Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bb9/365306.e7b17d.pdf
PDF · 118.11 KB
No categories available
5Cdo/256/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 256/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. P., 2/ A. P., 3/ J. S.,
všetkých zastúpených JUDr. R. F., proti ţalovaným 1/ A.. P., 2/ P. P., 3/ Š. P., všetkých
zastúpených JUDr. A. V., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na
Okresnom súde Povaţská Bystrica, pod sp. zn.
4 C 74/2006, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 20. mája 2010, sp. zn. 4 Co 322/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovia 1/ aţ 3/ sú povinní zaplatiť ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho
konania v sume 90,45 € do rúk JUDr. A. V.V., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 8. septembra 2009, č.k. 4 C 74/2006-199
zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali určenia, ţe ţalobca 1/ je spoluvlastníkom
v podiele 1/16-iny, ţalobkyňa 2/ je spoluvlastníčkou v podiele 1/32-iny a ţalobkyňa 3/ je
spoluvlastníčkou v podiele 1/32-iny k častiam nehnuteľnosti parc. č. X., zapísanej na LV
č. X., kat. úz. H., a to k parc. č. X. o výmere 1016 m2, parc. č. X.
o výmere 160 m2, parc. č. X. o výmere 1151 m2 a parc. č. X. o výmere 539 m2, ako aj
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., kat. úz. H., parc. č. X. trvalé trávne porasty o výmere
1016 m2. Ţalobcovia 1/ aţ 3/ sa teda domáhali určenia, ţe sú spoluvlastníkmi nehnuteľností,
ktoré vznikli z pôvodnej pkn. parc. X., zapísanej vo vl. X., kat. úz. H. a ktoré boli
geometrickým plánom S. B. č. X.
z 24. marca 2004 odčlenené od pkn. parc. č. X. a zapísané na LV č. X. a LV č. X., kat.úz. H.,
a to parc. č. X. trvalé trávne porasty o výmere 1016 m2
na pôvodného ţalovaného 2/ O. P. a na LV č. X., parc. č. 1627/4 o výmere 1016 m2, parc. č.
X. o výmere 160 m2, parc. č. X. o výmere 1151 m2, a parc. č. X. o výmere 539 m2 na
pôvodného ţalovaného 1/ J. P.. Pôvodní ţalovaní 1/ a 2/ boli zapísaní na uvedených listoch
vlastníctva titulom osvedčenia vydaného
na Notárskom úrade JUDr. B. O. pod sp. zn. N 236/2005 z 21. októbra 2005. Ţalobcovia 1/ aţ
3/ vlastnícke právo k predmetným KN C parcelám odvodzovali od svojho právneho
predchodcu M. P., ktorý bol spoluvlastníkom pkn. parc. X. vo vl. X. kat. úz. H. v podiele
90/675 s tým, ţe jeho spoluvlastnícky podiel na zhora uvedenej pkn. parc. X. nadobudol
dedením otec ţalobcov A.. P., po ňom zdedili spoluvlastnícky podiel ţalobcovia 1/ aţ 3/.
Pôvodní ţalovaní 1/ a 2/ odvodzovali svoje vlastnícke právo k predmetným KN C parcelám
jednak od osvedčenia N 236/2005, ako aj
z tej skutočnosti, ţe vlastnícke právo nadobudli vydrţaním časti parc. X., ktorému
predchádzala reálna deľba k časti pkn. parc. X. k.ú. H.. Reálna deľba medzi niektorými
z pôvodných spoluvlastníkov pkn. parc. X. ako aj susediacich nehnuteľností.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, ţe právni predchodcovia ţalovaných 1/ aţ 3/
nadobudli vlastnícke právo k reálne vyčlenenej časti parc. X. vydrţaním ešte v roku 1960,
preto potom nemohol ţalobe ţalobcov 1/ aţ 3/ vyhovieť a určiť, ţe ţalobcovia 1/ aţ 3/ sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré majú zapísané na liste vlastníctva právni
nástupcovia po J. a A. P.. V závere svojho rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, ţe
geometrickým plánom č. X. z 21. augusta 2006 S. B. boli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
tohto sporu, ešte rozdelené a preto petit návrhu nezodpovedá skutočnému stavu tak, ako tento
vyplýva z výpisu z LV č. X. a X. k.ú. H.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, za pouţitia
ustanovenia § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, návrh ţalobcov ako nedôvodný
zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O. s. p .
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 20. mája 2010, sp. zn. 4 Co 322/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý
rozsudok zmenil tak, ţe ţalobcom 1/, 2/ a 3/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ a 3/
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 977,53 € do troch dní, k rukám
JUDr. A. V., advokátky v P.. V plnom rozsahu sa stotoţnil
so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe u ţalovaných 1/ aţ 3/ boli splnené
podmienky oprávnenej a nepretrţitej drţby v trvaní 10 rokov (§ 116, § 145 Občianskeho
zákonníka z roku 1950 - zákona č. 141/1950 Zb.), a preto rozsudok vo veci samej ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Mal za to, ţe vo výroku o náhrade trov konania
bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť podľa § 220 O.s.p. Konštatoval, ţe
predmetom sporu v danej veci bola určovacia ţaloba, ktorou sa ţalobcovia 1/ aţ 3/ domáhali
určenia spoluvlastníckych podielov presne označených nehnuteľností. V danej veci boli
úspešní ţalovaní 1/ aţ 3/, preto im patrí náhrada trov konania, a to trov spočívajúcich
v znalečnom a trov právneho zastúpenia. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne vychádzal
z neurčitej hodnoty sporu, avšak nesprávne priznal výšku náhrady trov konania. Mal za to, ţe
náhrada trov konania pozostáva z vyplatenej odmeny za znalečné vo výške 37,18 € a trov
právneho zastúpenia vo výške 940,35 €, spolu 977,53 €. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 3/, jeho
prípustnosť odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a § 237 písm. f) O.s.p. Namietali, ţe
postupom súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a ţe napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
K procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo podľa ich názoru tým, ţe v konaní
neboli vykonané nimi navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov H. G. a Š. L.), hoci súd vykonal
výsluch ţalovaným navrhovaných svedkov, čím podľa ich názoru bol porušený princíp
rovnosti účastníkov konania. K inej vade konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p došlo
podľa názoru ţalobcov 1/ aţ 3/ tým, ţe súd prvého stupňa pri výsluchu svedkov „fakticky“
nezabezpečil neovplyvniteľnosť svedkov, ktorých výpovede povaţovali súdy za kľúčové pri
posúdení skutkového stavu veci. Ďalej namietali, ţe súdy niţších stupňov nesprávne právne
posúdili skutkový stav veci, keď neprihliadli na svedecké výpovede O. P. a A. J., ktoré podľa
ich názoru vyvracajú jednoznačnosť záveru súdu prvého stupňa o dostatočnom zistení
skutkového stavu a jeho právnom posúdení. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na nové konanie
a rozhodnutie.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ uviedli, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov povaţujú za vecne
správne, vykonané dôkazy za dostatočne objasňujúce skutkový stav, ţe súdy správne
zhodnotili a odôvodnili právne posúdenie veci. Navrhli, aby dovolací súd dovolanie zamietol
a zároveň ţiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcov 1/ aţ 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
spočívajúca v tom, ţe ţalobcom sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom tým, ţe
vo veci neboli vykonané dôkazy, a to výsluchy nimi navrhovaných svedkov H. G. a Š. L.,
hoci vo vzťahu k ţalovanými navrhovaným svedkom boli realizované výsluchy, čím došlo
podľa ich názoru k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Občiansky súdny poriadok v § 18 zakotvuje princíp rovnosti. V tejto úprave vychádza
z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov
v konaní. Pod rovnakým postavením účastníkov pritom treba rozumieť také procesné práva
účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý súdny proces. Pod spravodlivým súdnym procesom
v ponímaní rovnakých práv treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní, t.j.
moţnosť uplatnenia práv, teda rovnakú moţnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, zúčastniť sa na procesných úkonoch, moţnosť oboznámiť sa
s obsahom spisu a pod. V súvislosti s námietkami dovolateľov dovolací súd zdôrazňuje, ţe
právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno
zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcov nie je ani
postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Pokiaľ ide o námietku ţalobcov 1/ aţ 3/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového
stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania
nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Dovolatelia svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.) tým, ţe súd prvého stupňa pri výsluchu svedkov fakticky
nezabezpečil neovplyvniteľnosť svedkov, ktorých výpovede povaţovali súdy
za kľúčové pri posúdení skutkového stavu veci.
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Ţalobcovia 1/ aţ 3/ ďalej namietali aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným 1/ aţ 3/ vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ aţ 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní 1/ aţ 3/ náhradu
trov dovolacieho konania uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd priznal ţalovaným 1/ aţ
3/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za 1 úkon právnej
sluţby, ktorú im poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcov (§ 14 ods. 1 písm.
b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11
ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške 83,24 eur, čo s náhradou výdavkov
za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] predstavuje spolu
90,45 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 8. decembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová