Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/8/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a Ing. JUDr. Miroslava

Gavalca, PhD. v právnej veci navrhovateľa: J. G., nar. X. alias P. G., nar. X. v obci W., okres

K., G., Č., štátnej príslušnosti Č., tibetskej národnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí

mesto D., štvrť M., bez označenia ulice a čísla domu, okres K., provincia H. P., I., naposledy

umiestnený v Pobytovom tábore O. N. V., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpeného

Mgr. J.K., právnou poradkyňou S., Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky - Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2010 zo dňa 21. júna 2010, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -21 zo dňa

5.októbra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -21 zo dňa 5.októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -21 zo dňa 5. októbra 2010

potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2010 zo dňa 21. júna 2010, ktorým odporca

podľa ustanovenia o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“), neudelil navrhovateľovi

azyl na území Slovenskej republiky a podľa § 13c ods.1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle

navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní

dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania v súlade s o

správnom konaní, v platnom znení (Správny poriadok). Poukázal na to, že súd preskúmava

pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváženie), iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade

s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym

procesným postupom.

Podľa názoru krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa

o dôvodoch jeho odchodu z I., kde žil od roku 1999 spolu s manželkou, s ktorou má dve deti.

Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd dospel k názoru, že skutočnosti navrhovateľom uvádzané v priebehu

celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska

bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v I. a nasvedčujú iným pohnútkam

navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, než aké sú dôvody

na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú

splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo 10 zákona o azyle. Prenasledovanie

podľa ustanovenia § 2 písm. d/ zákona o azyle musí spĺňať podmienku závažnosti

a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ subjektívne

obavy, tieto bližšie nekonkretizoval, preto ich súd nemohol považovať za obavy napĺňajúce

vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania, stránku objektívnosti.

Nad rámec odôvodnenia krajský súd poznamenal, že v prípade navrhovateľa nebola

preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951

o postavení utečencov a zo zákona o azyle. V prípade navrhovateľa neboli splnené

podmienky pre udelenie azylu na území Slovenska. Odporca postupoval správne, ak

po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil

rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, keďže podľa jeho názoru, súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uviedol, že krajský súd sa vo svojom rozsudku dôsledne nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v opravnom prostriedku týkajúcich sa odchodu

navrhovateľa.

Navrhovateľ namietal s poukazom na ustanovenie § 19 zákona o azyle, že odporca sa

mal zaoberať aj dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ musel opustiť krajinu pôvodu Č. a zohľadniť

všetky skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu.

Navrhovateľ poukázal na to, že konanie o udelenie azylu má špecifický charakter.

Podľa jeho názoru žiadatelia nie vždy vedia sami uviesť všetky relevantné skutočnosti. Na to

je tu odporca, aby zistil bližšie skutočnosti v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uvádza. Teda

v prípade, keď navrhovateľ uviedol, že odišiel z T. kvôli svojej bezpečnosti, lebo sa

angažoval za oslobodenie T., bolo úlohou odporcu zistiť, čo konkrétne ho viedlo k opusteniu

T.. Pokiaľ sa jedná o problémy navrhovateľa v I., odporca sa zaoberal len možnosťou

poskytnutia ochrany štátnymi orgánmi I. vzťahujúcou sa na štátnych príslušníkov I., resp.

osôb, ktoré majú v I. legálny pobyt, pričom navrhovateľ sa v I. zdržiaval nelegálne, takže

nemohol využiť túto ochranu. Nesprávne je podľa názoru navrhovateľa to, že odporca aj po

zhromaždení informácií o nepriaznivom postavení T. v I., nezohľadnil pri odôvodňovaní

rozhodnutia práve toto špecifikum. T. v I. sú nútení žiť v zlých životných podmienkach,

nemajú prístup k pitnej vode, k vzdelávaniu a ani k zamestnaniu.

Ku konštatovaniu odporcu, že nebol dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi, uviedol, že toto rozhodnutie odporcu ako i krajského súdu považuje

za nesprávne, nakoľko je štátnym občanom Č. a v I. žil nelegálne bez akejkoľvek formy

pobytu. Krajský súd ako i odporca mali skúmať, či navrhovateľ v prípade návratu do krajiny

pôvodu Č. bude vystavený hrozbe vážneho bezprávia a za tým účelom si zabezpečiť

aj relevantné informácie.

Na záver odvolania navrhovateľ uviedol, že odporca sa vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal so správami o porušení ľudských práv v T.. Život v T. je komplikovaný. Často

krát dochádza k nezákonnému zatýkaniu a väzneniu a k porušovaniu ľudských práv a slobôd

a to najmä náboženskej slobody.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Odporca sa nestotožnil s tvrdením, že navrhovateľ bol prenasledovaný z dôvodov

uvedených v § 8 zákona o azyle a uviedol, že v jeho prípade nebola preukázaná

opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov,

dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine

tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov

a zo zákona o azyle. V jeho prípade však neboli zistené ani dôvody na poskytnutie doplnkovej

ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide

o rovnaké skutočnosti, na základe ktorých sa odvolal už voči rozhodnutiu migračného úradu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ prvýkrát požiadal

o udelenie azylu dňa 8.októbra 2009 pod menom J. G.. Dňa 12.októbra 2009 bol s ním

uskutočnený vstupný pohovor za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o azyl. Dňa 16.novembra

2009 sa bez udania dôvodu a upovedomenia personálu nevrátil z krátkodobej priepustky do

Pobytového tábora R.. Keďže sa bez priepustky viac ako 7 dní zdržiaval mimo azylového

zariadenia, bolo azylové konanie vedené pod číslom ČAS: MU-633/PO-Ž-2009 v súlade

s ustanovením § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 28. decembra 2009.

Dňa 24.marca 2010 bol navrhovateľ J. G. alias P.G. prevzatý naspäť z B. na územie

Slovenskej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.februára 2003. Za účelom

zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti o azyl a poskytnutie doplnkovej ochrany bol s ním dňa

31. Marca 2003 vykonaný vstupný pohovor, pričom uviedol, že žiadne zmeny v jeho živote

od podania žiadosti o azyl nenastali, a že sa pridržiava predchádzajúcich informácií. Uviedol,

že jeho štátna príslušnosť nie je indická ale čínska, keďže sa narodil v T..

Dôvody, ktoré uviedol v žiadosti o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany

uviedol rovnaké ako v predchádzajúcej žiadosti a to, že I., kde žil bez problémov od roku

1999 s manželkou a deťmi opustil z dôvodov obavy o svoju bezpečnosť pred neznámymi

ľuďmi. Neznámi útočníci chceli napadnúť T., ktorí pracovali v blízkosti hotela, kde pri práci

koncom júla 2009 zahynuli traja robotníci. Útočníci dostali klamlivú informáciu, že smrť

robotníkov zapríčinili T.. Navrhovateľ sa do kontaktu s útočníkmi nedostal. Od priateľov sa

dozvedel, že zahynul jeho kamarát. Navrhovateľa mali následne hľadať neznámi Indovia, tak,

že dňa 11.augusta 2009 odišiel doD., kde bol až do odchodu z krajiny 30.septembra 2009.

V D. nemal žiadne problémy a to ani s políciou, ani s inými štátnymi orgánmi a nebol ani

prenasledovaný. Nikdy nebol tiež väznený. O možnosti presťahovať sa na iné miesto

neuvažoval, pretože by ho útočníci našli. Nepokúsil sa požiadať o nejakú formu

medzinárodnej ochrany najbližšiu možnú krajinu susediacu s I.. Nechce sa vrátiť do I.. Do T.

sa nemôže vrátiť, nakoľko situácia v Č. nie je vyriešená. Ďalšie dôvody svojej žiadosti

neuviedol. Nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že rozhodnutím č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2009

zo dňa 21. júna 2010 odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neudelil mu doplnkovú ochranu,

nakoľko nesplnil podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona, ani podmienky

pre udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona a toto rozhodnutie

bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -21 zo dňa

5. novembra 2010.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či

z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 ( a ).

Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle sa medzinárodnou ochranou rozumie udelenie azylu

alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Azylom sa rozumie ochrana cudzinca

pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom

predpise (§ 2 písm. b) zákona), pričom pod pojmom prenasledovanie sa rozumie závažné

alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo

súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva

najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú

diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému

potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase

konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v

§ 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom

(§ 2 písm. d) zákona).

V zmysle ustanovenia § 8 zákona Ministerstvo vnútra udelí azyl žiadateľovi, ktorý má

v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto

štátu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Ak žiadateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 zákona, ministerstvo mu azyl

neudelí (§ 13 zákona).

Ministerstvo však môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní

nezistia dôvody podľa § 8 zákona (§ 9 zákona).

Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle sa pod pojmom doplnková ochrana rozumie ochrana

pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, pričom vážnym bezprávím sa rozumie

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu (§ 2 písm. f) zákona).

Podstatným rozdielom pri udeľovaní azylu a poskytovaní doplnkovej ochrany je

čas, na ktorý sa ochrana udeľuje. V prípade azylu ide o trvalý pobyt cudzinca na území

Slovenskej republiky, v prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu

jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je možné opätovne predĺžiť na ďalší rok,

ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú.

Z uvedeného jasne vyplýva, že inštitút azylu sa poskytuje len z vážnych dôvodov,

ktoré nasvedčujú tomu, že nepriaznivá situácia žiadateľa sa ani v budúcnosti nezmení a preto

treba jeho situáciu riešiť komplexne a nastálo. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany

ide o situácie, ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1

roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl,

ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi krajského súdu ako i odporcu, že navrhovateľ

nespĺňa podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Navrhovateľ svoju žiadosť

založil na obave o svoju bezpečnosť pred neznámymi útočníkmi v I.. Tieto dôvody však

nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a tým

na poskytnutie jednej z najvyššej formy ochrany poskytovanej suverénnym štátom cudziemu

štátnemu príslušníkovi. Vzhľadom k tomu, že do kontaktu s útočníkmi nikdy nedošiel, jeho

bezpečnosť nebola bezprostredne ohrozená, a teda v jeho prípade možno jednoznačne vylúčiť

akékoľvek prenasledovanie, či porušovanie ľudských práv. okrem iného otázku svojej

bezpečnosti vyriešil presťahovaním doD.. Keďže využil možnosť interného presídlenia,

nebolo potrebné, aby opustil I. za účelom vyhľadania svojej ochrany, pretože poskytnutie

azylu ako medzinárodnej ochrany, prichádza do úvahy iba v prípade, ak by iný druh ochrany

bol vylúčený, resp. neúčinný. Problémy s neznámymi osobami nemôžu byť dôvodom

pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej

ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi.

Odvolací súd pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, ktorým odporca navrhovateľovi neudelil

doplnkovú ochranu udáva, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

odporcu ako i krajského súdu. Poukazuje na to, že v prípade navrhovateľa neboli splnené

zákonné podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany vyžadované ustanovením § 13c ods.

1 zákona o azyle. Jednoznačne žiadateľovu obavu z toho, že v prípade návratu do I. budú

ohrozovať neznáme osoby, nemožno subsumovať pod zákonnú definíciu vážneho bezprávia,

tak ako ju vymedzuje ustanovenie § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom odporcu udáva, že žiadateľ ako

dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu uviedol jeho problémy v I.. Neuviedol žiadne

skutočnosti týkajúce sa jeho života v Č., prípadne s problémami, ktoré mali nastať v súvislosti

s jeho angažovanosťou sa za slobodu T., preto správny orgán správne posudzoval jeho

žiadosť v súlade s dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o azyl ako

i v priebehu správneho konania.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že zo žiadneho

ustanovenia správneho poriadku nemožno vyvodiť, že by správnemu orgánu vznikla

povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom

neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľky

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše

navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol v priebehu

azylového konania pred migračným úradom a pred krajským súdom a z tohto dôvodu

odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už

vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky

nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok

uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto

správne závery krajského súdu odkazuje.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu

o neudelení azylu navrhovateľovi podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle a o neudelení

doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať

samostatne, avšak aj vo vzájomnej súvislosti, bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý

rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a , tak,

že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

1010Sža/8/2010

V Bratislave 12. januára 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková