Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/44/2010

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu

a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí

konanom 20. januára 2011 v Bratislave v trestnej veci obvineného ml. A. T. a spol.,

pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2

písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a iné,

o dovolaní obvineného J. T. proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2009,

sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2010,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného J. T. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2009, sp. zn. , boli

obvinení ml. A. T. a J. T. uznaní vinnými zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom

podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/

Tr. zák. (bod 1/ rozsudku), obzvlášť závažného zločinu lúpeže spolupáchateľstvom

podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1

písm. e/, písm. f/ Tr. zák. (bod 2/ rozsudku) ako aj prečinu krádeže spolupáchateľstvom

podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (bod 3/ rozsudku), a to na tom skutkovom

základe, že :

1/ dňa 6. marca 2009 v čase o 18.40 hod. v T., na ulici H. pred gymnáziom

po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml. A. T. podišiel

odzadu k prechádzajúcej G. K., staršej osobe, snažil sa jej strhnúť z pleca pravej ruky čiernu

koženú kabelku, v dôsledku čoho poškodená spadla na zem, kde ju obžalovaný ml. A. T.

ťahal za kabelku po zemi asi dva metre, až sa mu kabelku podarilo vytrhnúť a následne s ňou

spolu s obžalovaným J. T., ktorý všetko obďaleč pozoroval, utiekli, čím poškodenej G. K.

2

spôsobili škodu odcudzením kabelky, v ktorej sa nachádzali jej osobné doklady, čierna

kožená peňaženka s hotovosťou 50 eur, zväzok 7 kľúčov, čipová karta na MHD a mobilný

telefón zn. Siemens v hodnote 103 eur a zranenie pravého kolena, a to tržnej rany, ktorá

si nevyžiadala lekárske ošetrenie,

2/ dňa 11. marca 2009 v čase o 08.00 hod. v T., na P., na chodníku pri vchode do M.

po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml. A. T. odzadu

podišiel k pomaly sa pohybujúcej M. S. pomocou francúzskej barly, keďže je staršou

invalidnou osobou, chytil ju za kabelku, ktorú niesla v pravej ruke a začal ju za ňu ťahať

dozadu, v dôsledku čoho poškodená spadla na zem, kde ju ešte obžalovaný ml. A. T. ťahal

za kabelku, ktorá sa mu podarila jej vytrhnúť z ruky, pričom obžalovaný J. T. stál

za nimi, následne utiekli aj s kabelkou cez uličku smerom na H. v T., kde z kabelky vybrali

hotovosť 15 eur, 3 stravné lístky á 2,50 eur a mobilný telefón zn. Sagem MYX-2 v hodnote

100 eur a kabelku s osobnými dokladmi odhodili, čím spôsobili poškodenej M. S. škodu

na majetku vo výške 137,10 eur a ublíženie na zdraví, a to zlomeninu horného konca pravej

ramennej kosti, trieštivého charakteru v oblasti hlavice a krčka, pohmoždenie mäkkých tkanív

s odreninami kože v oblasti oboch kolien, podvrtnutie členkového zhybu ľavej dolnej

končatiny s dobou liečenia od 11. marca 2009 do 27. apríla 2009, t. j. 7 týždňov,

3/ dňa 11. marca 2009 v čase asi o 12.00 hod. v T., na ul. O. po predchádzajúcej

vzájomnej dohode s obžalovaným ml. A. T. obžalovaný J. T. vytrhol z ruky R. R.,

prechádzajúcej cez ulici, kabelku čiernej farby, s ktorou utiekol aj s obžalovaným ml. A. T.,

ktorý bol s ním, následne z kabelky zobrali hotovosť 25 eur a kabelku s prázdnou

peňaženkou, osobnými dokladmi, mobilným telefónom zn. Sony Ericson v hodnote 200 eur,

čipovou kartou na MHD, dáždnikom a kľúčmi zahodili, čím poškodenej R. R. spôsobili škodu

na majetku vo výške 287,30 eur.

Obvinený J. T. bol vyššie uvedeným rozsudkom odsúdený podľa § 188 ods. 3, § 41

ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/

Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov s tým, že na výkon tohto trestu

bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. mu bolo uložené tiež ochranné protitoxikomanické

liečenie ústavnou formou.

3

Týmto rozsudkom bol zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok o treste

uloženom obvinenému rozsudkom Okresného súdu Trnava z 30. júna 2009, sp. zn.

, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinenému uložený ochranný dohľad

na 2 (dva) roky.

Podľa boli napokon obaja obvinení zaviazaní i k náhrade

spôsobenej škody poškodenej strane V., a to vo výške 105,04 eur.

Proti tomuto rozsudku podal obvinený J. T. ako aj krajský prokurátor v zákonnej

lehote odvolanie, pričom obe boli uznesením Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2010,

sp. zn. , podľa zamietnuté.

V zmysle rozsudok je právoplatný a vykonateľný,

ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale podané odvolanie bolo zamietnuté.

Dňa 16. septembra 2010 podal obvinený J. T. prostredníctvom svojho obhajcu

na Okresnom súde Trnava dovolanie proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, a to z dôvodov

uvedených v a , pričom toto bolo následne

(4. novembra 2010) uvedeným prvostupňovým súdom predložené Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.

Obvinený napáda v prvom rade v časti výroku o vine tú skutočnosť, že bol uznaný

vinným zo spáchania troch samostatných skutkov, napĺňajúcich znaky zločinu lúpeže,

obzvlášť závažného zločinu lúpeže a prečinu krádeže. Má totiž za to, že pokračovanie

v páchaní toho istého trestného činu v zmysle § 122 ods. 10 Tr. zák. je splnené

i v trestnoprávnej hypertrofii základnej a kvalifikovaných skutkových podstát,

resp. aj medzi len kvalifikovanými skutkovými podstatami toho istého trestného činu. Skutky

uvedené pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby mali byť teda podľa jeho názoru na tomto právnom

základe kvalifikované ako jeden skutok - pokračovací trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom,

keďže okrem vyššie uvedeného kritéria sú splnené aj ďalšie zákonné kritéria podľa § 122

ods. 10 Tr. zák., t. j. objektívna a subjektívna súvislosť v čase, mieste, spôsobe a predmete

útoku. Nesprávne právne posúdenie zistených skutkov vo veci konajúcimi súdmi obvinený

4

namieta napriek tomu, že si je vedomý toho, že z dôvodu existencie zločinu a prečinu

by aj tak bolo nevyhnutné použiť tzv. asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák.

Pre posúdenie mnohosti skutkov to však považuje za potrebné.

Ako obvinený ďalej uviedol, hoci v rámci dokazovania v prípravnom konaní

napomáhal pri objasňovaní predmetnej trestnej činnosti, a to najmä tým, že bol od začiatku

súčinný pri vyšetrovacích úkonoch (napr. pri opakovaných výkonoch previerky výpovede

na mieste), súd tieto skutočnosti nevyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/

Tr. zák., čím teda podľa jeho názoru taktiež pochybil pri zachovaní správnosti a úplnosti

zisteného skutkového stavu.

Zdôraznil tiež, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy ani § 34 ods. 4 a ods. 5

písm. a/ Tr. zák., a to napriek tomu, že sa posudzovaného konania dopustil len ako

spolupáchateľ v miere prizerajúcej sa osoby, ktorá nijako priamym konaním nezasiahla

do konania druhého obvineného (A. T. výlučne sám použil násilie voči osobám v úmysle

zmocniť sa cudzej veci), ktorá sa podieľala ako spolupáchateľ len na forme prisvojenia

si cudzej veci, ich finančného zhodnotenia, resp. ukrytia zmocnených vecí. Uvedené

skutočnosti majú priamy dosah k aplikácii § 39 Tr. zák., ktoré síce súd použil,

avšak nie je podľa neho zrejmé, či vychádzal práve z vyššie uvedených ustanovení

(§ 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák.).

Obvinený má za to, že súd mal pri zohľadnení vyššie uvedených pochybení

pri ukladaní trestu správne postupovať tak, že v prvom kroku mal použiť § 38 ods. 2, ods. 3

a ods. 8 Tr. zák., a teda znížiť hornú hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti

, konkrétne v Tr. zák. o jednu tretinu (15-10=5/3). Potom mal

použiť asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a sprísniť takto znížený trest o jednu

tretinu. Upozornil zároveň v tejto súvislosti na to, že keďže sa pre zníženie podľa § 38 ods. 3

a ods. 8 Tr. zák. a asperáciu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. nepoužijú rovnaké zásady a výpočty

(judikované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä 30/64), dospeje

sa takýmto spôsobom k inému trestu v hornej hranici ako bol pôvodný trest určený

v osobitnej časti . Následne mal súd použiť a

Tr. zák. a v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ uložiť trest odňatia

slobody (s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ a § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.) v rozmedzí

od 5 do 8 rokov. Podľa jeho názoru mu mal byť uložený s prihliadnutím na individualizáciu

trestu trest odňatia slobody nepodmienečne vo výške 5 rokov so zaradením do ústavu

5

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený zdôraznil, že tento postup súdom

použitý nebol aj napriek tomu, že mu bol uložený trest odňatia slobody vo výške 8 rokov,

t. j. v predmetnom rozmedzí.

Považoval za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že § 38 ods. 5 Tr. zák. nebolo

nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák., čo súd správne vyhodnotil.

V podanom dovolaní sa obvinený vyjadril aj k možnosti, že by nebolo na mieste

použitie § 38 ods. 3 Tr. zák., t. j. horná hranica sadzby trestu odňatia slobody

by sa neznižovala. Išlo by v podstate o totožný postup, z ktorého vychádzal aj súd,

avšak obvinený má za to, že súd pri tomto postupe nesprávne aplikoval § 39 ods. 3 Tr. zák.

po inak správnom použití § 39 ods. 1 Tr. zák. Uviedol, že v tomto smere je dôležitý výklad

§ 39 ods. 3 Tr. zák., najmä písm. b/ až písm. e/, v ktorých je expressis verbis uvedené,

že obmedzenie „nie kratšieho trestu“ je viazané na dolnú hranicu trestu odňatia slobody

uvedenú v osobitnej časti tohto zákona, čo teda znamená, že definičným kritériom je dolná

hranica trestu odňatia slobody uvedená v osobitnej časti a nie dolná hranica

už upravená podľa všeobecnej časti (napr. podľa Tr. zák. veta

za bodkočiarkou). Obvinený má dokonca za to, že nakoľko je obmedzenie uloženia trestu

po asperácii nad jednu polovicu určenej trestnej sadzby za bodkočiarkou, je možné použiť

systematický výklad, podľa ktorého je možné po asperácii - kde dostaneme v danom prípade

10 až 20 rokov - použiť § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a potom ukladať trest nad jednu

polovicu takto určenej trestnej sadzby, čo by znamenalo použiť ešte jedno obmedzenie,

a to § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a v rozmedzí 5 až 8 rokov ukladať trest nad jednu polovicu

takto určenej trestnej sadzby. Z uvedeného je teda podľa názoru obvineného nepochybné,

že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, najmä v dôsledku

nesprávneho výkladu § 39 ods. 3 Tr. zák.

V súvislosti z vyššie uvedených upozornil zároveň na to, že nakoľko úprava § 39

ods. 3 Tr. zák. po použití § 38 ods. 3 Tr. zák. (zníženie hornej hranice) a následne asperačnej

zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (zvýšenie hornej hranice trestu odňatia slobody, povinnosť

súdu uložiť trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby – zvýšenie nepriamo aj

dolnej hranice) v dôsledku aplikácie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 ods. 1

Tr. zák. – umožňuje uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanovenú zákonom,

teda aj upravenú podľa všeobecnej časti zákona) ukladá pre tento postup následne

obmedzenia s hraničnými kritériami pre dolnú hranicu podľa osobitnej časti Trestného

6

zákona, zavádza tým vlastne disproporciu výkladu. Týmto kritériom sa totiž podľa jeho

názoru narúšajú už predtým použité zásady, pretože tie vytvoria sadzby – dolnú a hornú

hranicu, pričom pod takto vytvorenú dolnú hranicu ide súd ukladať trest (§ 39 ods. 3 Tr. zák.

prvá veta), avšak následne sa súdu otvorí druhá nutná zákonná množina, v ktorej musí trest

uložiť podľa obmedzení uvedených pod jednotlivými písmenami. Táto množina sa pritom

vo veľkom množstve prípadov (ako je tomu aj v posudzovanom prípade) vymyká predtým

určeným sadzbám (dolnej a hornej). Z uvedeného je teda podľa neho zrejmé, že vzájomný

výklad týchto ustanovení je nutné podrobiť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Poukázal tiež na to, že v prípade, ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona

bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať

takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu podľa ().

Ako obvinený ďalej uviedol, odôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné

a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj stranám konania, najmä obvinenému, keďže súd rozhoduje

o jeho právnej trestnej veci (). V danom prípade to však podľa neho tak nebolo,

a preto možno povedať, že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.

Právne závery krajského súdu sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú účel a význam

príslušných zákonných ustanovení (). Má za to, že krajský

súd sa nevysporiadal s jeho odvolaním, najmä nezaujal jednoznačné právne závery k výkladu

Tr. zák. vo vzťahu k ostatným použitým ustanoveniam ,

čím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa .

Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený J. T. navrhol, aby dovolací súd

po tom, čo vzhliadne prítomnosť dovolacích dôvodov uvedených v tomto dovolaní

( a ) rozsudkom vyslovil porušenie Tr. zák.

k § 188 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák. a § 188 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák., ďalej § 36 písm. n/

Tr. zák. k § 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák., ako i § 39 ods. 3 Tr. zák. k § 39 ods. 1, § 38

a § 41 ods. 2 Tr. zák. Následne, aby zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava v časti

výroku o vine a treste a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave v celom rozsahu

a aby prikázal Okresnému súdu Trnava vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať

a rozhodnúť.

7

Dňa 25. októbra 2010 došlo na Okresný súd Trnava tiež vyjadrenie prokurátorky

Krajskej prokuratúry Trnava k predmetnému dovolaniu. Z jeho obsahu je pritom zrejmé,

že táto sa s obvineným uvádzanými dôvodmi dovolania vôbec nestotožňuje.

Upozornila v prvom rade na tú skutočnosť, že dovolateľ sa na hlavnom pojednávaní

priznal k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti, pričom súd prvého stupňa toto vyhlásenie

prijal a vykonal dokazovanie hlavne vo vzťahu k výroku o treste. Ako uviedla ďalej,

pri rozhodovaní o konkrétnej výmere trestu vychádzal súd zo zákonných zásad uvedených

v § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 a ods. 3

písm. b/ Tr. zák. a konkrétna výmera trestu - podľa zdôvodnenia výroku o treste - zohľadňuje

predovšetkým poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obvineného k trestnej činnosti,

napomáhanie orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní a v neposlednom rade

i mieru účasti obvineného na jej spáchaní. Podotkla, že tieto okolnosti považoval

prvostupňový súd za tak významné, že v danom prípade opodstatňovali uloženie trestu

odňatia slobody pod spodnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Považovala za potrebné

napokon zdôrazniť i to, s rozhodnutím prvostupňového súdu sa plne stotožnil i súd odvolací.

Z dôvodov vyššie uvedených preto navrhla, aby dovolací súd dovolanie obvineného

J. T. na neverejnom zasadnutí podľa odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (

a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu

( a ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde

( a ), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania

( a ). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania

podľa , veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo

a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie

je potrebné podľa odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko

nie sú splnené zákonné dôvody na jeho podanie ( a ).

Podľa dovolanie možno podať, ak bol uložený trest

8

mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý

zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvod podľa odseku 1 písm. i/ nemožno použiť,

ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj

konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom

opravnom prostriedku.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené.

Podľa ak bola dovolaním napadnutá časť rozhodnutia týkajúca

sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozhodnutím,

preskúma dovolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozhodnutia a predchádzajúceho konania,

ktoré sa týka tejto osoby.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným

prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov

a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého

dovolacieho dôvodu podľa Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,

a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo

ustanoveniu

9

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , z jeho dikcie

vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady

právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný.

Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne

hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo

v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej

význam z hľadiska hmotného práva.

Z hľadiska obsahu dovolania obvineného je s poukazom na deklarovaný dovolací

dôvod významná tá otázka, či prvostupňový súd správne pristúpil k právnej kvalifikácii

posudzovaných skutkov ako zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1,

ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., obzvlášť závažného

zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/

Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a prečinu krádeže

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Dovolateľ je totiž toho

názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonom požadované podmienky

(§ 122 ods. 10 Tr. zák.) potrebné k tomu, aby mohli byť skutky uvedené pod bodmi 1/ a 2/

obžaloby posudzované len ako skutok jeden - pokračovací trestný čin lúpeže

spolupáchateľstvom.

Na úvod považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť tú

skutočnosť, že aj keď v konaní pred prvostupňovým súdom došlo k prijatiu vyhlásenia

obvineného o priznaní viny v zmysle , Krajský súd v Trnave

sa mal v rámci odvolacieho konania zaoberať i námietkami obvineného smerujúcimi

k právnemu posúdeniu ním priznaných skutkov a rovnako tak nie je vylúčené preskúmanie

správnosti právneho posúdenia predmetných skutkov i z pôsobnosti dovolacieho súdu

( ). Zo žiadneho ustanovenia opak uvedeného

nevyplýva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky teda s poukazom na vyššie uvedené preskúmal

predložený spisový materiál a dospel k takému záveru, že vo veci konajúce súdy sa naozaj

dopustili pochybenia pri právnej kvalifikácii skutkov uvedených pod bodmi 1/ a 2/

napadnutého rozsudku, avšak nie z dôvodov, ako to namietal obvinený.

10

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. trestného činu lúpeže sa dopustí ten, kto proti inému

použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci.

V zmysle § 188 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. odňatím slobody na sedem rokov

až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

V zmysle § 188 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov

až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú

ujmu na zdraví alebo smrť.

Pre spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. sa teda vyžaduje,

aby páchateľ proti inému použil násilie, resp. hrozbu bezprostredného násilia v úmysle

zmocniť sa cudzej veci, čím je čin dokonaný. Od dokonania trestného činu je potrebné

rozlišovať dokončenie trestného činu, ku ktorému u trestného činu lúpeže dochádza

v okamžiku, keď sa páchateľ zmocnil cudzej veci.

Podľa § 20 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo

viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal

sám.

Spolupáchateľstvo po objektívnej stránke nevyžaduje spoločné konanie v tom zmysle,

že každý zo spolupáchateľov uskutoční konanie rovnocennej povahy a naplní tak všetky

znaky trestného činu, ale stačí, keď trestná činnosť spolupáchateľov vo svojom súhrne

predstavuje konanie naplňujúce príslušné ustanovenie osobitnej časti .

V prípade trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. to teda znamená, že nie je treba,

aby sa každý zo spolupáchateľov dopustil proti poškodenému násilia alebo hrozby

bezprostredného násilia, ale postačí, že v rámci rozdelenia rolí jednotlivých spolupáchateľov

pri spoločnom útoku dôjde k tomu, že len niektorý z nich sa dopustí násilia, resp. hrozby

bezprostredného násilia, zatiaľ čo iný zo spolupáchateľov sa dopustí konania smerujúceho

k odňatiu veci z dispozície poškodeného. Po subjektívnej stránke spolupáchateľstvo

predpokladá zároveň úmysel spoločným konaním spáchať trestný čin.

Dovolací súd má za to, že konanie obvineného J. T., pokiaľ ide o skutky uvedené

v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku, tak ako bolo súdmi nižších stupňov zistené, nemôže

napĺňať znaky spolupáchateľstva, keďže v danom prípade nebola pre takéto posúdenie

11

splnená objektívna podmienka. Za situácie, keď priamym vykonávateľom oboch lúpežných

útokov, vrátane zmocnenia sa cudzích vecí, bol výlučne ml. A. T. a keď účasť obvineného

J. T. po objektívnej stránke spočívala len v tom, že obďaleč samotný lúpežný útok pozoroval

(skutok 1/), resp. len stál za jeho vykonávateľom ako i poškodenou (skutok 2/), nemožno totiž

hovoriť o spoločnom konaní oboch obvinených, pre ktoré je charakteristická priama a osobná

účasť na čine, spočívajúca vo vykonaní aspoň časti konania predpokladaného v skutkovej

podstate príslušného trestného činu.

Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že obvinený J. T. sa žiadneho fyzického

násilia, ani hrozby bezprostredného násilia voči G. K. či M. S. nedopustil (ani z výpovedí

oboch týchto poškodených nevyplýva, že by niektorá z nich takúto hrozbu bezprostredného

násilia z jeho strany pociťovala), a rovnako tak sa nedopustil ani žiadneho konania

smerujúceho k vytrhnutiu kabeliek z ich dispozície, a preto oba súdy pochybili,

keď jeho účasť na posudzovaných trestných činoch lúpeže posúdili ako spolupáchateľstvo.

Avšak to, že v oboch prípadoch došlo k predchádzajúcej vzájomnej dohode oboch

obvinených, že obvinený J. T. stál v čase lúpežných útokov neďaleko ich vykonávateľa

ml. A. T., s ktorým napokon i spolu s ulúpenými vecami z miesta činu tiež spoločne utiekol,

svedčí o tom, že ml. A. T. sa dostávalo z jeho strany aspoň morálnej opory. Jeho konanie

malo byť preto správne posúdené ako účastníctvo vo forme psychickej pomoci, konkrétne

v prípadne skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku ako účasť vo forme pomoci

k zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a v prípade skutku uvedeného v bode 2/ tohto

rozsudku ako pomoc k obzvlášť závažnému zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188

ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/

Tr. zák. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že na takéto posúdenie boli splnené

všetky podmienky, vrátane podmienok uvedených v § 18 Tr. zák.

Na tomto mieste považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať

na tú skutočnosť, že zásadný rozdiel medzi účastníctvom a spolupáchateľstvom spočíva

v tom, že pri účastníctve stačí nepriama účasť na čine. Účastník, resp. pomocník nenapĺňa

znaky skutkovej podstaty hlavného trestného činu a jeho konanie nie je „spoločným

konaním“, nie je súčasťou konania bezprostredne smerujúceho k spáchaniu trestného činu.

Čo sa týka trestnej zodpovednosti účastníka, na túto sa – ako je už aj z vyššie

uvedeného zrejmé – použijú v zmysle § 21 ods. 2 Tr. zák. ustanovenia o trestnej

12

zodpovednosti páchateľa, ak neustanovuje inak. Účastníctvo na trestnom čine

sa teda trestá rovnako ako páchateľstvo, podľa rovnakej trestnej sadzby, pokiaľ

nestanoví niečo iné.

Pokiaľ ide o námietky dovolateľa vo vzťahu k právnej kvalifikácii prvých dvoch

skutkov, tak tieto možno považovať s poukazom na vyššie uvedené za irelevantné,

nakoľko zo zásady akcesority účastníctva, že konanie obvineného J. T. popísané v bode 1/

a 2/ napadnutého rozsudku nie je možné posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin

„účastníctva“, hoci by inak aj boli pre takéto posúdenie splnené všetky podmienky uvedené

v § 122 ods. 10 Tr. zák., a z týchto dôvodov sa nimi dovolací súd ani nezaoberal.

Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež s prihliadnutím na to, že prvostupňový súd o.i. aj

z dôvodu minimálnej účasti obvineného J. T. na spáchaní trestných činov lúpeže rozhodol

v jeho prípade o použití zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák. a túto skutočnosť teda

uvedeným spôsobom zohľadnil v rámci konkrétnej výmery trestu, možno na záver

k predmetnému dovolaciemu dôvodu konštatovať, že hoci Najvyšší súd Slovenskej republiky

zistil, že vo veci konajúce súdy sa dopustili pochybenia, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu

skutkov uvedených v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku vo vzťahu k obvinenému J. T.,

keď jeho konanie mali správne posúdiť nie ako spolupáchateľstvo ale ako účastníctvo

vo forme pomoci, dovolací dôvod podľa nemožno použiť,

keďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného

( ).

Vo vzťahu k výroku o treste poukázal dovolateľ na viaceré pochybenia, ktorých sa mal

dopustiť tak prvostupňový ako i odvolací súd, pričom v podanom dovolaní sa predovšetkým

podrobne zaoberal tým, prečo mu bol podľa jeho názoru v dôsledku týchto pochybení uložený

trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby ( ).

Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby

uvedenej v osobitnej časti z dôvodu uvedeného v , , ,

ods. 6 Tr. zák., § 39 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby

sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38

Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2

Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák.

(výnimka je u mladistvých, kde sa na prvom mieste musí aplikovať § 117 Tr. zák.).

13

Zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a zníženie dolnej

hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vykoná len s prihliadnutím na upravenú

hornú, resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom ustanovenie § 38 ods. 8 veta

za bodkočiarkou Tr. zák. sa v týchto prípadoch nepoužije.

Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu odňatia

slobody uvedená v osobitnej časti po jej úprave podľa ustanovení

všeobecnej časti ; to neplatí, pokiaľ ide o zločin, ktorý sa považuje

za obzvlášť závažný v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. (viď bližšie Uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne z 8. apríla 2009, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009

ako Rozhodnutie č. 32).

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd

prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich

okolností.

Úplné a správne zistenie a ustálenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho

druhu trestu a jeho výmery.

V tejto súvislosti obvinený J. T. v podanom dovolaní namietal tú skutočnosť, že súdy

v rozpore zo zisteným skutkovým stavom v jeho prípade nevzali do úvahy poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. („... páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej

činnosti príslušným orgánom ...“), dôsledkom čoho potom pri ustálení nesprávneho pomeru

1:1 - pri zistení len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.

(„... páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval ...“)

a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. („... páchateľ spáchal viac

trestných činov...“) neupravovali hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu

tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom po preskúmaní príslušnej časti spisového

materiálu dospel k takému záveru, že vzájomný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností bol v prípade dovolateľa naozaj nesprávne určený. Zarážajúci je predovšetkým

postup odvolacieho súdu, ktorý na str. 4 napadnutého rozhodnutia pri odôvodňovaní použitia

14

zmierňovacia ustanovenia uviedol, že „... súd I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené

poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obžalovaného k trestnej činnosti,

napomáhania orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní, ako i ....“. Krajský

súd v Trnave teda prihliadol na mieru závažnosti oboch poľahčujúcich okolností

pri odôvodňovaní konkrétnej výmery trestu, no poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/

Tr. zák. z nepochopiteľných dôvodov nezarátal do aritmetického pomeru zistených

a ustálených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, neprávne ustáleného už prvostupňovým

súdom. Na margo vyššie citovaného konštatovania odvolacieho súdu treba poukázať i na to,

že dovolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé, na základe čoho dospel tento k názoru, že „... súd

I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené poľahčujúce okolnosti ...“, keďže z napadnutého

prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by Okresný súd Trnava akýmkoľvek

spôsobom bral do úvahy druhú z vyššie uvedených poľahčujúcich okolností (neprihliadol

na ňu pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ani jej závažnosťou

neodôvodňoval uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ako to urobil

odvolací súd).

V súvislosti s priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. súdmi zistenou

a ustálenou v danom prípade a s poukazom na to, že bola zároveň použitá tzv. asperačná

zásada, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti tú skutočnosť, že dňa

14. júna 2010 bolo prijaté pod Tpj 104/2009 stanovisko, že „spáchanie zbiehajúceho

sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák.

nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň

o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť

podľa ustanovenia všeobecnej časti ( Tr. zák.).“

Súd mal teda pri prevahe poľahčujúcich okolností v prvom kroku pri úprave trestnej

sadzby správne postupovať tak, že v súlade s § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. mal znížiť hornú

hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti za trestný čin

zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný (§ 188 ods. 3 Tr. zák.) o jednu tretinu

[(15-10)/3], a teda z 15 rokov na 40/3 roka, t.j. 13 1/3 roka. Až po tejto úprave mala byť

použitá tzv. asperačná zásada upravená v § 41 ods. 2 Tr. zák., pričom v tejto súvislosti je

potrebné upozorniť na to, že pre zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tiež

pre následné ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody je naďalej smerodajný postup používaný ešte za účinnosti starého

15

(viď rozhodnutie Nejvyššího soudu z 27. marca 1964 - , uverejnené pod č. 30/1964

a iné). Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v zmysle vyššie uvedeného mala byť teda

160/9 roka, t.j. 17 7/9 roka (40/3+40/9) a dolná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej

sadzby 125/9 roka, t.j. 13 8/9 roka [(160/9+10)/2].

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom

na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom

bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú

trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov,

ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

aspoň pätnásť rokov.

Podľa § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú

trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov,

ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

aspoň desať rokov.

Už z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pri použití zmierňovacieho

ustanovenia § 39 Tr. zák. súd ukladá trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom,

t.j. pod dolnú hranicu už aj prípadne upravenú v zmysle príslušných ustanovení všeobecnej

časti . V danom prípade teda súd mohol ukladať trest nie pod dolnú hranicu

trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti za trestný čin najprísnejšie

trestný (10 rokov), ale pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenú v zmysle § 41 ods. 2

Tr. zák. a práve v tom spočíva rozdiel pri mimoriadnom znižovaní trestu medzi páchateľmi,

pri ktorých je potrebné použiť asperačnú zásadu a tými, u ktorých použitie § 41 ods. 2

do úvahy neprichádza v prípade. V § 39 ods. 3 písm. b/ až písm. e/ Tr. zák. sú potom následne

upravené podmienky na použitie tohto inštitútu z hľadiska minimálnej hranice takto

uloženého trestu odňatia slobody, a to podľa výšky dolnej hranice trestnej sadzby odňatia

slobody uvedenej v osobitnej časti . Rozhodujúca v tomto smere teda nie je

dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody už príp. upravená podľa všeobecnej časti

16

, ako sa pravdepodobne mylne domnievali vo veci konajúce súdy,

keďže namiesto § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. aplikovali § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

V danom prípade mohol byť teda po správnom použití všetkých vyššie uvedených

ustanovení uložený trest v trvaní 5 rokov až 13 8/9 roka, čo znamená, že obvineným

uplatnený dovolací dôvod podľa nie je daný, keďže mu bol

uložený súhrnný trest odňatia slobody nachádzajúci sa v predmetnom rozmedzí,

t.j. v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Pokiaľ ide o tie výhrady dovolateľa, že Krajský súd v Trnave sa dostatočným

spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku o treste a že jeho

rozhodnutie vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti, tak k týmto je potrebné uviesť iba toľko,

že spomenuté nedostatky v podstate „napravil“ Najvyšší súd Slovenskej republiky

predmetným uznesením, keďže v podanom dovolaní uplatnil obvinený J. T. tie isté námietky

ako v odvolaní.

Vo vzťahu k tomu tvrdeniu obvineného, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy

§ 34 ods. 4 ani ods. 5 písm. a/ Tr. zák., poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na to,

že ide len o všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru

(podobne ako napr. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.), ktorých prípadného nerešpektovania

sa nemožno domáhať v zmysle žiadneho dovolacieho dôvodu a nemožno ich dokonca

podriadiť ani pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce

dovolací dôvod podľa (tento dôvod môže založiť nesprávna

aplikácia takých hmotnoprávnych ustanovení kogentnej povahy, viažucich sa k rozhodovaniu

o treste, akými sú ustanovenia § 41, § 42 či § 47 ods. 2 Tr. zák.).

Napokon považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné upozorniť i na to,

že obvinený J. T. sa mýlil v tom, keď v podanom dovolaní uviedol, že § 38 ods. 5 Tr. zák.

nebolo nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák., čo podľa neho súd

správne vyhodnotil. V posudzovanom prípade totiž ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. vôbec

nebolo možné aplikovať a zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby

o polovicu teda neprichádzalo ani do úvahy, keďže pod slovným spojením „opätovné

spáchanie zločinu“ treba vo vzťahu k tomuto ustanoveniu rozumieť spáchanie zločinu po tom,

čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin; na tento znak sa neprihliadne v prípade,

ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené.

17

Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,

ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 20. januára 2011

JUDr. Peter H a t a l a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová