Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžo/136/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemkovej PhD. a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci navrhovateľa: A.. Š., bytom K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Lučenci, Námestie republiky č. 26, Lučenec, za účasti: 1/ E. B. rod. Š., bytom P., 2/ Z. N., rod. Š., bytom L., 3/ T. K., rod. I., bytom R. a 4/ J. I., bytom P., o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia odporcu č. zo dňa 20. februára 2009, konajúc o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -33 zo dňa 22. januára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. -33 zo dňa 22. januára 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie odporcu

uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorým odporca nepriznal navrhovateľovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území P. a nepriznal mu ani právo na náhradu pre nesplnenie zákonnej podmienky uvedenej v o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých

2

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „ reštitučný zákon“) .

O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že navrhovateľovi, ktorý

v konaní nemal úspech ich náhradu nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, že zo strany odporcu nedošlo k porušeniu zákona a v konaní bolo preukázané, že v danom prípade došlo k vydaniu tých istých pozemkov iba na jedného dediča (J. I. – dediča po jednom z troch detí pôvodného vlastníka J. Š.) podľa , čím nebola splnená základná podmienka pre navrátenie vlastníctva podľa uvedená v . Predmetné pozemky teda boli už v čase podania žiadosti navrhovateľov podľa vo vlastníctve J.I. (nie vo vlastníctve štátu) a reštitučný zákon vo svojich ustanoveniach nerieši spôsob vysporiadania medzi pôvodne oprávnenými osobami, ale rieši iba navrátenie vlastníctva k pozemkom, k nehnuteľnostiam, ktoré prešli v rozhodnom období na štát alebo inú právnickú osobu spôsobom uvedeným v zákona. Na záver súd uviedol, že postup pri vydaní rozhodnutí zo dňa 29.04.1999, keď celý podiel pôvodného vlastníka J. Š. na nehnuteľnostiach bol vydaný iba jednému z dedičov, bol v súlade s ust.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie navrhovateľ a z jeho obsahu

vyplýva, že žiada napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že vlastnícke právo bolo priznané len jednému z dedičov, ktorým bola M. I., rod. Š., najmladšia dcéra pôvodného vlastníka J.Š., pričom pôvodný vlastník mal ešte dvoch synov, a to A., ktorý zomrel dňa 10.09.1989 a J.Š., ktorý zomrel dňa 27.03.1993, ktorí mali tiež nárok na reštitučný majetok. Keďže títo už nežijú, nárok na dedičstvo majú ich deti – vnuci pôvodného vlastníka, ktorými sú účastníci konania. Obvodný pozemkový úrad v Lučenci opakovane koná proti právam ostatných dedičov a uprednostňuje len jedného, aj keď si títo uplatnili reštitučný nárok podľa v stanovenej lehote a rozhodol napriek tomu, že terajší vlastník pozemkov J.I. súhlasil s tým, aby pozemky po pôvodnom vlastníkovi boli rozdelené na všetky jeho deti, resp. ich právnych nástupcov v podieloch podľa zákona. Namietal, že Obvodný pozemkový úrad nerozhodol správne, ak priznal vlastnícke právo na reštituovaný majetok J.I. rozhodnutím č. 99/45-7/POZ-Vs zo dňa 29.04.1999, právoplatným dňa 02.06.1999 ako dedičovi po M. I., ktorá mala nárok len na podiel 1/3.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdiť a odvolanie navrhovateľa zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľovi nebolo možné vydať nehnuteľnosti, na ktoré si uplatnil reštitučný nárok podľa z dôvodu, že na tie isté nehnuteľnosti si na bývalom Pozemkovom úrade v Lučenci uplatnila nárok dňa 15.04.1992 podľa M.I., rod. Š., ktorá bola dcérou pôvodného vlastníka a v priebehu konania dňa 13.08.1994 zomrela. Okresný úrad v Lučenci,

3

odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva svojimi rozhodnutiami č. 99/45-7/POZ-Vs zo dňa 29.04.1999 (právoplatné dňa 02.06.1999) a č. 99/45-6/POZ-Vs zo dňa 29.04.1999 (právoplatné dňa 02.06.1999) priznal vlastnícke právo dedičovi po nebohej, synovi J. I. na základe uznesenia o dedičstve D 1183/94, zo dňa 28.11.1994, pri vydávaní ktorých bral zreteľ na ustanovenie O tom, že predmetné nehnuteľnosti boli vydané J.I. podľa osobitného predpisu () zistil Obvodný pozemkový úrad v Lučenci z listov vlastníctva, ktoré boli v rámci identifikácie parciel zaslané na obvodný pozemkový úrad a následne zo spisového materiálu Okresného úradu v Lučenci, ktorý je uložený v archíve. Do kompetencie odporcu nespadá prerozdeľovanie reštituovaného majetku podľa dedičských podielov a je len na J. I. ako budú usporiadané podiely medzi ostatných právnych nástupcov po J. Š..

Účastníci konania v 1. až 4. rade sa k odvolaniu navrhovateľa pripojili a súhlasili

s ním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. v spojení s a nasl. , vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia (, ) bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. zo dňa 20.02.2009, ktorým nevyhovel reštitučnému nároku oprávnených osôb podľa pre nesplnenie podmienky uvedenej v tohto zákona, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie mu predchádzajúce najmä z pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom

je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období, vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadoch straty majetku.

Najvyšší súd k interpretácii zákona o navrátení vlastníctva uvádza, že aj v tomto

prípade ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát, a jeho orgány a obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých

4

ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne, a že sa musí uspokojiť len s nápravou k niektorým.

o navrátení vlastníctva k pozemkom v ustanovení upravuje

navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu ( a až 39 ). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond.

Kto je oprávnenou osobou určuje ustanovenie

Podľa právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 písm. c/ citovaného reštitučného zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo

k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v ods. 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.

Podľa povinnými osobami sú právnické osoby,

ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.

Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba

do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne (§ 5 ods. 1 zákona).

Ustanovenie § 2 ods. 2 vyššie citovaného zákona upravuje poradie oprávnených osôb.

Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im nárok) za predpokladu, že sú občanmi Slovenskej republiky a žijú. Delenie na rovnaké diely prichádza do úvahy vtedy, ak nárok prešiel na viac oprávnených osôb.

5

Vlastnícke právo k pozemkom alebo jeho častiam nemožno navrátiť, ak

a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby a právnickej osoby, okrem povinnej osoby

(§ 4 ods. 1) (§ 6 ods. 1 citovaného zákona).

Súd z obsahu spisového materiálu zistil, že pôvodný vlastník J.Š. (starý otec

žiadateľov – zomrel dňa 09.08.1957), ktorého nehnuteľnosti boli skonfiškované podľa nariadenia SNR č. , mal tri deti: dcéru M.I. rod. Š., ktorá zomrela dňa 13.08.1994, a synov A.Š., ktorý zomrel dňa 10.09.1989 a J.Š., ktorý zomrel dňa 27.03.1993. Navrhovateľ a ďalší účastníci sú ich deťmi. Ďalej zistil, že navrhovateľ si ako oprávnená osoba podaním zo dňa 15.11.2004 uplatnil reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území P. uvedeným vo výroku rozhodnutia, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa – konfiškácia, po pôvodnom vlastníkovi J. Š. podľa ustanovenia O predmetných parcelách však bolo už rozhodované podľa v znení neskorších predpisov (zákon o pôde) a žiadané nehnuteľnosti boli vydané J.I., synovi a dedičovi po nebohej M.I., rod. Š. v celosti, ktorá si ich podľa uvedeného zákona uplatnila a zomrela v priebehu správneho konania. Išlo o rozhodnutia číslo: 99/45-6/POZ-Vs zo dňa 29.04.1999 a číslo: 99/45-7/POZ-Vs obidve zo dňa 29.4.1999, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 02.06.1999.

Je nepochybné, že správny orgán posudzoval nárok navrhovateľa podľa zákona

č. a súd prvého stupňa, ktorý preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a postupu, ktorý mu predchádzal dospel k záveru, že je v súlade so zákonom.

Odvolací súd považuje za správny výklad právnej normy ustanovenia § 1 zákona

č. o navrátení vlastníctva súdom prvého stupňa a správnym orgánom v tom, že ak žiadané nehnuteľnosti boli vydané podľa osobitného predpisu (zákona o pôde) v rozsahu celého podielu pôvodného vlastníka iba jednému z dedičov, J. I., nedošlo k splneniu základnej podmienky na navrátenie vlastníctva podľa navrhovateľom, keďže v čase uplatnenia nároku boli už v jeho vlastníctve a nie vo vlastníctve štátu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že J. I. má v súčasnosti záujem na vysporiadaní medzi pôvodne oprávnenými osobami, čo je však predmetom iného konania. V predmetnom konaní mohol odporca rozhodnúť len o uplatnenom reštitučnom nároku navrhovateľa podľa zákona o navrátení vlastníctva a o tom aj rozhodol.

Pokiaľ krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil,

rozhodol vo veci skutkovo a právne správne, preto odvolací súd jeho rozsudok podľa v spojení s a s , potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení s a v spojení s a navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

6

V Bratislave dňa 14. decembra 2010

JUDr. Jana Z e m k o v á PhD. , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková