Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7a8/361067.561f61.pdf
PDF · 124.17 KB
No categories available
3To/19/2007
N a j v y š š í s ú d 3 To 19/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Štefana Sekelského
na verejnom zasadnutí v Bratislave 24. novembra 2010 v trestnej veci obţalovaného
RSDr. V. P. , CSc., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 zák. č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.), o odvolaní, ktoré podal obţalovaný proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 11. novembra 2005, sp. zn. 4T 5/2002, takto
rozhodol:
Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, písm. f/, ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov (Tr. por.) z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo výroku
o náhrade škody.
Na základe § 259 ods. 3 Tr. por.
obţalovaný RSDr. V. P., CSc.,
sa o d s u dz u j e
podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. (v znení účinnom do 31. augusta 1999), s pouţitím § 40 ods. 1
Tr. zák., na trest odňatia slobody na 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., s pouţitím § 59 ods. 1 Tr. zák., sa výkon trestu
podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba na 3 (tri) roky.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodená akciová spoločnosť D.D.
(v likvidácii) s nárokom na náhradu škody sa odkazuje na konanie o občianskoprávnych
veciach.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline ako súdu prvého stupňa z 11. novembra 2005,
sp. zn. 4T 5/2002, obţalovaný V. P. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. (v znení účinnom do 31. augusta 1999) v podstate
na tom skutkovom základe, ţe
ako predseda dozornej rady akciovej spoločnosti (a.s.) D.D. (D.) a zároveň spoločník
a štatutár spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.) R.S. (R.) na zasadnutí dozornej rady D.
27. augusta 1996 hlasoval za schválenie čerpania úveru 80 miliónov slovenských korún (Sk)
od A. (I.), na financovanie modernizácie a rekonštrukcie v sume 30 miliónov Sk a práce
spojené s výstavbou rodinných domov v sume 50 miliónov Sk;
zmluva o úvere v tejto sume medzi D. a I. bola uzavretá 28. augusta 1996 a úver bol
čerpaný 30. augusta 1996 tak, ţe D. zaplatila firme R. 80 miliónov Sk na základe predfaktúr
potvrdených jeho podpisom ako riaditeľa uvedenej firmy, hoci vedel, ţe práce, za ktoré D.
zaplatila, táto firma nevykonala a ani sa vykonávať tieto nebudú;
z tejto sumy 79 572 432 Sk 3. septembra 1996 z firmy R. previedol
na A.A. (A.) ako zálohu na nákup cenných papierov D. pre R. na základe komisionárskej
zmluvy o obstaraní nákupu cenných papierov uzavretej 30. augusta 1996 medzi obidvomi
uvedenými firmami;
tým na škodu D. obohatil R. a tejto spôsobil škodu 79 572 432 Sk.
Obţalovanému krajský súd za to uloţil podľa § 258 ods. 4 Tr. zák. trest odňatia
slobody na 5 rokov, podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. tohto na výkon trestu zaradil do prvej
nápravnovýchovnej skupiny, pričom zároveň podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bola obţalovanému
uloţená povinnosť nahradiť poškodenej D. v likvidácii škodu vo výške 79 572 432 Sk a podľa
§ 229 ods. 2 Tr. por. poškodená D. v likvidácii so zvyškom svojho nároku na náhradu škody
bola odkázaná na konanie o občianskoprávnych veciach.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie obţalovaný, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého rozsudku a svojho oslobodenia spod obţaloby podľa § 226 písm. c/
Obţalovaný v odvolaní vytýkal doterajšiemu konaniu značné nedostatky,
ale podstatou podaného opravného prostriedku bolo tvrdenie, ţe skutková podstata trestného
činu podvodu nebola jeho konaním naplnená, ţe ţiadna škoda poškodenej D. v konaní
obţalovaného nevznikla, ţe tento neuviedol poškodenú stranu do omylu a ţiadnym spôsobom
sa neobohatil.
Podľa názoru obţalovaného pri celej zistenej transakcii išlo výlučne o obchodno-
právny vzťah medzi firmami D. a R., pričom riešenie tejto situácie prostriedkami trestného
práva označil za nelegálne.
Podľa názoru vyjadreného odvolateľom poškodenou stranou nie je D.,
ale I. a z toho dôvodu je chybný tieţ výrok o náhrade škody v napadnutom rozsudku.
Najvyšší súd ako súd odvolací v intenciách § 564 ods. 4 teraz účinného Trestného
poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) primárne konštatoval,
ţe odvolanie je prípustné (§ 245 ods. 1 Tr. por.), ţe nezistil dôvod na rozhodnutie v zmysle
§ 253 ods. 1 Tr. por., a preto podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku i správnosť postupu konania, ktoré tomuto
predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na moţné chyby odvolaním nevytýkané, pričom dospel
k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, tento správne právne
kvalifikoval, avšak vzhľadom na odstup času je potrebná korekcia výroku o treste a tieţ
o náhrade škody.
Krajský súd vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého zistil skutkový stav uvedený
vo výroku jeho rozsudku. Svoje závery týkajúce sa skutkového stavu oprel o legálnym
spôsobom vykonané dokazovanie. Odvolací súd v tomto smere nezistil dôvod na zrušenie
napadnutého rozsudku, resp. nezistil dôvod na doplnenie dokazovania.
Krajský súd v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozsudku vyloţil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov; je tieţ zrejmý postoj súdu
k obhajobe obţalovaného.
Najvyšší súd si tieto závery krajského súdu osvojuje a v podrobnostiach na ne
poukazuje.
K uvedenému skutkovému stavu je potrebné uviesť, ţe nie je moţné prijať obhajobu
obţalovaného o obchodno-právnom charaktere celej transakcie. Je nesporné, ţe obţalovaný
zaťaţil dlhom firmu D., lebo táto bola povinná splácať pôţičku, ktorú si za jeho aktívneho
pričinenia vybrala od I.. Poţičané peniaze neboli pouţité na vopred uvaţovaný účel, ale boli
v podstate len predisponované na firmu R., ktorej spoločníkom a konateľom bol práve
obţalovaný. Uvedenie D. do omylu samotným obţalovaným, resp. vyuţitie omylu tohto
poškodeného bolo vykonané priamo obţalovaným ako zodpovedným činiteľom tieţ firmy R..
Tento dal vystaviť tzv. krycie doklady, aby platby D. v prospech firmy R. sa javili ako
legálne, pričom išlo o platby za práce, ktoré neboli vôbec vykonané, resp. ani v budúcnosti sa
neuvaţovalo o ich uskutočnení.
Obţalovaný ako zodpovedný činiteľ firmy R. potom s takto neoprávnene získanými
financiami manipuloval ďalej tak, ţe skoro celú sumu úveru previedol na firmu A.
s poverením, aby zakúpila cenné papiere D.. Z celého tohto konania je zrejmá snaha
obţalovaného prostredníctvom peňazí získaných z úveru, ktorý zaťaţoval D., získať zásadný
vplyv práve vo firme D., a to prvotne v prospech firmy R., ktorú ovládal.
Všetky tieto okolnosti, najmä falošné disponovanie peňazí D. na firmu R. dáva základ
pre konštatovanie, ţe v danom prípade nešlo o obchodno-právny vzťah, ale o vzťah, ktorý je
postihovaný predpismi trestnoprávnymi. Obţalovaný totiţ na škodu cudzieho majetku seba
alebo iného obohatil tým, ţe uviedol iného do omylu, pričom spôsobil tak na cudzom majetku
škodu veľkého rozsahu.
Obţalovaný síce tieţ v D. zaujímal významné miesto vo vedení, pričom jeho
evidentnou snahou bolo ovládnutie danej firmy vo forme nákupu jej cenných papierov, avšak
za financie, ktoré zaťaţovali práve D.. V tomto rozsahu D. ako právnická osoba utrpela
škodu, keďţe na nej zostala povinnosť I. vrátiť poskytnutú pôţičku. Obţalovaný obohatil seba
ako spoločníka firmy R., resp. aj iného (ďalší účastníci firmy R.), a preto posúdenie tohto
skutkového stavu ako trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. (v znení
účinnom do 31. augusta 1999) je plne legálne.
Obhajobu obţalovaného v tomto smere nebolo moţné prijať, keďţe táto obsahovala
celý komplex rozporných tvrdení, ktoré sa len snaţili prezentovaním obchodno-právnych
predpisov zahmliť zistený skutkový stav; trestnoprávny charakter konania obţalovaného však
tieto okolnosti nemôţu zakryť. Rovnako tak nebolo moţné akceptovať námietky
obţalovaného proti doterajšiemu postupu konania, keďţe došlo k legálnemu procesu, resp.
určité pochybenia najmä v prípravnom konaní boli v ďalšom postupe konvalidované.
V zámeroch sledovaných odvolaním teda toto nie je moţné povaţovať za relevantné,
a to pokiaľ ide o výrok o vine obţalovaného; odvolanie je však opodstatnené, pokiaľ ide
o ďalšie výroky napadnutého rozsudku.
Predmetný trestný čin podvodu bol obţalovaným spáchaný v roku 1996, teda
pred viac ako 14 rokmi. Práve tento časový odstup od spáchania deliktu po právoplatné
skončenie trestného stíhania bol dôvodom pre rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
v oddeliteľnom výroku o treste napadnutý rozsudok; keďţe boli splnené podmienky
stanovené v § 259 ods. 3 Tr. por., odvolací súd mohol vo veci v tejto parciálnej otázke sám
rozhodnúť.
Bolo potrebné skúmať stupeň spoločenskej nebezpečnosti predmetného trestného činu,
teda najmä význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsob vykonania činu
a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, osobu páchateľa, mieru jeho
zavinenia a jeho pohnútky. Nie je sporné, ţe trestným činom obţalovaného bola spôsobená
iného subjektu škoda veľkého rozsahu; bolo však potrebné tieţ konštatovať, ţe obţalovaný
od spáchania tohto deliktu nebol trestnoprávne postihnutý za iný trestný čin. Medzi okolnosti
prípadu treba jednoznačne zaradiť spomínaný dlhý časový odstup od spáchania trestného
činu, pričom nebolo zistené osobné zavinenie obţalovaného na tomto stave; tento bol
vyvolaný rozsiahlosťou celého prípadu a jeho značnou právnou komplikovanosťou.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ale tieţ Ústavného súdu Slovenskej
republiky a ďalších všeobecných súdov, vychádzajúc z príslušných medzinárodných
dohovorov, ktorým je aj Slovenská republika viazaná, v prípadoch dlhšie trvajúceho trestného
stíhania na túto skutočnosť reaguje miernejším postihom páchateľa trestného činu. Túto
okolnosť je potrebné zohľadniť pri určení stupňa spoločenskej nebezpečnosti posudzovaného
deliktu, a preto v rozhodovanej veci odvolací súd dospel k záveru, ţe potrestanie
obţalovaného v takom rozsahu, ako to určil súd prvého stupňa, by bolo neprimerane prísne.
Časový odstup od spáchania deliktu a osobné pomery páchateľa napĺňajú okolnosti uvedené
v § 40 ods. 1 Tr. zák., a preto v tomto smere pristúpil k rozhodnutiu o treste.
Trest uloţený súdom prvého stupňa z dnešného pohľadu sa preto javí
ako neprimeraný, čo je dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste (§ 258
ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por.); je potrebné konštatovať, ţe ide o oddeliteľnú časť rozsudku.
Najvyšší súd tieţ dospel k záveru, ţe nemoţno brať za správne rozhodnutie
o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody. Krajský súd bez špecifického
dokazovania uznal nárok poškodenej D. a zaviazal obţalovaného k náhrade škody prakticky
v celom rozsahu. D. však medzitým ako firma vošla do likvidácie, a preto vyjasnenie
majetkových pomerov v tejto firme je nejasné, najmä keď absentuje dokazovanie
v naznačenom smere. Presné zistenie výšky spôsobenej škody si vyţaduje osobitné špecifické
dokazovanie, ktoré presahuje rámec potrieb trestného konania, a preto vznikol ďalší dôvod
na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 258 ods. 1 písm. f/, ods. 2 Tr. por. vo výroku
o náhrade škody.
Keďţe boli splnené podmienky stanovené v § 259 ods. 3 Tr. por. odvolací súd sám
vo veci rozhodol tak, ţe nahradil zrušené výroky rozsudku súdu prvého stupňa vlastným
rezultátom.
Obţalovanému podľa § 250 ods. 4 Tr. zák., s pouţitím § 40 ods. 1 Tr. zák., bol preto
uloţený trest odňatia slobody na dva roky; tento trest zodpovedá všetkým zákonným kritériám
a spomínaným okolnostiam prípadu.
Vzhľadom na osobu páchateľa a s prihliadnutím na jeho doterajší ţivot, ako aj priebeh
celého doterajšieho konania, odvolací súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odloţil,
lebo dospel k záveru, ţe účel trestu sa dosiahne aj bez jeho výkonu.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd určil obţalovanému skúšobnú dobu na tri roky,
ktorú povaţuje za primeranú.
Zároveň podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodenú firmu D. s jej nárokom
na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 24. novembra 2010
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová