Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b7e/365600.33da58.pdf
PDF · 166.72 KB
No categories available
8Sžo/181/2010
Najvyšší súd 8Sžo/181/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: G. R., bytom v M., proti odporcovi:
Obvodný pozemkový úrad v Martine, so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 45,
v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.: ObPÚ-2008/01338-BLA
zo dňa 18.08.2008, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č.
k. 22Sp/88/2008 – 65 zo dňa 09.04.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k.
22Sp/88/2008 – 65 zo dňa 9. apríla 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
2
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-
2008/01338-BLA zo dňa 18.08.2008, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v reštitučnom
konaní podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„zák.č. 229/1991 Zb. alebo „zákon o pôde“).
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, ţe na základe doplneného dokazovania,
ktoré vo veci vykonal (v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžo 191/2009 zo dňa
17.12.2009) sa opätovne priklonil k názoru správneho orgánu. Mal za to, ţe písomné podanie
navrhovateľky zo dňa 19.03.1992 nebolo moţné posudzovať inak, ako ho posudzoval správny
orgán, t.j. ako uplatnenie nárokov v zmysle transformačného zákona. Podľa názoru súdu,
pozemkový úrad postupoval súladne so zákonom, keď listom č. 148/92 zo dňa 24.03.1992
odporučil navrhovateľke, aby sa so svojou ţiadosťou obrátila na Štátny majetok, š. p., Martin
a aby osobne navštívila poľnohospodársky podnik za účelom ozrejmenia si veci. Z uvedených
skutočností je zrejmé, ţe navrhovateľka si na Pozemkovom úrade v Martine v prekluzívnej
lehote uvedenej v § 13 zák.č. 229/1991 Zb. do 31.12.1992 žiaden reštitučný nárok
neuplatnila. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a bolo vecou
navrhovateľky, aby preukázala, ţe uplatnenie reštitučného nároku bolo odporcovi resp. jeho
právnemu predchodcovi skutočne doručené v tejto prekluzívnej lehote. Krajský súd ďalej
uviedol, ţe ani po opätovnom vypočutí navrhovateľky a svedka Ing. Š. – bývalého riaditeľa
Pozemkového úradu v Martine a súčasného zamestnanca odporcu nedospel k inému
právnemu záveru. Zdôraznil, ţe z jeho svedeckej výpovede nebolo preukázané tvrdenie, ţe
by nejakým spôsobom navrhovateľka osobne kontaktovala zamestnancov odporcu a ani zo
strany navrhovateľky nebol navrhnutý dôkaz na tvrdenie, ţe by sa kontaktovala s inými
zamestnancami pozemkového úradu ohľadne jej reštitučného nároku. Taktieţ na podporu
tohto záveru krajský súd poukázal, ţe ani k ţiadosti navrhovateľky zo dňa 19.03.1992
označenej ako prihláška neboli navrhovateľkou pripojené v prílohe ţiadne listiny, ktoré by
svedčili o tom, ţe ţiada vydať nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu a ktoré by
zároveň špecifikovala. Listiny, ktoré identifikujú nárok navrhovateľky ako vyplýva z podania
navrhovateľky zo dňa 11.08.2006 v počte 6 ks boli pripojené aţ k tomuto podaniu. Ako
pravdivé sa nepreukázalo tvrdenie navrhovateľky, ţe pracovníci Obvodného pozemkového
3
úradu v Martine ju mali usmerňovať, ţe na uplatnenie jej nároku je dosť času, pričom na toto
tvrdenie navrhovateľka ani nenavrhla vykonať ţiaden dôkaz. Krajský súd taktieţ uviedol, ţe
aj keď zo svedeckej výpovede Ing. Š. vyplynulo, ţe sa s navrhovateľkou stretol na
pozemkovom úrade v roku 2008, nebolo však preukázané, ţe išlo o konkrétny vzťah k veci,
resp. k ţiadosti navrhovateľky z r. 1992. Krajský súd nemal dôvod spochybniť svedeckú
výpoveď Ing. Š., keď popísal, akým spôsobom sa reštitučné nároky vybavovali a nevyplynulo
z jeho svedeckej výpovede a ani z okolností prípadu, ţe nejakým spôsobom by chcel
navrhovateľke poškodiť. Za daných okolností krajský súd dospel k záveru, ţe z podania
navrhovateľky zo dňa 19.03.1992 vyplýva, ţe navrhovateľka si uplatnila svoje nároky na
základe transformačného zákona. Preto odporca postupoval správne, keď návrh
navrhovateľky zamietol z dôvodu neuplatnenia reštitučného nároku v rámci zákonom
stanovenej prekluzívnej lehoty.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa
domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Ako dôvod odvolania uviedla, ţe krajský súd vyslovil nesprávny právny názor, keď
posúdil vec tak, ţe jej podanie zo dňa 19.03.1992 nebolo uplatnením reštitučného nároku
podľa zák.č. 229/1991 Zb. Poukázala, ţe jej výpovede krajský súd hodnotil ako účelové,
avšak nevedela z akého dôvodu a či vo vzájomnej súvislosti s výpoveďami Ing. Š., ktorý
podľa jej názoru svojimi výpoveďami nechcel predovšetkým poškodiť sám seba, a z tohto
dôvodu moţno povaţovať jeho výpovede k veci za účelové. Nešlo mu o to, či by poškodil
navrhovateľku alebo nie, svojim konaním chránil sám seba z dôvodov moţných postihov
v zmysle zákona o štátnej sluţbe a chránil svoju reputáciu ako bývalého riaditeľa úradu,
vďaka ktorého usmerneniam konala tak ako konala, v dôsledku čoho by teraz mala prísť
o nároky chránené Ústavou SR. Ďalej uviedla, ţe nemala iný dôvod stretnutia s Ing. Š. v r.
2008 ako vlastný reštitučný nárok. Okolnosti prípadu, najmä skutočnosť, ţe Ing. Š. bol spis
navrhovateľky po dlhých rokoch nečinnosti odobratý a pridelený inému zamestnancovi, ktorý
vo veci konal, svedčia v prospech navrhovateľky. Ďalšou okolnosťou svedčiacou v jej
prospech je, ţe ak by ju odporca nezavádzal šestnásť rokov a postupoval by v súlade s § 19
ods. 3 Správneho poriadku, konanie by musel zastaviť v lehote podľa Správneho poriadku
a potom by si navrhovateľka mohla uplatniť reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z. z. o
navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
4
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov.
Odporca sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 11.06.2010, v ktorom
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, ţe zo správneho spisu jednoznačne vyplýva,
ţe listom zo dňa 23.03.1992 navrhovateľka podala na Pozemkový úrad v Martine návrh na
začatie konania podľa transformačného zákona a nie podľa zák. č. 229/1991 Zb. Keďţe
z podania vyplývalo, ţe sa nejedná o správne konanie v kompetencii pozemkového úradu,
správny orgán nebol povinný vyzvať navrhovateľku na odstránenie nedostatkov podania
a upozorniť na dôsledky neodstránenia nedostatkov podania. Správny orgán nebol nečinný,
ale na návrh navrhovateľky odpovedal listom č. 148/1992 zo dňa 24.03.1992 a týmto
povaţoval vec za ukončenú, taktieţ povaţovala vec za ukončenú navrhovateľka, nakoľko sa
od uvedeného dátumu so správnym orgánom osobne ani písomne nekontaktovala. Túto
skutočnosť jednoznačne dokumentuje správny spis, v ktorom nie je ţiadny záznam o tejto
skutočnosti a dokladmi o korešpondencii navrhovateľky so správnym orgánom nedisponuje
ani navrhovateľka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§250s O.s.p. v spojení s § 10
ods.2 O.s.p./, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, ţe uvedenému odvolaniu nemoţno priznať úspech. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p.
s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. decembra 2010 (§ 156 ods.1
a ods.3 O.s.p.).
Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
5
Úlohou súdu prvého stupňa bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorým zamietol
návrh navrhovateľky v reštitučnom konaní podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb., a to z dôvodu jeho
neuplatnenia v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty upravenej v ustanovení § 13 cit. zákona.
Podľa ustanovenia § 13 ods.1 veta prvá a tretia zákona o pôde právo na vydanie
nehnuteľnosti podľa § 6 môţe oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992.
Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Podľa názoru odvolacieho súdu, lehotu stanovenú v § 13 ods. 1 zák. o pôde je
potrebné povaţovať za lehotu hmotnoprávnu, a to s poukazom na citovanú zákonnú
formuláciu „neuplatnením práva v lehote právo zanikne“.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu odporkyne, zistil, ţe dôvody uvádzané
navrhovateľkou nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Prvostupňový súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj
právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu
stotoţnil. V odvolacom konaní navrhovateľka nepredloţila také relevantné dôkazy, ktoré by
tieto závery spochybnili. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci je
nespornou skutočnosťou, ţe navrhovateľka si reštitučný nárok podľa zák.č. 229/1991 Zb.
v zákonnej lehote neuplatnila. Lehota na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva
k pozemku je lehotou prekluzívnou – prepadnou a jej márnym uplynutím právo – nárok
zaniká tak, ako je to uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Nedodrţanie takejto lehoty
nemoţno odpustiť, správny orgán aj súd na preklúziu musia prihliadať z úradnej povinnosti.
Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219
ods.1 O.s.p. potvrdil.
Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní neúspešnej navrhovateľke
nepriznal /§ 250k ods.1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p./.
6
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 9. decembra 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská