Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)048/360824.c21175.pdf
PDF · 186.74 KB
No categories available
4Cdo/161/2009
Najvyšší súd 4 Cdo 161/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. L. – firma L., so
sídlom v P., zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou v P., proti ţalovanému JUDr. J. M.,
advokátovi v P., za účasti vedľajšieho účastníka K., so sídlom Š., o 30 608,51 Eur
(922 112,-- Sk), vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17 C 394/2001, o dovolaní
ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 5. júna 2008 sp. zn. 2 Co 29/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. júna 2008
sp. zn. 2 Co 29/2008 v napadnutom potvrdzujúcom a zmeňujúcom výroku vo veci samej
a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2009 sp. zn. 5 Co 262/2008,
5 Co 263/2008 vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 20. augusta 2008
č.k. 17 C 394/2001-564 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Prešov z 5. septembra 2001 (po pripustení jej
zmeny v priebehu konania) sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanému zaplatenia sumy
922 112,-- Sk (30 608,51 Eur) predstavujúcej náhradu škody spôsobenej jej tým, ţe ţalovaný
ako jej právny zástupca nevykonal všetko potrebné k ochrane jej práv a oprávnených záujmov
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 92/1997, nevyuţil všetky zákonné prostriedky, ktoré
mohli pre ňu privodiť priaznivejší výsledok v spore, v dôsledku čoho jej vznikla škoda
vo výške pohľadávky s príslušenstvom v sume 922 112,-- Sk, vymáhanej v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. Ex X.
Okresný súd Prešov v poradí druhým rozsudkom z 5. novembra 2007 č.k.
17 C 394/2001-496 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni titulom náhrady škody
sumu 444 598,-- Sk (14 757,949 Eur), vo zvyšku ţalobu zamietol a uloţil mu tieţ povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Prešov trovy štátu vo výške 30 431,-- Sk (1 010,124 Eur)
a súdny poplatok 26 735,-- Sk (887,439 Eur), všetko do 15 dní a ţiadnemu z účastníkov
náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal pritom z názoru vysloveného v zrušujúcom
uznesení krajského súdu, podľa ktorého predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka sú splnené, pretoţe podľa § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.
o advokácii (ďalej len „zákon č. 132/1990 Zb.“), ţalovaný ako advokát bol v konaní povinný
dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať ich a nebola preukázaná ţiadna
prekáţka, pre ktorú by nebolo moţné v konaní 18 Cb 92/1997 vyuţiť riadny opravný
prostriedok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Bola tieţ preukázaná príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá vznikla ţalobkyni a tieţ existencia
škody, teda dôvodnosť ţaloby bola daná. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa ustálil výšku vzniknutej škody
a spoluzodpovednosť ţalobkyne na jej vzniku v rozsahu 50 % a ţalovanému uloţil povinnosť
ţalobkyni zaplatiť náhradu škody vo výške 444 598,-- Sk (14 757,949 Eur) a vo zvyšku –
s prihliadnutím na rozsah spoluzodpovednosti ţalobkyne – ţalobu zamietol.
Krajský súd v Prešove v poradí druhým rozhodnutím z 5. júna 2008 sp. zn.
2 Co 29/2008 na odvolanie ţalobkyne aj ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil, v jeho vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe návrh aj
v tejto časti zamietol a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, súdneho poplatku a trov konania
účastníkov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ţe po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa v intenciách
zrušujúceho uznesenia krajského súdu došlo k zmene skutkového stavu, v dôsledku ktorého
neboli preukázané podmienky zodpovednosti ţalovaného za škodu. Uviedol, ţe zodpovednosť
advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je zaloţená
na princípe objektívnej zodpovednosti, teda bez zreteľa na zavinenie, zavinenie advokáta sa
neskúma a preto neprichádza do úvahy ani vyvinenie podľa ustanovenia § 400 ods. 3 (zrejme
§ 420 ods. 3 – pozn. dovolacieho súdu) Občianskeho zákonníka a zbavenie sa zodpovednosti
advokáta je špecifikované v § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb., podľa ktorého základným
predpokladom zodpovednosti advokáta je podmienka výkonu advokácie, vznik škody
a príčinná súvislosť a ţiadne ďalšie predpoklady nie je potrebné ani skúmať ani dodrţať.
Za preukázaný mal prvý predpoklad zodpovednosti advokáta, a to výkon advokácie. Pokiaľ
išlo o vznik škody vzniknutej ţalobkyni, odvolací súd uviedol, ţe dôkazné bremeno spočíva
na ţalobkyni, ktorá reálnu existenciu škody v konaní nepreukázala a uplatnený nárok
nezodpovedá definícii škody ako občianskoprávnej kategórii. Tretí predpoklad zodpovednosti
advokáta – príčinnú súvislosť medzi výkonom advokácie a škodou – podľa názoru
odvolacieho súdu ţalobkyňa taktieţ nepreukázala a samotná pravdepodobnosť tu nestačí.
Vzťah medzi zanedbaním výkonu advokácie tak ako to tvrdí ţalobkyňa a vznikom škody
musí byť bezprostredný nie sprostredkovaný a nemôţe vychádzať len z predpokladu
a pravdepodobnosti úspechu ţalobkyne v pôvodnom konaní sp. zn. 18 Cb 92/1997.
Konštatoval, ţe ţalobkyňa objektívne nemá moţnosť preukázať, ţe v dôsledku výkonu
advokácie ţalovaného vzniklo jej právo na náhradu škody voči ţalovanému a preto je
v dôkaznej núdzi, keďţe objektívne nemá moţnosť preukázať, ţe uplatnením námietky
započítania, ďalších námietok a podaním odvolania by bola v konaní 18 Cb 92/1997 úspešná.
Odvolací súd uviedol, ţe podmienky zodpovednosti ţalovaného podľa § 21 ods. 1 zákona
č. 132/1990 Zb. v znení neskorších predpisov preukazuje ţalobkyňa. Pokiaľ by ich preukázala
bez pochybností a uniesla dôkazné bremeno, bola by v konaní úspešná a v takom prípade by
nastúpila do úvahy na strane ţalovaného dôkazná povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 21
ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb., pretoţe advokát sa zbavuje zodpovednosti len v prípade,
pokiaľ všetky podmienky na náhradu škody voči jeho osobe podľa § 21 ods. 1 zákona
č. 132/1990 Zb. sú preukázané. V prejednávanej veci však na strane ţalovaného nie je
dôkazné bremeno, toto je výslovne na strane ţalobkyne, ktorá ho neuniesla. Uviedol, ţe
pokiaľ by ţalobkyňa bola v konaní 18 Cb 92/1997 úspešnou účastníčkou, bolo by moţné
uvaţovať o škode a o zodpovednosti advokáta podľa zákona č. 132/1990 Zb. Odvolací súd
vzhľadom na svoj nesúhlas so spôsobom, akým súd prvého stupňa v konaní vykonal
dokazovanie, neuspokojil sa so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
dokazovanie zopakoval a dospel k vlastným skutkovým záverom, na základe ktorých zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a v jeho zamietajúcej časti rozsudok
ako vecne správny potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, účastníkov a súdneho
poplatku rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého
stupňa samostatným uznesením z 20. augusta 2008 č.k. 17 C 394/2001-564 uloţil ţalobkyni
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 165 039,50 Sk (5 478,30 Eur)
do 15 dní na účet advokáta, náhradu trov konania štátu nepriznal, o súdnom poplatku
a trovách vedľajšieho účastníka nerozhodol. Na odvolanie ţalobkyne odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil uznesením z 27. januára 2009
sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v celom rozsahu vo veci samej (t.j. v potvrdzujúcom
i zmeňujúcom výroku), pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Poukázala
na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol súd prvého stupňa
viazaný a v ktorom odvolací súd vyslovil, ţe sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu
pokiaľ ide o porušenie právnej povinnosti a príčinnej súvislosti. V ďalšom konaní sa preto súd
zaoberal len existenciou škody na ktoré zistenie odvolací súd uloţil súdu prvého stupňa
vykonať všetky dôkazy o pohľadávkach ţalobkyne, ktoré sa mali vykonať v pôvodnom
konaní. Súd prvého stupňa za tým účelom nariadil znalecké dokazovanie, z ktorého pri
svojom rozhodovaní vychádzal a tak určil výšku škody, ktorá ţalobkyni vznikla. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, ţe vyuţitím listinných dôkazov o nárokoch ţalobkyne
a náleţitým odborným postupom advokáta bolo moţné očakávať započítanie pohľadávok
ţalobkyne aţ do výšky 338 247,-- Sk, čím by nebola vznikla ţalobkyni ani povinnosť platenia
úrokov z omeškania. Za dôvodný tieţ povaţuje nárok na náhradu škody pokiaľ ide o trovy
exekučného konania, ktorým nemohla objektívne zabrániť, pretoţe o skončení konania
18 Cb 92/1997 sa dozvedela aţ z upovedomenia o začatí exekúcie Ex X., pretoţe ţalovaný ju
nevyrozumel o vydaní rozhodnutia v základnom konaní. Za preukázanú povaţuje aj
existenciu príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie ţalovaného a škodou, pretoţe
advokát zodpovedá za nedbanlivosť, v dôsledku ktorej sa klientovi zmenšili, či dokonca
zanikli moţnosti obhájiť svoje záujmy. Na zanedbanie povinnosti ţalovaného ţalobkyňa
poukazovala vo svojich podaniach v celom konaní a má za to, ţe ţalovaný svojou neúčasťou
na pojednávaniach na ktoré bol predvolávaný, hlavne však nevyuţitím dôkazov
o pohľadávkach ţalobkyne, neoznačením ţiadnych dôkazov súdu na preukázanie tvrdení
ţalobkyne uvádzaných v odpore zmaril dokazovanie, čím privodil škodlivý následok pre
ţalobkyňu. Za nesprávny povaţuje názor odvolacieho súdu, ţe v tomto konaní nemoţno
vykonať dokazovanie, ktoré malo byť vykonané v pôvodnom konaní a to pre prekáţku veci
rozsúdenej a bolo by ho moţné vykonať len v konaní o obnove. Potrebné je totiţ brať zreteľ
na to, ţe v danom prípade podmienky obnovy konania nie sú dané. Za rozpor s vecnou
logikou povaţuje aj názor odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa by mala nárok na náhradu škody
len v prípade, ţe by bola v pôvodnom konaní úspešná, pretoţe v takom prípade by nenastal
škodlivý následok. Nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, ţe neuniesla dôkazné bremeno, ţe
výkonom advokácie ţalovaného jej vznikla škoda. Práve vykonaným dokazovaním
(znaleckým posudkom) bolo v konaní preukázané, ţe neuplatnením započítacích námietok
v pôvodnom konaní došlo k nepriaznivému rozhodnutiu v pôvodnom konaní. Taktieţ bolo
preukázané, ţe ţalovaný po vydaní rozhodnutia v neprospech ţalobkyne nevykonal ţiaden
úkon smerujúci k preskúmaniu takého rozhodnutia, čo zakladá jeho zodpovednosť za škodu.
Napadnuté rozhodnutie povaţuje za nezákonné aj z dôvodu, ţe odvolací súd vyhodnotil
dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa inak, ako ho vyhodnotil súd prvého stupňa
bez opakovania všetkých dôkazov, ktoré si pre svoje rozhodnutie mal zabezpečiť. Domnieva
sa, ţe ani po opakovanom výsluchu ţalobkyne a svedka J. L. nevyplynuli ţiadne nové
skutočnosti, ktoré by privodili iný skutkový stav, pretoţe ich výpovede sú zhodné s ich
pôvodnými výpoveďami. Podaním z 22. júna 2009 poţiadala o odklad vykonateľnosti
uznesenia z 20. augusta 2008 č.k. 17 C 394//2001-564 v spojení s uznesením z 27. januára
2009 sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008.
Ţalovaný vyjadrenie k dovolaniu ţalobkyne nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti uznesenia 17 C 394/2001 z 20. augusta 2008 v spojení s uznesením
z 27. januára 2009 sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008 v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade
s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V posudzovanej veci krajský súd rozhodol formou rozsudku tak, ţe rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti potvrdil a v jeho vyhovujúcej časti vo veci samej
zmenil. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe ním napáda oba uvedené výroky rozsudku
odvolacieho súdu, teda dovolanie ţalobkyne smeruje proti rozsudku krajského súdu vo veci
samej ako celku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), pristúpil k riešeniu otázky, či
dovolanie smeruje proti výroku rozhodnutia, ktorý moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie, či uţ smeruje proti rozsudku alebo proti uzneseniu, je vţdy prípustné, ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok
neprípustný.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe dovolaním napadla rozsudok krajského
súdu jednak vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo zvyšku
ţalobu zamietajúcu, ale tieţ vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe
v napadnutej vyhovujúcej časti v sume 444 598,-- Sk (14 757,949 Eur) ţalobu zamietol.
Pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie je
prípustné nielen proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
ale aj proti jeho potvrdzujúcemu výroku. V súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania
dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe pokiaľ odvolací súd v potvrdzujúcom výroku
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku z celkom iného právneho
dôvodu ako súd prvého stupňa (nedostatok zodpovednosti advokáta, nepreukázanie vzniku
škody a príčinnej súvislosti), potom ho aj v tomto výroku, napriek jeho formálnemu
označeniu ako potvrdzujúcemu, treba povaţovať za zmeňujúci. Z hľadiska prípustnosti
dovolania bol teda rozsudok odvolacieho súdu v označených výrokoch zmeňujúci a dovolanie
ţalobkyne bolo prípustné. Okrem toho však aj v prípade, ak by potvrdzujúci výrok rozsudku
odvolacieho súdu mal byť povaţovaný za potvrdzujúci, nebolo by podľa názoru dovolacieho
súdu v súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania v predmetnej veci správne rozlišovať
medzi potvrdzujúcim a zmeňujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu a uplatniť
rozdielny procesný reţim osobitne pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu
výroku a osobitne pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku, pretoţe ide
stále o jeden nárok na náhradu škody vyplývajúcej zo zodpovednosti advokáta voči klientovi,
ktorú mal spôsobiť pri poskytovaní právnej sluţby. V spojitosti s dôsledkami posudzovania
otázky spoluzodpovednosti ţalobkyne na vzniku škody v rámci dovolacieho konania by
odporovalo zásadám spravodlivého procesu odmietnutie prípustnosti dovolania proti výroku
o časti nároku len pre iný procesný reţim, najmä keď odvolací súd dospel k záveru, ţe
ţalobkyňa v konaní vznik škody nepreukázala.
Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd len
podľa toho, ako bol označený, ale podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 v spojení s § 243c O.s.p.).
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými dovolacími
dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia.
Ţalobkyňa v dovolaní tvrdí, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), konkrétne však neuvedenou.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Z obsahu dovolania ţalobkyne je zjavné, ţe namieta nesprávne právne posúdenie veci
v tom, ţe odvolací súd nesprávne konanie ţalovaného v postavení advokáta, spočívajúce
v neplnení si jeho povinností vyplývajúcich mu z plnomocenstva, nepovaţoval za dôvod
vzniku jeho zodpovednosti za škodu v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. Tým
ţalobkyňa v podstate vymedzila predmet dovolacieho konania, ktorým bol dovolací súd
viazaný.
Z hľadiska skutkového nie je sporné udelenie plnej moci na zastupovanie ţalobkyne
ţalovaným v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 18 Cb 92/1997
(por. plnomocenstvo z 10. novembra 1997 zaloţené na č.l. 58 spisu Okresného súdu Prešov
sp. zn. 18 Cb 92/1997), podanie odporu advokátom z 10. novembra 1997 proti platobnému
rozkazu (ukladajúcemu ţalobkyni povinnosť zaplatiť sumu 369 804,70 Sk s príslušenstvom
ako aj trovy konania spolu vo výške 19 280,-- Sk) z ktorého vyplýva, ţe dodatočne budú súdu
predloţené listinné dôkazy preukazujúce tvrdenia uvádzané v odpore proti platobnému
rozkazu, neúčasť advokáta na pojednávaniach súdu v dňoch 13. novembra 1998, 1. decembra
1998, 18. decembra 1998, 15. januára 1999, 28. januára 1999, jeho účasť na krátko
odročenom pojednávaní dňa 19. februára 1999, tieţ účasť na pojednávaní 19. apríla 1999,
na ktorom bol vyzvaný na predloţenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia uvádzané v podanom
odpore a to najneskôr na pojednávaní odročenom na termín 20. apríla 1999. Z obsahu spisu
vyplýva, ţe právny zástupca sa pojednávania uskutočneného 20. apríla 1999 nezúčastnil,
neprítomnosť neospravedlnil, poţadované listinné dôkazy nepredloţil. Dňa 23. apríla 1999
bol vo veci vyhlásený rozsudok v neprítomnosti právneho zástupcu tam ţalovanej, ktorý mu
bol doručený 6. septembra 1999, odvolanie proti nemu podané nebolo. Sporným nie je ani to,
ţe predmetný rozsudok bol exekučným titulom v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3395/1999.
Sporným zostalo, či ţalovaný zodpovedá za zníţenie majetku ţalobkyne, ktoré u nej nastalo
v dôsledku exekučného konania.
V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. (ktorý treba v danej veci aplikovať
z dôvodu, ţe k tvrdenému vzniku škody došlo za účinnosti tohto zákona), je advokát pri
výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie
a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta.
Podľa § 13 ods. 2 cit. zákona, advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy
zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky
a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné.
Podľa § 13 ods. 3 cit. zákona, advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc
bola účelná a hospodárna.
Podľa § 21 ods. 1 cit. zákona, advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu
spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu
spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom.
Podľa § 21 ods. 4 cit. zákona, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak
preukáţe, ţe škode nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno od neho
ţiadať.
Úprava zodpovednosti advokáta za škodu je bez zreteľa na zavinení (objektívna
zodpovednosť) zaloţená na súčasnom splnení predpokladov, ktorými sú 1/ pochybenie pri
výkone advokácie, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nimi.
Porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu,
ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta nepochybne
patrí, ţe sa pri výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný
postupovať v medziach Ústavy, zákonov a ich vykonávacích predpisov. Advokát je povinný
svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne vyuţívať všetky zákonné
prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné
a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná (§ 13 ods. 2, 3 zákona č. 132/1990 Zb.).
Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tieţ povinnosť advokáta riadne a včas (priebeţne)
informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach
relevantných z hľadiska veci, v ktorej zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej
existencie právneho vzťahu zaloţeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Dovolací súd
povaţuje za potrebné poznamenať, ţe svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie
znaky ľahostajnosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje
reálny stav veci alebo tento stav nedoceňuje. V takomto prípade nemoţno vylúčiť vznik
zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú splnomocniteľovi, avšak musia byť splnené aj
ďalšie predpoklady jej vzniku, t.j. existencia škody a príčinná súvislosť.
Za škodu treba aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona
č. 132/1990 Zb. povaţovať majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňaţného. Podmienku, ţe výkon advokácie
nebol advokátom vykonávaný riadne, je treba posudzovať z hľadiska ustanovenia § 13 zákona
č. 132/1990 Zb. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom výkonu
advokácie, t.j., pokiaľ by nedošlo k pochybeniu advokáta, mohol klient právo úspešne
uplatniť.
Z obsahu spisu (najmä však z obsahu pripojeného spisu 18 Cb 92/1997) nevyplýva, ţe
ţalovaný v rámci konania vedeného pod sp. zn. 18 Cb 92/1997 svedomito a dostatočne plnil
povinnosti advokáta (§ 13 aţ 21 zákona č. 132/1990 Zb.), predovšetkým povinnosť dbať
o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, vyuţívať všetky zákonné prostriedky slúţiace
záujmom klienta a informovať ho priebeţne o stave konania, v ktorom zastupuje. Dovolací
súd poznamenáva, ţe pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta (por. § 8
ods. 1 Zásad výkonu advokácie schválených konferenciou advokátov 11. decembra 1999 –
platných v rozhodnom čase). Advokát je povinný bezodkladne upovedomiť klienta o všetkých
dôleţitých skutočnostiach a úkonoch (por. § 9 Zásad výkonu advokácie). Pokiaľ ţalovaný
v priebehu konania vedeného pod sp. zn. 18 Cb 92/1997 nepodal ţalobkyni ţiadnu informáciu
o veci v ktorej zastupoval, nemoţno povaţovať plnenie jeho povinností súvisiacich
s výkonom advokácie za postačujúce. Z obsahu pripojeného spisu 18 Cb 92/1997 vyplýva, ţe
ţalovaný uţ v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, ţe dôkazy na podporu
svojich tvrdení dodatočne do súdneho spisu doloţí, t.j. bol si vedomý, ţe dôkazná povinnosť
nebola splnená. Z obsahu spisu však vyplýva, ţe nielenţe tak neurobil počas 9 mesiacov
trvania sporu ale ani na základe uznesenia konajúceho súdu, ktorý mu takúto povinnosť uloţil
priamo na pojednávaní a poskytol mu na to lehotu do ďalšieho pojednávania určeného
na termín 20. apríla 1999, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil a poţadované listinné
dôkazy súdu nezaslal. Z obsahu spisu tieţ vyplýva, ţe ţalovanému bol rozsudok súdu
doručený do vlastných rúk 6. septembra 1999, z ktorého je zrejmé, ţe ţalobe bolo vyhovené
predovšetkým z dôvodu, ţe ţalobkyňa (tam ţalovaná) nepredloţila listinné dôkazy
na podporu svojho tvrdenia ani na základe výzvy súdu. Odvolanie proti tomuto rozsudku
podané nebolo a ţalobkyňa sa o tom, ţe konanie bolo ukončené, dozvedela aţ
z upovedomenia o začatí exekučného konania. Ako dôvod nepodania odvolania proti
rozsudku nemôţe obstáť tvrdenie ţalovaného o nemoţnosti skontaktovania sa so ţalobkyňou,
pretoţe, ţalovanému, ako advokátovi zodpovedne brániacemu záujmy klienta, nič nebránilo
v tom, aby v prípade nemoţnosti skontaktovania sa s klientom podal i tzv. blanketné
(neodôvodnené) odvolanie (naviac pri vedomosti o nesúhlase klienta s uplatnenou ţalobou).
Tak, ako jedným z prvotných úkonov advokáta vo vzťahu ku klientovi je prevzatie
a príprava zastúpenia (por. § 16 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci platnej v rozhodnom čase), má byť
jedným z jeho posledných úkonov v súvislosti s ukončením zastupovania úkon advokáta,
v rámci ktorého podá klientovi záverečnú informáciu o stave veci v ktorej zastupoval, vrátane
odovzdania rozhodnutia súdu. Po skončení zastúpenia je advokát povinný v primeranej lehote
vrátiť klientovi doklady, ktoré mu zveril a iné doklady, ktoré mu patria (viď § 10 ods. 2 Zásad
výkonu advokácie). Po skončení zastúpenia je advokát povinný vec s klientom finančne
usporiadať (§ 12 Zásad výkonu advokácie).
Podmienku, ţe výkon advokácie nebol advokátom vykonávaný riadne, je treba
posudzovať z hľadiska ustanovenia § 13 zákona č. 132/1990 Zb. O vzťah príčinnej súvislosti
sa jedná, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t.j. bez pochybenia advokáta, mohol
klient právo úspešne uplatniť.
Splnenie tejto podmienky bolo potrebné povaţovať za preukázané tieţ vykonaným
znaleckým dokazovaním, v ktorom bola preukázaná dôvodnosť námietok ţalobkyne
týkajúcich sa v konaní neuplatnenia opodstatnenosti námietok k fakturáciám dodávok,
neuplatnenia dobropisov a pod. Ich nepredloţenie v súdnom konaní malo za následok vydanie
rozhodnutia v neprospech klientky ţalovaného, s následným vymoţením pohľadávky
v exekučnom konaní.
Predmetom sporu je náhrada škody, ktorá mala byť ţalobkyni spôsobená nečinnosťou
ţalovaného advokáta, jej bývalého právneho zástupcu. Odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil a ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne
vzniku škody a príčinnej súvislosti, keď dôkazné bremeno v takomto konaní ţalovaný nemá.
Dospel k záveru, ţe len v prípade úspešnosti v pôvodnom konaní by ţalobkyňa mohla
preukázať vznik škody, keď v konaní o náhradu škody nie je moţné opätovne vykonávať
dôkazy a nahrádzať tak dôkazy, ktoré mali byť vykonané v pôvodnom konaní. Tento názor
nemoţno povaţovať za správny.
V danom prípade v dôsledku nečinnosti advokáta v pôvodnom konaní neboli
predloţené dôkazy preukazujúce tvrdenia jeho klienta, t.j. súd rozhodol len na základe
dôkazov a tvrdení, ktoré mal k dispozícii. V dôsledku nečinnosti advokáta, proti rozsudku
súdu nebolo podané odvolanie. Otázka vzniku škody, ako jedného z predpokladov všeobecnej
i objektívnej zodpovednosti za škodu je síce otázkou skutkovou, avšak posúdenie, ktoré
skutkové okolnosti sú z hľadiska naplnenia hypotézy právnej normy rozhodujúce, je
posúdením právnym. Názor odvolacieho súdu, z ktorého vychádza jeho rozhodnutie, ţe škoda
spočívajúca v tom, ţe ţalobkyňa nebola úspešná v konaní, môţe vzniknúť aţ v prípade, ak by
v konaní úspešná bola, nie je správny. Vznik škody predstavovaný zaplatením vymáhanej
sumy v spojení s nákladmi exekučného konania, ktoré by ţalobkyňa nemusela vynaloţiť pri
obvyklom slede udalostí, nebyť tvrdeného pochybenia ţalovaného pri výkone advokácie,
moţno preukázať aj inak neţ súdnym rozhodnutím v pôvodnom konaní (naviac pri tvrdení
nemajúcom logický základ, ţe len v prípade úspechu v konaní ţalobkyňa by vznik škody
preukázala). Vznik škody na strane ţalovanej v takom prípade predpokladá, ţe jej povinnosť
na plnenie nebola daná, jej námietky na súde neboli zohľadnené a tieto námietky uţ nemôţe
uplatniť, pretoţe sú premlčané a v rámci exekučného konania bola pohľadávka vymoţená.
Otázku dôvodnosti a existencie povinnosti ţalobkyne na plnenie proti jej veriteľovi i otázku
opodstatnenosti jej námietok proti pohľadávke moţno riešiť v konaní o náhradu škody ako
otázku predbeţnú, bez toho, aby sa týmito námietkami zaoberal súd v pôvodnom konaní. Je
totiţ na ţalobkyni, aby preukázala také skutkové okolnosti, ktoré dôvodnosť jej námietok
preukáţu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa na preukázanie týchto tvrdení nariadil
vo veci znalecké dokazovanie, z ktorého záverov pri svojom rozhodovaní správne vychádzal.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na právnom
posúdení veci, ktoré dovolací súd nepovaţuje za správne. Ţalobkyňa preto opodstatnene
uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky vzhľadom na to napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto zrušil aj výrok uznesenia odvolacieho súdu
dovolaním nenapadnutého z 27. januára 2009 sp.zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008, ktorým
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa trov konania, keď rozhodnutie o trovách
konania je závislé na výsledku konania (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.) a o trovách konania
bude rozhodnuté aţ v konečnom rozhodnutí o veci (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová