Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/3/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: L. N., S., so sídlom M., R., IČO: X., zastúpeného

JUDr. M. K., advokátom so sídlom v R., Š., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. I/228/15840-96919/2008/993196-r zo 16. decembra 2008, o

odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 22. septembra 2009, č.k.

-42, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 22. septem-

bra 2009, č.k. -42, z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. I/228/15840-

-96919/2008/993196-r zo 16. decembra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na

ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 132 € k rukám

jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

2

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku,

ktorým ako odvolací orgán podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

v texte len „“) potvrdil napadnuté rozhodnutie Daňového úradu

Ruţomberok č. /Há-A/741 z 23.9.2008, ktorým podľa § 35b ods.1

písm. a/ správca dane vyrubil ţalobcovi ako daňovému subjektu

sankčný úrok v sume 23 460 Sk za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej

hodnoty priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2003 v lehote splatnosti.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu, v rozsahu ţalobných

dôvodov, konštatoval, ţe vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav a z neho

vyvodený správny právny záver. Vychádzal pritom zo skutočnosti, ţe z obsahu spisu bolo

preukázané, ţe konkurz na majetok ţalobcu vyhlásený uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 51-24 K 32/00 s účinnosťou od 20.03.2000, bol zrušený rozhodnutím tohto

súdu č.k. 51-24 K 32/00-446 z 18.10.2004. Z uvedeného je zrejmé, ţe predmetná pohľadávka

uloţená ţalobcovi mohla vzniknúť najskôr po vyhlásení konkurzu, nakoľko predmetom

vyrubovacieho konania bolo vyrubenie sankčného úroku za oneskorenú úhradu dane

z pridanej hodnoty za mesiac jún 2003. Poukázal na ust. § 95a ods.3 druhá veta

(v znení účinnom v období od vyhlásenia aţ po zrušenie konkurzu na

majetok ţalobcu do 18.10.2004), podľa ktorého v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia

konkurzu správca dane nemôţe vyrubovať sankcie. Zdôraznil, ţe v posudzovanej veci sa

jednalo o pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu, pričom sankčný úrok vyrubil správca

dane na základe toho, ţe 09.07.2003 (v čase konkurzu) podal správca konkurznej podstaty

(ďalej len „správca KP“) ţalobcu daňové priznanie k DPH za jún 2003 vo výške 107 836 Sk,

z čoho zaplatil dňa 25.07.2003 sumu 62 Sk a následne dňa 26.05.2004 zaplatil zvyšnú časť.

Krajský súd zdôraznil, ţe lehota na podanie daňového priznania k uvedenej dani uplynula

dňom 25.07.2003, pričom ust. a sa nemohlo na

predmetnú pohľadávku vzťahovať, nakoľko išlo o pohľadávku vzniknutú po vyhlásení

konkurzu, ktorá nevznikla na základe daňovej kontroly. Správca dane si potom nemohol

tieto pohľadávky prihlásiť podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o konkurze

a vyrovnaní“), nakoľko v znení účinnom do 18.10.2004 sa

3

vzťahoval na pohľadávky síce špecifikované v § 95 ods.6 avšak pohľadávka - predmetný

sankčný úrok – nebola daňovou pohľadávkou podľa v znení

účinnom v čase konkurzu ţalobcu, pretoţe nevznikla do vyhlásenia konkurzu. Krajský súd

zdôraznil, ţe splatnosť DPH za jún 2003 nastala dňa 25.07.2003, tzn. od konca roku 2003,

od 31.12.2003 začala plynúť 5-ročná lehota na vyrubenie sankčného úroku, ktorý bol

vyrubený rozhodnutím z 23.09.2008 v súlade s ust. Uviedol

tieţ, ţe zákonodarca odkazuje v ust. na platný a účinný

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte

len „“ alebo „zákon o DPH“), v zmysle ktorého bol ţalobca povinný DPH

za jún 2003 aj zaplatiť.

Daňový subjekt podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2003 dňa

09.07.2003 a priznal daňovú povinnosť 107 836 Sk, pričom 62 Sk zaplatil 25.07.2003

a 107 774 Sk 26.05.2004. Vychádzajúc z mesačného zdaňovacieho obdobia (podľa § 41

zákona o DPH daň je splatná za zdaňovacie obdobie do 25 dní po skončení tohto obdobia

s výnimkou dane pri dovezenom tovare podľa § 48), sa krajský súd stotoţnil so správcom

dane v tom, ţe zvyšná časť dane 107 774 Sk bola zaplatená po lehote splatnosti, lebo lehota

splatnosti uplynula 25.07.2003, pričom zdaňovacím obdobím bol kalendárny mesiac jún

2003, ţalobca mal do 25.7.2003 podať daňové priznanie a bol povinný zaplatiť daň. Potom

záver o určení splatnosti DPH na deň 25.07.2003 je správny a DPH za jún 2003 sa stala

splatnou pohľadávkou po vyhlásení konkurzu. Krajský súd ďalej poukázal na ust. § 31 ods.3

, v zmysle ktorého pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky, ktoré

vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu. Splatnosť DPH nemohla byť

upravená iným zákonom, neţ zákonom o DPH. Z tohto hľadiska potom tvrdenie, ţe splatnosť

pohľadávky nastala podľa dňa 25.07.2003 je vecne správne. V danom

prípade však daňové priznanie k DPH podával správca konkurznej podstaty ţalobcu a tento

daň aj zaplatil. Zdôraznil, ţe právo správcu KP uspokojiť pohľadávku kedykoľvek, sa

vzťahovalo s poukazom na ust. aj na pohľadávku proti

podstate. Nakoľko v posudzovanej veci sa jednalo o pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení

konkurzu, účinky vyhlásenia konkurzu upravené v ust. a nasl. sa

nemohli na ňu vzťahovať, ale bolo na vôli správcu KP, ako a kedy si zvolil, ţe bude túto

pohľadávku platiť, nakoľko tieto pohľadávky môţe uspokojiť kedykoľvek. Krajský súd

dospel k záveru, ţe pokiaľ pohľadávku správca KP priznal tým, ţe sám podal daňové

4

priznanie k DPH 18.07.2003 a napokon daň aj zaplatil, nie je potrebné dôvodnosť tejto

pohľadávky skúmať. Je však evidentné, ţe od splatnosti dane, teda od 25.07.2003, došlo

k zaplateniu DPH aţ 26.05.2004. Krajský súd súhlasil s tým, ţe v čase konkurzného konania

subjekt, vo vzťahu ku ktorému mohli byť vyrubené daňové povinnosti v súlade so zákonom,

bol výlučne správca KP ţalobcu. V danom prípade však sankčný úrok v čase konkurzného

konania ţalobcu vyrubený nebol, ale bol vyrubený po 18.10.2004, kedy bol konkurz zrušený

a bol vyrubený vo vzťahu k subjektu, ktorý existoval, existuje a jej aj zapísaný v obchodnom

registri.

Krajský súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v priebehu konkurzného konania môţe

správca konkurznej podstaty dostať do omeškania so zaplatením pohľadávky proti podstate,

a či je správny názor ţalobcu, ţe so splnením pohľadávky uvedenej v rozvrhovom uznesení

môţe byť v omeškaní iba v prípade, ak dňom vykonateľnosti rozvrhového uznesenia sa táto

povinnosť nesplní. V tomto smere zaujal stanovisko, ţe v čase vyhlásenia konkurzu nemohol

ţalovaný vyrubiť sankčný úrok, lebo zo , nevyplýva, ţe splatnosť

pohľadávok, ktoré vznikli a stali sa splatnými po vyhlásení konkurzu, by následne bola

„stornovaná“ alebo iným spôsobom upravená na iný časový údaj

splatnosti. Pokiaľ pristúpil správca KP ţalobcu k uspokojeniu pohľadávky neskôr (tak to bolo

na jeho vôli), ale počas konkurzu bol chránený tým, ţe sankčný úrok voči správcovi KP

nemohol byť vyrubený, avšak podľa názoru krajského súdu, pokiaľ ţalobca po zrušení

konkurzu ako subjekt obchodná spoločnosť naďalej existuje, tak postupoval správny orgán

správne, keď pristúpil k 5-ročnej lehote k vyrubeniu sankčného úroku, pričom ani

z ustanovení zákona o DPH, zákona o konkurze a vyrovnaní, ani iných zákonov nevyplýva, ţe

po zrušení konkurzu na daňový subjekt, pokiaľ daňový subjekt existuje, by nemohol správca

dane vyrubiť subjektu sankčný úrok vzťahujúci sa aj na obdobie, v ktorom bol daňový

subjekt v konkurze (26.07.2003 do 18.10.2004). Zdôraznil, ţe ustanovenie § 95a ods.3 druhá

veta ukladá správcovi dane povinnosť nevyrubiť sankcie v čase konkurzu

daňového subjektu, t.j. nevydať rozhodnutie o uloţení povinnosti ţalobcovi platiť sankčný

úrok, pričom tento postup ţalovaný dodrţal. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva, ţe by

sankčný úrok nebol oprávnený správny orgán vyrubiť po 18.10.2004, pokiaľ bol vyrubený

v zákonnej 5-ročnej lehote, čo v konaní preukázané bolo.

5

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie, a to

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. V odvolaní uviedol, ţe

podľa bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 25 dní po skončení

zdaňovacieho obdobia, teda do 25.07.2003. Pretoţe sa jednalo o pohľadávku proti podstate

( ) uspokojiť ju mal správca KP kedykoľvek

v priebehu konkurzného konania ( ), ktoré začalo

28.03.2000 vyhlásením konkurzu a skončilo 18.10.2004 zrušením konkurzu. Ţalobca uviedol,

ţe výklad na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení krajským súdom je podľa jeho

názoru formálne správny, ale je nelogický a v rozpore s účelom zákona. Zdôraznil, ţe osoba

ustanovená za správcu konkurznej podstaty nadobudne súčasne aj postavenie daňového

subjektu, pričom však „táto osoba nie je dvojjediná, ale len jedna osoba“, preto „podľa jeho

názoru došlo ku konfúzii povinností daňovníka a oprávnení správcu podstaty, otázkou je

v prospech čoho“. Správca KP je povinný pohľadávky proti podstate uspokojiť všetky v plnej

výške, ak nie tak pomerne v rámci jednej skupiny, preto pohľadávky proti podstate platí

vtedy, ak má na účte dosť peňaţných prostriedkov pre uspokojenie všetkých pohľadávok proti

podstate, inak odloţí platby k rozvrhu. Takýto postup správcu a súčasne aj daňového subjektu

je logický. Jeho prísne formálne vzaté právne postavenie však spôsobuje, ţe ak dodrţí

povinnosti správcu, poruší povinnosti daňového subjektu zaplatiť daň, môţe sa dopustiť

trestného činu nezaplatenia dane a poistného a bude uplatnený sankčný úrok. Zdôraznil, ţe

celkom iste nebolo úmyslom zákonodarcu postaviť osobu, ktorá je správcom podstaty

a súčasne aj daňovým subjektom do takéhoto právneho postavenia. Mal za to, ţe v tomto

prípade sú zákon o konkurze a vyrovnaní a príslušné daňové zákony v rozpore, pretoţe

výkon oprávnenia správcu podstaty podľa nemôţe mať za následok

sankcie podľa zákona o správe daní a poplatkov proti daňovému subjektu, pretoţe keď sa

jedná o jednu osobu, z práva nemôţe vzniknúť neprávo, a preto je výklad ako vykonal krajský

súd formálny, v rozpore s logikou a účelom zákona. Podľa názoru ţalobcu je potrebné dať

prednosť oprávneniu správcu pre povinnosťou daňového subjektu, keďţe sú v rozpore, a to

preto lebo zákon o konkurze a vyrovnaní je oproti zákonu o správe daní a poplatkov normou

špeciálnou a aj preto lebo kolíziu zákona o konkurze a vyrovnaní s inými predpismi riešil

vtedy platný zákon o konkurze a vyrovnaní v § 66e ods.2 v prospech konkurzu (ods. 3 na

tento konkurz nedopadal). Je potrebné dať prednosť výkladu logickému, účelu zákona

o konkurze a vyrovnaní a jeho dôvodu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe horeoznačené rozhodnutie ţalovaného zo

6

16.12.2008 vrátane prvostupňového rozhodnutia z 23.09.2008, sa zrušujú a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania si ţalobca v rámci odvolania

neuplatnil.

Ţalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ods. ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach

ţaloby a v rozsahu odvolania ţalobcu / /, a dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobcu je opodstatnené. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia vety prvej s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 25. novembra 2010 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia / /.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca

dane podľa vyrubil ţalobcovi ako daňovému

subjektu sankčný úrok v sume 23 460 Sk za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani

z pridanej hodnoty priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2003 v lehote

splatnosti.

Z pokladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného správneho

orgánu, je zrejmé, ţe skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol.

7

Spornou bolo vyriešenie právnej otázky, či právna úprava, platná a účinná v čase

vydania napadnutých rozhodnutí, dovoľovala vyrubenie sankčného úroku ţalobcovi ako

daňovému subjektu, podľa , a to za stavu, ţe

k podaniu daňového priznania, k vzniku daňovej povinnosti a následne k oneskorenému

zaplateniu DPH došlo v čase, keď sa ţalobca nachádzal v konkurze (od 20.03.2000 do

18.10.2004). Daňové priznanie za mesiac jún 2003 v posudzovanej veci podal správca

konkurznej podstaty, splatnosť predmetnej dane nastala dňom 25.07.2003, pričom daň zaplatil

aţ 26.05.2004, t.j. po lehote splatnosti.

Sankčný úrok upravený v ustanovení

predstavuje inštitút, ktorý umoţňuje správcovi dane sankcionovať daňový subjekt v prípade,

ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení nezaplatí v lehote a vo výške podľa

osobitného zákona.

Odvolací súd v súvislosti s posudzovanou vecou povaţuje v prvom rade za potrebné

uviesť, ţe inštitút sankčného úroku bol do zákona o správe daní a poplatkov zavedený

s účinnosťou od 01.01.2004. Z prechodného ustanovenia

vyplýva, ţe do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej

únii sa ustanovenia § 35b ods.1 aţ 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej

hodnoty a spotrebných daní.

V posudzovanej veci je nespornou skutočnosťou, ţe splatnosť dane za mesiac jún

2003 nastala 25. júla 2003, teda v čase keď inštitút sankčného úroku v rámci platnej právnej

úpravy neexistoval, ktorá skutočnosť v posudzovanej veci má za následok, ţe zo strany

správnych orgánov došlo k takému závaţnému pochybeniu, na ktoré musel odvolací súd

prihliadnuť z úradnej povinnosti. Za tohto stavu v preskúmavanej veci nemohli byť ani

splnené podmienky pre aplikáciu ust. , a preto uţ

z tohto dôvodu odvolaciemu súdu neostalo nič iné ako skonštatovať, ţe preskúmavané

rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, nie je v súlade so zákonom.

8

Z týchto dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu

podľa zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, v ktorom v zmysle je viazaný právnym názorom súdu.

Záverom odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe s právnou argumentáciou

ţalobcu, uvedenou v rámci jeho odvolania sa stotoţňuje. Ako správne konštatoval ţalobca,

výkon oprávnenia správcu konkurznej podstaty podľa , nemôţe mať za

následok sankcie podľa zákona o správe daní a poplatkov proti daňovému subjektu.

S poukazom na skutočnosť ţe právny záver krajského súdu je formálny, v rozpore s logikou

a účelom zákona je potrebné dať prednosť výkladu logickému, ako aj účelu zákona

o konkurze a vyrovnaní, ktorý vo vzťahu k zákonu o správe daní a poplatkov je normou

špeciálnou.

O trovách konania rozhodol súd podľa v spojení s

veta prvá v spojení s a tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal právo

na náhradu trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu, a to za celé súdne

konanie, pričom pozostávajú zo súm zaplatených titulom súdneho poplatku za ţalobu vo

výške 66 € a zo súdneho poplatku zaplateného za podané odvolanie vo výške 66 €,

t.j. v celkovej výške 132 €. Náhradu trov právneho zastúpenia advokátom z dôvodu ich

neuplatnenia právnym zástupcom ţalobcu, odvolací súd ţalobcovi nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská