Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
005/360808.f18f2a.pdf
PDF · 165.68 KB
No categories available
4Cdo/168/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 168/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. arch. J. T.,
bývajúcej v B., 2/ V. T., bývajúceho v B., obaja zastúpení JUDr. A. B., advokátom v B., proti
žalovaným 1/ Ing. V. T., bývajúcom v B., 2/ Ing. J. B., bývajúcom v D., 3/ Ing. D. B.,
bývajúcej v D., všetci zastúpení JUDr. B. T., advokátkou v K., o určenie práva bývania
a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11 C 118/2008, o dovolaní
žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2009 sp. zn.
14 Co 262/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra
2009 sp. zn. 14 Co 262/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a .
Žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/
nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 6. mája 2009 č.k. 11 C 118/2008-125
zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že majú právo užívať byt č. X.
nachádzajúci sa na X. poschodí domu súp. č. X. na A., zap. na LV č. X. na Katastrálnom
úrade, Správa katastra pre Hlavné mesto SR B. až do zabezpečenia primeraného náhradného
bytu podľa § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uloženia povinnosti žalovaným, aby strpeli
výkon práva užívania predmetného bytu oboch žalobcov a to až do zabezpečenia
primeraného náhradného bytu podľa § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovanému
1/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 % a žalovaným 2/, 3/ náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosť umožniť žalobcom
bývanie v predmetnom byte neprešla prevodom vlastníctva bytu na žalovaných 2/, 3/, preto
nie je možné uložiť im povinnosť strpieť výkon práva užívania bytu žalobcami do
zabezpečenia náhradného bytu. Žalovanému 1/ túto povinnosť nie je možné uložiť, lebo nie je
vlastníkom predmetného bytu. Pokiaľ ide o požadované určenie práva byt užívať až do
zabezpečenia náhradného bytu, súd prvého stupňa uviedol, že právo žalobkyne bolo odvodené
od vlastníckeho práva rozvedeného manžela k bytu a zánikom jeho práva k bytu zanikol aj jej
nárok v byte sa zdržiavať a plnoletému žalobcovi nemajú rodičia povinnosť zabezpečovať
bývanie a on nemá povinnosť s nimi bývať, naviac má zabezpečené bývanie v garsónke
v mieste štúdia.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. októbra 2009 sp. zn. 14 Co 262/2009
na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa zmenil voči žalovaným 2/, 3/ tak, že im
uložil povinnosť strpieť výkon práva užívania predmetného bytu č. X. na X. poschodí
bytového domu na A. žalobcami 1/ a 2/ a vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil.
Žalovaným 2/, 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 1 375,60 Eur k rukám právneho zástupcu
a v časti týkajúcej sa trov konania žalovaného 1/ napadnutý rozsudok zmenil tak, že mu
náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a nepriznal mu tiež náhradu trov odvolacieho
konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil len odkazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 43/1999 a sp. zn. 1 M Cdo 7/2004,
z ktorých vychádzal. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalovaní. Žiadali ho zmeniť
a žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že rozsudok odvolacieho súdu nemá
náležitosti ustanovenia § 157 O.s.p., nakoľko neobsahuje presné označenie účastníkov, keď
nie je v ňom uvedené bydlisko žalobcov a odvolací súd rozhodol v rozpore so žalobným
návrhom, keď povinnosť strpieť výkon práva užívať predmetný byt časovo nevymedzil,
t.j., toto právo žalobcom priznal časovo neobmedzene. Posudzujúc dovolanie žalobcov podľa
jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), namietali i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď poukazovali na vlastnícke práva žalovaných 2/, 3/,
ktoré sú týmto rozhodnutím porušované. Uviedli, že žalovaný 1/ vyzýval žalobkyňu 1/
na riešenie jej bytovej otázky, naviac sa domnievajú, že žalobcovia majú bytovú otázku
vyriešenú a žalobkyňa v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Rozhodnutím odvolacieho súdu podľa názoru žalovaných vznikol hrubý nepomer
medzi bremenom povinného vlastníka nehnuteľnosti a výhodami oprávnených, ktorých výkon
práva na dobu neurčitú presahuje únosnú mieru aj so zreteľom na to, že táto zmena v obsahu
vecného bremena je v rozpore s dobrými mravmi zakotvenými v § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Podaním z 3. decembra 2009 žiadali odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozsudku.
Žalobcovia navrhli dovolanie žalovaných ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že ho treba zrušiť.
V prejednávanej veci dovolanie smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa zmenený, ale tiež proti potvrdzujúcemu výroku.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
(t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dovolatelia nenamietali vo svojom odvolaní vady konania podľa § 237 písm. a/ – g/
O.s.p. a dovolací súd vady konania podľa § 237 písm. a/ – e/ a g/ O.s.p. v odvolacom konaní
ani nezistil.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný
účastník konania, jasne, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom
treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení žiadnej možnej interpretácie nevyplývajú, a napokon len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom
miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať
jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa uvedené náležitosti, keď z obsahu rozhodnutia
nie je možné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri hodnotení dôkazov (sám
dokazovanie nezopakoval ani nevykonal nové). Z obsahu odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia (ani z obsahu zápisnice o pojednávaní) nie je možné zistiť ani to,
v akom rozsahu je rozhodnutie súdu prvého stupňa predmetom odvolacieho konania, pretože
v tomto smere vadu odvolania odvolací súd ani neodstraňoval, keď odvolanie podali
žalobcovia výslovne voči žalovaným 2/, 3/, pričom odvolací súd potvrdil zamietajúci výrok
vo veci samej aj voči žalovanému 1/ a naviac, žalobcovia ponechali na úvahe súdu, či je
potrebné rozhodovať o určovacom petite. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu postráda
akékoľvek náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď predovšetkým nemožno z neho
zistiť ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, najmä však akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, pretože len púhy odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, so závermi ktorého sa stotožňuje nemožno v žiadnom prípade
považovať za dostačujúce. Odvolací súd tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade
s požiadavkami ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., účastníkom konania odňal možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim
odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého stupňa
v tom smere, že žalovaní 2/, 3/ majú povinnosť strpieť výkon práva užívania bytu
žalovanými, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa
a to bez toho, aby skutočnú potrebu užívania predmetného bytu žalobcami mal dostatočne
preukázanú.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. októbra 2009,
na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní
žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,
napriek tomu, že z nich vyvodil opačné závery, ako súd prvého stupňa. Bez toho, aby
v odvolacom konaní sám podrobne vypočul účastníkov, a tým zabezpečil bezprostrednosť
vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím, k skutočnostiam, ktoré prehodnotil
v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len priestor
na prednes právnych zástupcov účastníkov, ktorí sa však k priebehu skutočností,
rozhodujúcich pre záver, ktorý prijal odvolací súdu, mohli vyjadriť len sprostredkovane, resp.
vôbec vedomosť o týchto skutočnostiach nemali. Naviac, dovolací súd považuje za dôvodnú
námietku žalovaných 2/, 3/, že tak, ako odvolací súd povinnosť žalovaným 2/, 3/ strpieť
užívanie predmetného bytu žalobcami uložil, uložil ju bez časového ohraničenia.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p. Nedostatok vykonania akéhokoľvek
dokazovania napokon vyplýva aj z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, z ktorého
rovnako nevyplýva, že by dokazovanie odvolacím súdom bolo vykonané.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolatelia namietali, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu
z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu
vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto
posúdenie dostatočný podklad.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté nielen inou
vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) ale
aj vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladala dôvod zrušenia rozsudku aj
v jeho potvrdzujúcom výroku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného 1/ treba uviesť, že právo podať dovolanie nie je
dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo
a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. V danej veci bol dovolaním aj
žalovaného 1/ napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté len
o právach žalovaných 2/, 3/. Preto dovolanie žalovaného 1/ nie je subjektívne prípustné a bolo
dovolacím súdom v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odmietnuté.
O náhrade trov dovolacieho konania vo vzťahu žalobcov a žalovaného 1/ dovolací súd
rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie § 146 ods. 2 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová