Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/21/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: A.. D., štátny príslušník Moldavskej republiky, toho času v Útvare policajného

zaistenia pre cudzincov S., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad

hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej

kontroly Policajného zboru Petrovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. UHCP-SO-OHKPE-

101-13/2010 zo dňa 09.07.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. -25 zo dňa 08.09.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -25 zo dňa 8. septembra 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -25 zo dňa 08.09.2010 potvrdil

rozhodnutie č. UHCP-SO-OHKPE-101-13/2010 zo dňa 09.07.2010, ktorým odporca podľa § 62

ods. 1 písm. a) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa 09.07.2010

navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a podľa § 62 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce

(ďalej v texte len „útvar“).

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovenia § 2501 a nasl.

, v platnom znení (ďalej len „“)

a na základe vykonaného dokazovania, výsluchu navrhovateľa a po oboznámení sa

s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel

k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný, nakoľko rozhodnutie odporcu je

v plnej miere zákonné a správne, odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i

správny právny záver, s ktorým sa krajský súd v plnej miere stotožnil. Rozhodnutie odporcu

rovnako zodpovedalo zákonu aj po formálnej stránke. Krajský súd uviedol, že odporca postupoval

správne a v súlade so zákonom, v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa

pre výkon jeho administratívneho vyhostenia a zároveň tým bola preukázaná dôvodnosť zásadného

zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru. Krajský súd

v súvislosti s prebiehajúcim konaním o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi (konanie začalo dňa 28.07.2010) navyše dodal, že s odkazom na ustanovenie § 62

ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákona o azyle)

alebo požiadanie navrhovateľa o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného

cudzinca; konanie podľa osobitného zákona tak nebolo zaistením navrhovateľa nijako dotknuté.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil

rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, keďže

podľa jeho názoru bolo rozhodnutie odporcu nesprávne a nezákonné, nezákonne sa obmedzila jeho

osobná sloboda, krajský súd ako aj odporca neúplne zistil skutkový stav veci, rozhodol nesprávne aj

po právnej stránke a taktiež konanie pred správnym orgánom malo inú vadu, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Taktiež sa domnieval, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, a že súd

sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v opravnom prostriedku - z Moldavska

vycestoval z obavy o svoj život s tým, že požiada o azyl, resp. inú formu medzinárodnej ochrany

v niektorej demokratickej krajine. Pri vstupe na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“)

pred policajtom niekoľkokrát vyhlásil, že žiada o azyl a napriek tomu bol zaistený v útvare na účel

výkonu administratívneho vyhostenia.

Podľa názoru navrhovateľa bol postup správneho orgánu nezákonný, keďže ho

neupovedomil o začatí konania v zmysle o správnom konaní, a

teda nevedel, že správny orgán začal konanie o vyhostení, a že ho zaisťuje na účel výkonu

vyhostenia; keďže žiadal o azyl, domnieval sa, že bude umiestnený v azylovom zariadení. Myslel

si, že ako žiadateľ o azyl sa nachádza na území SR oprávnene, a že neexistuje dôvod na jeho

vyhostenie a ani účel jeho zaistenia. Ďalej uviedol, že ustanovenému tlmočníkovi dobre nerozumel

a jeho znalosť ruského jazyka nepostačovala na tlmočenie v konaní, čo malo zrejme za následok aj

nedostatočné pretlmočenie navrhovateľovej výpovede. V závere odvolania uviedol, že keďže

žiadateľa o azyl nemožno vyhostiť a neexistoval ani účel a dôvod zaistenia, nebol procesný postup

správneho orgánu v súlade so zákonom.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 18.10.2010. V úvode

vyjadrenia opísal priebeh konania o administratívnom vyhostení a zaistení navrhovateľa, pričom

uviedol, že po predvedení na oddelenie bol navrhovateľ vypočutý, otázkam rozumel a komunikoval

s tlmočníkom v ruskom jazyku a rozhodnutie o zaistení a administratívnom vyhostení mu boli

pretlmočené, čo potvrdil svojím podpisom. O azyl na území SR nežiadal.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa

tretej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti

s výnimkou ( ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 09.07.2010

kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce (ďalej len „OHK

PZ Petrovce“). Keďže nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a pri snahe vykonať kontrolu

jeho totožnosti sa pokúsil o útek, bol predvedený na OHK PZ Petrovce. Zo zápisnice z ústneho

pojednávania bolo ďalej zistené, že navrhovateľ bol poučený o protiprávnosti svojho konania

a neprejavil úmysel požiadať o azyl na území SR. Do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa

09.07.2010 navrhovateľ uviedol, že z Moldavska odišiel dňa 04.07.2010 autobusom z mesta Odesa

cez Ľvov do mesta Užhorod, kde prišiel dňa 05.07.2010 okolo 12:00 hod. Odtiaľ išiel pešo smerom

na Perečin, prešiel asi dve dediny a potom odbočil z cesty do lesa. V lese nocoval a dňa 07.07.2010

ráno okolo 5:00 až 6:00 hod. prešiel signálnu stenu a lesom peši pokračoval až na miesto, kde bol

kontrolovaný hliadkou polície. Cieľom jeho cesty bolo Rakúsko. Výpoveď bola navrhovateľovi

pretlmočená do ruského jazyka, s výpoveďou súhlasil a nežiadal o jej doplnenie, čo potvrdil svojím

podpisom.

Tým, že navrhovateľ nelegálne vstúpil mimo riadne vyznačený hraničný priechod na územie

SR, a to bez platného cestovného dokladu a na území SR sa zdržiaval neoprávnene, porušil

ustanovenie čl. 4 ods. l nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa

ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice (Kódex schengenských

hraníc) a svojím konaním sa dopustil priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov, na základe čoho vydal odporca dňa 09.07.2010 rozhodnutie č. UHCP-SO-OHKPE-85-

28/2010 o administratívnom vyhostení navrhovateľa a o zákaze vstupu na územie SR na päť rokov,

(t. j. do 08.07.2015) podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Následne bol navrhovateľ

rozhodnutím č. UHCP-SO-OHKPE-101-13/2010 zo dňa 09.07.2010 zaistený podľa § 62 ods. 1

písm. a) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 62 ods. 4 bol umiestnený v Útvare policajného

zaistenia pre cudzincov Sečovce. Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný

prostriedok na Krajský súd v Košiciach. ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

správneho orgánu a rozsudkom č. k. -25 zo dňa 08.09.2010 rozhodnutie odporcu

potvrdil.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto

vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a

dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

12. januára 2011 ( a ).

Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca

s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej

krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak zákon o pobyte cudzincov neustanovuje inak

(§ 56 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod prvý zákona o pobyte cudzincov môže policajný útvar

administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden

rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území

Slovenskej republiky bez oprávnenia.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nemožno cudzinca administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu

hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno

cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je

predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa ods. 2

cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda

z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku. Podľa ods. 3 osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno

administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný

poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2.

Ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, požiada

o medzinárodnú ochranu, policajný útvar konanie o administratívnom vyhostení preruší

do skončenia konania o medzinárodnej ochrane. Ak sa cudzincovi poskytne medzinárodná ochrana,

policajný útvar konanie o administratívnom vyhostení zastaví (§ 56 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov).

Podľa § 59 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov stráca rozhodnutie o administratívnom

vyhostení platnosť rozhodnutím o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany alebo

udelením povolenia na trvalý pobyt, prechodný pobyt alebo tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 1

písm. b) a f).

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca

na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (v poznámke pod čiarou je uvedený odkaz

na o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ďalej len „zákon o azyle“) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je

dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona (zákona o azyle)

nie je zaistením cudzinca dotknuté (§ 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov).

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno

predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho

vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu,

že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí,

ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať

po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca

bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu alebo ak

uplynula lehota zaistenia.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle

§ 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia

o vyhostení. Odporca tak správne odôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa

preukázanou dôkaznou situáciou, za ktorú označil existenciu rozhodnutia č. p. UHCP-SO-

OHKPE-85-28/2010 zo dňa 09.07.2010 o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení

zákazu vstupu na územie SR na päť rokov, t. j. do 08.07.2015, keďže práve výkon

administratívneho vyhostenia je jedným z dôvodov, pre ktoré môže policajt zaistiť cudzinca

podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Nebolo teda pravdivé tvrdenie

navrhovateľa, že neexistuje účel jeho zaistenia; účelom bol výkon administratívneho vyhostenia.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní uviedol, že žiadateľa o azyl nemožno vyhostiť, a tak nebol procesný

postup správneho orgánu v súlade so zákonom. V § 56 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je

uvedené, že policajný útvar konanie o administratívnom vyhostení preruší do skončenia konania

o medzinárodnej ochrane, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom

vyhostení, požiada o medzinárodnú ochranu; konanie zastaví, ak sa cudzincovi medzinárodná

ochrana poskytne. V § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je dokonca vyslovene uvedené, že

podanie vyhlásenia podľa zákona o azyle nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca.

V preskúmavanom prípade požiadal navrhovateľ o azyl až dňa 28.07.2010, tzn. až po ukončení

konania o administratívnom vyhostení. Na navrhovateľa sa tak vzťahuje § 59 ods. 7 zákona

o pobyte cudzincov, podľa ktorého by rozhodnutie o administratívnom vyhostení stratilo platnosť

až rozhodnutím o udelení azylu alebo poskytnutí doplnkovej ochrany alebo udelením povolenia

na trvalý, prechodný alebo tolerovaný pobyt. Tzn., že ak by bola v budúcnosti navrhovateľovi

udelená jedna z foriem medzinárodnej ochrany, stratilo by rozhodnutie o jeho

administratívnom vyhostení platnosť a pominul by aj účel jeho zaistenia. Dokiaľ však nebude

navrhovateľovi udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, bude rozhodnutie o jeho

administratívnom vyhostení a zaistení naďalej platné a účinné.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami uvedenými v opravnom prostriedku, ktoré sa týkali dôvodu jeho odchodu

z Moldavska a jeho vyhlásení pred policajtmi, že žiada o azyl. Krajský súd sa námietkami

navrhovateľa, ktoré sa týkali prekážok jeho administratívneho vyhostenia, ako i námietkami

týkajúcimi sa ustanovenia § 57 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, nezaoberal, keďže tieto sa týkali

rozhodnutia o administratívnom vyhostení a nie rozhodnutia o zaistení. S uvedeným sa stotožnil aj

odvolací súd, keďže predmetom preskúmavania bolo rozhodnutie o zaistení a uvedené námietky

navrhovateľa sa týkali rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že postup správneho orgánu bol nezákonný, keďže

tento ho neupovedomil o začatí konania podľa § 18 ods. 3 zákona o správnom konaní, a teda

nevedel, že správny orgán začal konanie o jeho vyhostení a že ho zaisťuje na účel výkonu

vyhostenia. Uvedená námietka sa opäť týkala konania a rozhodnutia o administratívnom vyhostení,

ktoré nebolo predmetom preskúmavania, na základe čoho sa ňou odvolací súd nezaoberal, avšak

k tvrdeniu, že navrhovateľ nevedel, že ho odporca zaisťuje na účel výkonu vyhostenia, odvolací súd

konštatoval, že v rozhodnutí o zaistení bolo jasne uvedené, že navrhovateľovo nezákonné konanie

bolo dôvodom jeho administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na päť rokov

a na základe tohto rozhodnutia ho odporca zaistil. Rozhodnutie o zaistení prevzal navrhovateľ

osobne dňa 09.07.2010, čo potvrdil svojím podpisom.

K námietke navrhovateľa, že ustanovenému tlmočníkovi dobre nerozumel, tunajší súd

konštatoval, že navrhovateľ túto skutočnosť v správnom konaní vôbec nenamietal a rovnako nemal

voči tlmočníkovi námietky ani keď podpisoval zápisnice a prevzatie jednotlivých rozhodnutí, ktoré

mu boli pretlmočené. Uvedená námietka sa tak tunajšiemu súdu javila účelová a nepodložená.

Na základe vyššie uvedeného považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie

námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie

a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku (vrátane námietok týkajúcich sa

vyhostenia, ktorými sa krajský súd dôvodne nezaoberal) teda nemal odvolací súd žiadne výhrady

a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať samostatne, avšak

aj vo vzájomnej súvislosti, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok

podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a , tak, že

navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. januára 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková