Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
662/360800.d2ab94.pdf
PDF · 192.33 KB
No categories available
8Sžf/9/2010
Najvyšší súd 8Sžf/9/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Zuzany Ďurišovej a z členiek JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Adamcovej
v právnej veci ţalobcu: K. S.. S., Š. 4, 821 09 B., IČO: X., právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou M. a P., S. so sídlom K. 8/A, 821 08 B. 2, IČO: X., proti ţalovanému: Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/222/7872-45828/2007/991050-r zo dňa 20. augusta
2007, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/294/2007-43
zo dňa 11. decembra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S/294/2007-43 zo dňa 11. decembra 2009, p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa
domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/222/7872-45828/2007/991050-r
zo dňa 20.08.2007, ktorým ţalovaný potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný výmer
Daňového úradu Bratislava VI č. 801/230/13005/07 zo dňa 27.02.2007 o vyrubení rozdielu
2
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a december 2003 v sume 411 200 Sk.
Pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobia roku 2003 správca dane zistil, ţe za obdobie január
2003 si ţalobca odpočítal z faktúry č. X. DPH vo výške 308 200 Sk od dodávateľa A., S., S.
8, K. a za zdaňovacie obdobie december 2003 z faktúry č. X. DPH vo výške 103 000 Sk od
dodávateľa T. – N. J., B. 13, K.. Miestne príslušní správcovia dane menovaných dodávateľov
uviedli, ţe uvedeným daňovým subjektom bolo určené posledné zdaňovacie obdobie v poradí
september 2002 a II. štvrťrok 1999, od tej doby nie sú registrovaní ako platitelia dane
z pridanej hodnoty. Ţalobca preto nemal splnené podmienky pre postup podľa ustanovenia §
20a ods. 1/ písm. a/ a c/ zákona č. 289/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov a správca dane
odpočet dane neuznal.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku s poukazom na relevantné ustanovenia záko-
na č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov uviedol, ţe dokazovanie
v daňovom konaní vedie správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom, teda dôkazné
bremeno spočíva na daňovom subjekte. Správca dane posudzuje vykonané dôkazy, pričom
proces hodnotenia dôkazov je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.
Pre vznik nároku na odpočet DPH nepostačuje iba samotná existencia listinných dôkazov
o realizácii obchodného prípadu, ale musí vedieť preukázať zákonný titul na odpočet DPH
z predmetných faktúr. Zákonnou podmienkou pre odpočítanie vstupnej dane je skutočnosť, ţe
dodávateľovi (platiteľovi dane) vznikla daňová povinnosť voči štátnemu rozpočtu, teda musí
ísť o osobu registrovanú ako platiteľ s osvedčením daňového úradu o registrácii. Z výsledkov
doţiadaní, ktoré sú doloţené do administratívneho spisu ţalovaného, vyplýva, ţe uvedení
dodávatelia v roku 2003 neboli platiteľmi DPH, čo ţalobca nijako nevyvrátil.
Keďţe krajský súd sa stotoţnil so zistenými skutkovými okolnosťami a právnymi
závermi ţalovaného vo všetkých bodoch, postupujúc podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP“) ţalobu zamietol.
3
Proti uvedenému rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie
s dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. f/ OSP s návrhom,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel odvolaniu
ţalobcu, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie. Poukázal
na skutočnosť, ţe zákon neukladá povinnosť daňovému subjektu preveriť u príslušného
správcu dane registráciu obchodného partnera. Ţalobca si riadne plní svoje daňové povinnosti
voči štátu, neporušil ţiadnu povinnosť uloţenú mu právnym predpisom, preto je
nespravodlivé, aby znášal následok v podobe nemoţnosti uplatnenia nároku na odpočítanie
dane. Správca dane má postihovať porušiteľa zákona a má dbať, by skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ţalobca zastáva názor, ţe
adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo k fiktívnemu zdaniteľnému
plneniu, mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších zamestnancov. Má za to, ţe
namietaným postupom a nadväzujúcim rozhodnutím správcu dane sú porušované základné
práva a slobody občanov, ako aj princíp právnej istoty, zásady legality zdanenia, princíp
právneho štátu a zásada, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.
Ak daňový zákon z dôvodu svojej nejasnosti, nezrozumiteľnosti, nepresnosti alebo medzery
v zákone umoţňuje viac výkladov, je nutné pouţiť taký výklad, ktorý je voči daňovému
subjektu miernejší. Ďalej poukázal na obsah ţaloby a v nej uvedené rozhodné právne
skutočnosti, namietal, ţe v administratívnom spise nie je rozhodnutie o zrušení registrácie,
o ktoré sa opiera správca dane vo svojom rozhodnutí. Pritom J. N. nemohlo postavenie
platiteľa DPH zaniknúť vôbec, a ak mu aj zaniklo, potom mu zo zákona opäť vzniklo. K
vzniku registrácie platiteľa dochádza priamo ex lege ku dňu naplnenia hmotnoprávnych
podmienok vyţadovaných zákonom (po naplnení poţadovaného obratu). Pokiaľ osoba, z
ktorej sa uţ zo zákona stane platiteľ dane samotným prekročením obratu, nesplní
registrovaciu povinnosť, je správca dane v súlade s ustanovením § 31 ods. 12 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, povinný ju
zaregistrovať z úradnej moci spätne k prvému dňu druhého mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom sa obrat prekročil; osvedčenie o registrácii má len deklaratórny účinok.
Ďalej ţalobca poukázal na všeobecne záväzné normy komunitárneho práva, ako aj
individuálne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, konkrétne na rozsudok ESD
z 12.01.2006 O. C354/03, C 355/03 a C 484/03, ktorý vo svojich záveroch judikoval, ţe pri
vrátení DPH musí byť uplatnený objektívny princíp a nárok osoby nemôţe byť dotknutý,
pokiaľ sa nepreukáţe, ţe sa na nezákonnosti priamo podieľala. Poukázal tieţ na rozsudok
ESD z 21.02.2006 H. a ďalší C 255/02, z ktorého vyplýva, ţe správca dane je povinný
4
dodrţiavať daňovú neutralitu, legitimitu dôvery v zákonné posudzovanie, proporcionalitu
v očakávaní na postup správcu dane, právnu istotu v postupoch podnikania, rovnosť
zaobchádzania.
Vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
s uvedenými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie zaloţil v podstate iba na zistení, ţe
dodávatelia ţalobcu neboli registrovaní ako platitelia dane z pridanej hodnoty, v dôsledku
čoho neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 20a zákona o DPH na odpočet DPH.
Poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach s takmer totoţným skutkovým
základom, ktorými odvolaniami napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach zmenil tak,
ţe ţalobami napadnuté rozhodnutia ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dôvodom bola neúplnosť spisov správneho orgánu, nakoľko v pripojenom administratívnom
spise sa nenachádzalo rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa
ţalobcu. Ţalobca má za to, ţe aj v tomto prípade je potrebné aplikovať právne závery
Najvyššieho súdu SR vyjadrené v citovanom rozsudku sp. zn. 3/Sţf/7/2009 zo dňa
29.10.2009.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava
podrobného písomného vyjadrenia k ţalobe, nakoľko dôvody odvolania sú v podstate zhodné
s dôvodmi ţaloby. K námietke, ţe rozhodnutie o opravnom prostriedku bolo vydané
neoprávneným orgánom uviedol, ţe Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky nie je
„druhostupňový správca dane“, ale je v zmysle relevantných zákonných ustanovení
odvolacím orgánom, ktorý v zmysle § 48 ods. 2 a 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie, ktoré v odôvodnených
prípadoch zmení alebo zruší, inak ho potvrdí. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, ţe zákon
daňovému subjektu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner je registrovaný
ako platiteľ DPH, ţalovaný uviedol, ţe súhlasí s tým, ţe je to právo daňových subjektov, nie
ich povinnosť, ale riziko získania nepravdivých údajov musí znášať daňový subjekt, nie
štátny rozpočet. Správca dane nevyrubil ţalobcovi rozdiel dane z dôvodu porušenia
povinnosti preveriť u príslušného správcu dane registráciu obchodného partnera. Súhlasí
aj s tvrdením ţalobcu, ţe daňové orgány sú povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy
daňových subjektov, ale ţalobca nebol na týchto svojich právach ukrátený. Ţalovaný
sa zaoberal argumentmi a návrhmi ţalobcu, ale ten nepredloţil ţiaden argument na vyvrátenie
skutočnosti, ţe jeho dodávatelia neboli v relevantnom období registrovaní ako platitelia DPH.
Majetková ujma, ktorá mu bola spôsobená tým, ţe ho uviedli do omylu, však nemôţe byť
5
kompenzovaná na úkor štátneho rozpočtu. Tvrdenie ţalobcu, ţe mali byť vypočutí konatelia
na objasnenie, či došlo k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu, neobstojí, pretoţe ani správca
dane ani ţalovaný ani raz nevyjadrili názor, ţe ide o fiktívne obchody. Ţalobca povaţuje
postup prvostupňového orgánu a rozhodnutie ţalovaného za odporujúce zásadám právnej
istoty, legality zdanenia, princípom právneho štátu a zásady, ţe nikto nesmie byť nútený
konať niečo, čo zákon neukladá, nekonkretizoval však, čo bol nútený konať nad rámec
zákona. Nie je pravdivé ani tvrdenie ţalobcu, ţe bol sankcionovaný povinnosťou uhradiť
DPH druhýkrát, čo je priamou škodou na majetku; ţalobca DPH zaplatil len raz, v cene
tovaru svojim dodávateľom a nakoľko obchodoval s partnermi, ktorí neboli platiteľmi DPH,
nevznikol mu nárok na odpočítanie dane, ktorú zaplatil.
Ţalovaný zastáva názor, ţe súd prvého stupňa rozhodol správne, keď ţalobu zamietol,
preto navrhol, aby odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle koncentračnej zásady v rozsahu uvedenom
v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP s pouţitím § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP), keď oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na
internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, a na úradnej
tabuli najvyššieho súdu a podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení § 219 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vyčerpávajúcim
6
spôsobom reagujú na námietky ţalobcu. Pretoţe v odvolaní ţalobca neuvádza ţiadne nové
skutočnosti, neţ s ktorými sa uţ podrobne vysporiadali vo svojich rozhodnutiach ako
ţalovaný, tak súd prvého stupňa, odvolací súd len na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí
uvádza, ţe v správnom konaní nezistil namietané porušenie zásad daňového konania.
V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri
vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich
najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 1, 2, 3 záko-
na č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov). Obsah administratívneho spisu potvrdzuje
konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ţe daňové orgány
poskytli ţalobcovi dostatočný priestor na preukázanie jeho tvrdení a predloţenie listinných
dokladov.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukázal na judikatúru ESD, argumentuje výkladom Šiestej
smernice podaným Súdnym dvorom, pričom čiastočne cituje, prípadne voľne parafrázuje
rozsudky O. (rozsudok Súdneho dvora z 12. januára 2006, C-354/03, O. L. F. E. L. v. C. O. C.
& E., Správy Európskeho súdu 2006, s. I-00483) a H. (rozsudok Súdneho dvora z 21.
februára 2006, C-255/02, H. P., L. P. D. S. L. a C. W. P. I. L. v. C. O. C. & E., Správy
Európskeho súdu 2006, s. I-01609). Obidva hore uvedené rozsudky sa podľa najvyššieho
súdu týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, ţe toto právo bolo zo strany
niektorého z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané
podvodným spôsobom alebo bolo zneuţité.
Ţalobca uvádza, ţe Súdny dvor v rozsudku O. rozhodol, ţe právo zdaniteľnej osoby na
odpočet dane z pridanej hodnoty nemôţe byť ovplyvnené tým, ţe v dodávateľskom reťazci sa
nachádza iné plnenie poznačené podvodom vo vzťahu k dane z pridanej hodnoty.
Rozhodnutie však pokračuje v tom zmysle, ţe právo na odpočet mu patrí len pod
podmienkou, ţe o tomto podvode zdaniteľná osoba nevedela alebo nemohla vedieť (najmä
bod 55 rozsudku O.).
7
Rovnako ţalobca neuviedol, ţe podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci H. je potrebné
Šiestu smernicu vykladať v tom zmysle, ţe bráni právu platiteľa dane na odpočet dane
z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva
predstavujú zneuţitie (najmä bod 85 rozsudku H.).
Následne Súdny dvor v rozsudku zo 6. júla 2006 A.. K. v. B. K. a B. K. v. R. R. S.,
spojené veci C-439/04 a C-440/04 (správy Európskeho súdu 2006, s. I-06161) rozhodol, ţe
„subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné od nich oprávnene požadovať na
zabezpečenie toho, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom bez ohľadu na to, či ide
o podvod vo vzťahu k dane z pridanej hodnoty, alebo iné podvody, musia mať možnosť
spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na
odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe“.
Najvyšší súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 2008, N. S. G. &
C.. O. v. F. M., C-271/06, body 24 a 25, kde sa uvádza: „ ... ako Súdny dvor už rozhodol, nie
je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré
od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť
k jeho účasti na daňovom podvode. Preto okolnosti, že dodávateľ konal dobromyseľne, prijal
všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci a jeho účasť na podvode je vylúčená,
predstavujú dôležité faktory pre určenie možnosti uložiť mu povinnosť zaplatiť dane
z pridanej hodnoty a posteriori.“
Navyše podľa bodu 27 uvedeného rozsudku: „z toho vyplýva, že dodávateľ musí mať
možnosť spoliehať sa na zákonnosť činnosti, ktorú uskutočňuje, bez toho, aby hrozilo, že stratí
svoje právo na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ, ako je to v prejednávanom
prípade, nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka zistiť, že podmienky
oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania vývozného dokladu, ktorý
predložil kupujúci.“
Z uvedeného teda vyplýva záver, ţe skutočnosťou, ktorá sa pri posudzovaní práva na
odpočet dane z pridanej hodnoty musí vziať do úvahy, je vedomosť zdaniteľnej osoby resp.
moţnosť zdaniteľnej osoby vedieť o tom, či sú podmienky na odpočet dane z pridanej
hodnoty z jej strany splnené. Na tento účel musí daňový subjekt prijať všetky opatrenia, ktoré
sú v jeho moţnostiach a konať so starostlivosťou riadneho obchodníka.
8
Ďalej k námietke, ţe v pripojenom administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie
o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre dodávateľov ţalobcu najvyšší súd uvádza, ţe
kaţdá listina vyhotovená doţiadaným orgánom (§ 16) a obsahujúca relevantné skutkové
zistenia, tzn. aj vo forme oznámenia, má v zmysle § 29 ods. 4 úvod prvej vety záko-
na č. 511/1992 Zb. charakter vierohodného záznamu o skutočnostiach zistených doţiadaným
správcom dane a je nutné k nej v daňovom konaní v zmysle zásady voľného hodnotenia
dôkazov pristupovať ako k dôkazným prostriedkom, formy ktorých sú demonštratívnym
spôsobom vymenované v druhej vete citovaného odseku 4. Pritom tento dôkazný prostriedok
má zvýšenú výpovednú hodnotu, lebo ide o skutočnosti zistené správcom dane pri úradnej
činnosti.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. platí, ţe ako dôkaz moţno pouţiť všetky
prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na
výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Na základe vyslovených právnych názorov si najvyšší súd nemôţe osvojiť
spochybňujúcu argumentáciu ţalobcu vo vzťahu k potvrdeniu Daňového úradu Košice IV
z 11.12.2006 o tom, ţe spoločnosti A., S. K. bolo určené posledné zdaňovacie obdobie
september 2002 (takţe v rozhodnom období nebola platiteľom DPH), a súčasne povaţuje
poţiadavku ţalobcu na vykonanie dôkazu predloţením rozhodnutia tohto správcu dane za
nadbytočnú. Rovnako to platí pre potvrdenie Daňového úradu Košice II zo dňa 21.11.2006,
v ktorom na doţiadanie Daňového úradu Bratislava VI uviedol, ţe p. J. N., K., B. 13 mal
rozhodnutím DÚ Košice II určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999 a jeho
uplynutím prestal byť platiteľom DPH.
Opačná dôkazná situácia by nastala, ak by ţalobca prostredníctvom dôkazom opaku
hodnoverným spôsobom preukázal, ţe predmetné oznámenie správcu dane obsahuje mylné
alebo nepravdivé informácie. Ţalobca však takéto dôkazy nepredloţil. Preto najvyšší súd
nemá ţiadne pochybnosti o tom, ţe spoločnosť A., S. pri vystavovaní faktúry v zdaňovacom
období január 2003 tým, ţe vyčíslila daň z pridanej hodnoty (a to po uplynutí posledného
9
zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane na september 2002) porušila zákon o dani
z pridanej hodnoty, čo platí rovnako aj v prípade faktúry vystavenej J. N., K., B. 13 za
zdaňovacie obdobie december 2003, hoci posledné zdaňovacie obdobie určené jeho správcom
dane bol II. štvrťrok 1999.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť nepriamy charakter dane z pridanej hodnoty.
Uvedený charakter je zabezpečený tým, ţe kaţdý platiteľ dane je povinný vyčísliť svoju
pridanú hodnotu na tovare alebo poskytnutej sluţbe a súčasne mu vzniká právo na vrátenie
dane z pridanej hodnoty zaplatenej predchádzajúcemu platiteľovi dane. Preto je pre kaţdého
platiteľa dane z pridanej hodnoty výnimočne dôleţité, aby si overoval, či jeho partner je
oficiálne uznaným platiteľom dane. Ak si ţalobca neoveril skutočnosť, či obchoduje
s platiteľom dane z pridanej hodnoty a následne uhradil daň z pridanej hodnoty osobe, ktorá
nie je jej platiteľom, nekonal so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôţe sa domáhať
práva na odpočet dane z pridanej hodnoty tak na komunitárnej, ani na vnútroštátnej úrovni.
Vnútroštátne právo ponúka informačné zdroje, kde si môţu účastníci právnych vzťahov
preverovať hodnovernosť údajov a informácií o zmluvnej protistrane.
Poslednou námietkou, ktorú rovnako nepovaţoval najvyšší súd za opodstatnenú, bol
ţalobcom tvrdený vznik registrácie ex lege podľa § 31 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. Tento
jeho názor neobstojí, nakoľko v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (účinného do 30.04.2004, teda v relevantnom období) platiteľom je osoba
podliehajúca dani, ktorá je registrovaná ako platiteľ. Osoba podliehajúca dani je platiteľom
odo dňa registrácie. O registrácií platiteľa vydá daňový úrad osvedčenie o registrácií. Táto
zákonná podmienka v prípade oboch dodávateľov splnená nebola.
Vzhľadom na uvedené dospel senát najvyššieho súdu, ţe neboli naplnené ţalobcom
tvrdené odvolacie dôvody, ktoré by zakladali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.2 a § 142 ods. 1
OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe
v odvolacom konaní nebol neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
10
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská