Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c8a/363263.17ecbc.pdf
PDF · 173.79 KB
No categories available
5Tdo/45/2010
Najvyšší súd 5 Tdo 45/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného Ľ. D., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,
prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. novembra 2010 v Bratislave dovolanie
obvineného Ľ. D., podané prostredníctvom obhajcu JUDr. P. D. proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline z 27. mája 2010, sp. zn. 3 Tos 56/2010, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 Tr. por. per analogiam s použitím § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie
obvineného Ľ. D. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 30. júna 2008, sp. zn. 1T 74/2008, bol Ľ. D.
uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
a odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, pričom s použitím § 49 ods. 1
písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. Poškodenú L. B. súd podľa § 288 Tr. por.
odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30. júna 2008.
Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 10. mája 2010, sp. zn. 1T 74/2008, vyslovil
podľa § 50 ods. 4 Tr. zák., že sa podmienečne odsúdený Ľ. D. v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia neosvedčil, a preto trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Žilina v trvaní 1 (jeden) rok vykoná.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho súd pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V odôvodnení okresný súd uviedol, že má
za preukázané, že odsúdený Ľ. D. v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ktorá mu
plynula od 30. júna 2008 do 30. júna 2009, neviedol riadny život, nakoľko sa v dňoch
8. marca 2009 a 20. marca 2009 dopustil pokračovacieho prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., za ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Žilina
zo dňa 10. februára 2010, sp. zn. 35T 7/2010, odsúdený k trestu povinnej práce vo výmere
150 hodín. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. februára 2010.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 27. mája 2010, sp. zn. 3Tos 56/2010,
sťažnosť odsúdeného Ľ. D. proti vyššie citovanému uzneseniu okresného súdu podľa § 193
ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal obvinený Ľ. D. (ďalej tiež „dovolateľ“)
písomným podaním zo dňa 30. júna 2010, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa
1. júla 2010, prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. P. D. (plná moc založená v spise
na č. l. 151) dovolanie.
V dovolaní dovolateľ konkrétny dovolací dôvod neuviedol. Z obsahu jeho dovolania
vyplýva, že spochybňuje správnosť a zákonnosť oboch súdnych rozhodnutí. Dovolateľ tvrdí,
že súdy pri rozhodovaní o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
a premene trestu na nepodmienečný bez ďalšieho vychádzali len z rozsudku Okresného súdu
Žilina zo dňa 10. februára 2010, sp. zn. 35T 7/2010, právoplatného dňa 10. februára 2010,
ktorým súd schválil dohodu o vine a treste, ktorú dovolateľ uzavrel dňa 13. januára 2010
s prokurátorom Okresnej prokuratúry v Žiline. Dovolateľ v dovolaní poukázal na okolnosti,
za akých došlo medzi ním a prokurátorom k uzavretiu dohody o vine a treste. Uviedol,
že k dohode pristúpil len v snahe vyhnúť sa komplikáciám vyplývajúcim z pokračovania
trestného stíhania, hoci sa z oboch skutkov necítil byť vinným, domnievajúc sa, že k premene
trestu nedôjde, lebo jednak prokurátor už dňa 11. septembra 2009 vyjadril súhlas
s osvedčením sa dovolateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v trestnej veci
sp. zn. 1T 74/2008, a tiež preto, lebo dostal „iba“ trest povinnej práce. Navyše ho prokurátor
pri konaní o dohode o vine a treste nepoučil o tom, že uzavretie dohody a jej následné
schválenie súdom bude mať priamy vplyv na premenu trestu, lebo ak by tak prokurátor
spravil, tak by dovolateľ k dohode určite nepristúpil. Podľa dovolateľa súdy nezohľadnili
ani jeho námietku, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 35T 7/2010
bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, keď súd ním zvoleného obhajcu
jednak nepredvolal na verejné zasadnutie, a ani mu nedoručil rozsudok, z ktorého dôvodu
podáva aj vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina, sp. zn. 35T 7/2010, dovolanie.
K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline,
ktorý uviedol, že dovolanie je potrebné považovať za nedôvodné, lebo neobsahuje ani jeden
z dôvodov dovolania uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej
lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1
Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.). Z tohto dôvodu preto nebolo ani účelné postupom
podľa § 379 ods. 1 Tr. por. odstraňovať nedostatok podania spočívajúci v tom, že dovolateľ
v rozpore s ustanovením § 374 ods. 2 Tr. por. neuviedol konkrétny dôvod dovolania
podľa § 371 Tr. por., hoci je povinný tak učiniť.
V zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. možno dovolanie podať len proti rozhodnutiu súdu,
ktorým bola vec právoplatne skončená. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006 (uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.)
skonštatoval, že rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, treba podľa § 368
ods. 1 Tr. por. rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej, ktorými je
1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený
trest, resp. ochranné opatrenie, alebo bolo upustené od potrestania,
2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby,
3. uznesenie o zastavení trestného stíhania,
4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu,
5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia,
6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
7. uznesenie súdu o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v obmedzenom rozsahu – § 334 ods. 4
9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo
uzneseniu uvedenému sub 1 až 7.
V odôvodnení ďalej okrem iného najvyšší súd uviedol, že Trestný poriadok síce
nevymedzuje pojem vec právoplatne skončená, ale z výkladu jeho ustanovení § 368 až § 392
(o dovolaní) je logické prijať záver, že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce
sa merita veci, teda rozhodnutia, ktorým sa končí trestné stíhanie obvineného ako celok.
Odporovalo by logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriadnym
opravným prostriedkom – dovolaním – bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov
prvej či druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len
o parciálnych otázkach. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia
upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto
rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil.
Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom procese výnimočné
postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať aj možnosťou napadnúť tiež
parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť (aplikácia) je posudzovaná napokon
v celkovom kontexte pri rozhodovaní in meritum. Pripustenie možnosti určitej parciálnosti
dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stíhania,
čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôznych lehôt) trestné veci
prejednať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).
Vychádzajúc z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, od ktorej niet dôvodu sa odchýliť
ani v tomto prípade, najvyšší súd konštatuje, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
o neosvedčení sa obvineného Ľ. D. v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu
odňatia slobody a premene tohto trestu na trest nepodmienečný nie je rozhodnutím vo veci
samej, a teda nie je rozhodnutím, proti ktorému je dovolanie v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por.
prípustné.
Trestný poriadok v § 382 upravuje podmienky, za ktorých dovolací súd dovolanie
uznesením na neverejnom zasadnutí odmietne bez preskúmania veci. Neprípustnosť
dovolania tu ale ako dôvod na odmietnutie veci na neverejnom zasadnutí výslovne uvedený
nie je. Najvyšší súd preto na odmietnutie neprípustného dovolania obvineného Ľ. D.
analogicky aplikoval § 382 Tr. por.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 24. novembra 2010
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová