Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cd9/361027.bcc4c9.pdf
PDF · 162.62 KB
No categories available
10Sža/8/2010
Najvyšší súd 10Sža/8/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a Ing. JUDr. Miroslava
Gavalca, PhD. v právnej veci navrhovateľa: J. G., nar. X. alias P. G., nar. X. v obci W., okres
K., G., Č., štátnej príslušnosti Č., tibetskej národnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí
mesto D., štvrť M., bez označenia ulice a čísla domu, okres K., provincia H. P., I., naposledy
umiestnený v Pobytovom tábore O. N. V., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpeného
Mgr. J.K., právnou poradkyňou S., Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky - Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2010 zo dňa 21. júna 2010, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/32/2010-21 zo dňa
5.októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/32/2010-21 zo dňa 5.októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 5Saz/32/2010-21 zo dňa 5. októbra 2010
potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2010 zo dňa 21. júna 2010, ktorým odporca
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“), neudelil navrhovateľovi
azyl na území Slovenskej republiky a podľa § 13c ods.1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle
navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní
dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní, v platnom znení (Správny poriadok). Poukázal na to, že súd preskúmava
pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
(správne uváženie), iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade
s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym
procesným postupom.
Podľa názoru krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa
o dôvodoch jeho odchodu z I., kde žil od roku 1999 spolu s manželkou, s ktorou má dve deti.
Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu.
Krajský súd dospel k názoru, že skutočnosti navrhovateľom uvádzané v priebehu
celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska
bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v I. a nasvedčujú iným pohnútkam
navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, než aké sú dôvody
na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú
splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo 10 zákona o azyle. Prenasledovanie
podľa ustanovenia § 2 písm. d/ zákona o azyle musí spĺňať podmienku závažnosti
a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ subjektívne
obavy, tieto bližšie nekonkretizoval, preto ich súd nemohol považovať za obavy napĺňajúce
vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania, stránku objektívnosti.
Nad rámec odôvodnenia krajský súd poznamenal, že v prípade navrhovateľa nebola
preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951
o postavení utečencov a zo zákona o azyle. V prípade navrhovateľa neboli splnené
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenska. Odporca postupoval správne, ak
po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany
navrhovateľovi.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil
rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, keďže podľa jeho názoru, súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že krajský súd sa vo svojom rozsudku dôsledne nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v opravnom prostriedku týkajúcich sa odchodu
navrhovateľa.
Navrhovateľ namietal s poukazom na ustanovenie § 19 zákona o azyle, že odporca sa
mal zaoberať aj dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ musel opustiť krajinu pôvodu Č. a zohľadniť
všetky skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu.
Navrhovateľ poukázal na to, že konanie o udelenie azylu má špecifický charakter.
Podľa jeho názoru žiadatelia nie vždy vedia sami uviesť všetky relevantné skutočnosti. Na to
je tu odporca, aby zistil bližšie skutočnosti v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uvádza. Teda
v prípade, keď navrhovateľ uviedol, že odišiel z T. kvôli svojej bezpečnosti, lebo sa
angažoval za oslobodenie T., bolo úlohou odporcu zistiť, čo konkrétne ho viedlo k opusteniu
T.. Pokiaľ sa jedná o problémy navrhovateľa v I., odporca sa zaoberal len možnosťou
poskytnutia ochrany štátnymi orgánmi I. vzťahujúcou sa na štátnych príslušníkov I., resp.
osôb, ktoré majú v I. legálny pobyt, pričom navrhovateľ sa v I. zdržiaval nelegálne, takže
nemohol využiť túto ochranu. Nesprávne je podľa názoru navrhovateľa to, že odporca aj po
zhromaždení informácií o nepriaznivom postavení T. v I., nezohľadnil pri odôvodňovaní
rozhodnutia práve toto špecifikum. T. v I. sú nútení žiť v zlých životných podmienkach,
nemajú prístup k pitnej vode, k vzdelávaniu a ani k zamestnaniu.
Ku konštatovaniu odporcu, že nebol dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany
navrhovateľovi, uviedol, že toto rozhodnutie odporcu ako i krajského súdu považuje
za nesprávne, nakoľko je štátnym občanom Č. a v I. žil nelegálne bez akejkoľvek formy
pobytu. Krajský súd ako i odporca mali skúmať, či navrhovateľ v prípade návratu do krajiny
pôvodu Č. bude vystavený hrozbe vážneho bezprávia a za tým účelom si zabezpečiť
aj relevantné informácie.
Na záver odvolania navrhovateľ uviedol, že odporca sa vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal so správami o porušení ľudských práv v T.. Život v T. je komplikovaný. Často
krát dochádza k nezákonnému zatýkaniu a väzneniu a k porušovaniu ľudských práv a slobôd
a to najmä náboženskej slobody.
Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Odporca sa nestotožnil s tvrdením, že navrhovateľ bol prenasledovaný z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle a uviedol, že v jeho prípade nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov,
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine
tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov
a zo zákona o azyle. V jeho prípade však neboli zistené ani dôvody na poskytnutie doplnkovej
ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide
o rovnaké skutočnosti, na základe ktorých sa odvolal už voči rozhodnutiu migračného úradu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.
Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ prvýkrát požiadal
o udelenie azylu dňa 8.októbra 2009 pod menom J. G.. Dňa 12.októbra 2009 bol s ním
uskutočnený vstupný pohovor za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o azyl. Dňa 16.novembra
2009 sa bez udania dôvodu a upovedomenia personálu nevrátil z krátkodobej priepustky do
Pobytového tábora R.. Keďže sa bez priepustky viac ako 7 dní zdržiaval mimo azylového
zariadenia, bolo azylové konanie vedené pod číslom ČAS: MU-633/PO-Ž-2009 v súlade
s ustanovením § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 28. decembra 2009.
Dňa 24.marca 2010 bol navrhovateľ J. G. alias P.G. prevzatý naspäť z B. na územie
Slovenskej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.februára 2003. Za účelom
zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti o azyl a poskytnutie doplnkovej ochrany bol s ním dňa
31. Marca 2003 vykonaný vstupný pohovor, pričom uviedol, že žiadne zmeny v jeho živote
od podania žiadosti o azyl nenastali, a že sa pridržiava predchádzajúcich informácií. Uviedol,
že jeho štátna príslušnosť nie je indická ale čínska, keďže sa narodil v T..
Dôvody, ktoré uviedol v žiadosti o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany
uviedol rovnaké ako v predchádzajúcej žiadosti a to, že I., kde žil bez problémov od roku
1999 s manželkou a deťmi opustil z dôvodov obavy o svoju bezpečnosť pred neznámymi
ľuďmi. Neznámi útočníci chceli napadnúť T., ktorí pracovali v blízkosti hotela, kde pri práci
koncom júla 2009 zahynuli traja robotníci. Útočníci dostali klamlivú informáciu, že smrť
robotníkov zapríčinili T.. Navrhovateľ sa do kontaktu s útočníkmi nedostal. Od priateľov sa
dozvedel, že zahynul jeho kamarát. Navrhovateľa mali následne hľadať neznámi Indovia, tak,
že dňa 11.augusta 2009 odišiel doD., kde bol až do odchodu z krajiny 30.septembra 2009.
V D. nemal žiadne problémy a to ani s políciou, ani s inými štátnymi orgánmi a nebol ani
prenasledovaný. Nikdy nebol tiež väznený. O možnosti presťahovať sa na iné miesto
neuvažoval, pretože by ho útočníci našli. Nepokúsil sa požiadať o nejakú formu
medzinárodnej ochrany najbližšiu možnú krajinu susediacu s I.. Nechce sa vrátiť do I.. Do T.
sa nemôže vrátiť, nakoľko situácia v Č. nie je vyriešená. Ďalšie dôvody svojej žiadosti
neuviedol. Nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že rozhodnutím č. ČAS: MU-141-25/PO-Ž-2009
zo dňa 21. júna 2010 odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neudelil mu doplnkovú ochranu,
nakoľko nesplnil podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona, ani podmienky
pre udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona a toto rozhodnutie
bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/32/2010-21 zo dňa
5. novembra 2010.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu.
Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či
z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle sa medzinárodnou ochranou rozumie udelenie azylu
alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Azylom sa rozumie ochrana cudzinca
pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom
predpise (§ 2 písm. b) zákona), pričom pod pojmom prenasledovanie sa rozumie závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo
súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva
najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému
potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase
konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v
§ 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom
(§ 2 písm. d) zákona).
V zmysle ustanovenia § 8 zákona Ministerstvo vnútra udelí azyl žiadateľovi, ktorý má
v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto
štátu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Ak žiadateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 zákona, ministerstvo mu azyl
neudelí (§ 13 zákona).
Ministerstvo však môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8 zákona (§ 9 zákona).
Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle sa pod pojmom doplnková ochrana rozumie ochrana
pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, pričom vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu (§ 2 písm. f) zákona).
Podstatným rozdielom pri udeľovaní azylu a poskytovaní doplnkovej ochrany je
čas, na ktorý sa ochrana udeľuje. V prípade azylu ide o trvalý pobyt cudzinca na území
Slovenskej republiky, v prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu
jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je možné opätovne predĺžiť na ďalší rok,
ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú.
Z uvedeného jasne vyplýva, že inštitút azylu sa poskytuje len z vážnych dôvodov,
ktoré nasvedčujú tomu, že nepriaznivá situácia žiadateľa sa ani v budúcnosti nezmení a preto
treba jeho situáciu riešiť komplexne a nastálo. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany
ide o situácie, ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1
roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl,
ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.
Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi krajského súdu ako i odporcu, že navrhovateľ
nespĺňa podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Navrhovateľ svoju žiadosť
založil na obave o svoju bezpečnosť pred neznámymi útočníkmi v I.. Tieto dôvody však
nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a tým
na poskytnutie jednej z najvyššej formy ochrany poskytovanej suverénnym štátom cudziemu
štátnemu príslušníkovi. Vzhľadom k tomu, že do kontaktu s útočníkmi nikdy nedošiel, jeho
bezpečnosť nebola bezprostredne ohrozená, a teda v jeho prípade možno jednoznačne vylúčiť
akékoľvek prenasledovanie, či porušovanie ľudských práv. okrem iného otázku svojej
bezpečnosti vyriešil presťahovaním doD.. Keďže využil možnosť interného presídlenia,
nebolo potrebné, aby opustil I. za účelom vyhľadania svojej ochrany, pretože poskytnutie
azylu ako medzinárodnej ochrany, prichádza do úvahy iba v prípade, ak by iný druh ochrany
bol vylúčený, resp. neúčinný. Problémy s neznámymi osobami nemôžu byť dôvodom
pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej
ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi.
Odvolací súd pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, ktorým odporca navrhovateľovi neudelil
doplnkovú ochranu udáva, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
odporcu ako i krajského súdu. Poukazuje na to, že v prípade navrhovateľa neboli splnené
zákonné podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany vyžadované ustanovením § 13c ods.
1 zákona o azyle. Jednoznačne žiadateľovu obavu z toho, že v prípade návratu do I. budú
ohrozovať neznáme osoby, nemožno subsumovať pod zákonnú definíciu vážneho bezprávia,
tak ako ju vymedzuje ustanovenie § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom odporcu udáva, že žiadateľ ako
dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu uviedol jeho problémy v I.. Neuviedol žiadne
skutočnosti týkajúce sa jeho života v Č., prípadne s problémami, ktoré mali nastať v súvislosti
s jeho angažovanosťou sa za slobodu T., preto správny orgán správne posudzoval jeho
žiadosť v súlade s dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o azyl ako
i v priebehu správneho konania.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že zo žiadneho
ustanovenia správneho poriadku nemožno vyvodiť, že by správnemu orgánu vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom
neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľky
za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše
navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol v priebehu
azylového konania pred migračným úradom a pred krajským súdom a z tohto dôvodu
odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už
vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky
nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok
uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto
správne závery krajského súdu odkazuje.
Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu
o neudelení azylu navrhovateľovi podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle a o neudelení
doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona, ktoré bolo potrebné posudzovať
samostatne, avšak aj vo vzájomnej súvislosti, bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý
rozsudok podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak,
že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
1010Sža/8/2010
V Bratislave 12. januára 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková