Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/71/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu Ing. M. Š., bytom M., zastúpeným JUDr. V. K.,

advokátom so sídlom K., proti ţalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru

v Bratislave Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa 27. októbra 2008

a o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/220/2008-

29 zo dňa 13. októbra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -29 zo dňa 13. októbra 2009 z m e ň u j e tak, ţe ţalobu

z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zrušil ţalobou

napadnuté rozhodnutie ţalovaného č.p. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa

27. októbra 2008 v spojení s rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave, Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenia bezpečnosti cestnej

premávky, Lermontovova 1, Bratislava č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa

09. septembra 2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalobou napadnutým

rozhodnutím ţalovaného č. p. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa 27. októbra 2008 bolo

zamietnuté odvolanie ţalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného

dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave

č. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa 09. septembra 2009, ktorým bol ţalobca uznaný

vinným za spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h/ v tom čase platného zákona

č. o priestupkoch (ďalej len ,,“) a bola mu uloţená

pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

akéhokoľvek druhu na dobu 15 mesiacov.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu prvostupňový správny orgán

ako aj ţalovaný nepostupovali pri vykonávaní dôkazov podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny

poriadok“), pretoţe nevykonali dôkazy navrhnuté ţalobcom a oba orgány sa pridrţiavali

iba výpovedí policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, ţe

Zb. poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým

zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného (t. j. ţalobcu) z priestupku. Realizácia

zásady prezumpcie neviny znamená, ţe správne orgány sú povinné dokazovať vinu

obvineného z priestupku, a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech

obvineného z priestupku (in dubio pro reo) a táto zásada bola podľa krajského súdu

porušená, pretoţe ţalobca tvrdil na mieste spáchania priestupku, ţe neviedol motorové

vozidlo a svedok K. tvrdil, ţe motorové vozidlo viedol. Tento rozpor však odstránený

nebol, neboli tieţ vykonané dôkazy, a to vypočutie ďalších členov posádky

a v rozhodnutí nebolo zdôvodnené, prečo tieto dôkazy neboli vykonané. Krajský súd tieţ

poukázal na skutočnosť, ţe všetci členovia posádky motorového vozidla mali

preukázané po vykonaní dychovej skúšky, ţe poţili alkoholické nápoje. Do pozornosti

dáva aj tú skutočnosť, ţe svedok K., ktorý sa priznal k vedeniu motorového vozidla

poţil alkoholický nápoj a bola mu nameraná hodnota 0,97 mg/l alkoholu v krvi.

S poukázaním na zistenie, ţe v správnom konaní nebolo v dostatočnom rozsahu

vykonané dokazovanie, krajský súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov, pretoţe

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Na záver krajský súd uviedol, ţe ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán,

sú v novom konaní povinní vykonať navrhnuté dôkazy ţalobcom a pridrţiavať sa zásady

in dubio pro reo.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil ustanovením § 250k ods. 1

vychádzajúc z toho, ţe ţalobca mal v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie, nakoľko mal zato,

ţe spáchanie priestupku ţalobcom bolo v priebehu objasňovania skutku a konania

pred správnym orgánom náleţite zistené a ţalobcovi preukázané. Dôkazom preukazujúcim,

ţe obvinený viedol motorové vozidlo nie je len tvrdenie členov policajnej hliadky, ale táto

skutočnosť je potvrdená aj inými dôkazmi, ktorých vyhodnotením ţalovaný vo svojom

rozhodnutí preukázal nehodnovernosť a účelovosť svedeckých výpovedí svedka Z. K.

a M. B., čo aj v napadnutom rozhodnutí o odvolaní uviedol. V záujme zákonnosti ţiada, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) prihliadol na fakt, ţe obvinený

po poučení o práve sa k veci vyjadriť na mieste spáchania priestupku, v postavení

podozrivého z priestupku, a zároveň aj majiteľa kontrolovaného vozidla do správy neuviedol,

ţe vozidlo viedol iný člen posádky vozidla – Z. K.. Tieto skutočnosti začal tvrdiť aţ neskôr

v priebehu správneho konania. Vyhodnotením vyššie uvedených faktov, ktoré sú

zdokumentované a tvoria obsah spisového materiálu je bez pochybností isté, ţe členovia

konali s úmyslom zbaviť sa zodpovednosti za protiprávne konanie a za tým účelom neváhali

do prípadu zapojiť osobu, ktorá sa vo vozidle vôbec nenachádzala.

Ďalej ţalovaný poukázal na priebeh dokazovania, kde bolo zisťované, ktorú z osôb

členovia hliadky videli vozidlo riadiť. Z vykonania tohto úkonu je spracovaná

fotodokumentácia. Za vodiča vozidla bol vţdy označený obvinený. Týmto úkonom správny

orgán chcel vylúčiť moţnú zámenu v osobe vodiča. Uvedené dôkazy sú súčasťou spisového

materiálu. Taktieţ uviedol, ţe svedok K. a B. vo svojich tvrdeniach v otázke, ako si presadol

K. z miesta vodiča na miesto spolujazdca, a ako vystúpil ţalobca von z auta, rozchádzajú. Na

základe týchto výpovedí jednoznačne podľa ţalovaného vyplýva, ţe svedectvá oboch svedkov

nie sú dôveryhodné a svedčia o ich účelovosti. Tvrdenie súdu, ţe správne orgány nevypočuli

svedkov navrhnutých ţalobcom, ţalovaný povaţuje za neopodstatnené a taktieţ podľa

ţalovaného, konaním správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu zásady v nejasnostiach

v prospech obvineného. Ţalovaný zdôraznil, ţe jednou zo základných úloh Policajného zboru

je podľa o Policajnom zbore dohliadať na bezpečnosť

a plynulosť cestnej premávky, odhaľovať priestupky, zisťovať ich páchateľov a tieto

priestupky aj prejednávať. V zmysle § 8 ods. 1 cit. zákona sú policajti povinní dbať na česť,

váţnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto činnosťou

vznikla osobe bezdôvodná ujma, a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru

nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho sluţobnou činnosťou.

Na záver ţalovaný uviedol, ţe v danom prípade a uvedenej situácie bolo hodnoverným

spôsobom zistené a preukázané, ţe kaţdá z osôb nachádzajúcich sa vo vozidle bola

pod vplyvom alkoholu a je nelogické, aby hliadka polície, označovala za vodiča osobu, ktorá

vozidlo neriadila. Členovia hliadky videli, ako sa ţalovaný ku dverám spolujazdca pretláča

cez sedadlo spolujazdca. Na tomto zistení trvali od začiatku zistenia priestupku. Naopak

ţalobca a osoby, ktoré mali svedčiť v jeho prospech uţ na mieste kontroly konali tak,

aby za vodiča bola uznaná osoba, ktorá sa vo vozidle vôbec nenachádzala a ktorá na miesto

kontroly prišla na ich výzvu v snahe vydávať sa za vodiča vozidla.

Vzhľadom na uvedené, ţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok krajského súdu zrušil a rozhodnutie Krajského dopravného inšpektorátu Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. p.: KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa

27. októbra 2008 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I,

č. p.: ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa 09. septembra 2008 potvrdil.

Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie stotoţniac sa s argumentáciou

krajského súdu uviedol ,,ţe je vo veci potrebné vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhuje.

K svojej obrane uviedol, ţe je legitímna a ţalovaný nemôţe odmietnuť vykonanie ním

navrhnutých dôkazov s poukazom na ich pravdepodobný výsledok. Podľa ţalobcu, ţalovaný

svoje odvolanie zdôvodňuje len opätovným popisom situácie, ktorú vnímali policajní

príslušníci na mieste samom. Právne relevantne nezdôvodňuje, prečo nevykonal všetky

dostupné a potrebné dôkazy na skutkový priebeh zásahu políciou. Na záver uviedol,

ţe sa úplne stotoţňuje s rozhodnutím krajského súdu, ako aj s dôvodmi v ňom uvedenými,

a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Uviedol, ţe v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

a v medziach podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného

je plne dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

( ).

V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti ( ).

Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve

je ovládané dispozičnou zásadou ( ).

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Ak však správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej

veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov

( ) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia

nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať

zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym

orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy ( ).

Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,

súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych

sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií

je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť

informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,

s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť

uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,

má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých

sa zakladá.

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe ţaloby zákonnosť

rozhodnutia a postupu správneho organu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát č. p. KRP-91/DI-BCP-2008 zo dňa

27. októbra 2008 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, Okresný

dopravný inšpektorát Bratislava I, č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa

09. septembra 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu súdneho spisu,

ktorého súčasťou je priestupkový spis zistil, ţe ţalobca ako vodič dňa 16. júna 2008 v čase

o 01:20 hod. mal viesť osobné motorové vozidlo v Bratislave po Nábreţí gen. L. Svobodu od

PKO smerom k mostu Lafranconi. Pri zástavke MHD Lafranconi bolo vozidlo zastavené

hliadkou polície, kde pri následnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru bolo zistené, ţe

vodič vozidla bol pod vplyvom alkoholu, a tým porušil ako účastník cestnej premávky

ustanovenie o cestnej premávke v znení neskorších

predpisov, za čo bol rozhodnutím zo dňa 09. septembra 2008 č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-

2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát,

oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Lermontovova 1, uznaný vinným zo spáchania

priestupku podľa ustanovenia v znení účinnom do

31.12.2008, a podľa ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2008 tohto ustanovenia mu bola uloţená

sankcia – pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

akéhokoľvek druhu na dobu 15 mesiacov. Skutočnosti ako došlo k priestupku, sú popísané

v správe o výsledku objasňovania priestupku, ku ktorej sa ţalobca odmietol vyjadriť a tieţ ju

podpísať, z úradného záznamu Obvodného oddelenia PZ Staré mesto – západ, Bratislava I. zo

dňa 16. júna 2008 a zo zápisnice z ústneho prejednania priestupku zo dňa 09. septembra 2008.

Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal ţalobca odvolanie, ktoré ţalovaný

zamietol a rozhodnutie potvrdil.

Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či ţalobca spáchal priestupok, ako bolo zistené

prvostupňovým správnym orgánom, a či bol ţalovaný povinný doplniť dokazovanie

a vypočutie ďalších členov posádky osobného motorového vozidla Audi A4 EČ X.

v ustanovení definuje priestupok tak,

ţe: priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti

a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny

delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne

neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3 citovaného zákona).

V danom prípade ţalobca bol uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa v znení

účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého priestupku sa dopustí ten, kto vedie vozidlo v stave

vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholického

nápoja alebo užitím inej návykovej látky.

Podľa , ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy správneho poriadku.

To znamená, ţe povinnosťou správneho orgánu pri rozhodovaní v konaní

o priestupkoch je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3

správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho

poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné

predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby správny orgán

zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti

na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy

v konkrétnej veci.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti

bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci

tieţ vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne,

čo znamená, ţe musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu

vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť

v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).

Taktieţ výrok rozhodnutia musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom podľa

§ 58 ods. 1 písm. a/, b/, objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie

podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či:

a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,

b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku.

Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré

sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu.

Podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemoţno donucovať

( ).

Krajský súd dospel k záveru, ţe obidva správne orgány pri rozhodovaní nepostupovali

podľa ustanovení § 32 a 47 ods. 3 správneho poriadku a tieţ porušili zásadu in dubio pro reo

. Podľa krajského súdu sa oba orgány pridrţiavali iba výpovedí

policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Najvyšší súd po dôkladnom preštudovaní

súdneho a administratívneho spisu sa so závermi krajského súdu nestotoţnil majúc

za to, ţe správne orgány v preskúmavanej veci postupovali podľa zhora uvedených

zákonných ustanovení a zásad..

Je potrebné poznamenať, ţe súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v konkrétnej právnej veci posudzuje otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádza nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec

možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon posudzuje, či správny

orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Zistením skutkového stavu správny orgán určil subjekt, ktorý za priestupok zodpovedá

a následne určil rozsah zodpovednosti premietnutý do výšky uloţenej pokuty. Ţalovaný mal

pri rozhodovaní dostatočne preukázané, ţe to bol ţalobca, ktorý sa dopustil priestupku proti

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ,

za čo mu bola uloţená pokuta.

Nemoţno súhlasiť s tvrdením krajského súdu a ţalobcu o tendenčnosti

a jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho orgánu ani jeho tvrdením,

ţe nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci, lebo správny orgán nevykonal navrhovaný

dôkaz a vypočutie ďalších členov posádky sediacich s ním v motorovom vozidle. Taktieţ

nemoţno súhlasiť, ţe bola porušená zásada in dubio pro reo, pretoţe ţalobca tvrdil,

ţe neviedol motorové vozidlo a svedok K. tvrdí, ţe motorové vozidlo viedol.

Podľa najvyššieho súdu sa krajský súd v dostatočnej miere nevenoval obsahu

administratívneho spisu, keď skonštatoval, ţe príslušné orgány sa pridrţiavali iba výpovede

policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Vedenie vozidla p. Ing. Š. potvrdila vo

svojom úradnom zázname hliadka PZ, ktorá vykonávala jeho kontrolu a je súčasťou

administratívneho spisu.

Podľa názoru najvyššieho súd nemoţno mať pochybnosti o hodnovernosti úradného

záznamu členov hliadky PZ o priebehu priestupku, tak ako to vyplýva z administratívneho

spisu ţalovaného. Súčasťou administratívneho spisu je aj výstup alkotestu p. Ing. M. Š., ktorý

je v rámci konštantnej judikatúry najvyššieho súdu povaţovaný ako hodnoverný dôkaz.

V administratívnom spise je priloţené aj potvrdenie o zadrţaní vodičského oprávnenia Ing.

M. Š.. V rámci dokazovania prvostupňový správny orgán, tieţ vykonal dôkazný prostriedok

rekogníciu. Na základe rekognície obidvaja príslušníci hliadky PZ jednoznačne opoznali Ing.

M. Š., ako vodiča motorového vozidla Audi A4, EČ K..

Podľa , v ustanovení rekogníciou

(opätovné spoznanie) rozumieme dôkazný prostriedok, ktorý sa vykonáva vtedy,

ak je pre trestné konanie dôleţité, aby podozrivý obvinený, poškodený alebo svedok znovu

spoznali osobu alebo vec. Rekogníciu moţno vykonať aj podľa fotografií, prípadne s pouţitím

technických prostriedkov. K rekognícii treba vţdy pribrať nezúčastnenú osobu.

Ustanovenie § 32 správneho poriadku ukladajúce v prevej vete ods.1 správnemu

orgánu povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať

potrebné podklady pre rozhodnutie, mu zároveň dáva aj moţnosť vykonať aj dôkazy

účastníkmi nenavrhované (§ 32 ods. 1veta druhá správneho poriadku) – t. j. i rekogníciu

(§ 34 ods. 1 správneho poriadku) ako aj rozhodnúť o tom, ţe určitý dôkaz nie je potrebné

vykonať (§ 32 ods. 2 veta druhá správneho poriadku).

Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber

dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného

s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní,

ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch

zaloţené, a tieţ zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta

správneho poriadku). K hodnoteniu dôkazov v zmysle tejto zásady môţe pristúpiť správny

orgán len po tom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch.

Ich hodnotením dochádza správny orgán k záveru, ktoré skutočnosti na základe dôkazov

pre rozhodnutie významnejších a zákonných moţno povaţovať za pravdivé, a ktoré pravdivé

nie sú. Je nevyhnutné, aby na základe vykonaných dôkazov a dôkazov navrhnutých

účastníkom konania náleţite zistil všetky skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie, pretoţe len

vtedy môţe byť vydané rozhodnutie, ktoré je nielen v súlade so zákonom, ale aj spravodlivé.

K námietke ţalobcu, ţe v rámci dokazovania pred správnymi orgánmi nedošlo

k vypočutiu ostatných členov posádky, s ktorou námietku sa stotoţnil krajský súd, najvyšší

súd mal z administratívneho spisu preukázané, ţe spolujazdec P. odcestoval do USA

a spolujazdec S. do Írska. Najvyšší súd má za to, ţe obrana ţalobcu, zaloţená na jeho tvrdení,

ţe v inkriminovanom čase osobné motorové vozidlo zn. Audi A4, EČ X. neriadil, bola

v prospech ţalobcu potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov, spolujazdcov Z. K. a M. B.,

ktorí obaja sú v priateľskom vzťahu so ţalobcom. Avšak z výpovedi týchto dvoch svedkov,

ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, je nesporne preukázané, ţe vo svojich

tvrdeniach v dôleţitých otázkach, ako si presadol p. K. z miesta vodiča na miesto

spolujazdca, a ako vystúpil ţalobca von z auta, sa rozchádzajú.

Takto potom vychádzajúc z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi

a z ich skutkových zistení podľa názoru najvyššieho súdu z rozdielov týchto výpovedí

vyplýva, ţe svedectvá oboch svedkov nemoţno povaţovať za vierohodné, ale skôr

za účelové. Tým ţiadané doplnenie dokazovania v štádiu podania tohto návrhu by nesplnilo

svoj účel aj vzhľadom na zásadu účelnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania. Ako moţno

vidieť z obsahu administratívneho spisu, ţalobca od začiatku fabuloval a zavádzal

príslušníkov hliadky PZ, avšak títo od začiatku trvajú na svojom zistení, ktoré nebolo počas

celého konania hodnoverne spochybnené a výsluch svedkov P. a S. sa pre náleţité zistenie

skutočného stavu veci a objasnenie priestupku nejaví byť nevyhnutný.

Najvyšší súd okrem toho z administratívneho spisu zistil, ţe svedok K. netvrdil na

mieste, ţe viedol motorové vozidlo, ale aţ dodatočne pri výsluchu, pričom predtým spolu

hovoril so ţalobcom, čo svedok K. potvrdil aj vo svojej výpovedi a spolu boli u notára spísať

čestné prehlásenie. Taktieţ telefonicky privolal svojho spolubývajúceho pána K., ktorý

nepoţil alkoholické nápoje, aby tvrdil, ţe on viedol motorové vozidlo a chceli, aby tento

zobral na seba celý priestupok. K skutočnosti, ţe všetci členovia posádky motorového

vozidla mali preukázané po vykonaní dychovej skúške, ţe uţili alkoholické nápoje, najvyšší

súd uvádza, ţe členovia hliadky postupovali správne, keď vyzvali ostatných členov

motorového vozidla k vykonaniu dychovej skúšky, aby nedošlo k mareniu vyšetrovania

priestupkového konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc aj z tejto skutočnosti,

nemoţno mať pochybnosti o dôveryhodnosti záznamu policajnej hliadky, ako aj logickej

úvahy, ţe by bol označený za vodiča niekto iný ako ţalobca.

K uloţenej sankcii najvyšší súd zastáva názor, ţe prvostupňový správny orgán

pri ukladaní sankcií a určení ich druhov a výšky postupoval v súlade s ustanovením § 12

ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2008. Za priestupky proti

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, zo spáchania ktorých je ţalobca vinným (§ 22

ods. 1 písm. h/ v znení účinnom do 31.12.2008 - vedenie vozidla

v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil poţitím

alkoholického nápoja), bolo moţné podľa ustanovenia § 22 ods. 2 tohto zákona v znení

účinnom do 31.12.2008 (s poukazom na ustanovenie )

uloţiť sankciu - pokutu do výšky 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti do dvoch rokov.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia o priestupku, prvostupňový správny orgán okrem

iných skutočností, prihliadal na závaţnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania

a na jeho následky, na okolnosti za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia a na osobu

páchateľa. Správny orgán prihliadol najmä na okolnosti a počínanie účastníka konania.

Nerešpektovanie pokynu, výzvy, príkazu alebo poţiadavky policajta súvisiace s výkonom

jeho oprávnení, je moţné kvalifikovať ako závaţné porušenie základných pravidiel cestnej

premávky.

Ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach

vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali s obranou ţalobcu zaloţenou na tvrdeniach svedkov

Z. K. a M. B., ţe nebol vodičom kontrolovaného osobného vozidla, povaţujúc tieto za

účelové a smerujúce len k zbaveniu sa jeho zodpovednosti za protiprávne konanie. Najvyšší

súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu, ako aj ţalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náleţité

a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, ţe ţalovaný správny orgán sa vo svojom

rozhodnutí náleţitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, vznesenými

v jeho odvolaní.

Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu včítane pripojeného administratívneho

spisu posudzujúc zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie

administratívnej sankcie, podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány práva ţalobcu

pri ukladaní sankcie neporušili a správne aplikovali aj zásadu č. 6 Odporúčania Výboru

ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991.

Tvrdenia ţalobcu, ktorými sa snaţí spochybniť zákonnosť postupu ţalovaného

a správneho orgánu prvého stupňa, nemajú nijakú oporu v obsahu administratívneho spisu,

a preto podľa názoru najvyššieho súdu neboli dané zákonné dôvody pre zrušenie rozhodnutia

ţalovaného a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na vyššie uvedené

dospel k záveru, ţe námietky ţalovaného vznesené v odvolaní sú opodstatnené a nestotoţniac

sa s právnym posúdením veci krajským súdom uvedeným v jeho rozhodnutí, napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa veta druhá a

zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

s poukázaním na veta prvá a tak, ţe účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal

a ţalovanému v tomto konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. decembra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková