Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/9/2010

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

žalobcu: E. C., štátny príslušník Nigérie, bytom N., zastúpeného JUDr. I. P., proti žalovanému:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova

č. 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: UHCP-384-

4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 10. septembra 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -50 zo dňa 18. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -50 zo dňa 18. júna 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

Č. p.: UHCP-384-4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 10. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 377,70 € na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. I. P. v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -50 zo dňa 18. júna 2010 potvrdil

rozhodnutie Č.p.: UHCP-384-4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 10.septembra 2009, ktorým

žalovaný zmenil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Dunajská Streda pod č. p.:

UHCP-22-7/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 4. júna 2009, ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1

písm. c) bod prvý o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon“) administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na dobu 3 rokov, t. j. do 3. júna 2012 tak, že mu bol určený

zákaz vstupu na územie SR na dobu jedného roka, t. j. do 3. júna 2010, pričom v ostatnej časti

napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa

a nasl. (ďalej len „“),

v platnom znení, a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom,

že žalovaný postupoval správne, s námietkami žalobcu sa dostatočne vysporiadal a rozhodol

v rozsahu požiadavky žalobcu v odvolaní, keď pristúpil k zmene rozhodnutia vydaného

v prvostupňovom konaní a skrátil dobu zákazu pobytu na jeden rok. Skutočnosti, či boli splnené

podmienky na vydanie rozhodnutia, ktorým bude žalobcovi povolený trvalý pobyt z dôvodu

uzavretia manželstva so štátnou občiankou SR, boli predmetom iného konania a súd preto v konaní

tieto skutočnosti a okolnosti uzavretia manželstva neskúmal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie a žiadal, aby odvolací súd podľa , a

zrušil v celom rozsahu v napadnutom rozsudku krajského súdu výrok o zamietnutí žaloby a výrok

o nepriznaní náhrady trov účastníkovi konania, podľa vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie a s poukazom na a uložil krajskému súdu, aby

o trovách odvolacieho konania rozhodol spoločne s rozhodnutím o trovách konania súdu 1. stupňa.

Ďalej žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že administratívnym vyhostením a

zákazom pobytu na území SR do 3. júna 2010 bolo porušené právo žalobcu na slobodu a

bezpečnosť podľa č1. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“), ako aj SR.

V úvode odvolania žalobca popísal priebeh správneho aj súdneho konania a uviedol, že

krajský súd zamietol takmer všetky jeho tvrdenia, ktoré na svoju obranu uviedol a jednostranne

vyneseným rozsudkom v tejto veci akceptoval krajský súd iba väčšinou nepravdivé tvrdenia

žalovaného o údajných tvrdeniach žalobcu o motivácii jeho emigrácie z domoviny, a tým aj pobytu

na území SR.

Ako odôvodnenie svojho odvolania žalobca uviedol, že mal zato, že násilnosti v Nigérii

bezprostredne ohrozujú bezpečnosť nielen jeho života, ale aj jeho budúcej rodiny a takéto pomery

v Nigérii sú dostatočne známe aj v Európe. O štátoch Európy vrátane Slovenska takmer nič

nevedel, okrem toho, že dôsledne garantujú každému ľudské práva a základné slobody. Od svojich

krajanov vedel, že migrácia do týchto štátov je možná vo forme azylového konania - preto si takúto

žiadosť dňa 25. novembra 2006 podal. Migračný úrad mu dňa 12. decembra 2006 žiadosť odmietol,

pričom žalobca nevedel, že sa mohol odvolať a preto sa neodvolal. Podľa názoru žalobcu nemohol

v tak krátkom čase migračný úrad vykonať prešetrenie, či podmienky pre udelenie azylu spĺňal

alebo nie, a preto dňa 12. januára 2007 podal opakovanú žiadosť o udelenie azylu, ale aj tá mu bola

odmietnutá a dňa 12. februára 2007 mu bolo políciou doručené rozhodnutie o administratívnom

vyhostení do Nigérie, proti ktorému podal odvolanie ku Krajskému súdu v Bratislave, ale bolo

zamietnuté, preto sa odvolal k Najvyššiemu súdu SR, ktorý toto odvolanie tiež zamietol. Už v tom

čase mal žalobca známosť s M. P., s ktorou sa dňa l8. apríla 2009 oženil. Dňa

22. mája 2009 mal žalobca pohovor s pracovníkmi Úradu cudzineckej a hraničnej polície, ktorých

informoval, že pracuje vo firme S. vo V., že sa oženil a s manželkou získali spoločný rodinný byt

v Trnave, a že si dňa 27. mája 2009 podal žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na

Slovensku, čím voči sebe vyvolal účelové odvetné opatrenie zo strany policajtov tak, že tento úrad

už dňa 4. júna 2009 zamietol tretiu žiadosť žalobcu o udelenie azylu z mája 2009 a rozhodol o jeho

deportácii do Nigérie, ak tam neodcestuje do dvoch dní na svoje náklady. Súčasne bol dňa 4. júna

2009 účelovo zatknutý, bolo mu znemožnené zamestnanie a bol umiestnený do zberného tábora v

Medveďove s tým, že bude násilne do Nigérie deportovaný. Žalobca sa obrátil na Krajský súd v

Trnave, ktorý toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný sa však

údajne nestotožnil s právoplatným a vykonateľným rozsudkom Krajského súdu v Trnave, ale

považoval ho za nedôvodné, preto žiadal aj žalobcovu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, a to aj

napriek tomu, že nijako neodôvodnil, prečo nemôžu žalobca s manželkou žiť ako manželia na

Slovensku a ani neverifikoval svoje tvrdenia, že Nigéria je bezpečnou a demokratickou krajinou.

Dňa l8. júna 2010 sa aj so svojou tehotnou manželkou dostavil ku Krajskému súdu v Bratislave.

V odvolaní ďalej žalobca uviedol návrhy svojho právneho zástupcu, ktoré vzniesol pred krajským

súdom, ktoré sa týkali práv ešte nenarodeného dieťaťa žalobcu, údajného stihomamu Slovákov,

ktorí trpia pri myšlienke na usadenie sa migrantov

na svojom území, poukázal tiež na aktuálne snahy európskeho spoločenstva zjednotiť podmienky

udeľovania azylu a iných foriem pobytových možností a na verejne dostupné informácie

o nedodržiavaní ľudských práv v Nigérii, pričom táto krajina je vraj dlhodobo zaradená do

"Zoznamu krajín so sťaženými životnými podmienkami".

V odvolaní ďalej žalobca uviedol, že bol oboznámený s dlhodobou migračnou minulosťou

SR a podľa jeho názoru tak možno recipročne očakávať tolerantné správanie sa voči cudzincom.

Podľa názoru žalobcu Krajský súd v Bratislave nevyužil možnosti výsluchu účastníkov iba

s argumentáciou, že žalovaný sám skrátil dobu zákazu pobytu z troch rokov na jeden, a ten

v dôsledku nečinnosti súdu uplynul, takže ani prípadný rozsudok by nemal čo zrušiť a je tu ešte aj

perspektíva na rozhodnutie o žalobe proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti na povolenie prvého

trvalého pobytu. Ak mal súd zato, že iné neskoršie rozhodnutie môže vyriešiť aj meritum

prejednávanej veci, mohol a mal na dobu do vydania takéhoto právoplatného rozhodnutia súdu toto

konanie prerušiť a nevystaviť žalobcu nespravodlivo do pozície, že ako neúspešnému mu neprísluší

náhrada trov konania. Pokiaľ išlo o zostávajúcu časť zákazu pobytu v trvaní jedného roka, súd mal

vychádzať' zo stavu ex tunc, ktorý nastal v čase vydania nezákonného rozhodnutia a nie až zo stavu

ex nunc, teda z termínu pojednávania. Opačný postup podľa názoru žalobcu spochybňoval

právoplatnosť a vykonateľnosť, a teda aj dôvodnosť rozsudku vyneseného Krajským súdom

v Trnave, aj keď sa týkal iného predmetu konania, ktoré je v súvislosti s posudzovanou vecou.

Napadnuté rozhodnutie údajne navyše svojou dikciou sťažuje žalobcovi domáhať sa satisfakčného

rozhodnutia v občianskoprávnom konaní voči štátu podľa ods. l písm. b)

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril prípisom zo dňa 3. augusta 2010. K tvrdeniu

žalobcu, že dňa 4. júna 2009 bol Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru v Trnave

zatknutý a násilne mu bolo prerušené zamestnanie a bol umiestnený do pobytového tábora

v Rohovciach, neskôr v Medveďove, v dôsledku čoho zamestnávateľ žalobcu pre „opletačky"

s políciou do zamestnania späť neprijal a v tejto súvislosti stratila zamestnanie aj jeho manželka a

obaja sa ocitli na mizine, žalovaný uviedol, že dňa 4. júna 2009 bol žalobca kontrolovaný hliadkou

Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda v priestoroch Pobytového tábora

Rohovce, kde nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a vzniklo podozrenie, že účastník

konania sa na území Slovenskej republiky zdržuje neoprávnene, pričom bol následne predvedený

na Oddelenie cudzineckej polície Dunajská Streda a bolo mu uložené rozhodnutie

o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení. Nie je teda pravda, že účastník konania bol

zatknutý Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, ale bol predvedený

na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda. O podmienkach vstupovania

žalobcu do pracovnoprávneho vzťahu vydal migračný úrad dňa 22. januára 2008 pod č. p. MU-15-

13/2008 potvrdenie, ktoré žalobca prevzal dňa 29. januára 2008, v ktorom bolo uvedené, že podľa

o azyle žiadateľ do právoplatnosti rozhodnutia v konaní

o udelenie azylu nesmie vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného

vzťahu ani podnikať; vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu je však oprávnený, ak sa nerozhodne

právoplatne o jeho žiadosti o udelenie azylu do jedného roka od začatia konania, okrem prípadu, ak

sa žiadosť o udelenie azylu zamietla ako zjavne neopodstatnená alebo ako neprípustná. Žiadateľ

požiadal o azyl dňa 12. januára 2007, rozhodnutie o neudelení azylu č. MU-54/PO-Ž-2007 zo dňa

12. februára 2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 1. apríla 2009, z čoho vyplynulo, že v čase

zaistenia žalobca nemal oprávnenie vstupovať do pracovnoprávneho pomeru, pretože sa už

právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a žalobca sa odo dňa 2. apríla 2009 zdržiaval neoprávnene

na území SR. Preto tvrdenie žalobcu, že v dôsledku konania polície stratil prácu, bolo podľa názoru

žalovaného neopodstatnené, keďže v čase zaistenia nemal oprávnenie vstupovať do

pracovnoprávneho pomeru.

K dobe, za ktorú migračný úrad rozhodol o žiadosti o udelení azylu, sa žalovaný nevedel

vyjadriť.

Na tvrdenie žalobcu, že násilnosti v Nigérii ohrozujú bezpečnosť života žalobcu aj jeho

rodiny, žalovaný uviedol, že otázky rasových a náboženských nepokojov v Nigérii riešil migračný

úrad počas azylového konania, pričom v rozhodnutiach č. p.: MU-2227-10/PO-Ž/2006 zo dňa

12. decembra 2006 a č. p.: MU-54/PO-Ž-2007 zo dňa 12. decembra 2007 bolo uvedené, že

na žalovaného sa nevzťahuje zákaz vyhostenia. Rozhodnutie č. p.: MU-54IPO-Ž-2007 zo dňa

l2. decembra 2007 bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 4/2007-

43 zo dňa 12. septembra 2008, ktorý bol dňa 4. decembra 2008 potvrdený rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. .

K námietke žalobcu ohľadne zaradenia Nigérie do zoznamu krajín so sťaženými životnými

podmienkami žalovaný uviedol, že predmetné opatrenie Ministerstva zahraničných vecí SR bolo

vydané za účelom kvalifikácie krajín so sťaženými životnými podmienkami pre účely výkonu

štátnej služby v týchto krajinách na základe o štátnej službe, nie pre účely

posúdenia porušovania ľudských práv, čo vyplýva zo znenia opatrenia. V opatrení sú uvedené aj

krajiny ako Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a India, o ktorých nemožno tvrdiť, že sa jedná

o krajiny, v ktorých sú porušované ľudské práva.

Ku skutočnosti, že manželka žalobcu je tehotná, žalovaný uviedol, že v čase vydania

napadnutého rozhodnutia jeho manželka tehotná nebola, pričom doba zákazu vstupu na územie

Slovenskej republiky uplynula dňa 3. júna 2010. Preto tvrdenie žalobcu, že tehotenstvo manželky je

dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, považoval žalovaný za irelevantné.

Žalovaný poukazoval na viacerých miestach na skutočnosť, že žalobca si v odvolaní

zamieňa konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení.

Žalovaný v závere svojho vyjadrenia skonštatoval, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne

ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia,

prvostupňový správny orgán, ako aj odvolací orgán vychádzali z náležite zisteného skutkového

stavu a na vec aplikovali správny predpis. Napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné a aj náležite

odôvodnené, a preto navrhuje Najvyššiemu súdu SR zamietnuť odvolanie ako zjavne

neopodstatnené. Žalovaný tiež považoval za potrebné uviesť, že napadnutým rozhodnutím vyhovel

žalobcovi v plnom rozsahu a skrátil dobu zákazu vstupu z 3 rokov na 1 rok, t. j. od 4. júna 2009

do 3. júna 2010.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že

bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov“.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca požiadal prvýkrát o udelenie

azylu na území SR dňa 25. novembra 2006, a to z ekonomických dôvodov. Rozhodnutím č. p.: MU-

2272/PO-Ž/2006 zo dňa 12. decembra 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá ako zjavne

neopodstatnená podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle; žalobca voči tomuto rozhodnutiu

opravný prostriedok nepodal.

Druhú žiadosť o udelenie azylu podal žalobca dňa 12. januára 2007, pričom ako dôvod

uviedol, že sa mu vyhrážal sused zabitím. Keďže žalobca nespĺňal zákonom stanovené podmienky

na udelenie azylu ani na poskytnutie doplnkovej ochrany, migračný úrad rozhodol dňa 12. februára

2007 o neudelení azylu (rozhodnutie ČAS: MU-54/PO-Ž-2007). Voči tomuto rozhodnutiu podal

žalobca opravný prostriedok. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa

12. septembra 2008 potvrdil rozhodnutie migračného úradu a uvedený rozsudok krajského súdu

potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. .

Tretiu žiadosť o udelenie azylu podal žalobca dňa 1. mája 2009, pričom pri pohovore

uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré uviedol už vo svojej predchádzajúcej žiadosti a ďalšie

dôvody svojej žiadosti neuviedol. Vzhľadom na to, že sa v konaní o udelenie azylu už právoplatne

rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil, migračný úrad rozhodol dňa 2. júna 2009

o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle (rozhodnutie ČAS:

MU-205-17/PO-Ž-2009).

Dňa 4. júna 2009 bol žalobca kontrolovaný hliadkou polície v Pobytovom tábore Rohovce a

nakoľko bolo zistené, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bol predvedený na Oddelenie

cudzineckej polície PZ Dunajská Streda za účelom zistenia totožnosti a podania vysvetlenia.

Za prítomnosti tlmočníka žalobca uviedol, že sa dňa 18. apríla 2009 oženil s občiankou SR M. P.,

nar. 18. marca 1987 a dňa 27. mája 2009 podal žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý

pobyt.

Keďže bolo zistené, že žalobca sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez platného

cestovného dokladu, bolo dňa 4. júna 2009 vydané rozhodnutie č. p.:UHCP-22-7/RHCP-BA-DS-

AV-2009 o administratívnom vyhostení žalobcu a o zákaze vstupu na územie SR na 3 roky, t. j.

do 3. júna 2012 podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona. Následne bol žalobca podľa § 62 ods. 1

písm. a) zákona zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov

(rozhodnutie č. p.: UHCP-22-9/RHCP-BA-DS-AV-2009). Proti rozhodnutiu o administratívnom

vyhostení sa žalobca odvolal.

Odvolací správny orgán - žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového správneho orgánu a vydal dňa 10. septembra 2009 rozhodnutie o odvolaní č. p.:

UHCP-384-4/RHCP-BA-HCP-R-2009, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu vo výroku o zákaze vstupu na územie SR tak, že znížil dobu zákazu z 3 rokov na 1 rok, t. j.

do 3. júna 2010 a v ostatnej časti rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto

vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu treba priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. novembra 2010

( a ).

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona, policajný útvar administratívne vyhostí

cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia

vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej

republiky.

Podľa § 58 ods. 1 zákona cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by

bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej

sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,

neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom

trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa ods. 2 cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak

cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný

trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa ods. 3 osobu bez štátnej

príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak

svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky

administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2.

Podľa (ďalej len „Ústava

SR“) nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy,

na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi ( SR).

V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, že každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je uvedené zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti

ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a

rodinného života, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a

slobôd iných.

Podľa veta prvá o správnom konaní (správny poriadok),

v platnom znení (ďalej len „správny poriadok“), musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a

poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania

vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa ods. 3 uvedie správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa

vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom

rozhodnutia.

Povinnosť štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať súkromný a rodinný život

každého vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v našej

vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý SR a Listina základných práv a

slobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že sa zaoberal otázkou

rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu, a že počas konania neboli zistené

skutočnosti, ktoré by nerešpektovali jeho súkromný a rodinný život. K žalobcovej námietke

ohľadne porušenia čl. 8 Dohovoru, uplatnenej v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, sa žalovaný

119Sža/9/2010

v rozhodnutí vyjadril tak, že prvostupňový orgán posúdil toto právo a zastal názor, že doňho nebolo

zasiahnuté. Naviac žalovaný uviedol, že žalobca je držiteľom platného cestovného dokladu, a teda

môže vycestovať do domovského štátu a viesť rodinný život tak, aby neporušoval platné právne

predpisy SR. K opakovanej námietke žalobcu neprihliadol ani krajský súd, keď sa vo svojom

rozsudku obmedzil iba na konštatovanie, že štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme

národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo

menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť,

že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. V čl. 8 ods. 2

Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva a tak prípadný zásah do súkromného a

rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje

rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto

svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8

Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manželov ohľadne krajiny ich

spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny.

Nakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu

vstupu na územie SR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje

do nadobudnutých práv cudzinca, je správny orgán rozhodujúci o takejto žiadosti povinný

vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uviedol a tvrdený zásah

do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk uvedených v zákone

o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Žalovaný tak nepostupoval náležite v intenciách SR a nezaoberal sa právom

žalobcu v zmysle čl. 8 Dohovoru, keď nezobral do úvahy tvrdenia žalobcu o jeho manželstve

s občiankou SR a nevysporiadal sa náležite s námietkou porušenia čl. 8 Dohovoru. Rozhodnutie

o vyhostení žalobcu tak nespĺňa kritériá pre administratívne úplné rozhodnutie vydané v zmysle

§ 47 správneho poriadku, nakoľko absentuje podrobné zdôvodnenie podľa § 47 ods. 3 správneho

poriadku, čím bolo žalobcovi upreté právo na dostatočne zdôvodnené, podrobné, jednoznačné a

zrozumiteľné rozhodnutie a z pohľadu prieskumu je tak nepreskúmateľné.

K námietke porušenia práva žalobcu na slobodu a bezpečnosť podľa č1. 5 ods. 1 Dohovoru

tunajší súd skonštatoval, že uvedené články správny orgán nemohol porušiť tým, že rozhodol

o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu žalobcu na územie SR na dobu 1 roka, nakoľko

týmto rozhodnutím správny orgán iba rozhodol o skončení pobytu žalobcu na území SR a o určení

doby, počas ktorej má zakázaný vstup na územie SR, pričom podľa § 57 ods. 4 zákona mu bolo

stanovené vycestovať z územia SR do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Sloboda žalobcu bola

zo strany správneho orgánu obmedzená až rozhodnutím o zaistení žalobcu, ktorého posúdenie však

nie je predmetom tohto konania.

Tunajší súd považoval za potrebné poukázať tiež na rozpory uvedené v rozhodnutí krajského

súdu, konkrétne na strane č. 9 krajský súd uviedol „Podľa názoru súdu, odvolací orgán

pri rozhodovaní o odvolaní postupoval v rozpore s § 3 ods. 4 správneho poriadku ako aj s § 46 a

§ 47 správneho poriadku, keďže sa nevyporiadal s námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní“

a na strane č. 10 rozhodnutia uviedol „Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že

žalovaný postupoval správne, s námietkami žalobcu sa dostatočne vysporiadal a rozhodol v rozsahu

požiadavky žalobcu v odvolaní, keď pristúpil k zmene rozhodnutia vydaného v prvostupňovom

konaní a skrátil dobu zákazu pobytu na jeden rok, do 3. júna 2010“. Uvedené citácie z rozhodnutia

si navzájom odporujú, pričom krajský súd v rozhodnutí tieto rozpory neobjasnil, na základe čoho je

rozhodnutie krajského súdu z pohľadu prieskumu nepreskúmateľné.

Vzhľadom na to, že aj rozhodnutie žalovaného trpí vadou, pre ktorú je nepreskúmateľné,

nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie krajskému súdu,

ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že

rozhodnutie žalovaného sa zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové

konanie ( ), pričom správny orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu ( ).

V ďalšom konaní sa bude žalovaný zaoberať potrebnosťou a nevyhnutnosťou

administratívneho vyhostenia žalobcu vzhľadom na osobu žalobcu a pokiaľ dospeje k záveru, že

administratívne vyhostenie žalobcu je nevyhnutné a potrebné, posúdi primeranosťou takéhoto

139Sža/9/2010

zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle čl. 8 Dohovoru s ohľadom na

manželstvo žalobcu s občiankou SR. Úlohou žalovaného bude aj vziať do úvahy prípadné

extrateritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

teda zaoberať sa otázkou, do akej miery je žalobcovi znemožnený jeho rodinný, prípadne

súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery je prijímajúci štát – Slovenská republika

práve z tohto dôvodu povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný, resp. súkromný život na jeho

územie.

Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa

( ).

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že

sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa veta druhá účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,

je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania

vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak

takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu

náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení

náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 151 ods. 2

)

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR tak, že žalobcovi, ktorý mal

úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania vo výške vyplývajúcej zo spisu ku dňu

vyhlásenia rozhodnutia, t. j. vo výške 377,70 €. Výška náhrady trov konania bola určená v súlade

s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Výška náhrady trov konania bola určená:

149Sža/9/2010

1. zo zaplatených súdnych poplatkov:

- zaplatený súdny poplatok za žalobu v sume 66,- €

- zaplatený súdny poplatok za odvolanie v sume 66,- €

2. z vyčíslenia trov právneho zastúpenia uvedeného v žalobe žalobcu zo dňa 12.10.2009:

- príprava a prevzatie veci dňa 10.10.2009 – 115,90 € (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky)

- žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave zo dňa 12.10.2009 – 115,90 € (§ 14 ods. 1 písm.

c) vyhlášky v znení účinnom do 31. mája 2010)

- režijný paušál – 2 x 6,95 € = 13,90 € (§ 15 písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky),

Keďže žalobca si v žalobe zo dňa 12.10.2009 chybne vyčíslil trovy právneho zastúpenia,

Najvyšší súd Slovenskej republiky mu nepriznal náhradu trov konania za úkon za prevzatie

zastúpenia vo výške 183,- €, keďže táto nezodpovedá vyhláške a za úkon bola žalobcovi priznaná

suma 115,90 €. Z rovnakého dôvodu nepriznal tunajší súd žalobcovi ani náhradu trov konania

za úkon podania žaloby na Krajský súd v Bratislave vo výške 183 €, ale len vo výške 115,90 €.

Ďalej žalobcovi nepriznal úkon a režijný paušál označený vo vyčíslení trov konania ako „úkon

za ďalšiu poradu s klientom v trvaní 2 hod. (v cudzom jazyku)“ vo výške 366,- € + 6,95 €, pretože

uskutočnenie takéhoto úkonu zo spisu nevyplýva a žalobca ani jeho právny zástupca jeho realizáciu

nijakým spôsobom nepreukázal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. novembra 2010

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková