Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0ff/361550.8638c6.pdf
PDF · 180.59 KB
No categories available
9Sža/20/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 9Sža/20/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci
navrhovateľa: A. S., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky, zastúpený JUDr. B. B.,
proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska č. 2, Nitra,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010 zo dňa
21.05.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
č. k. 42Sp/23/2010-20 zo dňa 26.08.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 42Sp/23/2010-20
zo dňa 26. augusta 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. k. 42Sp/23/2010-20 zo dňa 26.08.2010 potvrdil
rozhodnutie č. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010 zo dňa 21.05.2010, ktorým odporca podľa § 62
ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa
21.05.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní a podľa § 62 ods. 4
zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
(ďalej v texte len „útvar“).
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, ţe odporca
postupoval správne, keď zaistil navrhovateľa pre účel právoplatne uloţeného trestu vyhostenia
a pokiaľ išlo o námietky navrhovateľa ohľadom údajnej nemoţnosti jeho vyhostenia z dôvodu, ţe
sa ho opakovane v minulosti nepodarilo vyhostiť, krajský súd mal zato, ţe tieto neboli dôvodné,
nakoľko neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by nedovoľovalo zaistiť cudzinca opakovane, a to aj
pre ten istý účel, najmä keď trest vyhostenia v tomto prípade stále trval. Odporca teda správne
aplikoval ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a tým, ţe navrhovateľa
zaistil, nedošlo k pozbaveniu osobnej slobody v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor“). Odporca rozhodol vecne správne, a preto
krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutie
odporcu a vec mu vráti na nové konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p.,
keďţe, podľa jeho názoru, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľ v odvolaní poukázal na § 62 ods. 1 a 3 zákona o pobyte cudzincov a na čl. 15
ods. 1, 4 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „smernica“) a uviedol, ţe smernica povaţuje
zaistenie za donucovacie opatrenie, ktoré sa má pouţiť aţ vtedy, ak nemoţno pouţiť iné menej
prísne opatrenia, ako sú pozbavenie osobnej slobody. Zaistenie je pritom závislé od správania sa
zaisteného, čo vyplýva z ods. l a podľa čl. 15 ods. 5 smernice len na maximálne 6 mesiacov. Podľa
názoru navrhovateľa, stanovené doby vymedzujú len absolútne vonkajšie hranice trvania zaistenia,
preto kaţdé zaistenie, predchádzajúce odsunu, musí byť čo najkratšie a trvať len dovtedy, kým
prebiehajú a s náleţitou starostlivosťou sa vykonávajú prípravy na odsun. Zaistenie treba ukončiť,
ak uţ naň nie sú splnené podmienky alebo ak uţ neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun.
Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe
vnútroštátne orgány musia konať s náleţitou starostlivosťou, aby zabezpečili, ţe obdobie takéhoto
pozbavenia slobody bude obmedzené na čo moţno najkratší čas; ak však konanie nie je vedené
s poţadovanou starostlivosťou, pozbavenie slobody prestáva byt' oprávnené z hľadiska čl. 5 ods. l
písm. f) Dohovoru a poukázal na rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 30. novembra 2009
2010/C 24/28, kde Súdny dvor konštatoval, ţe článok 15 ods. 4 smernice sa má vykladať v tom
zmysle, ţe len skutočný predpoklad, ţe môţe dôjsť k úspešnému odsunu s ohľadom na lehoty
stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá odôvodnenému predpokladu na odsun a
ţe tento neexistuje, pokiaľ sa zdá nepravdepodobným, ţe dotknutá osoba bude s prihliadaním
na uvedené lehoty prijatá v tretej krajine.
Navrhovateľ namietal, ţe krajský súd vo svojom rozsudku neuznal jeho námietku, ţe
opakované zaistenie pre ten istý účel je vlastne obchádzanie ustanovenia § 62 ods. 3 zákona
o pobyte cudzincov, resp. čl. 15 ods. 5 smernice, kde je zákonom vymedzená lehota oprávnenia
správneho orgánu pozbaviť účastníka konania slobody na maximálnu dobu 6 mesiacov a domnieval
sa, ţe rozhodnutím ţalovaného bol porušený zákon.
Navrhovateľ namietal aj úvahu krajského súdu, ţe pokiaľ správny orgán nemá v zákone
vyslovený zákaz opakovaného zaistenia pre ten istý účel, môţe to urobiť. Navrhovateľ tvrdil, ţe
pre štátny orgán by mala platiť opačná zásada - "čo nie je povolené, je zakázané". Opakovaným
zaistením tak došlo k porušeniu oprávnenia zaistiť cudzinca maximálne na 180 dní a správny orgán
rozhodnutím o opakovanom zaistení po neuskutočnení vyhostenia v čase prvého zaistenia zasiahol
do práv ţalobcu, vrátane práv chránených v čl. 5 Dohovoru.
Odporca v liste zo dňa 15.10.2010 uviedol, ţe nepovaţuje za potrebné sa k odvolaniu
navrhovateľa vyjadriť.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).
Zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 21.05.2010, zaloţenej v administratívnom spise,
bolo zistené, ţe navrhovateľ pricestoval na územie Slovenskej republiky (ďalej len “SR“) prvýkrát
v roku 2005. Prišiel z Ukrajiny, bez cestovného dokladu a bez platného víza, pričom uţ z Pakistanu
vycestoval bez cestovného dokladu. Uviedol, ţe na území SR ako aj v Schengenskom priestore
nemá ţiadnu rodinu ani príbuzných.
Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, ţe navrhovateľ poţiadal na území SR
o udelenie azylu spolu štyrikrát. Prvýkrát dňa 16.08.2005, avšak rozhodnutím Migračného úradu
v Bratislave, č. MU-1660/PO-Ţ/2005 zo dňa 21.9.2005, právoplatným dňa 21.11.2005, mu azyl
udelený nebol. Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 16.12.2005 a tretíkrát dňa 29.05.2006; obe
konania boli zastavené. Štvrtýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 28.02.2008; Migračný úrad
v Bratislave rozhodnutím č. MU-94-19/PO-Ţ-2008 zo dňa 26.09.2008, právoplatným dňa
30.03.2009 navrhovateľovi azyl neudelil, neposkytol mu ani doplnkovú ochranu a rozhodol, ţe
v prípade navrhovateľa neexistuje prekáţka jeho vyhostenia.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T 71/2007 zo dňa 25.10.2007 bol
navrhovateľ uznaný vinným z prečinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon (ďalej len „trestný zákon“) spolupáchateľstvom podľa § 20 trestného zákona, za čo
bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok a podľa § 65 ods. 1 trestného zákona mu
súd uloţil trest vyhostenia z územia SR vo výmere deväť rokov.
Dňa 21.05.2010 bol navrhovateľ prevzatý príslušníkmi Mobilnej jednotky Komárno
Riaditeľstva cudzineckej polície Nitra z Ústavu na výkon trest odňatia slobody Ţeliezovce, kde
vykonával trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, na ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 0T/3/2009 zo dňa 27.05.2009, právoplatným dňa 08.09.2009, ktorým
bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. c) trestného zákona. Dôvodom jeho odsúdenia bolo marenie výkonu rozsudku
č. 4T 71/2007 zo dňa 25.10.2007, v ktorom mu bol uloţený trest vyhostenia. Po predvedení
navrhovateľa na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra boli vykonané previerky
k osobe navrhovateľa a bolo zistené, ţe tento nie je drţiteľom platného cestovného dokladu
a na území SR sa nachádza napriek tomu, ţe mu bol uloţený trest vyhostenia na deväť rokov,
na základe čoho vydal odporca dňa 21.05.2010 rozhodnutie č. p. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010,
ktorým rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov
a podľa § 62 ods. 4 ho umiestnil v Útvare pre zaistenie cudzincov Medveďov (ďalej len „útvar“).
Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd
v Trnave, ktorý sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu a rozsudkom č. k.
42Sp/23/2010-20 zo dňa 26.08.2010 rozhodnutie odporcu potvrdil.
Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto
vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a
dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2
O. s. p., s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca
na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
Policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno
predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho
vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu,
ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí,
ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov).
Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať
po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca
bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu alebo ak
uplynula lehota zaistenia.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1
písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení. Odporca
tak správne odôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,
za ktorú označil existenciu rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T 71/2007 zo dňa
25.10.2007, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia SR vo výmere deväť
rokov, keďže práve výkon trestu vyhostenia je jedným z dôvodov, pre ktoré môže policajt
zaistiť cudzinca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V konaní tak neobstála
námietka navrhovateľa, ţe išlo o opakované zaistenie, keďţe nezákonnosť zaistenia nie je možné
odvodzovať len z toho dôvodu, že sa jednalo o opakované zaistenie, keďže navrhovateľ bol
z územia SR vyhostený na 9 rokov, tento trest stále trvá a napriek tomu sa
navrhovateľ na území SR zdržiaval. Odvolací súd dal do pozornosti aj to, ţe navrhovateľ
v minulosti niekoľkokrát svojvoľne opustil pobytový tábor Gabčíkovo, v ktorom čakal
na rozhodnutie o udelení azylu a za marenie výkonu rozhodnutia súdu ohľadne trestu vyhostenia uţ
bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 1 rok. Z uvedeného konania navrhovateľa tak bolo moţné
vyvodiť záver, ţe navrhovateľ so svojím vyhostením nesúhlasí a dobrovoľne z územia SR odísť
nechce, napriek tomu, ţe sa v SR zdrţiava nelegálne.
Na základe vyššie uvedeného povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie
námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne pochybenie a
k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku, teda nemal odvolací súd ţiadne
výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.
Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení
navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať samostatne, avšak
aj vo vzájomnej súvislosti, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, ţe navrhovateľovi,
ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. januára 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková