Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/102/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci

navrhovateľa: M., nar. X., v obci Q., provincia G., Afganistan, toho času Záchytný tábor H.,

zast. Mgr. D., Slovenská humanitná rada, Páričkova 18, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu č. ČAS: MU-9-14/DS-Ţ-2010 zo dňa 4.6.2010,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -38

zo dňa 22. septembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -38 zo dňa 22. septembra 2010 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie odporcu

č. ČAS: MU-9-14/DS-Ţ-2010 zo dňa 4.6.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil č. ČAS: MU-9-14/DS-Ţ-2010

zo dňa 4.6.2010, ktorým odporca podľa ustanovenia

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“)

zamietol ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle

rozhodol, ţe v prípade cudzinca je príslušná na konanie Grécka republika.

Súčasne rozhodol podľa článku 19 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa

18.2.2003, ţe odovzdanie cudzinca do Gréckej republiky sa uskutoční najneskôr do 6 mesiacov

od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií,

ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.

/Odporca rozhodnutie zdôvodnil tým, že z dokazovania vyplynulo, že v minulosti

navrhovateľ protiprávne prekročil hranicu Grécka ako členského štátu uplatňujúceho nariadenie

Rady ES č. 343/2003 a bola začaté podľa dublinského nariadenia konanie o prevzatie

zodpovednosti Grécka za posúdenie žiadosti navrhovateľa o azyl. Pretože príslušný grécky úrad

v stanovenej lehote jedného mesiaca na žiadosť nereagoval, v zmysle čl. 18 ods. 7 Dublinského

nariadenia sa Grécko stalo zodpovedným za posúdenie žiadosti navrhovateľa. Následne dňa

15.5.2010 Grécko súhlasilo s prevzatím svojej zodpovednosti./

Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a v priebehu

azylového konania sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v súlade

s o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej

v texte len „Správny poriadok“) a za takejto situácie následne rozhodol správne a v súlade

so zákonom o azyle, keď ţiadosť o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle.

Krajský súd k námietke nesprávnosti určenia Grécka ako krajiny zodpovednej za posúdenie

jeho ţiadosti o azyl ako takej uviedol, ţe vzhľadom na článok 3 ods. 2 Dublinského nariadenia

poukázal na skutočnosť, ţe tak v zákone o azyle, ako aj v Dublinskom nariadení nie je zakotvený

právny nárok (ţiadateľa o azyl) na postup, ustanovený citovaným ustanovením. Podobne v ţiadnej

z týchto právnych noriem nie je ustanovené, za akých podmienok (okolností), resp. v ktorých

prípadoch je moţné takýto postup aplikovať, obdobne tieto normy neobsahujú ani len orientačný

výpočet situácií v prípade existencie ktorých je moţné toto ustanovenie aplikovať. S poukazom

na znenie Kapitoly IV Dublinského nariadenia –„Humanitárna doloţka“, ktorá vymenováva dôvody

na dobrovoľné prevzatie zodpovednosti členského štátu, ktorý inak nie je zodpovedný za posúdenie

ţiadosti o azyl, moţno podľa krajského súdu vyvodiť, ţe aplikácia čl. 3 ods. 3 Dublinského

nariadenia záleţí výlučne na rozhodnutí členského štátu, ktorý sa rozhodne zodpovednosť prevziať.

Pokiaľ teda odporca na základe platného práva a skutkových zistení dospel k názoru,

ţe za prejednanie navrhovateľovej ţiadosti o azyl je zodpovedné Grécko, ktoré naviac s prevzatím

takejto zodpovednosti aj výslovne súhlasilo, resp. pokiaľ odporca – Slovenská republika -

neaplikovala prevzatie zodpovednosti za prejednanie navrhovateľovej ţiadosti o azyl, pričom

ţiadna norma neustanovuje takúto povinnosť, či predpoklady jej aplikácie, nie je moţné, podľa

krajského súdu takéto rozhodnutie povaţovať za nezákonné, t. j. vydané v rozpore so zákonom.

K námietke navrhovateľa, ţe jednotlivé štáty (napr. Rakúsko, Fínsko, Írsko, Luxembursko)

uplatňujú pri aplikácii ust. Dublinského nariadenia zdravotný stav ţiadateľa o azyl, prípadne hrozbu

porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol,

ţe v administratívnom spise a ani v opravnom prostriedku niet dôkazu o takomto postupe členských

štátov, práva naopak, sám navrhovateľ uviedol, ţe Rakúsko jeho ţiadosť azyl posúdilo zhodne

ako odporca. Pokiaľ by sa v rozhodovacej praxi niektorého z členských štátov vyskytli takéto

prípady, takéto zistenia by mali iba informatívny a nie záväzný charakter.

K námietke zdravotného stavu navrhovateľa krajský súd uviedol, ţe ako to vyplýva

zo zdravotných záznamov navrhovateľa, priloţených k návrhu, resp. zaloţených v spise odporcu,

u navrhovateľa bola diagnostikovaná psychická porucha, ktorá však nevyţaduje hospitalizáciu -

na jej liečbu postačuje medikamentózna terapia. Podľa názoru krajského súdu, ak odporca nezobral

do úvahy tento fakt ako rozhodný pre prevzatie zodpovednosti za posúdenie navrhovateľovej

ţiadosti o azyl, nekonal v rozpore s platným právom.

K námietke existencie doporučenia UNHCR vo vzťahu k znepokojeniam nad situáciou

v Grécku krajský súd uviedol, ţe zmienené stanovisko UNHCR je potrebné chápať ako jeho názor,

nejde však o prameň práva, ktorým by bol odporca viazaný. Podľa krajského súdu, ak by situácia

v Grécku (vo vzťahu k aplikovanej azylovej procedúre) bola natoľko závaţná - porušujúca

medzinárodné záväzky, ktoré pre Grécko vyplývajú z medzinárodných zmlúv, resp. smerníc Rady

EÚ , príslušné orgány EU by konkrétne k tejto situácii prijali príslušné stanovisko v nimi zvolenej

forme, čo sa však doposiaľ nestalo. Teda pokiaľ nie sú Grécku európskymi autoritami uloţené

konkrétne úlohy - prijaté konkrétne opatrenia v dôsledku (prípadného) porušenia záväzkov,

ku ktorým Grécko ako členský štát EU, resp. signatár medzinárodných zmlúv a dohovorov

pristúpilo, je ţiaduce povaţovať Grécko za štát, ktorý sa danými právnymi aktmi riadi.

K námietke navrhovateľa uplatnenej v podaní zo dňa 25.8.2010 (po uplynutí lehoty

na podanie opravného prostriedku), odkazujúcej na konkrétne rozhodnutie ESĽP v prípade (ţiadosť

č.53541/07), k porušeniu čl. 3 Dohovoru v zmienenom prípade, krajský súd uviedol, ţe uvedený

výrok sa vzťahuje ku konkrétnemu prípadu v konkrétnom zaisťovacom zariadení, naviac

k porušeniu článku malo dôjsť v roku 2007, resp. v rokoch predchádzajúcich, preto tento konkrétny

výrok nie je moţné aplikovať na prípad transferu navrhovateľa do Grécka.

K porušeniu čl. 5 ods. 1 Dohovoru v zmienenom prípade krajský súd uviedol, ţe ani tento

výrok nie je moţné vzťahovať na navrhovateľa, pretoţe ESĽP konštatoval iba konkrétne porušenie.

Naviac príslušný grécky azylový orgán v akceptácii prevzatia zodpovednosti za posúdenie

navrhovateľovej ţiadosti o azyl zo dňa 15.5.2010 výslovne uviedol, ţe navrhovateľovi po príchode

na grécke územie bude umoţnené podať ţiadosť o azyl.

K porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru v zmienenom prípade krajský súd uviedol, ţe toto

sa týka stavu gréckej legislatívy (nepreskúmanie rozhodnutia o zaistení cudzincov z dôvodu ich

vyhostenia), ktorý v Grécku existoval v období roku 2007, skôr však v rokoch predchádzajúcich,

teda nie v aktuálnom časovom priestore.

Krajský súd napokon uviedol, ţe jeho pozornosti neušlo, ţe navrhovateľ poţiadal

o aplikovanie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia v priebehu azylovej procedúry, a to podaním

zo dňa 12.5.2010. Odporca vo veci rozhodol dňa 4.6.20110 rozhodnutím, v odôvodnení ktorého

sa daným podnetom – ţiadosťou nezaoberal. Podľa krajského súdu odporca v tomto pochybil,

avšak, vzhľadom k faktu, ţe toto pochybenie nemalo vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, súd na túto vadu neprihliadol.

Pretoţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia odporca neporušil ţiaden

vnútroštátny zákon či medzinárodný dohovor, krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté

rozhodnutie odporcu je potrebné povaţovať za zákonné, a preto ho potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie

a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) Občianskeho

súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „“), keďţe podľa jeho názoru súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

pretoţe sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, ţe krajský súd podobne ako odporca nesprávne

a neúplne zistil skutkový stav, nevenoval náleţitú pozornosť zdravotnému stavu navrhovateľa

a lekárskym správam troch nezávislých špecialistov v odbore klinickej psychológie a psychiatrie.

Poukázal na to, ţe bola u neho zistená recidivujúca depresívna porucha, postraumatická stresová

porucha. Správa obsahovala informáciu, ţe v prípade ukončenia azylového procesu hrozí

u navrhovateľa silná dekompenzácia psychického stavu, pričom sucídium nie je vylúčené. Ako

vyplýva zo správy MUDr. K., navrhovateľ sa o samovraţdu aj pokúsil.

Navrhovateľ vyjadril nesúhlas s názorom súdu, ţe ak odporca nezobral do úvahy jeho

zdravotný stav ako rozhodný pre prevzatie zodpovednosti ţiadosti o azyl, nekonal v rozpore

s platným právom.

Podľa jeho názoru neprevzatím zodpovednosti za prejednanie ţiadosti o udelenie azylu

v prípade navrhovateľa došlo k porušeniu Dohovoru, a to čl. 1 ods. 3 a čl. 13, ktorým je SR viazaná.

Odporca je povinný presvedčiť sa, či jeho rozhodnutím nebudú porušené základné ľudské práva

a slobody vyplývajúce nielen z vnútroštátneho práva štátu odporcu, ale aj medzinárodných zmlúv,

ktorými je štát odporcu viazaný. Iba prísľub doţiadaných orgánov nie je postačujúci.

Navrhovateľ poukázal na to, ţe neprijateľné prijímacie podmienky v gréckej azylovej

procedúre, v zaisťovacích zariadeniach, v prístupe k právnej pomoci a moţnosti vyuţitia riadneho

a spravodlivého konania naďalej v gréckej legislatíve a gréckom azylovom systéme pretrvávajú.

Vrátení ţiadatelia v zmysle Dublinského nariadenia nie sú chránení pred navrátením do krajiny

pôvodu, kde im hrozí prenasledovanie alebo sú vystavení váţnemu bezpráviu. O tejto skutočnosti

nesvedčí len prípad navrhovateľa, ale aj intervencia vo forme ústneho vyjadrenia UNHCR v prípade

M.S.S. v. Belgium and Greece, pred ESĽP zo dňa 1.9.2010, ktorú navrhovateľ predloţil.

Z uvedenej intervencie vyplýva, ţe UNHCR sleduje postup v Grécku a azylovú situáciu

a dospelo k záveru, že grécky azylový systém nezodpovedá medzinárodným a európskym

štandardom, vrátane Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967, grécke orgány samy uznávajú

závažnosť tohto problému a ich neschopnosť v súčasnej dobe plniť kľúčové medzinárodné záväzky

tejto oblasti. Základné nedostatky gréckeho azylového systému spočívajú v nedostatočnej ochrane

pred navrátením a vo veľmi slabých prijímacích podmienkach a väzobných podmienkach v Grécku.

Po návrate do Grécka v rámci Dublinského nariadenia sa žiadatelia o azyl pravdepodobne stanú

bezdomovcami bez prostriedkov, v núdzi skončia vo veľmi zlých podmienkach vo väzenských

zariadeniach. Väčšina žiadateľov o azyl v Grécku, vrátane transferovaných nemajú žiadnu finančnú

pomoc. V Grécku je iba 865 prijímacích miest určených pre žiadateľov o azyl. V roku 2009 bolo

podaných 16 000 žiadostí a za prvých 6 mesiacov roku 2010 4701 žiadostí, prijímacie kapacity sú

nedostatočné, väčšina zo súčasných 11 prijímacích centier je prevádzkovaných mimovládnymi

orgánaizáciami a sú závislé na finančných prostriedkoch z Európskeho fondu pre utečencov. Tým,

že veľa žiadateľov o azyl je ponechaných vonku, v drsných podmienkach, nie sú schopní poskytnúť

adresu, ktorá je kľúčovou zložkou konania pre udelenie azylu. To môže zabrániť doručeniu

oznámenia o vývoji ich žiadosti o azyl. Neexistencia právnej pomoci túto situáciu zhoršuje.

UNHCR preto potvrdzuje svoj postoj, že transfery do Grécka v rámci Dublinského

nariadenia by sa nemali konať, kým sa tieto nedostatky nevyriešia.

Navrhovateľ v odvolaní poukazuje na skutočnosť, ţe v súčasnosti pred EDS prebiehajú

dve konania o predloţených prejudiciálnych otázkach v súvislosti s interpretáciou čl. 3 Dublinského

nariadenia, a to Odvolacím súdom vo Veľkej Británii a najvyšším súdom Írska. V prvom prípade –

N.S. pod č. C-411/10 sa britský súd obrátil na ESD vo veci interpretácie čl. 3 Dublinského

nariadenia vo svetle povinnosti členských štátov chrániť základné ľudské práva. Dopytuje

sa podmienky za ktorých štát, ktorý transferuje je povinný prevziať zodpovednosť za preskúmanie

ţiadosti o azyl v súlade so svojimi záväzkami rešpektovať ľudské práva, ako aj na rozsah tejto

povinnosti. V druhom prípade sa írsky súd obrátil na ESD 12.10.2010, otázky ešte nie sú

publikované.

Navrhovateľ tieţ poukázal na listy prezidenta ESĽP zo dňa 30.9.2010 jednotlivým štátom

aplikujúcim Dublinské nariadenie, ktorými sa obrátil na vlády Belgicka, Fínska, Holandska

a Nórska so ţiadosťou, aby pozastavili svoje Dublinské transfery ţiadateľov o azyl do Grécka

na základe Nariadenia ES Dublin II. Do času, pokiaľ Veľká komora ESĽP vydá rozsudok v prípade

M.S.S. v. Belgicko a Grécko.

Veľká Británia uţ v minulosti pozastavila transfery a ku krajinám, ktoré pozastavili transfery

ţiadateľov o azyl do Grécka sa pridal aj Island. Nemecko a Švajčiarsko majú pozastavené transfery

do Grécka dočasne z iného dôvodu.

Podľa navrhovateľa, vzhľadom na uvedené skutočnosti, odporca ako aj krajský súd v konaní

nedostatočne zistili skutkový stav, nezaoberali sa riadne moţnosťou vyuţitia čl. 3 ods. 2

Dublinského nariadenia napriek tomu, ţe navrhovateľ sa na toto ustanovenie odvolával.

Právna zástupkyňa navrhovateľa predloţila najvyššiemu súdu dňa 30.12.2010 sociálnu

správu pracovníčky neziskovej organizácie Greek Council for refugees - M., na ktorú sa odvolávala

v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku.

Správa obsahuje informácie týkajúce sa navrhovateľovej sociálnej, právnej a zdravotnej

situácie, v jej prílohe sa nachádza rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa z Gréckej republiky

a lekárska správa od psychiatra dr. G. a skrátený preklad správy z novín zo dňa 5.10.2010 a situácii

ţiadateľov o azyl v Grécku.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril písomne tak, ţe navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. K námietke nedostatočného zistenia stavu veci uviedol, ţe stav

navrhovateľa nevyţadoval hospitalizáciu, pričom bol farmakologicky liečený predtým aj

v Rakúsku, ale ani rakúska strana nedospela k záveru, ţe by jeho psychický stav bránil jeho

transferu. K námietke právnej zástupkyne navrhovateľa, ţe mu nebolo umoţnené vstúpiť do

azylovej procedúry po jeho návrate do grécka na základe Dublinského nariadenia, uviedol,

ţe navrhovateľovi po návrate do Grécka bol vystavený doklad, s ktorým sa mal dostaviť

na oddelenie azylovej polície do Atén. Navrhovateľ tak neurobil a následne mal doklad stratiť.

Políciou bol zaistený a bolo vydané rozhodnutie o jeho vyhostení. Následne bol prepustený, s tým,

ţe do 30 dní má opustiť Grécko. Podľa odporcu navrhovateľ sám zavinil, ţe jeho ţiadosť o azyl

nebola posudzovaná. Neuviedol ţiaden dôvod na ospravedlnenie, prečo sa na oddelenie polície

nedostavil. Podľa príslušných smerníc Rady EU v oblasti azylu má však právo znovu poţiadať

o azyl.

Odporca sa nestotoţnil s tvrdeniami právnej zástupkyne navrhovateľa, naopak súhlasí

s názorom krajského súdu, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia odporca neporušil

ţiaden zákon či medzinárodný dohovor.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok

krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. januára 2011

( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

V § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je uvedené, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky zamietne ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu

príslušný iný štát.

Ministerstvo bezodkladne informuje ţiadateľa o tom, ţe zisťuje, či je iný štát príslušný

na konanie o jeho ţiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.

Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný

na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).

V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného

za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských

štátov Európskej únie, pouţijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch

Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na dublinské nariadenie.

Členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť

na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten,

ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3 ods. 1

Dublinského nariadenia).

Podľa čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície,

ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov uvedených

v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, ţe ţiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu

do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie ţiadosti

o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch

odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.

Ak členský štát, ktorému bola podaná ţiadosť o azyl, povaţuje iný členský štát

za zodpovedný za posúdenie tejto ţiadosti, môţe čo najrýchlejšie a v kaţdom prípade do troch

mesiacov od dátumu podania ţiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát,

aby prevzal ţiadateľa (čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia).

Doţiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o doţiadaní

o prevzatie ţiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdrţania doţiadania (čl. 18 ods. 1

Dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu

doţiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednania

pre jej príchod (čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia).

Keď doţiadaný členský štát akceptuje, ţe má prevziať ţiadateľa, členský štát, v ktorom bola

podaná ţiadosť o azyl, oznámi ţiadateľovi rozhodnutie o tom, ţe neposúdi ţiadosť a o povinnosti

odovzdať ţiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 Dublinského nariadenia).

Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne

členskému štátu, v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl. Táto lehota sa môţe predĺţiť najviac

na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac na osemnásť

mesiacov, ak sa ţiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 Dublinského nariadenia).

Podľa článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého

príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich.

Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II

označený ako zodpovedný.

Podľa článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia bez ohľadu na môţe kaţdý členský štát

posúdiť ţiadosť o azyl, ktorý mu podľa štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa

kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto

prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia

a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým

zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského

štátu alebo členský štát, ktorý bol doţiadaný, aby prevzal ţiadateľa alebo ho vrátil.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej ţiadosti

o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, ţe navrhovateľ poţiadal na území SR o azyl

počas zaistenia v Útvare policajného zaistenia Medveďov. Zaistený bol dňom 31.1.2010 v Útvare

policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov dňa 31.1.2010 rozhodnutím č. p.: MV-UHCP-

RHCP-BA-OCP-AV-7-8/2010.

Z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 13.5.2010 vyplýva, ţe navrhovateľ poţiadal o azyl

z dôvodu, ţe sa cíti byť ohrozený kvôli Biblii a strachu o ţivot pred otcom svojej manţelky.

Spresnil, ţe H. je rodinný nepriateľ z obdobia okupácie Rusov. Jeho dcéra bola jeho nastávajúca

a súhlasila s vydajom. Vzali sa, avšak bez súhlasu jej otca. Manţelka sa k nim prisťahovala. Jej otec

prišiel k nim domov a zabil svoju dcéru, jeho tehotnú manţelku aj jeho dvoch bratov. V tom čase

nebol doma, bol v Kábule. Hovorili mu, aby nechodil domov, ţe mu tam hrozí nebezpečenstvo, aj

kvôli tomu, ţe mal v aute Biblie. Jeho otec s matkou a jeho sestrou boli u lekára, vďaka tomu sú na

ţive.

Navrhovateľ na záver pohovoru uviedol, ţe sa cíti zle, nevie spávať, nevie prečo ho zadrţali

a umiestnili.

Z dotazníka ţiadateľa vyplynulo, ţe navrhovateľ pri popise trasy, ktorou sa dostal na územie

SR uviedol, ţe cestoval cez Irán, Turecko, Grécko a Rakúsko.

V Grécku ho zadrţala polícia, drţala ho 7 dní, potom mu dali papier, aby opustil územie

Grécka. Na falošný pas pricestoval do Rakúska, kde bol 6 mesiacov v Treiskirchen a potom

6 mesiacov v Grazi. V Grazi mu bolo doručené rozhodnutie, ţe bude vrátený do Grécka. Nepýtali

sa ho, prečo odišiel z Afganistanu. Potom z Viedne prišiel na Slovensko (v januári). Hľadal stanicu,

kde by mohol poţiadať o azyl. Policajti mu povedali, ţe bude deportovaný do Rakúska, ale poslali

ho do Medveďova.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe zástupkyňa navrhovateľa dňa 13.5.2010 po nahliadnutí

do spisového materiálu podala odporcovi písomné stanovisko ku konaniu podľa Nariadenia Rady

ES č. 343/2003 s poţiadavkou na aplikáciu článku 3 ods. 2 nariadenia.

Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu odporca dňa 2.2.2010 navrhovateľovi oznámil, ţe začal

konanie o návrate navrhovateľa do krajiny vydania prvej ţiadosti o azyl na území Európskej únie

podľa nariadenia rady ES č. 343/2003.

Listom zo dňa 4.6.2010 odporca oznámil zástupkyni navrhovateľa, ţe po naplnení

podmienok na začatie konanie o prevzatie zodpovednosti bola dňa 9.2.2010 do Gréckej republiky

odoslaná ţiadosť vzhľadom k skutočnosti, ţe v rámci dublinského nariadenia medzi Rakúskou

republikou a Gréckou republikou prešla zodpovednosť v zmysle čl. 18 ods. 7 na Grécku republiku.

Grécka republika neodpovedala na ţiadosť odporcu o prevzatie zodpovednosti v mesačnej

lehote ani v lehote dvoch mesiacov od dátumu obdrţania poţiadania a stala sa tak zodpovedným

členským štátom za prevzatie menovaného podľa čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia, keďţe

v danom prípade nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu poţiadania a ukladá

povinnosť prevziať zodpovednosť za danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednanie

pre jej príchod.

Odporca v liste zástupkyni navrhovateľa ďalej uviedol, ţe vzhľadom na stanovené

mechanizmy dublinského nariadenia označili Grécku republiku za zodpovedný štát, táto je povinná

podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia preskúmať zákonné dôvody na udelenie azylu navrhovateľa, rovnako

ako iný členský štát uplatňujúci dublinské nariadenie. Odhliadnuc od tejto povinnosti, štátny orgán

Gréckej republiky špeciálne vo svojej akceptácii deklaroval, ţe navrhovateľovi bude umoţnené

podať ţiadosť o udelenie azylu po jeho príchode na jej územie, ak prejaví o to úmysel.

V informatívnom liste odporca ďalej poukazuje na to, ţe Európska komisia do uvedeného

dňa nikdy neodporučila štátom EU pozastaviť odovzdanie do Grécka podľa dublinského nariadenia.

Odporca tieţ uviedol, ţe zdravotné dôvody a psychický stav nepovaţuje za relevantný

a opodstatnený dôvod na vyuţitie práva suverenity SR v tomto prípade dobrovoľne posúdiť ţiadosť

o udelenie azylu navrhovateľa, aj keď podľa kritérií nariadenia na posúdenie je príslušná Grécka

republika.

Odporca dňa 4.6.2010 vydal rozhodnutie, ktorým ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu

zamietol ako neprípustnú, s odôvodnením, ţe Grécka republika neodpovedala na ţiadosť

o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov podľa Dublinského nariadenia, stala sa tak

zodpovedným štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia a dňa

15.5.2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola

navrhovateľova ţiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle

z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Grécka) na posúdenie ţiadosti.

Odvolací súd sa stotoţňuje s vysloveným názorom krajského súdu, ţe aplikácia čl. 3 ods. 3

Dublinského nariadenia záleţí výlučne na rozhodnutí členského štátu, ktorý sa rozhodne

zodpovednosť prevziať.

Na strane druhej v danom prípade navrhovateľ výslovne poţiadal o aplikáciu čl. 3 ods. 2,

pričom na podporu svojej ţiadosti predloţil konkrétne dôkazy, ktorým odporca nevenoval ţiadnu

pozornosť.

Krajský súd povaţoval rozhodnutie odporcu za zákonné. Podľa krajského súdu ani

pochybenie odporcu, (ktorý napriek uplatnenej aplikácii 3 ods. 2 Dublinského nariadenia

a to podaním zo dňa 12.5.2010, hoci odporca rozhodol aţ dňa 4.6.20110 rozhodnutím,

v odôvodnení ktorého sa daným podnetom – ţiadosťou nezaoberal), nemalo vplyv na správnosť

a zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd z toho vyvodil záver, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia

odporca neporušil ţiaden vnútroštátny zákon či medzinárodný dohovor, a teda ţe napadnuté

rozhodnutie odporcu je potrebné povaţovať za zákonné..

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, ţe bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa

čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky suverenity), povaţuje za dôleţité uviesť,

ţe nariadenie ani ţiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať

zodpovednosť za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia.

Odvolací súd poznamenáva, ţe nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,

ale o výsledok správneho uváţenia správneho orgánu. Správne uváţenie (diskrečná právomoc

správneho súdnictva) je svojou podstatou moţnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní

jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny

orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba,

či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje

účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené pretoţe sa môţe týkať iba toho,

či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých

prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených moţností, ale výber

sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne

uváţenie uvádza zákon.

Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo

k poţadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia, pretoţe tak navrhovateľovi ako ani súdu preskúmavajúcemu napadnuté

rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán pri rozhodovaní riadil. Tento

nedostatok nebolo moţné odstrániť ani informatívnym listom odporcu z toho istého dňa (4.6.2010)

ani nasledujúcimi vyjadreniami odporcu, ktorými reagoval na námietky navrhovateľa.

Odvolací súd na rozdiel od krajského súdu totiţ dospel k záveru, ţe odporca nevenoval

náleţitú pozornosť skutočnostiam, ktoré navrhovateľ na odôvodnenie navrhovanej aplikácie čl. 3

ods. 2 Dublinského nariadenia v priebehu administratívneho konania predostrel a ktoré boli

odporcovi v čase rozhodovania známe.

Navrhovateľ totiţ na podporu svojej ţiadosti o dobrovoľné prevzatie zodpovednosti, ktorú

odôvodnil veľmi zlým psychickým stavom a nepriaznivou situáciou v Grécku, predloţil odporcovi

psychologický posudok klinickej psychologičky Mgr. B. a lekárske správy psychiatra MUDr. P. ako

aj správu UNHCR, ktorým odporca nevenoval vo svojom rozhodnutí ţiadnu pozornosť.

Z tohto pohľadu rozhodnutie odporcu pre nedostatok odôvodnenia navrhovanej aplikácie

čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia je rozhodnutím, ktoré je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Na veci nemení nič ani skutočnosť, ţe odporca toho istého dňa zaslal zástupkyni

navrhovateľa list, v ktorom informuje, ţe zdravotné dôvody a psychický stav nepovaţuje

za relevantný a opodstatnený dôvod na vyuţitie práva suverenity SR v tomto prípade dobrovoľne

posúdiť ţiadosť o udelenie azylu navrhovateľa, aj keď podľa kritérií nariadenia na posúdenie

je príslušná Grécka republika.

Rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o azyl podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ako neprípustnej

a rozhodnutie o tom, ţe v prípade cudzinca je príslušná na konanie Grécka republika je

rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných Dohovorom o ochrane

ľudských práv a slobôd. Najmä s poukazom na účastníkom konania uplatnenú aplikáciu čl. 3 ods. 2

Dublinského nariadenia s predloţením dôkazov, na podklade ktorých aplikáciu ţiada uplatniť,

rozhodnutie správneho orgánu musí byť preto zaloţené na takých podkladoch a argumentoch ktoré

nachádzajú oporu v zákone.

V danom prípade navrhovateľ v rozhodnutí nedostal odpoveď na svoju ţiadosť

a argumentácia krajského súdu, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia nedošlo

k porušeniu zákona neobstojí, pretoţe odporca vo svojom rozhodnutí nevyargumentoval, prečo

k aplikácii uvedeného ustanovenia nedošlo, neobstojí. Tento nedostatok nemôţe byť konvalidovaný

ani dodatočným vyjadrením odporcu, resp. úvahou krajského súdu, ktorý nemôţe nahrádzať úvahu

správneho orgánu.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie správneho orgánu vzhľadom na uvedený

nedostatok je arbitrárnym rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V predmetnej veci nemoţno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných

právnych princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa s odôvodnením

administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31 z 28. septembra 1977).

Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že odporca nevenoval pozornosť

podkladom, ktoré na podporu svojej požiadavky o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského

nariadenia predložil navrhovateľ a v rozhodnutí nevyargumentoval, prečo takejto žiadosti

nevyhovel, nezodpovedá požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov

administratívneho konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky

takýchto úkonov.

Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na skutočnosť, ţe Grécka republika

sa stala zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského

nariadenia a 15.5.2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie, na základe čoho odporca

zamietol ţiadosť navrhovateľa o azyl ako neprípustnú, podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle nie je

moţné povaţovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia a to aj v kontexte navrhovateľom

namietaného porušenia čl. 3 a 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu

o predĺţení doby zaistenia je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu

doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať

dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci

uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu

zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, ţe je dôvodné

prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje

pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2 v súvislosti

s ).

Súd pritom poznamenáva, ţe vzhľadom na závaţnosť zásahu do subjektívnych práv

účastníka konania, nepovaţuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloţeným

a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia vyplýva, ţe na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náleţitosti

rozhodnutia. Dôleţitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť

rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky

podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať

predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako

sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami

k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti povaţuje

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia

uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.

Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila

z medzí a hľadísk stanovených zákonom ( ), či je v súlade s pravidlami logického

myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôţe súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné

závery.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými

vadami /spočívajúcimi v tom, ţe sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami

Správneho poriadku/, pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci

na ďalšie konanie.

Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení

s a v zmysle úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania, pretoţe trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote

v súlade s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. januára 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová