Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžo/72/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a Mgr. Petra Melichera, v právnej

veci žalobcu: U. S., zastúpená advokátkou A. D. S., proti žalovanému: Slovenská obchodná

inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská č. 32,

Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia postupu a rozhodnutia

žalovaného č. zo dňa 3. novembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave č. k. -37 zo dňa 23. septembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave

č.k. -37 zo dňa 23. septembra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. zo dňa 3. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu SOI

so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj, č. F/116/2/2009 zo dňa 1. júla 2009 v časti výroku

o výške uloženej pokuty za porušenie povinností podľa a Z.z

mení tak, že u k l a d á spoločnosti U. S. pokutu vo výške 100,- Eur.

Vo zvyšnej časti rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -37 zo dňa

23. septembra 2010 p o t v r d z u j e.

2

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Trnave bola zamietnutá žaloba podľa

(ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu žalovaného

č. zo dňa 3. novembra 2009, ktorým tento potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI) so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj č. F/116/2/2009

zo dňa 1. júla 2009, ktorým bola žalobcovi podľa o ochrane

nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane

nefajčiarov“) uložená pokuta vo výške 331,- Eur pre porušenie povinnosti upozorniť

verejnosť na zákaz fajčenia bezpečnostným a zdravotným označením, ktoré musí byť

umiestnené na viditeľnom mieste, teda § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov, nakoľko

pri kontrole zo dňa 19. mája 2009 bolo v prevádzkovej jednotke žalobcu Svietidlá zistené,

že prevádzková jednotka nebola označená bezpečnostným zdravotným označením podľa

prílohy č. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o požiadavkách

na zaistenie bezpečnostného a zdravotného označenia pri práci (ďalej len „nariadenie vlády

č. “) a pre porušenie povinnosti na viditeľnom mieste umiestniť oznam

s informáciou, kde a na ktorých kontrolných orgánoch je možné podať oznámenie

o porušovaní zákona o ochrane nefajčiarov, teda za porušenie § 8 ods. 4 zákona o ochrane

nefajčiarov.

Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd konštatoval,

že správne orgány vo veci správne právne posúdili ustanovenia zákona o ochrane nefajčiarov.

Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia, ktorú odôvodnil tým, že výklad

žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca trval na tom, že prevádzka bola

vždy nefajčiarska a nedostatky, na ktoré bol žalobca upozornený, boli ihneď odstránené,

pričom išlo len o vylepenie tabuľky a o oznam, kde je možné podať oznámenie o porušovaní

zákona. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že skutočnosť, že žalobca hneď odstránil

protiprávny stav, nemôže mať vplyv na to, že došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákonnej

povinnosti. Krajský súd takisto poukázal na zákon o ochrane nefajčiarov, stanovujúci

3

jednoznačne upozorňovaciu a informačnú povinnosť zodpovedného subjektu a na skutočnosť,

že žalovaný uložil žalobcovi pokutu v minimálne možnej výške, pričom prihliadol najmä

na závažnosť porušenia povinnosti, čas trvania a na vzniknuté alebo hroziace škodlivé

následky porušenia povinnosti. O náhrade trov konania rozhodol podľa

tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil

a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že v jeho prípade išlo

o nefajčiarsku prevádzku, preto považuje uloženie pokuty vo výške 331,- Eur za nesprávne

a zle vyhodnotené a má ta to, že zákonodarca takto nechcel a nemal v úmysle vysvetľovať

zákon.

Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu zo dňa

18. novembra 2010 je toho názoru, že rozsudok krajského súdu bol vydaný na základe

spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu, v súlade s platnými právnymi predpismi

a na základe správneho právneho posúdenia veci, je vo výroku vecne správny,

a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol

žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na posúdenie zisteného skutkového stavu,

naďalej zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. K námietkam žalobcu uviedol, že

povinnosti v zmysle § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane nefajčiarov sa vzťahujú na všetky

predajne bez ohľadu na to, či boli fajčiarske alebo nefajčiarske. Ďalej uviedol, že zákon

v o ochrane nefajčiarov v ustanovení § 10 ods. 6 v súvislosti s porušením ustanovení § 8 ods.

3 a 4 ukladá správnemu orgánu povinnosť uložiť pokutu od 331,- Eur do 3 319,- Eur.

Skutočnosť, že žalovaný zistený nedostatok ihneď odstránil, pritom nemožno považovať za

skutočnosť, ktorá by ho zbavovala zodpovednosti za porušenie zákona, nakoľko odstránenie

zistených nedostatkov je povinnosťou kontrolovanej osoby vyplývajúcou z ustanovenia § 7

ods. 3 o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa. Žalovaný je tak toho názoru, že v uvedenom prípade konal v plnom súlade so

zákonom a námietky žalobcu pokladá za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania bez pojednávania v súlade s

a dospel k záveru, že odvolanie je z časti dôvodné a preto je potrebné napadnutý rozsudok

4

Krajského súdu v Trnave zmeniť v súlade s veta prvá a veta

prvá .

Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil, že podkladom pre vydanie

rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam o vykonanej kontrole

a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 19. mája 2009 inšpektormi SOI, preukazujúci

porušenie povinností podľa § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane nefajčiarov, ktorý bol podpísaný

bez pripomienok vedúcou prevádzkarne. V inšpekčnom zázname sa uvádza,

že v kontrolovanej prevádzke chýba upozornenie pre verejnosť na zákaz fajčenia

bezpečnostným a zdravotným označením v zmysle prílohy č. 2 k nariadeniu vlády

č. a oznam s informáciou, kde a na ktorých kontrolných orgánoch je možné

podať oznámenie o porušovaní tohto zákona. Vo vysvetlivke k inšpekčnému záznamu vedúca

prevádzkarne uvedené zistenia nespochybnila a uviedla, že „Piktogram o zákaze fajčenia som

doplnila na dvere predajne a oznam o kontrolných orgánoch doplním v priebehu dňa“.

Podľa § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov, fyzická osoba-podnikateľ a právnická

osoba, ktoré prevádzkujú zariadenia, v ktorých je zakázané fajčenie, sú povinní upozorniť

verejnosť na zákaz fajčenia bezpečnostným a zdravotným označením, ktoré musí byť

umiestnené na viditeľnom mieste. Označenie musí spĺňať všeobecné minimálne požiadavky

na značky ustanovené v prílohe č. 2 k nariadeniu vlády č. 387/2006 Z.z

Podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane nefajčiarov, v priestoroch, kde je podľa § 7 zákaz

fajčenia, musí byť na viditeľnom mieste umiestnený oznam s informáciou, kde a na ktorých

kontrolných orgánoch, ktoré sú podľa § 9 povinné vykonávať kontrolu dodržiavania tohto

zákona, je možné podať oznámenie o porušovaní tohto zákona.

Podľa § 7 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane nefajčiarov, sa zakazuje fajčiť v úradných

budovách, v uzavretých verejne prístupných priestoroch všetkých typov predajní, v divadlách,

v kinách, na výstaviskách, v múzeách a galériách.

Podľa § 2 ods. 4 písm. j) sa predajňou rozumie vymedzený, uzavretý priestor, stály

architektonický objekt určený na predaj tovaru spotrebiteľom.

5

Skutkový stav bol v konaní spoľahlivo zistený a žalobca skutkové zistenia nenamietal,

odvolací súd však poukazuje na to, že zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov je potrebné

preskúmať nielen z formálnej stránky, ale aj z materiálnej, so zreteľom na zásadu

proporcionálnosti a spravodlivosti.

Ústavný súd v uznesení č. -13 z 27. októbra 2007, poukazuje na to,

že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom

v zákonných právnych predpisoch, pričom obzvlášť citeľný je tento negatívny jav v odvetví

práva správneho. Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia

pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy

svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu

činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii

normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi

jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou

požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4

).

Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie zákonov

musí byť v súlade s , v danom prípade s jej článkom 1 ods. 1. Právna istota

a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú

v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne

a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca v záujme

generálnej prevencie chcel prísnosťou a výlučnosťou sankcie chrániť závažný verejný záujem.

Súd je však pri ukladaní sankcie povinný vychádzať z princípu prísne individuálnej

zodpovednosti za skutok, ktorý má svoju mieru závažnosti a dôsledkov. Nijaký právny

poriadok nemôže regulovať všetky situácie, ktoré môžu nastať pri uplatňovaní právnej

úpravy. Každý právny poriadok sa môže uplatniť vo všetkých prípadoch iba vtedy, ak sa

právna úprava dotvorí výkladom práva. Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý

rozum. K dôležitým materiálnym znakom právneho štátu je aj existencia kritérií, podľa

ktorých sa vysvetľuje a uplatňuje každá právna norma (cit. Drgonec: Slovenskej

republiky - Komentár, Heuréka 2004, str. 57 - 58).

Každú právnu normu je potrebné vnímať ako súčasť určitého celku právnych noriem,

ktoré tvoria ustanovenie právneho predpisu, a nie je možné ich vykladať izolovane,

6

bez ohľadu na jednotnosť/homogénnosť právneho poriadku štátu, ktorý ukladá dodržiavanie

jednotlivých zásad pre výber druhu a výšky sankcie za spáchaný skutok. Je potrebné,

aby zámer zákonodarcu pri tvorbe právnej úpravy a regulácie jej predmetu predpokladal

aj takýto postup orgánov výkonnej moci (a teda aj správnych orgánov) povinných ho naplniť.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je v rozpore so zásadami ukladania sankcií uloženie pokuty

vo vyššej výške za menej závažné konanie. Z tohto dôvodu nemožno nechať napríklad

bez povšimnutia ani predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť Ústredného inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorý rozhodnutím č. S. zo dňa 23. septembra 2009 potvrdil

rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove č. P. zo dňa 1. júla 2008 o uložení pokuty za

porušenie informačnej povinnosti uvedenej v ustanovení

o ochrane spotrebiteľa vo výške v prepočte 166,30 Eur, za neuvedenie ceny predávaného

výrobku, o čom tento senát v nedávnej dobe rovnako rozhodoval a ktoré považoval za

závažné porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa. So zreteľom na zásadu proporcionality,

ktorá predpokladá vyváženú aplikáciu sankcií zodpovedajúcu záujmom štátu

reprezentovaného v tomto prípade Slovenskou obchodnou inšpekciou a záujmom jednotlivca

- podnikateľa, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že pokuta vo výške 331,-

Eur je zjavne neprimeraná povahe skutku žalobcu, ktorý síce porušil ustanovenia zákona

o ochrane nefajčiarov, avšak so zreteľom na okolnosti prípadu miera závažnosti tohto

porušenia zjavne prevyšuje dôsledky vyvolané uložením sankcie, čo aj na dolnej hranici

sadzby pokuty stanovenej zákonom.

Odvolací súd dospel k záveru, že v prípade správneho deliktu žalobcu je potrebné

prihliadať na všeobecné zásady ukladania sankcií v rámci verejného práva.

Odvolací súd má za to, že v prípade ukladania sankcie je nutné zachovať

individualizáciu sankcie vzhľadom na konkrétny prípad a posúdiť všetky okolnosti prípadu

tak, aby uložená sankcia bola primeraná povahe spáchaného skutku a zabezpečovala ochranu

spoločnosti. Informačnú a oznamovaciu povinnosť, tak ako ju žalobca porušil zaviedol zákon

č. , ktorý novelizoval zákon o ochrane nefajčiarov s účinnosťou od 1. apríla

2009. definoval pojem predajne, menil ustanovenie

a zaviedol informačnú povinnosť podľa § 8 ods. 4 tohto zákona. Správny orgán pri určovaní

pokút podľa §10 ods. 9 zákona o ochrane nefajčiarov prihliada na závažnosť porušenia

povinností, čas trvania a na vzniknuté alebo hroziace škodlivé následky na zdravie, preto je

potrebné zohľadniť krátku dobu, ktorá uplynula odo dňa účinnosti novely ku dňu vykonania

7

kontroly dňa 19. mája 2009 ako okolnosť osobitného zreteľa podmieňujúcu určenie výšky

pokuty. Krátkosť trvania protiprávneho stavu, ako aj to, že žalobca zistený nedostatok

čiastočne ihneď odstránil, pričom preukázateľne nedošlo k negatívnym dôsledkom konania

žalobcu, nakoľko ochrana zdravia ľudí ohrozená nebola a nehrozili škodlivé následky

na zdravie, nebolo zistené ani nedodržanie povinnosti odstrániť zistený nedostatok, pokuta

bola uložená bez využitia možnosti upozornenia na zistený nedostatok so stanovením lehoty

na jeho odstránenie, k čomu je kontrolný orgán vždy oprávnený, má odvolací súd za to,

že tieto okolnosti odôvodňujú zníženie uloženej pokuty aj pod minimálnu výšku stanovenú

v § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca

klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym

poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v priestupkových

veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a dospel k záveru,

že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.

Správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia o uloženej sankcii rozhoduje v plnej

jurisdikcii. Ak zistí, že pokuta uložená správnym orgánom podľa ustanovenia zákona je

vo vzťahu ku skutku žalobcu zjavne neprimeraná a porušujúca princíp proporcionality, musí

na túto skutočnosť ako orgán zaručujúci nielen zákonné ale aj spravodlivé posúdenie veci

prihliadnuť. Keďže pre posúdenie výšky sankcie a jej uloženie predpisy trestného práva

umožňujú uloženie sankcie aj pod hranicu trestnej sadzby, niet dôvodu, aby tak nemohol

rozhodnúť správny súd rozhodujúci v plnej jurisdikcii aj vo vzťahu ku skutku, ktorý nenaplnil

znaky trestného činu, ale len znaky správneho deliktu. V danom prípade pritom nebol

postihovaný delikt bezprostredne ohrozujúci život a zdravie, ale delikt v oblasti neplnenia si

informačnej povinnosti. Riadiac sa týmito hľadiskami súd dospel k záveru, že pre naplnenie

preventívno-výchovného účelu vykonanej kontroly a správneho konania postačuje uloženie

pokuty vo výške 100,- Eur (3.012,60 Sk).

S poukazom na ustanovenie , ak súd na základe vykonaného

dokazovania (na podklade administratívneho a súdneho spisu) dospel k záveru, že o uložení

sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, môže rozhodnúť o uložení

sankcie sám. Uvedené ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na odvolacie konanie (§ 246c, § 211

ods. 2 ). V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd nedôvodne

8

zamietol podanú žalobu. Vzhľadom na požiadavku hospodárnosti konania nevidel dôvod

na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, pretože skutkový stav považoval za dostatočne

zistený a samotné právne posúdenie veci, čo do kvalifikácie sankcionovaného konania nebolo

materiálne nesprávne. Za nezodpovedajúci povahe a závažnosti správneho deliktu, však

považoval súd výrok o výške uloženej sankcie, čo v rámci rozhodovania v plnej jurisdikcii

napravil sám odvolací súd zmenou výroku rozhodnutia správneho orgánu (

a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania z dôvodu, že žalobca nebol v plnom rozsahu úspešný a žalovanému

náhrada trov nepatrí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. decembra 2010

JUDr. Ida H a n z e l o v á , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková