Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b0f/365321.9cd457.pdf
PDF · 104.99 KB
No categories available
5Cdo/118/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 118/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. M.P., proti
žalovaným 1/ M.. M.,
2/ M.E., IČO : X., obaja zastúpení JUDr. J. B., o náhradu škody na zdraví, vedenej na
Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 21 C 108/2009, o dovolaní žalovaných 1/, 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. februára 2010, sp.zn.
13 Co 64/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaných 1/, 2/ o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 18. novembra 2009, č.k. 21 C 108/2009-111
zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1 253,56 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 4,6%
ročne zo sumy 1 492,48 € od 5. júna 2009 do zaplatenia, zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania 443,26 € k rukám jej právneho zástupcu a trovy štátu na účet súdu prvého stupňa
75 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že nárok žalobkyne, ktorá
utrpela škodu na zdraví v dôsledku poškodenia chodníka, za ktorého údržbu zodpovedali
žalovaní 1/ a 2/, a preto sú objektívne zodpovední za vzniknutú škodu na zdraví, bol v časti
dôvodný. Výšku uplatneného nároku titulom škody na zdraví účastníci nenamietali, a preto
súd prvého stupňa vychádzal z ich zhodných tvrdení. Čiastočne uznal spoluúčasť žalobkyne
na spôsobenej škode, ktoré spoluzavinenie ustálil v rozsahu 20% v súlade s § 441
Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že túto časť komunikácie žalobkyňa pravidelne
používala. Prihliadol však i na to, že v čase úrazu došlo k vypnutiu osvetlenia a bol večer
v zimnom mesiaci, ako aj na to, že žalovaní 1/ a 2/ o závade na komunikácii vedeli a túto
neodstránili. Priznal preto žalobkyni istinu 1 253,56 €, čo predstavovalo 80% uplatnenej sumy
a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 4. februára 2010, sp.zn. 13 Co 64/2009 zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v napadnutej časti tak, že návrh žalobkyne
zamietol. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, že ich
náhradu žalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/
zaplatiť trovy štátu. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, avšak vyvodil
z neho nesprávny právny záver v súvislosti s vecnou pasívnou legitimáciou žalovaných.
Podľa jeho názoru bolo vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že v šachte,
umiestnenej na chodníku, na ktorom došlo k úrazu, sa nachádzalo vedenie sietí, ktorých
vlastníkom bola spoločnosť S. T., a.s. Zo zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických
komunikáciách vyplýva, že vlastníkom káblovej šachty, nachádzajúcej sa
na chodníku ako verejnej komunikácii, je podnik, ktorý poskytuje verejnú sieť, čo však
v žiadnom prípade nebol ani jeden zo žalovaných. V danom prípade za spôsobenú škodu
nemohli niesť zodpovednosť žalovaní 1/ a 2/ v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
telekomunikáciách. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 150 ods. 1
O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v tom, že žalobkyňa v skutočnosti
utrpela úraz, a zrejme z neznalosti uplatnila svoj nárok proti žalovaným 1/ a 2/.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku o trovách konania podali dovolanie
žalovaní 1/ a 2/, ktorí ho žiadali v tejto časti zmeniť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov
celého konania. Vytýkali odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie v dovolaním napadnutej
časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Poukázali na tú skutočnosť, že nedali príčinu
na začatie konania, v konaní však boli úspešní a počas celého konania namietali nedostatok
svojej vecnej legitimácie, pričom sa snažili presvedčiť žalobkyňu, aby zobrala svoju žalobu
späť. Uviedli, že žalobkyňa mala právnu pomoc pred i počas celého konania
a v prvostupňovom konaní jej boli i priznané trovy právneho zastúpenia. Podľa dovolateľov
nebol daný žiadny dôvod, aby trovy svojho právneho zastúpenia mali hradiť oni, keď
v konaní boli úspešní.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení žiadala dovolanie zamietnuť, poukázala na to, že ona,
napriek tomu, že nebola v konaní úspešná, nepodala dovolanie, a vzhľadom na svoju sociálnu
situáciu (je invalidná dôchodkyňa) by nebolo spravodlivé, keby musela hradiť trovy konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalovaných 1/ a 2/ smeruje proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého bolo rozhodnuté o trovách konania. Treba uviesť, že aj keď toto
rozhodnutie je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je
do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p, dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcov z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu) ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Uvedené vedy konania neboli dovolacím súdom
zistené ani dovolateľmi namietané.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť rozsudku v napadnutej časti, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vedy konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s § 218
ods. 1 písm. c/ v spojením s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobkyni náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. decembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová