Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/20/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: A. S., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky, zastúpený JUDr. B. B.,

proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska č. 2, Nitra,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010 zo dňa

21.05.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

č. k. -20 zo dňa 26.08.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -20

zo dňa 26. augusta 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. k. -20 zo dňa 26.08.2010 potvrdil

rozhodnutie č. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010 zo dňa 21.05.2010, ktorým odporca podľa § 62

ods. 1 písm. a) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa

21.05.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní a podľa § 62 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov

(ďalej v texte len „útvar“).

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, ţe odporca

postupoval správne, keď zaistil navrhovateľa pre účel právoplatne uloţeného trestu vyhostenia

a pokiaľ išlo o námietky navrhovateľa ohľadom údajnej nemoţnosti jeho vyhostenia z dôvodu, ţe

sa ho opakovane v minulosti nepodarilo vyhostiť, krajský súd mal zato, ţe tieto neboli dôvodné,

nakoľko neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by nedovoľovalo zaistiť cudzinca opakovane, a to aj

pre ten istý účel, najmä keď trest vyhostenia v tomto prípade stále trval. Odporca teda správne

aplikoval ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a tým, ţe navrhovateľa

zaistil, nedošlo k pozbaveniu osobnej slobody v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor“). Odporca rozhodol vecne správne, a preto

krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa Občiansky

súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutie

odporcu a vec mu vráti na nové konanie z dôvodov uvedených v a ,

keďţe, podľa jeho názoru, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal na § 62 ods. 1 a 3 zákona o pobyte cudzincov a na čl. 15

ods. 1, 4 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a

postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „smernica“) a uviedol, ţe smernica povaţuje

zaistenie za donucovacie opatrenie, ktoré sa má pouţiť aţ vtedy, ak nemoţno pouţiť iné menej

prísne opatrenia, ako sú pozbavenie osobnej slobody. Zaistenie je pritom závislé od správania sa

zaisteného, čo vyplýva z ods. l a podľa čl. 15 ods. 5 smernice len na maximálne 6 mesiacov. Podľa

názoru navrhovateľa, stanovené doby vymedzujú len absolútne vonkajšie hranice trvania zaistenia,

preto kaţdé zaistenie, predchádzajúce odsunu, musí byť čo najkratšie a trvať len dovtedy, kým

prebiehajú a s náleţitou starostlivosťou sa vykonávajú prípravy na odsun. Zaistenie treba ukončiť,

ak uţ naň nie sú splnené podmienky alebo ak uţ neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun.

Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe

vnútroštátne orgány musia konať s náleţitou starostlivosťou, aby zabezpečili, ţe obdobie takéhoto

pozbavenia slobody bude obmedzené na čo moţno najkratší čas; ak však konanie nie je vedené

s poţadovanou starostlivosťou, pozbavenie slobody prestáva byt' oprávnené z hľadiska čl. 5 ods. l

písm. f) Dohovoru a poukázal na rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 30. novembra 2009

2010/C 24/28, kde Súdny dvor konštatoval, ţe článok 15 ods. 4 smernice sa má vykladať v tom

zmysle, ţe len skutočný predpoklad, ţe môţe dôjsť k úspešnému odsunu s ohľadom na lehoty

stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá odôvodnenému predpokladu na odsun a

ţe tento neexistuje, pokiaľ sa zdá nepravdepodobným, ţe dotknutá osoba bude s prihliadaním

na uvedené lehoty prijatá v tretej krajine.

Navrhovateľ namietal, ţe krajský súd vo svojom rozsudku neuznal jeho námietku, ţe

opakované zaistenie pre ten istý účel je vlastne obchádzanie ustanovenia § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov, resp. čl. 15 ods. 5 smernice, kde je zákonom vymedzená lehota oprávnenia

správneho orgánu pozbaviť účastníka konania slobody na maximálnu dobu 6 mesiacov a domnieval

sa, ţe rozhodnutím ţalovaného bol porušený zákon.

Navrhovateľ namietal aj úvahu krajského súdu, ţe pokiaľ správny orgán nemá v zákone

vyslovený zákaz opakovaného zaistenia pre ten istý účel, môţe to urobiť. Navrhovateľ tvrdil, ţe

pre štátny orgán by mala platiť opačná zásada - "čo nie je povolené, je zakázané". Opakovaným

zaistením tak došlo k porušeniu oprávnenia zaistiť cudzinca maximálne na 180 dní a správny orgán

rozhodnutím o opakovanom zaistení po neuskutočnení vyhostenia v čase prvého zaistenia zasiahol

do práv ţalobcu, vrátane práv chránených v čl. 5 Dohovoru.

Odporca v liste zo dňa 15.10.2010 uviedol, ţe nepovaţuje za potrebné sa k odvolaniu

navrhovateľa vyjadriť.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa

tretej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti

s výnimkou ( ).

Zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 21.05.2010, zaloţenej v administratívnom spise,

bolo zistené, ţe navrhovateľ pricestoval na územie Slovenskej republiky (ďalej len “SR“) prvýkrát

v roku 2005. Prišiel z Ukrajiny, bez cestovného dokladu a bez platného víza, pričom uţ z Pakistanu

vycestoval bez cestovného dokladu. Uviedol, ţe na území SR ako aj v Schengenskom priestore

nemá ţiadnu rodinu ani príbuzných.

Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, ţe navrhovateľ poţiadal na území SR

o udelenie azylu spolu štyrikrát. Prvýkrát dňa 16.08.2005, avšak rozhodnutím Migračného úradu

v Bratislave, č. MU-1660/PO-Ţ/2005 zo dňa 21.9.2005, právoplatným dňa 21.11.2005, mu azyl

udelený nebol. Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 16.12.2005 a tretíkrát dňa 29.05.2006; obe

konania boli zastavené. Štvrtýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 28.02.2008; Migračný úrad

v Bratislave rozhodnutím č. MU-94-19/PO-Ţ-2008 zo dňa 26.09.2008, právoplatným dňa

30.03.2009 navrhovateľovi azyl neudelil, neposkytol mu ani doplnkovú ochranu a rozhodol, ţe

v prípade navrhovateľa neexistuje prekáţka jeho vyhostenia.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. zo dňa 25.10.2007 bol

navrhovateľ uznaný vinným z prečinu prevádzačstva podľa

(ďalej len „“) spolupáchateľstvom podľa , za čo

bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok a podľa mu

súd uloţil trest vyhostenia z územia SR vo výmere deväť rokov.

Dňa 21.05.2010 bol navrhovateľ prevzatý príslušníkmi Mobilnej jednotky Komárno

Riaditeľstva cudzineckej polície Nitra z Ústavu na výkon trest odňatia slobody Ţeliezovce, kde

vykonával trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, na ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného

súdu Dunajská Streda sp. zn. zo dňa 27.05.2009, právoplatným dňa 08.09.2009, ktorým

bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. c) . Dôvodom jeho odsúdenia bolo marenie výkonu rozsudku

č. zo dňa 25.10.2007, v ktorom mu bol uloţený trest vyhostenia. Po predvedení

navrhovateľa na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra boli vykonané previerky

k osobe navrhovateľa a bolo zistené, ţe tento nie je drţiteľom platného cestovného dokladu

a na území SR sa nachádza napriek tomu, ţe mu bol uloţený trest vyhostenia na deväť rokov,

na základe čoho vydal odporca dňa 21.05.2010 rozhodnutie č. p. UHCP-NR-NR-AV-10-013/2010,

ktorým rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

a podľa § 62 ods. 4 ho umiestnil v Útvare pre zaistenie cudzincov Medveďov (ďalej len „útvar“).

Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd

v Trnave, ktorý sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu a rozsudkom č. k.

-20 zo dňa 26.08.2010 rozhodnutie odporcu potvrdil.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto

vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a

dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia v spojení s

, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 ( a ).

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca

na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno

predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho

vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu,

ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí,

ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať

po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca

bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu alebo ak

uplynula lehota zaistenia.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1

písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení. Odporca

tak správne odôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,

za ktorú označil existenciu rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. zo dňa

25.10.2007, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia SR vo výmere deväť

rokov, keďže práve výkon trestu vyhostenia je jedným z dôvodov, pre ktoré môže policajt

zaistiť cudzinca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V konaní tak neobstála

námietka navrhovateľa, ţe išlo o opakované zaistenie, keďţe nezákonnosť zaistenia nie je možné

odvodzovať len z toho dôvodu, že sa jednalo o opakované zaistenie, keďže navrhovateľ bol

z územia SR vyhostený na 9 rokov, tento trest stále trvá a napriek tomu sa

navrhovateľ na území SR zdržiaval. Odvolací súd dal do pozornosti aj to, ţe navrhovateľ

v minulosti niekoľkokrát svojvoľne opustil pobytový tábor Gabčíkovo, v ktorom čakal

na rozhodnutie o udelení azylu a za marenie výkonu rozhodnutia súdu ohľadne trestu vyhostenia uţ

bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 1 rok. Z uvedeného konania navrhovateľa tak bolo moţné

vyvodiť záver, ţe navrhovateľ so svojím vyhostením nesúhlasí a dobrovoľne z územia SR odísť

nechce, napriek tomu, ţe sa v SR zdrţiava nelegálne.

Na základe vyššie uvedeného povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie

námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne pochybenie a

k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku, teda nemal odvolací súd ţiadne

výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať samostatne, avšak

aj vo vzájomnej súvislosti, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok

podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a tak, ţe navrhovateľovi,

ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. januára 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková