Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/181/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: G. R., bytom v M., proti odporcovi:

Obvodný pozemkový úrad v Martine, so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 45,

v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.: ObPÚ-2008/01338-BLA

zo dňa 18.08.2008, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č.

k. – 65 zo dňa 09.04.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k.

– 65 zo dňa 9. apríla 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-

2008/01338-BLA zo dňa 18.08.2008, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v reštitučnom

konaní podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len

„ alebo „zákon o pôde“).

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, ţe na základe doplneného dokazovania,

ktoré vo veci vykonal (v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

17.12.2009) sa opätovne priklonil k názoru správneho orgánu. Mal za to, ţe písomné podanie

navrhovateľky zo dňa 19.03.1992 nebolo moţné posudzovať inak, ako ho posudzoval správny

orgán, t.j. ako uplatnenie nárokov v zmysle transformačného zákona. Podľa názoru súdu,

pozemkový úrad postupoval súladne so zákonom, keď listom č. 148/92 zo dňa 24.03.1992

odporučil navrhovateľke, aby sa so svojou ţiadosťou obrátila na Štátny majetok, š. p., Martin

a aby osobne navštívila poľnohospodársky podnik za účelom ozrejmenia si veci. Z uvedených

skutočností je zrejmé, ţe navrhovateľka si na Pozemkovom úrade v Martine v prekluzívnej

lehote uvedenej v do 31.12.1992 žiaden reštitučný nárok

neuplatnila. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a bolo vecou

navrhovateľky, aby preukázala, ţe uplatnenie reštitučného nároku bolo odporcovi resp. jeho

právnemu predchodcovi skutočne doručené v tejto prekluzívnej lehote. Krajský súd ďalej

uviedol, ţe ani po opätovnom vypočutí navrhovateľky a svedka Ing. Š. – bývalého riaditeľa

Pozemkového úradu v Martine a súčasného zamestnanca odporcu nedospel k inému

právnemu záveru. Zdôraznil, ţe z jeho svedeckej výpovede nebolo preukázané tvrdenie, ţe

by nejakým spôsobom navrhovateľka osobne kontaktovala zamestnancov odporcu a ani zo

strany navrhovateľky nebol navrhnutý dôkaz na tvrdenie, ţe by sa kontaktovala s inými

zamestnancami pozemkového úradu ohľadne jej reštitučného nároku. Taktieţ na podporu

tohto záveru krajský súd poukázal, ţe ani k ţiadosti navrhovateľky zo dňa 19.03.1992

označenej ako prihláška neboli navrhovateľkou pripojené v prílohe ţiadne listiny, ktoré by

svedčili o tom, ţe ţiada vydať nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu a ktoré by

zároveň špecifikovala. Listiny, ktoré identifikujú nárok navrhovateľky ako vyplýva z podania

navrhovateľky zo dňa 11.08.2006 v počte 6 ks boli pripojené aţ k tomuto podaniu. Ako

pravdivé sa nepreukázalo tvrdenie navrhovateľky, ţe pracovníci Obvodného pozemkového

3

úradu v Martine ju mali usmerňovať, ţe na uplatnenie jej nároku je dosť času, pričom na toto

tvrdenie navrhovateľka ani nenavrhla vykonať ţiaden dôkaz. Krajský súd taktieţ uviedol, ţe

aj keď zo svedeckej výpovede Ing. Š. vyplynulo, ţe sa s navrhovateľkou stretol na

pozemkovom úrade v roku 2008, nebolo však preukázané, ţe išlo o konkrétny vzťah k veci,

resp. k ţiadosti navrhovateľky z r. 1992. Krajský súd nemal dôvod spochybniť svedeckú

výpoveď Ing. Š., keď popísal, akým spôsobom sa reštitučné nároky vybavovali a nevyplynulo

z jeho svedeckej výpovede a ani z okolností prípadu, ţe nejakým spôsobom by chcel

navrhovateľke poškodiť. Za daných okolností krajský súd dospel k záveru, ţe z podania

navrhovateľky zo dňa 19.03.1992 vyplýva, ţe navrhovateľka si uplatnila svoje nároky na

základe transformačného zákona. Preto odporca postupoval správne, keď návrh

navrhovateľky zamietol z dôvodu neuplatnenia reštitučného nároku v rámci zákonom

stanovenej prekluzívnej lehoty.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa

domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Ako dôvod odvolania uviedla, ţe krajský súd vyslovil nesprávny právny názor, keď

posúdil vec tak, ţe jej podanie zo dňa 19.03.1992 nebolo uplatnením reštitučného nároku

podľa Poukázala, ţe jej výpovede krajský súd hodnotil ako účelové,

avšak nevedela z akého dôvodu a či vo vzájomnej súvislosti s výpoveďami Ing. Š., ktorý

podľa jej názoru svojimi výpoveďami nechcel predovšetkým poškodiť sám seba, a z tohto

dôvodu moţno povaţovať jeho výpovede k veci za účelové. Nešlo mu o to, či by poškodil

navrhovateľku alebo nie, svojim konaním chránil sám seba z dôvodov moţných postihov

v zmysle zákona o štátnej sluţbe a chránil svoju reputáciu ako bývalého riaditeľa úradu,

vďaka ktorého usmerneniam konala tak ako konala, v dôsledku čoho by teraz mala prísť

o nároky chránené SR. Ďalej uviedla, ţe nemala iný dôvod stretnutia s Ing. Š. v r.

2008 ako vlastný reštitučný nárok. Okolnosti prípadu, najmä skutočnosť, ţe Ing. Š. bol spis

navrhovateľky po dlhých rokoch nečinnosti odobratý a pridelený inému zamestnancovi, ktorý

vo veci konal, svedčia v prospech navrhovateľky. Ďalšou okolnosťou svedčiacou v jej

prospech je, ţe ak by ju odporca nezavádzal šestnásť rokov a postupoval by v súlade s § 19

ods. 3 Správneho poriadku, konanie by musel zastaviť v lehote podľa Správneho poriadku

a potom by si navrhovateľka mohla uplatniť reštitučný nárok podľa o

navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

4

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v znení neskorších predpisov.

Odporca sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 11.06.2010, v ktorom

navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, ţe zo správneho spisu jednoznačne vyplýva,

ţe listom zo dňa 23.03.1992 navrhovateľka podala na Pozemkový úrad v Martine návrh na

začatie konania podľa transformačného Keďţe

z podania vyplývalo, ţe sa nejedná o správne konanie v kompetencii pozemkového úradu,

správny orgán nebol povinný vyzvať navrhovateľku na odstránenie nedostatkov podania

a upozorniť na dôsledky neodstránenia nedostatkov podania. Správny orgán nebol nečinný,

ale na návrh navrhovateľky odpovedal listom č. 148/1992 zo dňa 24.03.1992 a týmto

povaţoval vec za ukončenú, taktieţ povaţovala vec za ukončenú navrhovateľka, nakoľko sa

od uvedeného dátumu so správnym orgánom osobne ani písomne nekontaktovala. Túto

skutočnosť jednoznačne dokumentuje správny spis, v ktorom nie je ţiadny záznam o tejto

skutočnosti a dokladmi o korešpondencii navrhovateľky so správnym orgánom nedisponuje

ani navrhovateľka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací / v spojení s

ods.2 /, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, ţe uvedenému odvolaniu nemoţno priznať úspech. Rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia vety prvej

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. decembra 2010 (§ 156 ods.1

a ods.3 ).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

5

Úlohou súdu prvého stupňa bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti

preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorým zamietol

návrh navrhovateľky v reštitučnom konaní podľa , a to z dôvodu jeho

neuplatnenia v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty upravenej v ustanovení § 13 cit. zákona.

Podľa ustanovenia § 13 ods.1 veta prvá a tretia zákona o pôde právo na vydanie

nehnuteľnosti podľa § 6 môţe oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992.

Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, lehotu stanovenú v § 13 ods. 1 zák. o pôde je

potrebné povaţovať za lehotu hmotnoprávnu, a to s poukazom na citovanú zákonnú

formuláciu „neuplatnením práva v lehote právo zanikne“.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom

krajského súdu, vrátane administratívneho spisu odporkyne, zistil, ţe dôvody uvádzané

navrhovateľkou nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Prvostupňový súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj

právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle v celom rozsahu

stotoţnil. V odvolacom konaní navrhovateľka nepredloţila také relevantné dôkazy, ktoré by

tieto závery spochybnili. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci je

nespornou skutočnosťou, ţe navrhovateľka si reštitučný nárok podľa

v zákonnej lehote neuplatnila. Lehota na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva

k pozemku je lehotou prekluzívnou – prepadnou a jej márnym uplynutím právo – nárok

zaniká tak, ako je to uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Nedodrţanie takejto lehoty

nemoţno odpustiť, správny orgán aj súd na preklúziu musia prihliadať z úradnej povinnosti.

Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219

ods.1 potvrdil.

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní neúspešnej navrhovateľke

nepriznal / v spojení s /.

6

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 9. decembra 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská