Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/8/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému M.

S. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na

verejnom zasadnutí konanom 30. novembra 2010 v Bratislave o odvolaní obžalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. februára 2009, sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolanie obžalovaného

M..S. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 10. februára 2009, sp. zn. ,

bol obžalovaný M. S. s použitím § 88 Tr. zák. uznaný za vinného z trestného činu podvodu

podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, na tom skutkovom základe, že

v presne nezistený deň v dobe od novembra 1999 do 15.3.2000 v úmysle iného

neoprávnene obohatiť, s podvodným úmyslom vyhotovil vo firme L. s.r.o. R. Zmluvu o

prevode vlastníctva nehnuteľností bytových a nebytových priestorov nachádzajúcich sa

v polyfunkčnom dome, súpisné čísla X. na ul. Z. v R., zapísaných na liste vlastníctva č. L.,

katastrálneho územia R. medzi predávajúcou firmou L. s.r.o. R., zastúpenou Ing. M. L.

a kupujúcim E. s.r.o. v L. M., zastúpenou Ing. M. H., ktorú opatril odtlačkom firmy L.,

nezisteným spôsobom aj pravým podpisom Ing. M. L. a 15.3.2000 v neprítomnosti, bez

vedomia Ing. L. najskôr overil jeho podpis na zmluve u notára JUDr. V. B. a následne

predložil na Okresný úrad, odbor katastrálny v R., kde požiadal o vklad vlastníckeho práva k

uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností; predmetný vklad bol povolený

27.3.2000 pod č. V., na základe ktorého vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

prešlo na firmu E. s.r.o. a spôsobil tak podľa znaleckých posudkov firme L. s.r.o. v R. škodu

18.375.560,- Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu činí 609.956,85 Eur.

Za to bol odsúdený podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 k trestu

odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 mu bol výkon trestu

odňatia slobody podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 mu bola určená skúšobná doba vo výmere 5 (päť) rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho obhajcu

podal odvolanie obžalovaný M. S. a krajský prokurátor, ktorého odvolanie však podaním

doručeným najvyššiemu súdu 4. augusta 2009 vzal späť generálny prokurátor Slovenskej

republiky, ktoré späťvzatie vzal na vedomie predseda senátu odvolacieho súdu uznesením

podľa v znení účinnom do 1. januára 2006.

Obžalovaný M. S. v písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol,

že s rozsudkom prvostupňového súdu sa nemôže stotožniť, pretože tento nevzal do úvahy

rozpornú výpoveď poškodeného Ing. M. L. a okrem toho celý rozsudok

je založený len na nepriamych dôkazoch, ktoré však netvoria ucelenú reťaz. Táto je totiž

pretrhnutá nielen už uvádzanými rozpornými dôkazmi poškodeného, ale aj tým,

že na rozhodujúcich listinách (zmluva o prevode vlastníctva, návrh na vklad do katastra)

sa nachádzajú pravé podpisy poškodeného.

Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu

s tým, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, alternatívne, aby najvyšší

súd v predmetnej veci rozhodol sám a oslobodil ho spod obžaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto podaného odvolania preskúmal

podľa účinného do 1. januára 2006 zákonnosť a odôvodnenosť všetkých

výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného M.. S. nie je dôvodné.

Najvyšší súd predovšetkým najneskôr považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej

trestnej veci už raz rozhodol, keď svojim uznesením z 30. apríla 2002, sp. zn.

zrušil podľa , rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 12. novembra 2001, sp. zn. , ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného

zo spáchania žalovaného trestného činu a podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. bol mu za to uložený

trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a pre jeho výkon bol zaradený do I.

nápravnovýchovnej skupiny.

Najvyšší súd zároveň podľa prikázal krajskému súdu, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom krajský súd v novom konaní mal

za povinnosť vypočuť znovu všetky osoby, ktoré prichádzali s obžalovaným a poškodeným

vo firmách Ing. M. L. – L. a L. s.r.o. do styku, na ich vzájomné vzťahy a vzťah obžalovaného

k Ing. R. L., ale i k Ing. M. H..

Rovnako najvyšší súd uložil prvostupňovému súdu objasniť skutočnosti týkajúce

sa dedičstva po nebohom J. L. vzhľadom k nehnuteľnosti (obytnému domu)

na Z. U.X. a zadovážiť si preto aj dedičský spis a zároveň objasniť aj spôsob financovania

výstavby tohto domu (úverové krytie).

V neposlednom rade citovaným uznesením odvolacieho súdu bolo uložené krajskému

súdu zaoberať sa v novom konaní aj spôsobom podpisovania zmlúv vo firme L. s.r.o.,

zabezpečiť do spisu kópiu overovacej knihy notára JUDr. B. a vypočuť zamestnancov firmy

L. s.r.o. E. M. či spornú zmluvu pred zapísaním do knihy došlej pošty ukázala poškodenému

a vypočuť aj ďalších zamestnancov tejto firmy na skutočnosť, či videli v budove firmy

pohybovať sa Ing. M. H., či už samotného, alebo v sprievode inej osoby.

Krajský súd v novom konaní rešpektoval pokyny obsiahnuté v zrušujúcom uznesení

najvyššieho súdu, vykonal rozsiahle doplňujúce dokazovanie a opätovne po vyhodnotení

všetkých dôkazov uznal obžalovaného za vinného zo spáchania žalovaného skutku pričom

po právnej stránke tento kvalifikoval miernejšie za použitia § 88 Tr. zák. t.j. ako trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák.

Pri uznaní viny krajský súd vychádzal predovšetkým z toho, že obhajoba

obžalovaného M.. S. v tom zmysle, že zmluvu o predaji nehnuteľnosti a návrh

na vklad do katastra vypracoval na príkaz poškodeného lebo listiny sú opatrené jeho pravým

podpisom je len tendenčná a účelová a najmä odporuje ostatným dôkazom vykonaným

na hlavnom pojednávaní. V tomto zmysle krajský súd poukázal hlavne na kúpnu cenu

obsiahnutú v zmluve o predaji, ktorá bola až viac ako trikrát nižšia ako cena v znaleckom

posudku. Neštandardné boli aj ostané podmienky tvoriace obsah zmluvy napr. odklad splátok

až na dobu troch rokov, zmluvná pokuta a pod. Prakticky celá zmluva sa takto vymykala

obvyklému zmluvnému predaju, ktorý firma L. s.r.o. uplatňovala v obchodných vzťahoch

s ostatnými klientmi firmy – napr. Z. M. a T. K., ktorých zmluvy mal súd k dispozícii.

O podvodnom úmysle obžalovaného svedčili však aj okolnosti registrácie zmluvy,

číslovanie strán a zápise zmluvy do knihy došlej pošty vo firme L. s.r.o., vrátane výpovedi

poškodeného ako aj konateľky Ing. R. L..

O tom, že obžalovaný M. S. sa dopustil konania, ktoré mu bolo kladené

za vinu na základe rozsiahleho dokazovania doplneného podľa pokynov nadriadeného súdu

preto nemá žiadne pochybnosti ani najvyšší súd.

Krajský súd sa totiž podrobne zaoberal všetkými vykonanými dôkazmi na hlavnom

pojednávaní t.j. svedčiacimi ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného a dospel

tak k úplným a správnym skutkovým zisteniam, ktoré podrobne rozviedol v odôvodnení

svojho rozsudku.

Najvyšší súd preto v ďalšom už len v podrobnostiach na ne poukazuje a v reakcii

na odvolacie námietky obžalovaného len dodáva, že nie je možné súhlasiť s tým, že reťaz

nepriamych dôkazov na základe ktorých prvostupňový súd vyslovil záver o jeho vine

je nedostačujúca s ohľadom na pravý podpis poškodeného na zmluve o kúpe nehnuteľnosti

a návrhu na vklad do katastra a je nedostačujúca aj vzhľadom k nepomeru predajnej ceny.

Taký záver by aj podľa najvyššieho súdu totiž mohol mať opodstatnenie len vtedy kedy súd

hodnotil tento dôkaz izolovane, bez toho, aby prihliadol k ostatným vykonaným dôkazom

obsiahnutým v spise.

Práve z týchto dôkazov vyplýva, že poškodený nemohol mať (a ani nemal) žiadny

záujem predať predmetnú nehnuteľnosť a to zvlášť hlboko pod cenu a zvlášť Ing. M. H..

Z doplneného dokazovania totiž vyplynulo, že poškodený a Ing. M. H. sa v podstate

nepoznali, neboli k sebe v žiadnom ani obchodnom vzťahu. Naviac sám poškodený

s konateľkou spoločnosti mali zámer predmetnú nehnuteľnosť sami založiť v banke, aby

mohli získať úver.

Z vykonaných dôkazov vyplýva, že to bol práve obžalovaný kto sa angažoval v tomto

obchodnom vzťahu. Len od neho mohol Ing. M. H. získať informácie o ekonomickej

výhodnosti kúpy, pretože zamýšľal podľa vlastnej výpovede splácať kúpnu cenu len

z výnosov z jej prenájmu. Nezanedbateľná v tomto ohľade je aj skutočnosť,

že Ing. M. H. nielen, že nemal dostatočné finančné prostriedky na kúpu, ale ani žiadny

podnikateľský zámer (odhliadnuc od uvedeného) ale ani žiadne podnikateľské skúsenosti, a aj

ním účelovo založenú firmu potom, čo kúpa predmetnej nehnuteľnosti sa nerealizovala,

previedol na inú osobu.

Žiadny dôkaz v spise preto nesvedčí logicky o tom, že poškodený Ing. M. L. vedome

podpísal predmetné dokumenty. Keby to tak bolo mal by totiž dostatok času celú transakciu

zastaviť a nebol by musel reagovať na vzniknutú situáciu až v čase keď mu bolo

obžalovaným a Ing. M. H. oznámené, že žiadajú kľúče od nehnuteľnosti.

Napokon k tomu ešte najvyšší súd uvádza, že v deň kedy mal byť overený podpis

poškodeného v návrhu na vklad u notára JUDr. B. obžalovaným, navštívil jeho kanceláriu aj

poškodený a je teda nelogické, aby obžalovaného poveroval overením podpisu s tým, že do

overovacej knihy sa podpíše neskôr. Napokon o podvodnom úmysle obžalovaného svedčí aj

skutočnosť, že práve obžalovaný ešte aj v deň, keď už predmetnú nehnuteľnosť nemala

vlastniť spoločnosť poškodeného prenajímal jej priestory v jej mene a takéto zmluvy predložil

na podpis poškodenému (v opačnom prípade by jeho konanie s Ing. H. samozrejme vyšlo

najavo už 27. marca 2000 – dátum zavkladovania zmluvy).

Z uvedeného je teda zrejmé, že obžalovaný M. S. spáchal skutok tak ako

je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, pričom po subjektívnej stránke konal

v priamom úmysle podľa § 4 písm. a/ Tr. zák.

Krajský súd však pochybil pokiaľ po právnej stránke konanie obžalovaného

kvalifikoval len podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. s tým, že sa odvolal na § 88 Tr. zák. t.j.,

že k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne len vtedy, ak

pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Použitie ustanovenia § 88 Tr. zák. však krajský súd odôvodnil paradoxne len odstupom času

od spáchania skutku.

K uvedenému najvyšší súd uvádza, že v danom prípade bez akýchkoľvek pochybností

bola naplnená nielen formálna, ale aj materiálna stránka kvalifikovanej skutkovej podstaty

trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., tzn. aj zvýšený stupeň

spoločenskej nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Pokiaľ krajský súd argumentoval dlhším časovým odstupom, ktorý nezavinene

uplynul od spáchania skutku až po súdne rozhodnutie tak táto skutočnosť sa mohla prejaviť

len vo výroku o treste – jeho mimoriadnom znížení podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. a nie použitím

§ 88 Tr. zák.

Vzhľadom k tomu, že odvolanie krajského prokurátora generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky bolo však vzaté späť a najvyšší súd rozhodoval len o odvolaní

obžalovaného, teda odvolaní v jeho prospech pochybenie krajského súdu v uvedenom smere

už nemohol napraviť a z rovnakého dôvodu neprichádza do úvahy ani zmena výroku o treste,

ktorá by vyznela v jeho neprospech.

Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní obžalovaného

M.. S. rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a jeho odvolanie ako

nedôvodné zamietol.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok

nie je prípustný.

V Bratislave 30. novembra 2010

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková