlastníctva jeho právnym predchodcom, kedy presne

nadobudol nehnuteľnosť žalobca a či ju nadobudol sám alebo spolu s manželkou, pretože

listinné dôkazy a výpovede svedkov sa rozchádzali a aj na čestných prehláseniach bol rok

nadobudnutia uvádzaný rôzne. Taktiež bolo povinnosťou žalobcu preukázať uplynutie

vydržacej doby, po ktorú nehnuteľnosť by bol pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval on,

alebo jeho právny predchodca. Podľa názoru súdu prvého stupňa ale žalobca v konaní

nepreukázal, kedy a ako nadobudol predmetnú nehnuteľnosť jeho predchodca, kedy ju

nadobudol on, či sám alebo spolu s manželkou a nepreukázal ani dobu, po ktorú túto

nehnuteľnosť užíval. Z dôvodu, že žalobca v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno,

súd jeho žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 142

ods. 1

Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalobcu i žalovaných 1/ a 2/ (títo

napadli len výrok o trovách konania) rozsudkom z 24. novembra 2009 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako

vecne správny potvrdil, a vo výroku o trovách konania tento rozsudok zrušil a vec v tejto časti

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania žalovaným 1/

a 2/ nepriznal. Odvolací súd sa v zmysle plne stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia vo veci samej, keďže v ňom nezistil žiadne pochybenie, osvojac si

záver súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie

o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Zrušujúci

výrok týkajúci sa trov prvostupňového konania odvolací súd odôvodnil tým, že v tejto časti je

rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. Nepriznanie

náhrady trov odvolacieho konania žalovaným odôvodnil tým, že zástupca žalovaných trovy

právneho zastúpenia v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a zo spisu žalovaným žiadne iné

trovy odvolacieho konania nevyplývali (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2

).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalobcu podal

mimoriadne dovolanie, ktorým napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí

žaloby a rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej bol tento zamietajúci výrok potvrdený.

Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V mimoriadnom dovolaní generálny

prokurátor namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané predčasne, bez riadne

zisteného skutkového stavu veci. Zdôraznil, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

odôvodnili zamietnutie žaloby tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, avšak práve súd

prvého stupňa nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne posúdenie veci nesprávne

právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi. Uviedol, že súd prvého stupňa

považoval v prejednávanej veci za podstatné preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetnej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu F. M., a to z hľadiska časového

ako aj z hľadiska rozsahu nadobudnutých práv vo vzťahu k spoluvlastníkom tejto

nehnuteľnosti evidovaných v pozemkovej knihe. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že

ani jeden z dôkazov vykonaných v konaní tieto skutočnosti nepreukazoval. V tejto súvislosti

však zdôraznil, že žalobca navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka J. M., syna nebohého F.

M., od ktorého žalobca predmetnú nehnuteľnosť kúpil a ktorý vzhľadom na blízky

príbuzenský pomer k právnemu predchodcovi žalobcu, by mohol ozrejmiť práve tie

skutočnosti, z dôvodu absencie ktorých súd prvého stupňa neposudzoval možnosť vydržania

nehnuteľnosti, t.j. spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jeho otcom, ako aj

skutočnosti v súvislosti s prevodom nehnuteľnosti v roku 1967 z jeho otca na žalobcu. Súd

prvého stupňa však návrh na vykonanie dokazovania výsluchom tohto svedka zamietol. Podľa

názoru dovolateľa bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie v takom

rozsahu, ktorý by vytvoril náležitý podklad pre posúdenie možnosti vydržania vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti žalobcom, navyše, keď takýto dôkaz bol v konaní navrhnutý. Keďže sa

tak nestalo, mal generálny prokurátor za to, že konanie v prejednávanej veci je zaťažené tzv.

inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/

) s tým, že súd nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne posúdenie veci

predčasne rozhodoval a nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi (§

243f ods. 1 písm. c/ ).

Žalobca ani žalovaní 1/ a 2/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

Slovenskej republiky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu žalobcu ( a ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s )

preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je

dôvodné.

V zmysle môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi

uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1

) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými a tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242

ods. 1 druhá veta skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa preskúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z

vád vymenovaných v O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie v prejednávanej veci je postihnuté

procesnou vadou podľa

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

uverejnenej pod č. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl.

48 ods. 2 vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva

zahraničných vecí pod č. (ďalej len „“), každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup

k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Právo na súdnu ochranu okrem (), Listiny základných práv

a slobôd, ktorá je uvedená ústavným (), a (

ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia (len ako

príkladom porovnaj , , ). , ako je to výslovne

uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb.

Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na

spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k

stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru

vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,

ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi,

v danom prípade žalobcovi, presnejšie jeho zástupcovi – porovnaj § 49 ods. 1 prvá veta

) vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore

s princípom rovnosti zbraní; takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.

Z obsahu spisu (č. l. 155) vyplýva, že 2. júla 2009 bolo súdu prvého stupňa doručené

vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných k odvolaniu žalobcu. Toto vyjadrenie žalobcovi,

resp. jeho právnemu zástupcovi nedoručil súd prvého stupňa ani odvolací súd. V spise sa totiž

nenachádza príslušná úprava pre takéto doručovanie a ani doručenka, ktorá by potvrdzovala

prevzatie tohto vyjadrenia právnym zástupcom žalobcu.

So zreteľom na uvedené zistenie dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu práva

žalobcu na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa mu v rozpore s princípmi rovnosti

účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenie žalovaného nedoručil a tento

nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu nemal žalobca

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považoval za potrebné – k spomínanému

podaniu žalovaného; preskúmavané konanie je tak zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie v prejednávanej veci je

postihnuté tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), že súd nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne

posúdenie veci predčasne rozhodoval a nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu

k žalobcovi ( ).

Inou vadou konania je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237

spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá

ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

V mimoriadnom dovolaní bolo namietané, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz

navrhovaný žalobcom, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie veci, v dôsledku čoho nesprávne

právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi a žalobu z dôvodu neunesenia

dôkazného bremena zamietol, pričom odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti nezrušil, ale

ako vecne správne potvrdil.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a

právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania

dôkazu predpísaný, určí ho súd ( ).

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci ( ).

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z

vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak

o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej

2

na LV č. X, k. ú. O., parcela č. C KN X – trvalé trávnaté porasty o výmere X m. V žalobe

uviedol, že túto nehnuteľnosť kúpil v roku 1967 od F. M. spolu so starým dreveným domom,

pozemkom, záhradou a ďalšími roľami. Tvrdil, že spornú nehnuteľnosť užíval jeho právny

predchodca vo vydelenom stave od dávnej minulosti, pričom v dobe kúpy drevený dom už

bol starý, asi 50-70 ročný.

Nižšie súdy mali v konaní za preukázané, že žalobca spolu s manželkou J. uzavreli

10. augusta 1974 kúpnu zmluvu s Ľ. F. a W. F., ktorej predmetom bol rodinný dom súp. č. X

dvor, maštaľ a humno totožné s terajšími parcelami C KN X - zastavané plochy a nádvoria vo

2 2

výmere X ma C KN X - trvalé trávnaté porasty o výmere X m. V roku 1998 Ľ. F. požiadala

o vydanie osvedčenia o vlastníckom práve k týmto nehnuteľnostiam. Hoci osvedčenie notárky

JUDr. E. V. č. N 106/1998 bolo Ľ. F. vydané len k parcelám č. X a X, Správa katastra v Čadci

ju zapísala aj ako vlastníčku spornej parcely č. X. Podľa výpisu z LV č. X k. ú. O. sú na

základe kúpnej zmluvy V – 11/99 uzavretej s Ľ. F. vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci

tejto nehnuteľnosti žalovaní 1/ a 2/.

Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd odôvodnili zamietnutie určovacej žaloby tým,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal určenia

vlastníctva titulom vydržania, súd prvého stupňa považoval v posudzovanej veci za podstatné,

aby žalobca preukázal ako nadobudol sporný pozemok jeho právny predchodca F. M., pretože

na túto nehnuteľnosť totožnú s pozemkovoknižnou parcelou č. X bolo zapísaných 52

spoluvlastníkov. Rovnako považoval za potrebné, aby žalobca preukázal, či došlo k zrušeniu

spoluvlastníctva deľbou, prípadne iným spôsobom, kedy došlo k zrušeniu spoluvlastníctva

a kto spornú parcelu nadobudol. Len samotné užívanie nepovažoval súd za dôkaz o získaní

vlastníctva k spornému pozemku. Ďalej podľa názoru súdu prvého stupňa mal žalobca

preukázať, kedy presne nadobudol túto nehnuteľnosť, či len sám alebo spolu s manželkou,

a tiež uplynutie vydržacej doby, počas ktorej dobromyseľne užíval sporný pozemok on alebo

jeho právny predchodca. S týmito závermi súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil

i odvolací súd.

Vzhľadom na to, ktoré skutočnosti považovali súdy obidvoch stupňov za nevyhnutné

preukázať, aby bolo možné žalobe vyhovieť, treba prisvedčiť názoru generálneho prokurátora,

že bolo nesporne dôležité vykonať výsluch svedka J. M., syna právneho predchodcu žalobcu

F. M.. Uvedený svedok mohol ozrejmiť nielen skutočnosti týkajúce sa nadobudnutia spornej

nehnuteľnosti F. M., ale aj okolnosti súvisiace s jej prevodom na žalobcu. Výsluch svedka J.

M. navrhovala právna zástupkyňa žalobcu už na pojednávaní súdu prvého stupňa

uskutočnenom 7. júla 2008 (č. l. 60), na ktorom súd následne uznesením rozhodol okrem

iného i o vypočutí svedkov navrhovaných žalobcom (teda i J. M.). Tento svedok však

v konaní vypočutý nebol a to i napriek tomu, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní

uskutočnenom 7. mája 2009 opätovne navrhol jeho výsluch, ktorý návrh však súd prvého

stupňa uznesením zamietol (č. l. 119 spisu).

Možno teda zhrnúť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa síce dospel k záveru,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, avšak nevykonaním ním navrhovaného dôkazu, ktorý

mal práve slúžiť na preukázanie rozhodujúcich skutočností, mu neposkytol možnosť unesenia

tohto bremena; tým svoje konanie zaťažil inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). Dokazovanie vykonané súdom prvého

stupňa v dôsledku zamietnutia žalobcom navrhovaného dôkazu nemohlo potom predstavovať

dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t. j. pre náležité posúdenie možnosti vydržania

predmetnej nehnuteľnosti žalobcom. Vadou tejto povahy trpí i konanie na druhom stupni,

keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby

spomínaný nedostatok v dokazovaní napravil jeho doplnením ( prvá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, že v prejednávanej veci bola

v konaní zistená vada podľa , ako aj iná vada majúca za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) namietaná generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky, uznesením zrušil v celom rozsahu obe napadnuté

rozhodnutia, t.j. rozsudok odvolacieho súdu z 24. novembra 2009 sp. zn.

a rozsudok súdu prvého stupňa zo 7. mája 2009 č. k. -139 a v súlade s ust. § 242

ods. 2 písm. b/ v spojení s zrušil aj nadväzujúce rozhodnutia týkajúce

sa trov konania a to uznesenie Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2010 sp. zn.

ako aj uznesenie Okresného súdu Čadca z 27. septembra 2010 č. k.

-194 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( a

v spojení s ). Uvedené uznesenia majú totiž povahu závislého výroku

v zmysle ustanovenia a nebolo dôležité, že netvoria súčasť

dovolaním napadnutých rozhodnutí (porovnaj R 73/2004).

V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd aj

v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, že došlo k

procesným vadám v zmysle , , v dôsledku čoho ani neskúmal, či

mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a

dovolacieho konania ( v spojení s ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Milan D e á k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť : Hrčková Marta