Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/266/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej

PhD., právnej veci žalobcu: C. a.s., so sídlom H., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. J.,

advokátom v P., proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 32, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. P/0232/07/07 zo dňa 30.10.2007, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -71 zo dňa 2.4.2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -71 zo dňa 2.4.2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

P/0232/07/07 zo dňa 30.10.2007 a prvostupňové rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie,

Inšpektorátu SOI so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0232/07/07 zo dňa 29.6.2007

z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 246,86 € k rukám jeho

právneho zástupcu JUDr. J.

O d ô v o d n e n i e :

2

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zamietol ako nedôvodnú (§ 250j ods. 1

) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uvedeného v záhlaví tohto rozsudku,

ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu SOI so sídlom v Prešove

pre Prešovský kraj č. P/0232/07/07 zo dňa 29.6.2007 o uložení pokuty žalobcovi vo výške

15 000 Sk pre porušenie povinnosti predávajúceho nekonať v rozpore s dobrými mravmi

podľa o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa). O trovách konania rozhodol krajský súd tak,

že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia žalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k názoru, že žaloba

nie je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.

Krajský súd konštatoval, že v predmetnej veci bolo zistené, že žalobca poskytuje ako

veriteľ spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, pričom zmluvy o poskytnutí

bezúčelovej pôžičky majú charakter spotrebiteľských zmlúv, pre ktoré je charakteristické,

že spotrebiteľ obsah takejto zmluvy nemôže podstatným spôsobom ovplyvniť. Uviedol,

že žalovaný po posúdení podmienok zmlúv a všeobecných obchodných podmienok zistil,

že žalobca pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v zmysle

o spotrebiteľských úveroch, konkrétne pri využití práva spotrebiteľa na predčasné splatenie

spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti, konal spôsobom, ktorý môže privodiť

ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaná dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom

sa využíva výrazná nerovnosť zmluvných strán.

Poukázal na podmienku v bode 12 Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle

ktorej „v prípade, ak klient splatí celkovú sumu pôžičky pred lehotou splatnosti, má

spoločnosť právo požadovať od klienta poplatok vo výške 5% z pôžičky, minimálne vo výške

500 Sk“, ktorú žalovaný považoval za nedostatok a preukázané porušenie § 6 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa, pretože išlo o konanie, ktoré síce samo o sebe zákon nezakazuje,

resp. ho priamo neupravuje, avšak samotný spôsob výkonu tohto práva je v rozpore

so základnými spoločenskými, kultúrnymi alebo mravnými normami, ktoré preukázali

v priebehu historického vývoja svoju nemennosť a nekorešponduje s právom spotrebiteľa,

3

ktoré ho oprávňuje k splateniu spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti v zmysle

§ 6 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Dôvodil, že toto konanie žalobcu vzbudzuje predstavu o sankcii či potrestaní

spotrebiteľa za to, že chce využiť právo priznané mu zákonom o spotrebiteľských úveroch,

najmä s ohľadom na výšku dojednaného poplatku, ktorý sa navyše počíta z celkovej výšky

pôžičky. Dodal, že takýmto spôsobom si veriteľ v konečnom dôsledku vo veľkej miere

vykompenzuje sumu zodpovedajúcu úrokom, ktoré nie je od spotrebiteľa oprávnený žiadať

v prípade splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti, poplatkami viažucimi

sa k predčasnému splateniu pôžičky.

Krajský súd sa preto stotožnil so záverom žalovaného, že konanie žalobcu bolo

rozporné s dobrými mravmi. Nesúhlasil sa s argumentáciou žalobcu, že dohodnutie poplatkov

za predčasné splatenie spotrebiteľského úveru je bežné v bankovom sektore, pretože nič

nenasvedčuje tomu, aby banková inštitúcia zaväzovala spotrebiteľa uhradiť akúsi pokutu

za to, že využije svoje právo na predčasné splatenie spotrebiteľského úveru.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca, žiadajúc,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalobca v odvolaní uviedol, že v čase rozhodnutia žalovaného neexistovala žiadna

právna úprava kompenzácie nákladov pri predčasnom splatení úveru, teda žiadna právna

úprava ju neustanovovala ani výslovne nezakazovala. Krajskému súdu vytýkal, že v plnom

rozsahu prevzal do odôvodnenia rozsudku argumentáciu žalovaného, že kompenzácia

uplatňovaná žalobcom je pokutou za uplatnenie práva spotrebiteľa, teda je svojou povahou

v rozpore s dobrými mravmi, pričom z rozsudku nie je zrejmé, kde sa vlastne začína

odôvodnenie súdu ako i to, že sa pred rozhodnutím o spornej otázke v potrebnej miere

neoboznámil s domácim a európskym právom upravujúcim oblasť spotrebiteľských úverov

a osobitne problematiku poplatkov za predčasné splatenie úveru. Nedostatok prvostupňového

rozsudku videl aj v tom, že krajský súd v odôvodnení rozsudku neuviedol jediné

hmotnoprávne ustanovenie, ktorým sa pri rozhodovaní spravoval.

4

Vyjadril názor, že pre posúdenie predmetu sporu je okrem príslušných ustanovení

(ďalej len „“) potrebné oboznámiť sa aj vybratými ustanoveniami

zákona na ochranu spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

rozhodnutia žalovaného i krajského súdu a pre účely správneho výkladu týchto predpisov,

ktoré sú transponovanými smernicami EÚ, je potrebné oboznámiť sa aj s vybranými

ustanoveniami smerníc EU 87/102/EHS a EU 2008/48/ES. Vzhľadom k tomu, že rozsudok

súdu necituje žiadne ustanovenie týchto predpisov, považuje ho žalobca v tomto zmysle

za nepreskúmateľný.

Ďalej poukázal na ustanovenie o ochrane

spotrebiteľa účinného do 30.6.2007, , ods. ,

ods. 1 v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného,

i od 1.8.2008, ďalej na čl. 8 Smernice Rady 87/102/ES účinnej v čase rozhodovania

žalovaného a čl. 16 ods. 1 Smernice Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008. Aplikáciou týchto

ustanovení na daný skutkový stav dospel k záveru, že krajský súd i žalovaný pochybili

pri rozhodovaní o porušení povinnosti nekonať v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol,

že spotrebiteľská zmluva môže byť v rozpore s dobrými mravmi jednak podľa všeobecného

ustanovenia a osobitne podľa alternatívne b/ (dnes )

zákona o ochrane spotrebiteľa, teda i správny orgán môže v konaní o uložení pokuty

rozhodovať len podľa niektorého z týchto dvoch ustanovení. Žalovanému správnemu orgánu

vytýkal, že tak neurobil, pretože vo výroku prvostupňového rozhodnutia sa uvádza

len porušenie povinnosti nekonať v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa a vzhľadom k tomu, že krajský súd rozhodnutie žalovaného potvrdil,

doposiaľ nedošlo k zákonnej kvalifikácii porušenia povinnosti nekonať proti dobrým mravom.

Poukázal tiež na výpisy poplatkov za predčasné splatenie úveru v iných bankových

a peňažných inštitúciách, z ktorých je zrejmé, že kompenzácia výdavkov vzniknutých

v dôsledku predčasného splatenia úveru je v bankovej praxi bežná a práve naopak –

nepožadovanie kompenzácie je výnimočné a ponúkané spotrebiteľovi ako bonus v rámci

trhovej súťaže. V súvislosti s tým považoval argumentáciu súdu o neexistencii kompenzácie

výdavkov (súd ich nazval pokutou) za neudržateľnú. Tiež zdôraznil, že súd sa musí

vysporiadať s predloženými dôkazu a musí uviesť dôvody, ktoré ho k rozhodnutiu viedli,

pričom krajský súd nepredložil jediný dôkaz o tom, že by vyvíjal akúkoľvek iniciatívu

5

v súvislosti so zisťovaním situácie na bankovom trhu ohľadom kompenzácie výdavkov

pri predčasnom splatení úveru, ani neuviedol, prečo považoval dôkaz žalobcu

za nedostatočný, preto nie je zrejmé, na základe čoho dospel k názoru, ktorý sa stal základom

jeho rozhodnutia.

Argumentoval, že kompenzácia výdavkov v žiadnom prípade nemôže byť v rozpore

so vžitými tradíciami, nakoľko sa v bankovom trhu uplatňuje od nepamäti, a to ako

pred rozhodnutím žalovaného, tak aj po ňom. Toto konanie podľa neho nemôže vykazovať

znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky, pretože po tom, čo bolo dlhodobo

akceptované na bankovom trhu, bolo aj výslovne inkorporované do legislatívneho znenia

ustanovenia čl. 16 ods. 2 Smernice 2008/48/ES. Zdôraznil, že v skutočnosti je právny

aj skutkový stav taký, že kompenzácia výdavkov bola zaužívaná a legálna aj pred účinnosťou

Smernice 2008/48/ES (), no v dôsledku absencie maximálne prípustnej

hranice tejto kompenzácie bola táto otázka následne výslovne a podrobne upravená.

Od účinnosti Smernice č. 2008/48/ES sú v rozpore so zákonom kompenzačné výdavky, ktoré

prekračujú maximálne prípustnú výšku ustanovenú v čl. 16 ods. 1 a 2 smernice,

resp. v Slovenskej republike Pred účinnosťou týchto

noriem však neexistovala žiadna pevne stanovená hranica, nad ktorú by výška

kompenzačných výdavkov bola v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa žalobcu by kompenzačné výdavky boli v rozpore s dobrými mravmi, ak by

vytvárali značnú nerovnováhu v právach spotrebiteľa a dodávateľa, no v danej veci bola

v zmluve zakotvená maximálna výška týchto výdavkov v sume 1 000 Sk (32 €) – 5 %

zo sumy pôžičky pri celkovej pôžičke 20 000 Sk (664 €) a pri celkovej sume, ktorú bol

spotrebiteľ povinný vrátiť 30 144 Sk (1 000,60 €).

Krajskému súdu vytýkal, že nevenoval pozornosť skutočnosti, že predmetom

podnikania žalobcu je predaj peňazí a jeho ziskom je rozdiel medzi požičanou a vrátenou

sumou, pričom nie je možné vopred predpokladať, kedy spotrebiteľ využije svoje právo

predčasného splatenia pôžičky a v praxi je možné, že spotrebiteľ by dostal pôžičku i zadarmo,

hoci poskytovateľ pôžičky na jej poskytnutie vynaložil preukázateľne určité náklady. Práve

z tohto dôvodu bola v bankovej praxi zavedená kompenzácia výdavkov, ktorá aspoň sčasti

pokryje výdavky poskytovateľa pôžičky spojené s takto predčasne splatenou pôžičkou.

6

Zdôraznil, že dôležitým faktorom je to, aby nedošlo k nespravodlivému zvýhodneniu

niektorej zo strán.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na svojom názore, že správne

rozhodnutie bolo vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu vyplývajúceho

z inšpekčných záznamov z 16.3.2007, 22.3.2007, 10.4.2007 a 12.4.2007 a že postih žalobcu

bol odôvodnený.

Námietku žalobcu, že zo správneho rozhodnutia nie je zrejmé, podľa akého zákona

žalovaný postupoval, nepovažoval za dôvodnú, nakoľko je zrejmé, že išlo o zákon

č.

Ako nedôvodnú tiež označil námietku žalobcu, že vo veci doteraz nedošlo k zákonnej

kvalifikácii porušenia povinnosti nekonať v rozpore s dobrými mravmi, pretože § 6 ods. 3

uvedeného zákona upravuje samotný zákaz pre predávajúceho, ktorý žalobca porušil a preto

bolo toto ustanovenie uvedené vo výroku rozhodnutia. Dodal, že ďalšie znenie tohto

ustanovenia bolo použité ako výkladové pravidlo, podľa ktorého možno dospieť k záveru,

či v danom prípade skutočne došlo k porušeniu zákazu vyplývajúceho z § 6 ods. 3 zákona

alebo nie.

Dôkazy predložené žalobcom považoval za svedčiace v jeho neprospech, pretože

zo žiadneho z nich nevyplýva, že by akýkoľvek poskytovateľ spotrebiteľského úveru

vychádzal pri počítaní výšky poplatku pri predčasnom splatení úveru z celkovej sumy

pôžičky. Takýto spôsob výpočtu poplatku rozhodne nemožno označiť za bežnú prax

na slovenskom trhu. Konštatoval, že v čase posudzovania prípadu absentovala v našej

legislatíve úprava spôsobu a výšky počítania poplatku za predčasné splatenie spotrebiteľského

úveru a preto bolo možné označiť spôsob výpočtu zo stany žalobcu, ktorý bol výrazne

v rozpore so zvyklosťami a praxou zaužívanou na slovenskom trhu, za rozporný s dobrými

mravmi. Zdôraznil, že žalobcom predložené doklady nasvedčujú tomu, že iní veritelia

pri úprave možnosti predčasného splatenia úveru vychádzajú predovšetkým z toho,

že uvedené je právom spotrebiteľa a v prípade určenia výšky poplatku vychádzajú

len z predčasne splatenej čiastky úveru (nie z celej sumy pôžičky ako žalobca), čo je aj

7

v súlade s poslednou novelou zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá stanovila jednotný

postup veriteľov pri predčasnom splatení spotrebiteľského úveru.

Na záver poukázal na výšku ním uloženej sankcie, ktorá podľa neho potvrdzuje,

že napadnutými rozhodnutiami nebol spochybnený poplatok ako taký, ale spôsob jeho

výpočtu; v opačnom prípade by bola pokuta niekoľkonásobne vyššia s ohľadom na to,

že predmetom posudzovania bolo 6 zmlúv o poskytnutí bezúčelovej pôžičky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách dôvodov

podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Vo veci rozhodol

bez nariadenia pojednávania ( ) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil

dňa 9. novembra 2010 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní

vopred ( a ).

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu

o zamietnutí žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

a postupu žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa o uložení pokuty žalobcovi pre porušenie

Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Odvolací súd preskúmal rozsudok

súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, najmä z toho

pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného.

Účelom zákona o ochrane spotrebiteľa bolo ustanoviť niektoré podmienky podnikania

významné pre ochranu spotrebiteľa, úlohy verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa

a oprávnenia spotrebiteľov, združení spotrebiteľov alebo iných právnických osôb založených

na ochranu spotrebiteľa. Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb

8

v prípadoch, keď k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1, 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa).

Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vo vzťahu

k spotrebiteľovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní tovarov a služieb

ustanovenú osobitným zákonom. Predávajúci najmä nesmie odmietnuť predať spotrebiteľovi

výrobky, ktoré má vystavené alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie

služby, ktoré je v jeho prevádzkových možnostiach; nesmie takisto viazať predaj výrobkov

alebo poskytnutie služieb na predaj iných výrobkov alebo poskytnutie iných služieb, pokiaľ

nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady a v obchodnom styku obvyklé. To neplatí

v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňa podmienky, ktoré musí spĺňať podľa osobitných

predpisov ( o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov -

antidiskriminačný zákon).

Podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore

s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona

rozumie konanie, ktoré

a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie

alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku

a poskytovaní služby,

b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní

dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä

omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie

zmluvnej slobody.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa dozor a kontrolu nad dodržiavaním

povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú obce a orgány dozoru a kontroly podľa

osobitných predpisov ( o štátnej kontrole vnútorného trhu

vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. ). Ak nie je možné pôsobnosť orgánov dozoru a kontroly takto určiť,

je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.

9

Podľa § 24 ods. 1, 6 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinnosti

ustanovenej týmto zákonom uložia orgány príslušné podľa osobitného predpisu

predávajúcemu, výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobám uvedeným v § 27

pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného

roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania,

závažnosť veci, spôsob, dĺžku trvania a následky porušenia povinnosti a mieru zavinenia.

Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu žalovaného

zistil, že Inšpektorát SOI v Prešove pre Prešovský kraj vykonal u žalobcu kontrolu

dodržiavania ustanovení o spotrebiteľských úveroch tak,

ako to vyplýva z inšpekčných záznamov zo 16.3.2007, 22.3.2007, 10.4.2007 a 12.4.2007.

V zázname zo dňa 16.3.2007 je uvedené, že preverením dodržiavania podmienok

ponuky spotrebiteľského úveru bolo zistené, že základná informácia o poskytovaní

spotrebiteľského úveru, najmä o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej ako

„RPMN“) nebola zverejnená, čím žalobca nedodržal svoju povinnosť vyplývajúcu z § 3

ods. 3, 4 K záznamu zo dňa 22.3.2007 je pripojených

6 spotrebiteľských zmlúv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť záznamu zo dňa 16.3.2007;

žiadne zistenia porušení povinností žalobcom v tomto zázname nie sú uvedené.

Zo záznamu zo dňa 10.4.2007 vyplýva, že žalobca v rozpore so zákonom

č. požaduje od spotrebiteľa poplatok z dôvodu splatenia spotrebiteľského

úveru pred lehotou splatnosti; rozhodnutie spotrebiteľa je jeho právom, ktoré si

uplatňuje v zmysle zákona a nesmie mať charakter sankcie, resp. poplatku. Záznam

zo dňa 12.4.2007 je pokračovaním záznamu zo dňa 12.4.2007 a vyplýva z neho, že bola

zistená nesprávna informácia pri preverení RPMN, pri konštatovaní, že týmto údajom

nedochádza k poškodeniu spotrebiteľa. Žalobcovi ako kontrolovanému subjektu bolo uložené

okrem iného aj dodržiavanie práv spotrebiteľa pri splatení spotrebiteľského úveru

pred lehotou splatnosti v zmysle

10

Žalobca sa vyjadril k inšpekčnému záznamu podaním zo dňa 11.5.2007 tak,

že k uloženej povinnosti dodržiavať práva spotrebiteľa pri splatení spotrebiteľského úveru

pred lehotou splatnosti podľa uviedol, že zákon veriteľovi nezakazuje

dohodnúť s klientom postup resp. podmienky, za ktorých môže dôjsť k predčasnému splateniu

a týmto postupom práva spotrebiteľa neporušuje.

Na základe vykonanej kontroly žalovaný doručil dňa 18.5.2007 žalobcovi oznámenie

o začatí správneho konania zo dňa 17.5.2007 (17.4.2007 ?) z dôvodu, že žalobca nezabezpečil

dodržiavanie povinností predávajúceho nekonať v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3

zákona o ochrane spotrebiteľa a žalobcu poučil o jeho právach v zmysle § 33 ods. 2 SP.

Na uvedené oznámenie reagoval žalobca podaním zo dňa 22.5.2007, v ktorom

namietal, že v žiadnom z citovaných inšpekčných záznamov nebol nedostatok „nekonať

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa“

zdokumentovaný a takéto konanie mu nebolo v žiadnom zázname ani vytýkané, preto

mu nebolo zrejmé, aké konanie žalovaný považoval za konanie proti dobrým mravom.

Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. P/0232/07/07 zo dňa 29.6.2007

uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu v sume

15 000 Sk, pre porušenie § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, z dôvodu, že kontrolou

inšpektormi SOI vykonanou u žalobcu v dňoch 16.3.2007, 22.3.2007, 10.4.2007 a 12.4.2007

bolo zistené, že žalobca porušil zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi,

keď so spotrebiteľmi pre prípad splatenia spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti

v zmysle o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) vo Všeobecných obchodných

podmienkach (ďalej klen „VOP“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke,

dohodoval v bode 12 v časti „Poplatky, pokuty, sankčné úroky“ poplatok vo výške 5%

z pôžičky, minimálne vo výške 500 Sk. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobca

týmto konaním mohol privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,

čestnosti, zvyklosti a praxe, pri ktorom sa využíva výrazná nerovnosť zmluvných strán.

Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že s poukazom na § 6 zákona o spotrebiteľských

zmluvách a čl. 8 Smernice EÚ 87/102/EHS je spotrebiteľ oprávnený jednostranne zrušiť svoje

záväzky, ktoré mu vyplývajú z úverovej zmluvy pred uplynutím doby určenej zmluvou,

11

čo znamená, že spotrebiteľ má právo splatiť poskytnutý úver pred dohodnutým dátumom

splatnosti a zároveň má spotrebiteľ právo i na zníženie celkových nákladov spojených

s poskytnutím spotrebiteľského úveru vrátane úroku, ktorý je v zmysle § 2 písm. c/ zákona

o spotrebiteľských úveroch zahrnutý do celkových nákladov. Prvostupňový správny orgán

ďalej poukázal na to, že aplikáciou , a na zistený skutkový

stav dospel k záveru, že spotrebiteľ mal tzv. poplatok vo výške 5 % z pôžičky, minimálne

500 Sk, ktorý vykazuje všetky pojmové znaky zmluvnej pokuty v zmysle , zaplatiť

pre prípad uplatnenia svojho práva v zmysle § 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo nie je

v súlade s účelom sledovaným inštitútom zmluvnej pokuty, či akejkoľvek sankcie, ktorej

účelom je sankčne postihovať toho účastníka zmluvy, ktorý zmluvu poruší. Takéto konanie,

ktorým si žalobca zmluvne zabezpečil sankciu pre prípad uplatnenia práva priznaného

spotrebiteľovi zákonom, nebolo podľa správneho orgánu v súlade s dobrými mravmi

a takúto podmienku zmluvy možno považovať za podmienku, ktorá sa svojim obsahom

a účelom prieči dobrým mravom. Argumentoval tiež tým, že § 6 ods. 3 zákona o ochrane

spotrebiteľa výslovne určuje, aké konanie je v rozpore s dobrými mravmi, no pri hodnotení

konania predávajúceho treba vychádzať zo všeobecného ponímania pojmu „dobré mravy“,

pod ktorým možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné

v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,

ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Nedodržanie dobromyseľnosti, čestnosti,

zvyklosti a praxe správny orgán videl v zakotvení takej podmienky v zmluve, ktorá

právo spotrebiteľa na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti

sankcionuje.

Žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím na základe odvolania žalobcu

uvedené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Stotožnil sa so skutkovými a právnymi dôvodmi prvostupňového správneho rozhodnutia.

Podľa jeho názoru dojednanie takéhoto poplatku nekorešponduje s právom spotrebiteľa

vyplývajúcim z § 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré spotrebiteľa oprávňuje

k splateniu spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti, vzbudzuje to predstavu

o sankcii či potrestaní spotrebiteľa za využitie svojho práva, najmä s ohľadom na výšku

dojednaného poplatku, ktorý sa počíta navyše z celkovej výšky pôžičky. Uviedol,

že takýmto spôsobom si poskytovateľ pôžičky vykompenzuje vo veľkej miere sumu

zodpovedajúcu úrokom, ktoré by od spotrebiteľa nebol oprávnený požadovať v prípade

12

predčasného splatenia pôžičky. K dôkazom predloženým žalobcom (cenníky bankových

inštitúcií), ktoré mali svedčiť o tom, že dohodnutie poplatkov za predčasné splatenie úveru je

bežnou praxou, uviedol, že žiadne z týchto dokladov nenasvedčuje tomu, že by ktorákoľvek

z bankových inštitúcií stanovovala a zaväzovala spotrebiteľa uhradiť akúsi pokutu za využitie

svojho práva na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti. Dodal,

že z týchto cenníkov vyplýva, že bankové inštitúcie účtujú poplatok spojený s nákladmi

za predčasné splatenie úveru zo základu, ktorý tvorí predčasne splatená suma.

Žalobca v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného namietal, že žalovaný sa nedostatočne

vysporiadal s odôvodnením porušenia § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, nedostatočne

posúdil predložené dôkazy, že uplatnenie si poplatku za predčasné splatenie je v oblasti

úverov zaužívaná prax a zvyklosť. Vytýkal správnemu orgánu jeho záver, že poplatok

považoval za zmluvnú pokutu ako i to, že ničím nepreukázal, v čom malo spočívať jeho

konanie ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane

spotrebiteľa. Zdôraznil, že žiaden predpis nezakazuje veriteľovi žiadať od spotrebiteľa

poplatok za predčasné splatenie a v súvislosti s tým poukázal aj na novelizovaný zákon

o spotrebiteľských úveroch, ktorý stanovil jednotný rámec pre uplatňovanie si poplatku

za predčasné splatenie úveru.

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo uloženie sankcie žalobcovi

správnym orgánom za porušenie povinností vyplývajúcich mu z ustanovení zákona o ochrane

spotrebiteľa.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány dôvodne podriadili vzťahy týkajúce sa

predmetných zmlúv pod režim , čo je zrejmé už z prvostupňového

správneho rozhodnutia a súd prvého stupňa nepochybil, keď sa s týmto záverom stotožnil.

Podľa prechodných ustanovení () o ochrane spotrebiteľa

a o zmene o priestupkoch v znení

neskorších predpisov sa konania začaté do 30.6.2007 dokončia podľa doterajších predpisov.

13

Spornou nebola skutočnosť, že išlo o spotrebiteľské zmluvy, v ktorých žalobca so svojimi

klientmi – dlžníkmi dohodol pre prípad splatenia spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho

splatnosti určitý poplatok.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa krajský súd v predmetnej veci nezaoberal

dostatočne žalobnými námietkami, že v bankovom sektore je dohodnutie poplatkov

za predčasné splatenie spotrebiteľského úveru bežnou praxou, čomu svedčia aj ním

predložené cenníky služieb rôznych bánk a spoločností, a ani tvrdením, že z rozhodnutí

správnych orgánov nie je zrejmé, v čom sa malo prejaviť konanie žalobcu v rozpore

s dobrými mravmi.

Správny orgán rozhodnutie o uložení pokuty oprel o zistenia vyplývajúce zo štyroch

inšpekčných záznamov. Podľa zistení odvolacieho súdu je poplatok za predčasné splatenie

úveru spomenutý len v jedinom z týchto záznamov a to v zázname zo dňa 10.4.2007,

kde inšpektor uviedol, že: kontrolovaný subjekt „požaduje od spotrebiteľa poplatok

z dôvodu splatenia spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti; rozhodnutie

spotrebiteľa je jeho právom, ktoré si uplatňuje v zmysle zákona a nesmie mať charakter

sankcie, resp. poplatku“. V žiadnom z inšpekčných záznamov nie je uvedené, že práve toto

konanie je konaním v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona. V oznámení

o začatí správneho konania žalovaný vôbec nešpecifikoval konanie, ktorým sa mal podľa

zistení inšpektorov žalobca dopustiť porušenia svojej zákonnej povinnosti nekonať

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch

stupňov vyplýva, že pokuta bola žalobcovi uložená pre porušenie povinnosti nekonať

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré

žalované správne orgány videli v tom, že žalobca pre prípad predčasného splatenia

spotrebiteľského úveru požadoval od dlžníkov určitý poplatok (bližšie definovaný

v bode 12 VOP). Dôvodom uloženia sankcie teda nebola výška a spôsob výpočtu tohto

kompenzačného poplatku, ako tvrdil žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu proti

rozsudku krajského súdu, ale jednoznačne samotné požadovanie kompenzačného

poplatku, ktoré podľa žalovaného bolo v rozpore s dobrými mravmi a ktoré

nekorešpondovalo s právom spotrebiteľa predčasne splatiť spotrebiteľský úver.

14

Žalobca už v správnom konaní namietal toto tvrdenie žalobcu a ako dôkaz predložil

cenník služieb rôznych peňažných ústavov a inštitúcií tvrdiac, že požadovanie istého

kompenzačného poplatku pri predčasnom splatení spotrebiteľského úveru síce nebolo

(v rozhodnom období) zakotvené v slovenskom právnom poriadku, no v praxi bolo bežné.

V súvislosti s tým poukazoval i na aktuálnu právnu úpravu tohto inštitútu ako v práve EÚ,

tak i vo vnútroštátnom právnom poriadku. S týmito námietkami sa však žalovaný

v odôvodnení druhostupňového správneho rozhodnutia vôbec nezaoberal, len konštatoval,

že „dojednanie uvedeného poplatku nekorešponduje s právom spotrebiteľa vyplývajúcim

z § 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré spotrebiteľa oprávňuje k splateniu

spotrebiteľského úveru pred lehotou jeho splatnosti“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozdiel od súdu prvého stupňa považuje

námietku žalobcu o bežnej praxi v požadovaní kompenzačných výdavkov pri predčasnom

splatení spotrebiteľského úveru za dôvodnú. Svedčia o tom žalobcom predložené cenníky

služieb peňažných inštitúcií, ako aj skutočnosť, že právo veriteľa požadovať takýto

kompenzačný poplatok bol zakotvený v oboch neskorších zákonoch o ochrane spotrebiteľa

( a ) s tým, že bola stanovená

aj výška, resp. spôsob výpočtu tohto poplatku. Žalobca v kontrolovaných spotrebiteľských

zmluvách určil sumu poplatku v bode 12 VOP ako 5 % zo sumy pôžičky, minimálne 500 Sk,

a práve to, že táto suma nebola určená z predčasne splatenej sumy, ale zo sumy celej pôžičky,

malo byť podľa vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu

dôvodom pre uloženie sankcie žalobcovi, čo malo okrem iného vyplývať aj z výšky tejto

sankcie. Žalovaný doslovne v tomto vyjadrení uviedol: „výška pokuty v danom prípade

len potvrdzuje, že napadnutými rozhodnutiami žalované správne orgány nespochybnili

poplatok ako taký (ak by tomu tak bolo v danom prípade vzhľadom na skutočnosť,

že predmetom posudzovania bolo 6 zmlúv o poskytovaní bezúčelovej pôžičky, výška pokuty

by predstavovala niekoľkonásobok pôvodne uloženej pokuty), ale spochybnili spôsob jeho

výpočtu“. Toto tvrdenie žalovaného sa však nezodpovedá skutočnosti, pretože z odôvodnení

oboch správnych rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že dôvodom sankcie bolo samotné

požadovanie tohto poplatku, ktoré podľa žalovaného nebolo bežnou praxou v bankovom

15

sektore a bolo v rozpore s dobrými mravmi a ktoré nekorešponduje s právom

spotrebiteľa predčasne splatiť spotrebiteľský úver.

Nemožno nechať bez povšimnutia ani tú skutočnosť, že ustanovenie § 6 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa bližšie špecifikuje, čo sa rozumie konaním v rozpore s dobrými

mravmi pod písm. a/ a b/, pričom podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie treba

vykladať ako alternatívne, teda konaním v rozpore s dobrými mravmi je a/ konanie v rozpore

so vžitými tradíciami, ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel

morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo b/ také konanie, ktoré je

spôsobilé privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti,

čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná

nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Vzhľadom k tomu mal žalovaný

správny orgán najneskôr v prvostupňovom správnom rozhodnutí konkretizovať, aké konanie

žalobcu považoval za rozporné s dobrými mravmi a to buď preto, že bolo v rozpore

so vžitými tradíciami, ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel

morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo mohlo účastníkovi

obchodného vzťahu privodiť ujmu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti

a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných

strán a porušovanie zmluvnej slobody. Túto skutočnosť žalobca v správnom konaní namietal,

no zo strany žalovaného ostali námietky žalobcu bez povšimnutia. Nezaoberal sa nimi

ani krajský súd v preskúmavacom konaní.

Preto keď žalovaný uložil žalobcovi sankciu pre porušenie povinnosti nekonať

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, teda konanie,

ktorým žalobca podľa žalovaného nedodržal dobromyseľnosť, čestnosť, zvyklosti a prax,

ktoré žalovaný videl v dohodnutí poplatkov za predčasné splatenie spotrebiteľského úveru,

teda v dojednaní zmluvnej podmienky, ktorá istým spôsobom mala sankcionovať právo

spotrebiteľa na predčasné splatenie úveru, hoci žalobca predložil dôkazy svedčiace o bežnej

praxi finančných ústavov požadujúcich v prípade predčasného splatenia spotrebiteľského

úveru kompenzačné poplatky, s ktorými sa žalovaný správny orgán dostatočne nezaoberal,

treba považovať takéto správne rozhodnutie za vychádzajúce z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Na veci nemení nič skutočnosť, že žalovaný

správny orgán dodatočne (vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu)

16

„spresnil“, v čom malo spočívať konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, za ktoré mu

bola uložená sankcia.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov tak nevykonali

dokazovanie v danej veci v dostatočnom rozsahu pre zistenie skutkového stavu potrebného

pre rozhodnutie vo veci podľa § 46 SP, zo zistených skutkových okolností nevyvodili správny

právny záver a ich rozhodnutia nemožno považovať za náležite odôvodnené v zmysle § 47

ods. 3 SP.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol

ako nedôvodnú a navyše v argumentácii sa nevysporiadal ani so žalobnými námietkami

žalobcu, neboli dané podmienky na potvrdenie rozsudku krajského súdu a preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky jeho rozsudok zmenil podľa tak, že rozhodnutia

žalovaného i prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa §

246c ods. 1 v spojení s , a tak, že žalovaného zaviazal

zaplatiť úspešnému žalobcovi trovy konania vyčíslené v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhl.) v celkovej sume 246,86 €, ktoré

pozostávajú z trov vzniknutých v konaní pred krajským súdom v sume 176,26 € a trov

odvolacieho konania v sume 70,60 €.

Trovy konania pred krajským súdom pozostávajú z odmeny za nasledujúce 2 úkony

právnej služby a prislúchajúci režijný paušál a to za:

- prevzatie veci dňa 4.1.2008 (§ 14 ods. 1, písm. a/ vyhl.) v sume 1.465,–Sk (48,63 €)

a režijný paušál v sume 190,–Sk (6,31 €)

- podanie žaloby zo dňa 4.1.2008 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhl.) v sume 1.465,–Sk

(48,63 €) a režijný paušál v sume 190,–Sk (6,31 €)

a zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume 2 000 Sk (66,39 €).

17

Trovy odvolacieho konania predstavuje odmena za 1 úkon právnej služby a to za:

- podanie odvolania zo dňa 11.5.2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhl.) v sume 53,49 €

a režijný paušál v sume 6,95 €.

K odmene advokáta prináleží v zmysle § 18 ods. 3 vyhl. aj zvýšenie tarifnej odmeny

určenej podľa § 9 až 14f vyhl. o daň z pridanej hodnoty, čo znamená, že advokátovi –

platiteľovi DPH, sa za úkony spojené so zastupovaním navrhovateľa realizované

do 31.5.2009 zvýši o DPH suma za úkony právnej služby. DPH sa v zmysle právnej úpravy

účinnej do 31.5.2009 nepriznáva za náhradu za stratu času, náhradu cestovného ani za režijný

paušál. K týmto náhradám možno priznať DPH len za tie, ktoré súvisia s úkonmi

uskutočnenými až od 1.6.2009. V danom prípade sa teda zvyšuje len odmena za 1 úkon

právnej služby – teda odmena za odvolanie (53,49 €) - o 19%-nú DPH (10,16 €). K ostatným

úkonom odvolací súd zvýšenie o DPH priznať nemohol, pretože advokát predložil osvedčenie

o registrácii pre DPH vydané dňa 26.11.2008 a navyše si zvýšenie v súvislosti

so zastupovaním žalobcu na krajskom súde ani neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 9. novembra 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová