Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
07a/361285.ce0699.pdf
PDF · 114.2 KB
No categories available
6Cdo/125/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 125/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Doc. MUDr. J. L.,
CSc., bytom B., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. H. D., advokátkou Advokátskej
kancelárie so sídlom V., proti odporkyni F., Paţítková 4, o určenie neplatnosti výpovede
pracovného pomeru, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn.
10 C 283/2005, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30.
marca 2010 sp.zn. 8 Co 82/2007, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2010 sp.zn. 8 Co 82/2007
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, ţe je neplatné
skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou, ktorú mu dala odporkyňa dňa 28. septembra
2005 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z.z. v znení
neskorších predpisov (Zákonník práce), a aby určil, ţe pracovný pomer účastníkov trvá.
Návrhom sa domáhal aj toho, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporkyňou zaplatiť mu
náhradu mzdy a náhradu trov konania. Určenia neplatnosti výpovede sa domáhal z dôvodu, ţe
odporkyňa pred skončením pracovného pomeru nesplnila hmotnoprávnu podmienku platnosti
výpovede ponúknuť mu inú vhodnú prácu.
Okresný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. novembra 2006
č.k. 10 C 283/05-48 určil, ţe výpoveď daná navrhovateľovi listom zo dňa 28. septembra 2005
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa
u odporkyne naďalej trvá. Odporkyni uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy
v sume 336 925,-- Sk (11 183,86 eur) „brutto“, náhradu trov konania a na účet súdu súdny
poplatok. V odôvodnení svojho rozhodnutia, po zhrnutí výsledkov vykonaného dokazovania,
uviedol, ţe odporkyňa nesplnila hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede ustanovenú
v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a to povinnosť ponúknuť navrhovateľovi iné voľné pracovné
miesto. Ustálil, ţe : „V konaní nebolo jednoznačne preukázané, ţe také miesto odporca
navrhovateľovi ponúkol, hoci mal k dispozícii miesto stredného zdravotného personálu. Nie
je rozhodujúce, či také miesto by pre navrhovateľa ako lekára s dlhoročnou praxou bolo
nedôstojné, alebo nie“. Dodal, ţe zo zmien u odporkyne navyše vyplýva, ţe „prepustenie
navrhovateľa ani nebolo nevyhnuté“ a ţe „je nanajvýš pravdepodobné, ţe pri prepustení
navrhovateľa zohrali určitú úlohu aj iné skutočnosti, ktorých preukazovanie s poukazom
na vyššie uvedené nesplnenie hmotnoprávnej podmienky potrebnej pre platnosť výpovede, by
presiahlo rámec potrebný k rozhodnutiu súdu o právnom základe nároku navrhovateľa“.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom
z 30. marca 2010 sp.zn. 8 Co 82/2007 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh
zamietol. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa
po zhodnotení výsledkov pred ním vykonaného dokazovania výsluchom svedkýň
MUDr. Š. M., zástupkyne riaditeľa a E. M., vedúcej oddelenia práce a miezd, ktoré pred
skončením pracovného pomeru vykonali s navrhovateľom pohovor, dospel k nesprávnym
skutkovým záverom pri riešení otázky, či odporkyňa splnila svoju povinnosť ponúknuť
navrhovateľovi inú prácu. Odvolací súd „po zopakovaní a doplnení dokazovania,
s prihliadnutím i na prednes navrhovateľa na odvolacom pojednávaní, z ktorého vyšlo najavo,
ţe na pohovore mu boli ponúknuté voľné pracovné miesta, ktoré povaţoval za dehonestujúce,
pričom výpovede svedkýň v tomto smere nenamietal“, dospel k záveru, ţe odporkyňa si
riadne splnila svoju ponukovú povinnosť v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovateľ podal dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe „z hľadiska
splnenia ponukovej povinnosti je platnosť výpovede naplnená tým, ţe zamestnancovi je
ponúknutá práca a on ju odmietne. Tak potom z tohto hľadiska nie je predsa moţné
povaţovať tak zásadne významnú vec z hľadiska platnosti alebo neplatnosti výpovede formu :
nesúhlasné pokývnutie hlavou na neformálnom posedení - za váţny prejav vôle - odmietnutie
voľného pracovného miesta“. Dodal, ţe konštatácia odvolacieho súdu, ţe na odvolacom
konaní potvrdil, ţe mu bolo ponúknuté voľné miesto, nie je v súlade s objektívnou pravdou.
Poukázal tieţ na to, ţe nebol riadne ustálený ani čas stretnutia navrhovateľa
s MUDr. Š. M. a E. M.. Uviedol, ţe „sa javí potrebné“ znova vypočuť uvedené svedkyne
a konfrontovať ich s navrhovateľom, keďţe odvolací súd ustálil splnenie ponukovej
povinnosti len na základe oboznámenia sa s obsahom zápisnice súdu prvého stupňa. Dodal, ţe
pri posúdení veci „nie je moţné opomenúť ani dôstojnosť navrhovateľa“.
Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas riadne zastúpený účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok
odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1, druhá veta
O.s.p., dovolací súd sa zaoberal najprv otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Uvedené procesné vady v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní.
So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto
procesnej vade. Dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je takou (inou) vadou
postihnuté.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.
Podľa § 213 ods. 3 O.s.p. ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Ostatne citované ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému
zisteniu skutkového stavu, ktoré môţe byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd
prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným
skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho
dokazovania.
Obligátnou poţiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady
priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov, je aby odvolací
súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, vyvodil svoje iné
závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov alebo
dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Zásada priamosti a ústnosti
má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvého stupňa. Je tomu
tak predovšetkým preto, ţe pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom obsahu
výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré - hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie vierohodnosti
výpovedí - nemôţu byť vţdy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní. V odvolacom
konaní je ale dôleţitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada totiţ je dôleţitá nielen
pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových
zistení súdu prvého stupňa. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti
oproti súdu prvého stupňa ešte sprísnená.
Preskúmavaná právna vec sa týka skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pri ktorom spôsobe skončenia pracovného pomeru
zamestnávateľ má okrem iného v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce povinnosť
ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu. Ţalobca v ţalobe a v priebehu konania o nej
tvrdil, ţe odporkyňa túto povinnosť nesplnila a odporkyňa sa v konaní bránila tým, ţe tak
urobila. Vzhľadom na uvedené bolo úlohou súdov konajúcich v tejto veci riadne spoznať
skutkový stav veci, zistenie ktorého je ťaţiskové štádium občianskeho súdneho konania
vymedzené platnou procesnou úpravou konania a všeobecne platnými poznatkami
o poznávaní a jeho formách vzťahujúcich sa na súd konajúci v občianskom súdnom konaní.
Problematika skutkových zistení súdmi bola v predmetnej právnej veci o to osobitejšia, ţe
odvolací súd sčasti oprel svoje závery aj o dôkazy, ktoré boli vykonané súdom prvého stupňa
výsluchom svedkov.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, ţe tento súd, vychádzajúc
z výsledkov pred ním vykonaného dokazovania (výsluchom účastníkov a svedkov, ktoré
dôkazy na úkor presvedčivosti svojho rozhodnutia v dôvodoch svojho rozhodnutia riadne
nevyhodnotil), dospel k záveru, ţe odporkyňa nesplnila hmotnoprávnu podmienku platnosti
výpovede ustanovenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a to povinnosť ponúknuť
navrhovateľovi iné voľné pracovné miesto. Ustálil, ţe v konaní nebolo jednoznačne
preukázané, ţe také miesto odporkyňa navrhovateľovi ponúkol, hoci mal k dispozícii miesto
stredného zdravotného personálu.
Odvolací súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, dospel k odlišným
(opačným) skutkovým zisteniam neţ súd prvého stupňa [zistenia o tom, či odporkyňa splnila
svoju povinnosť ponúknuť navrhovateľovi inú vhodnú prácu sú bezpochyby zistenia
skutkovej povahy]. Uviedol, ţe súd prvého stupňa „zhodnotením výsledkov ním vykonaného
dokazovania však dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadom nesplnenia si
ponukovej povinnosti zo strany odporcu a na ich základe vec nesprávne právne posúdil keď
dospel k záveru, ţe výpoveď z pracovného pomeru je z toho dôvodu neplatná“. Odvolací súd
po tom, ako na odvolacom pojednávaní „zopakoval“ dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p
a doplnil ho listinami, dospel k „právnemu“ záveru, ţe pri pohovore so ţalobcom, ktoré s ním
vykonali MUDr. Š. M., zástupkyňa riaditeľa, a E. M., vedúca oddelenia práce a mzdy, pred
skončením pracovného pomeru, boli navrhovateľovi ponúknuté voľné pracovné miesta, ktoré
však navrhovateľ, povaţujúc ich za dehonestujúce, odmietol.
Podľa dovolacieho súdu tento postup odvolacieho súdu pri prejednaní odvolania
odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa nezodpovedal vyššie uvedeným poţiadavkám
riadneho procesu. Zdroj, z ktorého vychádzal odvolací súd pri ustálení skutkového stavu veci
nebol rovnocenný zdroju, ktorý pouţil súd prvého stupňa. Len na základe oboznámenia
zápisníc spísaných pred súdom prvého stupňa o výsluchu svedkýň odvolací súd nemohol
získať rovnocenný podklad pre iné hodnotenie skutkového stavu neţ ku ktorému dospel súd
prvého stupňa. Odvolací súd dokazovanie v skutočnosti nedoplnil; nevykonal ţiadny iný
dôkaz, ktorý by nevykonal súd prvého stupňa. Iné skutkové závery neţ prijaté súdom prvého
stupňa ohľadne splnenia povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nebolo bez ďalšieho
moţné vyvodiť z prednesu navrhovateľa na odvolacom pojednávaní (zo zápisnice
o pojednávaní pred odvolacím súdom nie je moţné vyvodiť, ţe by odvolací súd nariadil ako
dôkaz výsluch navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 131 O.s.p.), ţe pri pohovore
so zástupkyňou riaditeľa a personalistkou mu boli ponúknuté dehonestujúce pracovné miesta,
najmä s prihliadnutím na to, ţe na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 5. októbra 2006
tvrdil, ţe odporkyňa mu neponúkla „ţiadne iné miesto, dokonca ani sanitárske miesto“,
a na to, ţe svedkyňa MUDr. Š. M. na tom istom pojednávaní tvrdila iba to, ţe navrhovateľa
„informovala“ o tom, ţe „momentálne nie je k dispozícii ţiadne voľné miesto lekára, ale sú
iba voľné miesta zdravotných sestier, sanitárov a niţších ZHP pracovníkov“ a ţe
„navrhovateľ však nesúhlasne pokýval hlavou“ a ţe účastníci pohovoru „v podstate sa na tom
zabavili, pretoţe toto nie sú miesta pre neho vhodné“.
Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné poznamenať, ţe ustanovenie § 63
ods. 2 Zákonníka práce svojou povahou zakladá zákonnú povinnosť zamestnávateľa
ponúknuť zamestnancovi, s ktorým chce skončiť pracovný pomer výpoveďou (ibaţe by išlo
o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závaţné porušenie
pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý moţno okamţite skončiť pracovný pomer) inú
pre neho vhodnú prácu, inak povedané urobiť ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody
o prevedení na inú prácu (k zmene dohodnutých pracovných podmienok) v zmysle
ustanovenia § 54 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako
miesto výkonu práce, má voľné pracovné miesto, ktoré zodpovedá zdravotnej spôsobilosti
zamestnanca, a v tomto pracovnom mieste vykonávaná práca je pre zamestnanca vhodná
vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu (porovnaj § 55 ods. 5 Zákonníka práce), je
povinný túto prácu ponúknuť, ak to i za predpokladu, ţe by sa zamestnanec musel podrobiť
predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Výpoveď z dôvodu uvedeného v ustanovení § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môţe zamestnávateľ v takom prípade dať platne len vtedy,
ak zamestnanec odmietne na také miesto prejsť alebo odmietne sa podrobiť predchádzajúcej
príprave na túto inú vhodnú prácu. Ak zamestnanec prijme ponúknutú prácu, dôjde tým
k zmene dohodnutých pracovných podmienok ohľadne dohodnutého druhu práce a tým
zanikne dôvod skončenia pracovného pomeru. Keďţe dohoda o zmene dohodnutých
pracovných podmienok, ako kaţdý dvojstranný právny úkon, môţe spočívať na dvoch
vzájomných obsahovo zhodných prejavoch vôle a môţe byť uzavretá iba vtedy, len čo sa
účastníci dohodli na jeho obsahu (§ 18 Zákonník práce), môţe mať účinky riadnej ponuky iba
taká ponuka, ktorá je prejavom vôle s vyššie uvedeným konkrétnym obsahom výslovne
adresovaným druhému účastníkovi.
S prihliadnutím na vyššie uvedené, keďţe odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 220 O.s.p. bez vykonania riadneho dokazovania, pričom vychádzal z iného
skutkového stavu neţ súd prvého stupňa, a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore
s ustanoveniami §§ 120, 132, 211 a § 213 O.s.p., je jeho konanie postihnuté vadou, ktorá mala
za následok neprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Jej následkom je
zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová