Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5b4/360891.03b6d6.pdf
PDF · 176.48 KB
No categories available
2Sžf/10/2009
Najvyšší súd 2 Sžf 10/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. J. Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobcov: 1) JUDr. J. K., CSc., 2) Ing. I. K.,
zastúpená JUDr. J. K., advokátom, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/
7421-37947/2006/992139-r zo dňa 30. mája 2006, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 S 406/2006-36 zo dňa
8. septembra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1 S 406/2006-36 zo dňa 8. septembra 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcov,
ktorou sa domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým v odvolacom
konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I zo dňa
6. decembra 2005, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov určil žalobcom daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
v sume 123 246,- Sk, ktorá bola určená na základe pomôcok podľa § 42 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Krajský súd takto rozhodol,
keď dospel k záveru, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, správne zistil skutkový s tav
a vyvodil správny záver o tom, že žalobcovia ako daňový subjekt si nesplnili
povinnosť vyplývajúcu z § 20 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, nakoľko nepodali daňové priznanie k dani z prevodu a prechodu
nehnuteľností na základe zápisu práv do katastra nehnuteľností č. V-1536/2002.
Poukázal na to, že v zmysle § 42 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov je správca dane oprávnený v prípade nepodania daňového priznania podľa
§ 20 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. v znení neskorších predpisov určiť daň podľa
pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti
s daňovým subjektom. V predmetnom prípade správca dane vychádzal z dokladov,
ktoré mal k dispozícii, t.j. zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru,
ktorý vklad bol povolený pod č. V-1536/2002 zo dňa 30.08.2002, zo znaleckého
posudku č. 105/2002, z čiastočných výpisov z listu vlastníctva č. X. a X.. Ďalej
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že po vypracovaní protokolu
o určení dane podľa pomôcok Daňový úrad Bratislava I určil termín na prerokovanie
protokolu a nakoľko sa daňovníci nemohli prerokovania protokolu zúčastniť,
požiadali o zmenu termínu, avšak správca dane zvolil postup podľa § 15 ods. 10
zákona č. 511/1992 Zb. a keďže daňový subjekt sa nezúčastnil prerokovania
protokolu o určení dane podľa pomôcok a ani si na tento účel nezvolil zástupcu,
tak deň určený vo výzve bol považovaný za deň prerokovania a doručenia protokolu
o určení dane podľa pomôcok. Krajský súd sa taktiež stotožnil s právnym záverom
žalovaného v otázke rozhodovania v odvolacom konaní z hľadiska hmotnoprávneho,
nakoľko žalobcovia v doplnení odvolania sa touto otázkou zaoberali a preto bolo
potrebné, aby sa tým zaoberal a vysporiadal aj žalovaný, čo aj urobil.
Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobcovia a žiadali, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie. Poukázali na to, že krajský súd sa v podstate stotožnil
aj s tým, čo uviedol žalovaný na strane 3 ods. 4 posledná veta napadnutého
rozhodnutia, a to že na základe zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru
sa zmluvné strany v článku VII dohodli na kúpnej cene vo výške 2 554 190,- Sk,
pričom žalovaný ďalej v texte odôvodnenia vôbec neodôvodňuje z čoho vychádzal
pri tomto konštatovaní, podľa ktorého sa mali žalobcovia dohodnúť so spoločnosťou
T., s.r.o. na kúpnej cene 2 554 190,- Sk. Žalobcovia sú toho názoru, že záver
krajského súdu, ktorým sa bezvýhradne stotožnil s právnym záverom žalovaného
nemá oporu ani v zmluvnom vzťahu (myslí sa tým Zmluva o prevode vlastníctva
nebytového priestoru uzavretá dňa 27.05.2002 medzi žalobcami ako p redávajúcimi
a obchodnou spoločnosťou T., s.r.o. ako kupujúcim) a rovnako nemá hmotnoprávny
záver krajského súdu oporu ani v predzmluvnom vzťahu (myslí sa tým Zmluva
o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva a ďalších dojednaniach zo dňa
10.01.2002 medzi tými istými právnymi subjektmi), nakoľko je nepochybné, že suma
2 554 190,- Sk, z ktorej vychádzal správca dane pri výpočte dane a považuje
ju za základ dane, je suma, ktorá bola predmetom úplne iného právneho vzťahu,
a to Zmluvy č. 0100261/01/33 o prevode vlastníctva k nebytovému priestoru
uzavretej dňa 14.12.2001 medzi Hlavným mesto SR Bratislava ako predávajúcim
a JUDr. J. K. a Ing. I. K. ako kupujúcimi, v rámci ktorého žalobcovia neboli vôbec
daňovo zaviazané osoby. Žalobcovia ďalej uviedli, že podľa ich názoru došlo
postupom správcu dane i k porušeniu ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.,
ktoré upravuje zastupovanie aj pre prípad spoluvlastníctva veci, ktorá je predmetom
zdanenia, pod čo patrí aj prípad žalobcov, nakoľko patrí tu aj režim bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Správca dane mal preto žalobcov vyzvať na určenie si
spoločného zástupcu pre účely daňového konania a až po neúspešnej výzve mal
žalobcom takéhoto zástupcu určiť sám. Podľa žalobcov krajský súd sa nedostatočne
vysporiadal aj s ich námietkou uvedenou v čl. V žaloby, kde namietali,
že ak žalovaný preskúmal iniciatívne napadnuté prvostupňové rozhodnutie nad rámec
ustanovenia § 48 ods. 4 zákona a teda vykonal podľa nich túto nadprácu, tak potom
sú jeho právne závery v odôvodnení rozhodnutia bez právneho významu.
Žalovaný sa písomne k odvolaniu žalobcov vyjadril a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný po tvrdil.
Žalovaný okrem iného poukazoval na to, že podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov, ak odvolanie daňovníka smeruje proti rozhodnutiu,
ktorým bola daň určená podľa pomôcok, skúma odvolací orgán iba dodržanie
zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak zistí odvolací
orgán, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne. Postup správcu dane pri určovaní dane z prevodu
a prechodu nehnuteľností na základe pomôcok podľa § 42 v nadväznosti na § 29
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, bol dodržaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne
vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy.
Z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu nesporne vyplýva,
že žalobcom ako daňovým subjektom vznikla daňová povinnosť nesporne zápisom
práv do katastra nehnuteľností, pretože Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra
Bratislava I, povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností dňa
30.08.2002 pod č. V-1536/2002.
Podľa § 17 zákona č. 554/2003 Z.z. o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností
a o zmene a doplnení zákona č. 36/1967 zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení zákona
č. 238/2000 Z.z., ak daňová povinnosť k dani z prevodu a prechodu nehnuteľností
vznikla pred 1. januárom 2004 (v preskúmavanej veci ide o takýto prípad), postupuje
sa podľa doterajších predpisov, t.j. na základe zákona č. 318/1992 zb. o dani
z dedičstva, dani z darovania, dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení
neskorších predpisov.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
žalobcovia si nesporne nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu im z tohto
ustanovenia, a to v lehote do 90 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti podať daňové
priznanie k dani z prevodu a prechodu nehnuteľností na príslušnom daňovom úrade.
Túto povinnosť si žalobcovia naviac nesplnili ani napriek výzve Daňového úradu
Bratislava I č. 600/231/147817/03/GED zo dňa 16.12.2003.
Podľa § 42 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je správca
dane oprávnený v prípade nepodania daňového priznania podľa § 20 ods. 1 zákona
č. 318/1992 Zb. v znení neskorších predpisov určiť daň podľa pomôcok, ktoré
má k dispozícií alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým
subjektom.
Ako vyplýva z administratívneho spisu správca dane pri určení dane podľa
pomôcok vychádzal ako z listinných dôkazných prostriedkov zo znaleckého posudku
Ing. J. B. č. 105/2002 zo dňa 20.06.2002 vo veci ocenenia nebytového priestoru
súp. č. X., parc. č. X.X.X. so zistenou cenou vo výške 815 370,- Sk, ďalej z výpisu
z listu vlastníctva č. X. zo dňa 20.05.2002, vydaného Správou katastra Bratislava I,
z ktorého vyplýva vlastnícke právo žalobcov k nebytovému priestoru č. 12 v podiele
1/1, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu v podiele 529/10000, a to v prospech žalobcov, ďalej z výpisu listu vlastníctva
č. X. zo dňa 20.05.2002, vydaného Správou katastra Bratislava I, potvrdzujúci
spoluvlastníctvo zastavaných plôch na parc. X. o výmere 1006m2 a na parc. č. X.
o výmere 188m2 v prospech žalobcov ako vlastníkov, ďalej zo Zmluvy o prevode
vlastníctva nebytového priestoru zo dňa 28.03.2002, ďalej zo Zmluvy o uzavretí
budúcej zmluvy zo dňa 10.01.2002 o prevode vlastníctva a ďalších ujednaniach, na
základe ktorej bola kúpna cena za prevod z Hlavného mesta SR Bratislavy ako
pôvodného vlastníka na predávajúceho podľa Zmluvy č. 0100261/ 01/33 v sume
2 554 190,- Sk zaplatená kupujúcim, resp. jeho spoločníkmi, ďalej zaplatením kúpnej
ceny kupujúcim na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva
a ďalších ujednaniach z 10.01.2002 zanikol dôvod na odplatný prevod vlastníckeho
práva podľa tejto zmluvy, ktorá skutočnosť nemá vplyv na daňovú povinnosť
za prevod nehnuteľností podľa tejto zmluvy.
Podľa § 42 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak nebolo
podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu dane,
alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení,
správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícií alebo
ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom.
Správca dane o určení dane vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok.
Taktiež z administratívneho spisu je nesporné, že žalobcovia ako daňovníci
sa v stanovenom čase správcom dane nezúčastnili prerokovania protokolu (mali byť
v cudzine), tak požiadali správcu dane o zmenu termínu prerokovania príslušného
protokolu. Správca dane následne postupoval v zmysle ustanovenia § 15 ods. 10
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého,
ak sa daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní
protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Keďže daňový subjekt sa
nezúčastnil prerokovania protokolu o určení dane podľa pomôcok, a ani si na tento
účel nezvolil zástupcu, tak deň určený vo výzve bol považovaný za deň prerokovania
a doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok.
Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 318/1992 Zb. v platnom znení, daňovníkom dane
z prevodu a prechodu nehnuteľností sú obaja manželia, ak ide o odplatný prevod
nehnuteľností z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ žalobcovia
namietali, že správca dane im mal ustanoviť spoločného zástupcu, tak odvolací súd
je toho názoru, zhodne s prvostupňovým súdom, že v danom prípade boli nesporne
predávajúcimi žalobcovia, bola im zaslaná i výzva na prerokovanie protokolu obom,
taktiež žalobcovia v príslušnej korešpondencii so správcom dane vystupovali obaja
spoločne a preto podľa právneho názoru odvolacieho súdu nebol zo strany správcu
dane zákonný dôvod na postup v zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, tak ako to tvrdia žalobcovia.
Pokiaľ vo svojom odvolaní žalobcovia namietali, že krajský súd sa nesprávne
stotožnil so žalovaným i pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny v sume 2 554 190,- Sk
a že žalovaný vôbec neodôvodňuje z čoho vychádzal pri takejto konštatácii, podľa
ktorej sa mali žalobcovia dohodnúť so spoločnosťou T., s.r.o. na kúpnej cene
2 554 190,- Sk, tak odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového
súdu ako i so žalovaným, že v danom prípade správca dane správne vychádzal
zo zmluvnej hodnoty nehnuteľností vo výške 2 554 190,- Sk. V tomto smere je
rozsudok transparentný a konkretizovaný dostatočným spôsobom a tiež i v dôvodoch
rozhodnutia správcu dane zo dňa 06.12.2005 v závere rozhodnutia. Totiž zo Zmluvy
o prevode vlastníctva nebytového priestoru zo dňa 28.03.2002 uzavretej medzi
žalobcami ako predávajúcimi a obchodnou spoločnosťou T. s.r.o. so sídlom
v Bratislave ako kupujúcim nesporne z článku VII vyplýva, že zmluvné strany
uzavreli dňa 10.01.2002 Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva
a ďalších ujednaniach, na základe ktorej bola kúpna cena z a prevod z Hlavného
mesta SR Bratislavy ako pôvodného vlastníka na predávajúceho podľa Zmluvy
č. 0100261/01/33 v sume 2 554 190,- Sk zaplatená kupujúcim, resp. jeho
spoločníkmi. Logicky preto správcovi pri výpočte základu dane nič nebránilo
vychádzať z kúpnej ceny 2 554 190,- Sk.
Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise je podľa
právneho názoru odvolacieho súdu potrebné vyvodiť záver, že v zmysle zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov bol postup správcu dane odôvodnený
a túto svoju oprávnenosť na takýto postup správca dane ako i žalovaný dostatočne
presvedčivo i odôvodnili a pre aplikáciu postupu určení dane podľa pomôcok bol
postup správcu dane oprávnený, pretože žalobcovia si nesplnili ako daň ovníci svoje
zákonné povinnosti, z čoho logicky vyplýva, že správca dane nemohol stanoviť
daňovú povinnosť dokazovaním.
Taktiež špecifikáciou príslušných listinných dôkazných prostriedkov
v dôvodoch rozhodnutia správcu dane nesporne vyplýva, že z dôkazov daň určená
podľa pomôcok bola spoľahlivo a objektívne zistená a žalobcovia neboli postupom
správcu dane ukrátení na svojich právach. Žalobcovia ako daňovníci totiž v danom
prípade nepodali v zákonnej lehote daňové priznanie, a to ani po výzve správcu dane,
a preto podľa názoru odvolacieho súdu oprávnene potom nesú i dôsledky svojej
nečinnosti v tom, že správca dane určil žalobcom daňovú povinnosť na základe
pomôcok.
Pokiaľ žalobcovia namietali, že Daňové riaditeľstvo SR v odvolacom konaní
postupovalo procesne nad rámec ustanovenia § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, tak odvolací súd túto obranu žalobcov nemohol
akceptovať. Správne totiž argumentuje žalovaný i vo svojom písomnom vyjadrení
k odvolaniu, že musel sa vyrovnať a vysporiadať s príslušnými námietkami žalobcov
a v tejto súvislosti odvolací súd dáva za pravdu argumentácii žalovaného, pretože
z ustálenej súdnej praxe v oblasti daňového práva totiž vyplýva, že v odvolacom
daňovom konaní sa neaplikuje zásada koncentrácie konania a preto správne sa
žalovaný vysporiadal s tvrdeniami žalobcov, pretože inak by bolo v tejto časti
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajsk ého
súdu ako súladný so zákonom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia
§ 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia
ustanovenia § 246c O.s.p. Žalobcovia v odvolacom konaní úspech nemali
a žalovanému správnemu orgánu náhrada trov v odvolacom konaní nevznikla.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 24. novembra 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová