Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/9/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Zuzany Ďurišovej a z členiek JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Adamcovej

v právnej veci ţalobcu: K. S.. S., Š. 4, 821 09 B., IČO: X., právne zastúpeného Advokátskou

kanceláriou M. a P., S. so sídlom K. 8/A, 821 08 B. 2, IČO: X., proti ţalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/222/7872-45828/2007/991050-r zo dňa 20. augusta

2007, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -43

zo dňa 11. decembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-43 zo dňa 11. decembra 2009, p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa

domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/222/7872-45828/2007/991050-r

zo dňa 20.08.2007, ktorým ţalovaný potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný výmer

Daňového úradu Bratislava VI č. zo dňa 27.02.2007 o vyrubení rozdielu

2

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a december 2003 v sume 411 200 Sk.

Pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobia roku 2003 správca dane zistil, ţe za obdobie január

2003 si ţalobca odpočítal z faktúry č. X. DPH vo výške 308 200 Sk od dodávateľa A., S., S.

8, K. a za zdaňovacie obdobie december 2003 z faktúry č. X. DPH vo výške 103 000 Sk od

dodávateľa T. – N. J., B. 13, K.. Miestne príslušní správcovia dane menovaných dodávateľov

uviedli, ţe uvedeným daňovým subjektom bolo určené posledné zdaňovacie obdobie v poradí

september 2002 a II. štvrťrok 1999, od tej doby nie sú registrovaní ako platitelia dane

z pridanej hodnoty. Ţalobca preto nemal splnené podmienky pre postup podľa ustanovenia §

20a ods. 1/ písm. a/ a c/ v znení neskorších predpisov a správca dane

odpočet dane neuznal.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku s poukazom na relevantné ustanovenia záko-

na č. o správe daní v znení neskorších predpisov uviedol, ţe dokazovanie

v daňovom konaní vedie správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom, teda dôkazné

bremeno spočíva na daňovom subjekte. Správca dane posudzuje vykonané dôkazy, pričom

proces hodnotenia dôkazov je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.

Pre vznik nároku na odpočet DPH nepostačuje iba samotná existencia listinných dôkazov

o realizácii obchodného prípadu, ale musí vedieť preukázať zákonný titul na odpočet DPH

z predmetných faktúr. Zákonnou podmienkou pre odpočítanie vstupnej dane je skutočnosť, ţe

dodávateľovi (platiteľovi dane) vznikla daňová povinnosť voči štátnemu rozpočtu, teda musí

ísť o osobu registrovanú ako platiteľ s osvedčením daňového úradu o registrácii. Z výsledkov

doţiadaní, ktoré sú doloţené do administratívneho spisu ţalovaného, vyplýva, ţe uvedení

dodávatelia v roku 2003 neboli platiteľmi DPH, čo ţalobca nijako nevyvrátil.

Keďţe krajský súd sa stotoţnil so zistenými skutkovými okolnosťami a právnymi

závermi ţalovaného vo všetkých bodoch, postupujúc podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len “) ţalobu zamietol.

3

Proti uvedenému rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie

s dôvodov podľa , , , , s návrhom,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel odvolaniu

ţalobcu, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie. Poukázal

na skutočnosť, ţe zákon neukladá povinnosť daňovému subjektu preveriť u príslušného

správcu dane registráciu obchodného partnera. Ţalobca si riadne plní svoje daňové povinnosti

voči štátu, neporušil ţiadnu povinnosť uloţenú mu právnym predpisom, preto je

nespravodlivé, aby znášal následok v podobe nemoţnosti uplatnenia nároku na odpočítanie

dane. Správca dane má postihovať porušiteľa zákona a má dbať, by skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ţalobca zastáva názor, ţe

adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo k fiktívnemu zdaniteľnému

plneniu, mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších zamestnancov. Má za to, ţe

namietaným postupom a nadväzujúcim rozhodnutím správcu dane sú porušované základné

práva a slobody občanov, ako aj princíp právnej istoty, zásady legality zdanenia, princíp

právneho štátu a zásada, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.

Ak daňový zákon z dôvodu svojej nejasnosti, nezrozumiteľnosti, nepresnosti alebo medzery

v zákone umoţňuje viac výkladov, je nutné pouţiť taký výklad, ktorý je voči daňovému

subjektu miernejší. Ďalej poukázal na obsah ţaloby a v nej uvedené rozhodné právne

skutočnosti, namietal, ţe v administratívnom spise nie je rozhodnutie o zrušení registrácie,

o ktoré sa opiera správca dane vo svojom rozhodnutí. Pritom J. N. nemohlo postavenie

platiteľa DPH zaniknúť vôbec, a ak mu aj zaniklo, potom mu zo zákona opäť vzniklo. K

vzniku registrácie platiteľa dochádza priamo ex lege ku dňu naplnenia hmotnoprávnych

podmienok vyţadovaných zákonom (po naplnení poţadovaného obratu). Pokiaľ osoba, z

ktorej sa uţ zo zákona stane platiteľ dane samotným prekročením obratu, nesplní

registrovaciu povinnosť, je správca dane v súlade s ustanovením § 31 ods. 12 zákona č.

o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, povinný ju

zaregistrovať z úradnej moci spätne k prvému dňu druhého mesiaca nasledujúceho po

mesiaci, v ktorom sa obrat prekročil; osvedčenie o registrácii má len deklaratórny účinok.

Ďalej ţalobca poukázal na všeobecne záväzné normy komunitárneho práva, ako aj

individuálne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, konkrétne na rozsudok ESD

z 12.01.2006 O. C354/03, C 355/03 a C 484/03, ktorý vo svojich záveroch judikoval, ţe pri

vrátení DPH musí byť uplatnený objektívny princíp a nárok osoby nemôţe byť dotknutý,

pokiaľ sa nepreukáţe, ţe sa na nezákonnosti priamo podieľala. Poukázal tieţ na rozsudok

ESD z 21.02.2006 H. a ďalší C 255/02, z ktorého vyplýva, ţe správca dane je povinný

4

dodrţiavať daňovú neutralitu, legitimitu dôvery v zákonné posudzovanie, proporcionalitu

v očakávaní na postup správcu dane, právnu istotu v postupoch podnikania, rovnosť

zaobchádzania.

Vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal

s uvedenými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie zaloţil v podstate iba na zistení, ţe

dodávatelia ţalobcu neboli registrovaní ako platitelia dane z pridanej hodnoty, v dôsledku

čoho neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 20a zákona o DPH na odpočet DPH.

Poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach s takmer totoţným skutkovým

základom, ktorými odvolaniami napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach zmenil tak,

ţe ţalobami napadnuté rozhodnutia ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom bola neúplnosť spisov správneho orgánu, nakoľko v pripojenom administratívnom

spise sa nenachádzalo rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa

ţalobcu. Ţalobca má za to, ţe aj v tomto prípade je potrebné aplikovať právne závery

Najvyššieho súdu SR vyjadrené v citovanom rozsudku sp. zn. 3/Sţf/7/2009 zo dňa

29.10.2009.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava

podrobného písomného vyjadrenia k ţalobe, nakoľko dôvody odvolania sú v podstate zhodné

s dôvodmi ţaloby. K námietke, ţe rozhodnutie o opravnom prostriedku bolo vydané

neoprávneným orgánom uviedol, ţe Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky nie je

„druhostupňový správca dane“, ale je v zmysle relevantných zákonných ustanovení

odvolacím orgánom, ktorý v zmysle a v znení

neskorších predpisov preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie, ktoré v odôvodnených

prípadoch zmení alebo zruší, inak ho potvrdí. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, ţe zákon

daňovému subjektu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner je registrovaný

ako platiteľ DPH, ţalovaný uviedol, ţe súhlasí s tým, ţe je to právo daňových subjektov, nie

ich povinnosť, ale riziko získania nepravdivých údajov musí znášať daňový subjekt, nie

štátny rozpočet. Správca dane nevyrubil ţalobcovi rozdiel dane z dôvodu porušenia

povinnosti preveriť u príslušného správcu dane registráciu obchodného partnera. Súhlasí

aj s tvrdením ţalobcu, ţe daňové orgány sú povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy

daňových subjektov, ale ţalobca nebol na týchto svojich právach ukrátený. Ţalovaný

sa zaoberal argumentmi a návrhmi ţalobcu, ale ten nepredloţil ţiaden argument na vyvrátenie

skutočnosti, ţe jeho dodávatelia neboli v relevantnom období registrovaní ako platitelia DPH.

Majetková ujma, ktorá mu bola spôsobená tým, ţe ho uviedli do omylu, však nemôţe byť

5

kompenzovaná na úkor štátneho rozpočtu. Tvrdenie ţalobcu, ţe mali byť vypočutí konatelia

na objasnenie, či došlo k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu, neobstojí, pretoţe ani správca

dane ani ţalovaný ani raz nevyjadrili názor, ţe ide o fiktívne obchody. Ţalobca povaţuje

postup prvostupňového orgánu a rozhodnutie ţalovaného za odporujúce zásadám právnej

istoty, legality zdanenia, princípom právneho štátu a zásady, ţe nikto nesmie byť nútený

konať niečo, čo zákon neukladá, nekonkretizoval však, čo bol nútený konať nad rámec

zákona. Nie je pravdivé ani tvrdenie ţalobcu, ţe bol sankcionovaný povinnosťou uhradiť

DPH druhýkrát, čo je priamou škodou na majetku; ţalobca DPH zaplatil len raz, v cene

tovaru svojim dodávateľom a nakoľko obchodoval s partnermi, ktorí neboli platiteľmi DPH,

nevznikol mu nárok na odpočítanie dane, ktorú zaplatil.

Ţalovaný zastáva názor, ţe súd prvého stupňa rozhodol správne, keď ţalobu zamietol,

preto navrhol, aby odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle koncentračnej zásady v rozsahu uvedenom

v odvolaní ţalobcu ( s pouţitím ), bez nariadenia

pojednávania ( prvá veta ), keď oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na

internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, a na úradnej

tabuli najvyššieho súdu a podľa druhá veta v spojení ,

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny potvrdil.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho

spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vyčerpávajúcim

6

spôsobom reagujú na námietky ţalobcu. Pretoţe v odvolaní ţalobca neuvádza ţiadne nové

skutočnosti, neţ s ktorými sa uţ podrobne vysporiadali vo svojich rozhodnutiach ako

ţalovaný, tak súd prvého stupňa, odvolací súd len na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí

uvádza, ţe v správnom konaní nezistil namietané porušenie zásad daňového konania.

V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri

vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich

najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 1, 2, 3 záko-

na č. o správe daní a poplatkov). Obsah administratívneho spisu potvrdzuje

konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ţe daňové orgány

poskytli ţalobcovi dostatočný priestor na preukázanie jeho tvrdení a predloţenie listinných

dokladov.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukázal na judikatúru ESD, argumentuje výkladom Šiestej

smernice podaným Súdnym dvorom, pričom čiastočne cituje, prípadne voľne parafrázuje

rozsudky O. (rozsudok Súdneho dvora z 12. januára 2006, C-354/03, O. L. F. E. L. v. C. O. C.

& E., Správy Európskeho súdu 2006, s. I-00483) a H. (rozsudok Súdneho dvora z 21.

februára 2006, C-255/02, H. P., L. P. D. S. L. a C. W. P. I. L. v. C. O. C. & E., Správy

Európskeho súdu 2006, s. I-01609). Obidva hore uvedené rozsudky sa podľa najvyššieho

súdu týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, ţe toto právo bolo zo strany

niektorého z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané

podvodným spôsobom alebo bolo zneuţité.

Ţalobca uvádza, ţe Súdny dvor v rozsudku O. rozhodol, ţe právo zdaniteľnej osoby na

odpočet dane z pridanej hodnoty nemôţe byť ovplyvnené tým, ţe v dodávateľskom reťazci sa

nachádza iné plnenie poznačené podvodom vo vzťahu k dane z pridanej hodnoty.

Rozhodnutie však pokračuje v tom zmysle, ţe právo na odpočet mu patrí len pod

podmienkou, ţe o tomto podvode zdaniteľná osoba nevedela alebo nemohla vedieť (najmä

bod 55 rozsudku O.).

7

Rovnako ţalobca neuviedol, ţe podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci H. je potrebné

Šiestu smernicu vykladať v tom zmysle, ţe bráni právu platiteľa dane na odpočet dane

z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva

predstavujú zneuţitie (najmä bod 85 rozsudku H.).

Následne Súdny dvor v rozsudku zo 6. júla 2006 A.. K. v. B. K. a B. K. v. R. R. S.,

spojené veci C-439/04 a C-440/04 (správy Európskeho súdu 2006, s. I-06161) rozhodol, ţe

„subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné od nich oprávnene požadovať na

zabezpečenie toho, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom bez ohľadu na to, či ide

o podvod vo vzťahu k dane z pridanej hodnoty, alebo iné podvody, musia mať možnosť

spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na

odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe“.

Najvyšší súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 2008, N. S. G. &

C.. O. v. F. M., C-271/06, body 24 a 25, kde sa uvádza: „ ... ako Súdny dvor už rozhodol, nie

je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré

od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť

k jeho účasti na daňovom podvode. Preto okolnosti, že dodávateľ konal dobromyseľne, prijal

všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci a jeho účasť na podvode je vylúčená,

predstavujú dôležité faktory pre určenie možnosti uložiť mu povinnosť zaplatiť dane

z pridanej hodnoty a posteriori.“

Navyše podľa bodu 27 uvedeného rozsudku: „z toho vyplýva, že dodávateľ musí mať

možnosť spoliehať sa na zákonnosť činnosti, ktorú uskutočňuje, bez toho, aby hrozilo, že stratí

svoje právo na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ, ako je to v prejednávanom

prípade, nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka zistiť, že podmienky

oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania vývozného dokladu, ktorý

predložil kupujúci.“

Z uvedeného teda vyplýva záver, ţe skutočnosťou, ktorá sa pri posudzovaní práva na

odpočet dane z pridanej hodnoty musí vziať do úvahy, je vedomosť zdaniteľnej osoby resp.

moţnosť zdaniteľnej osoby vedieť o tom, či sú podmienky na odpočet dane z pridanej

hodnoty z jej strany splnené. Na tento účel musí daňový subjekt prijať všetky opatrenia, ktoré

sú v jeho moţnostiach a konať so starostlivosťou riadneho obchodníka.

8

Ďalej k námietke, ţe v pripojenom administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie

o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre dodávateľov ţalobcu najvyšší súd uvádza, ţe

kaţdá listina vyhotovená doţiadaným orgánom (§ 16) a obsahujúca relevantné skutkové

zistenia, tzn. aj vo forme oznámenia, má v zmysle § 29 ods. 4 úvod prvej vety záko-

na č. charakter vierohodného záznamu o skutočnostiach zistených doţiadaným

správcom dane a je nutné k nej v daňovom konaní v zmysle zásady voľného hodnotenia

dôkazov pristupovať ako k dôkazným prostriedkom, formy ktorých sú demonštratívnym

spôsobom vymenované v druhej vete citovaného odseku 4. Pritom tento dôkazný prostriedok

má zvýšenú výpovednú hodnotu, lebo ide o skutočnosti zistené správcom dane pri úradnej

činnosti.

Podľa platí, ţe ako dôkaz moţno pouţiť všetky

prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na

výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Na základe vyslovených právnych názorov si najvyšší súd nemôţe osvojiť

spochybňujúcu argumentáciu ţalobcu vo vzťahu k potvrdeniu Daňového úradu Košice IV

z 11.12.2006 o tom, ţe spoločnosti A., S. K. bolo určené posledné zdaňovacie obdobie

september 2002 (takţe v rozhodnom období nebola platiteľom DPH), a súčasne povaţuje

poţiadavku ţalobcu na vykonanie dôkazu predloţením rozhodnutia tohto správcu dane za

nadbytočnú. Rovnako to platí pre potvrdenie Daňového úradu Košice II zo dňa 21.11.2006,

v ktorom na doţiadanie Daňového úradu Bratislava VI uviedol, ţe p. J. N., K., B. 13 mal

rozhodnutím DÚ Košice II určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999 a jeho

uplynutím prestal byť platiteľom DPH.

Opačná dôkazná situácia by nastala, ak by ţalobca prostredníctvom dôkazom opaku

hodnoverným spôsobom preukázal, ţe predmetné oznámenie správcu dane obsahuje mylné

alebo nepravdivé informácie. Ţalobca však takéto dôkazy nepredloţil. Preto najvyšší súd

nemá ţiadne pochybnosti o tom, ţe spoločnosť A., S. pri vystavovaní faktúry v zdaňovacom

období január 2003 tým, ţe vyčíslila daň z pridanej hodnoty (a to po uplynutí posledného

9

zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane na september 2002) porušila zákon o dani

z pridanej hodnoty, čo platí rovnako aj v prípade faktúry vystavenej J. N., K., B. 13 za

zdaňovacie obdobie december 2003, hoci posledné zdaňovacie obdobie určené jeho správcom

dane bol II. štvrťrok 1999.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť nepriamy charakter dane z pridanej hodnoty.

Uvedený charakter je zabezpečený tým, ţe kaţdý platiteľ dane je povinný vyčísliť svoju

pridanú hodnotu na tovare alebo poskytnutej sluţbe a súčasne mu vzniká právo na vrátenie

dane z pridanej hodnoty zaplatenej predchádzajúcemu platiteľovi dane. Preto je pre kaţdého

platiteľa dane z pridanej hodnoty výnimočne dôleţité, aby si overoval, či jeho partner je

oficiálne uznaným platiteľom dane. Ak si ţalobca neoveril skutočnosť, či obchoduje

s platiteľom dane z pridanej hodnoty a následne uhradil daň z pridanej hodnoty osobe, ktorá

nie je jej platiteľom, nekonal so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôţe sa domáhať

práva na odpočet dane z pridanej hodnoty tak na komunitárnej, ani na vnútroštátnej úrovni.

Vnútroštátne právo ponúka informačné zdroje, kde si môţu účastníci právnych vzťahov

preverovať hodnovernosť údajov a informácií o zmluvnej protistrane.

Poslednou námietkou, ktorú rovnako nepovaţoval najvyšší súd za opodstatnenú, bol

ţalobcom tvrdený vznik registrácie ex lege podľa Tento

jeho názor neobstojí, nakoľko v zmysle o dani z pridanej

hodnoty (účinného do 30.04.2004, teda v relevantnom období) platiteľom je osoba

podliehajúca dani, ktorá je registrovaná ako platiteľ. Osoba podliehajúca dani je platiteľom

odo dňa registrácie. O registrácií platiteľa vydá daňový úrad osvedčenie o registrácií. Táto

zákonná podmienka v prípade oboch dodávateľov splnená nebola.

Vzhľadom na uvedené dospel senát najvyššieho súdu, ţe neboli naplnené ţalobcom

tvrdené odvolacie dôvody, ktoré by zakladali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku

súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.2 a § 142 ods. 1

v spojení s tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe

v odvolacom konaní nebol neúspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

10

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská