Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/34/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu: V., spol. s r.o., zastúpeného advokátkou JUDr. B.

T., proti žalovaným: 1/ Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, 2/ Daňový úrad

Komárno, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaných č. 1/224/16697-

95016/2008/990886-r zo dňa 11. decembra 2008 a č. 39521/08/Nát zo dňa

5. septembra 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 15 S

7/2009-82 zo dňa 12. mája 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č.k. -82 zo dňa 12. mája 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. -82 z 12. mája 2010 zastavil

konanie voči žalovanému v 2. rade podľa § 250d ods. 3 a § 250h ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že žalobca žalobu v tejto časti vzal späť

2

a zamietol žalobu žalobcu proti žalovanému v 1. rade, ktorá smerovala proti rozhodnutiu

žalovaného č. 1/224/16697-95016/2008/990886-r z 11. decembra 2008, ktorým podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“), žalovaný zamietol

odvolanie proti platobnému výmeru žalovaného v 2. rade č. /Nát

z 5. septembra 2008, ktorým bol podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní určený rozdiel

dane z príjmov právnickej osoby (ďalej len „DP“) za zdaňovacie obdobie rok 2006

v celkovej sume 950 563,-- Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 zákona o správe

daní. Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu dospel

krajský súd k záveru, že tieto sú vecne správne a v súlade so zákonom. Z obsahu

administratívnych spisov krajský súd zistil, že žalobca je slovenskou právnickou

osobou, ktorej štatutárny zástupca žiadnym relevantným spôsobom počas daňového

konania nevyhlásil, že neovláda štátny jazyk, v ktorom daňové konanie prebiehalo,

a preto nebol dôvod zo strany správnych orgánov predpokladať, že štatutárny zástupca

žalobcu štátny jazyk neovláda a nebolo ani jeho povinnosťou ustanoviť tomuto, pre

potreby daňového konania, tlmočníka.

Ďalej prvostupňový súd zistil, že písomnosti zasielané žalovaným v 2. rade na

adresu sídla žalobcu neboli žalobcom preberané a preto správca dane správne postupoval

podľa § 17 ods. 3 zákona o správe daní, keď použil inštitút tzv. náhradného doručenia

a považoval zásielky adresované žalobcovi do vlastných rúk za doručené. V konaní

nemal preukázané, že žalobca splnomocnil zástupcu plnomocenstvom na celé daňové

konanie, ktorému by bolo možné doručovať písomnosti podľa § 17 ods. 5 zákona

o správe daní.

V dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti došlo potom k situácii, že žalovaný

v 2. rade pristúpil k určeniu daňovej povinnosti žalobcu podľa pomôcok v zmysle § 29

ods. 6 zákona o správe daní, v rámci ktorého mal žalobca možnosť akékoľvek daňové

doklady predkladať žalovanému v 1. rade do momentu doručenia Protokolu o určení

dane podľa pomôcok (ďalej len „protokol“) podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní,

t. j. do 28. júla 2008. Správne preto podľa názoru súdu prvého stupňa postupoval

žalovaný v 2. rade, keď na doklady, ktoré žalobca predložil po tomto dátume, v zmysle

§ 15 ods. 2 zákona o správe daní neprihliadol.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a žiadal,

aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým namietal procesné

pochybenia, ktorých sa mal prvostupňový súd v konaní dopustiť, a to nesprávne

zloženie senátu krajského súdu, ktorý vo veci vyniesol rozsudok a nesprávny postup

krajského súdu pri určení termínu vyhlásenia rozsudku.

Pokiaľ ide o vecnú stránku odvolania, žalobca predovšetkým tvrdil, že krajský

súd nezohľadnil jeho námietky týkajúce sa nezákonného postupu žalovaných správnych

orgánov, ktoré porušili (ďalej len „“) najmä v tom,

že nekonali s konateľom žalobcu v jeho materčine, tak ako im to ukladá čl. 47 ods. 4

, t. j. že počas daňovej kontroly, ako aj pri prerokovaní protokolu, nezabezpečili

účasť nezávislého tlmočníka a nepredložili žalobcovi relevantné písomnosti preložené

do jeho rodného jazyka. Vyslovil názor, že daňový orgán je povinný uvedenú zásadu

akceptovať najmä z dôvodu základných práv jednotlivca, keď je daňovým subjektom

zahraničný štátny občan a vtedy, ak od tohto jednotlivca žiadame, aby niečo osobne

vykonal a že daňový subjekt si môže plniť svoje povinnosti len v tom prípade, pokiaľ

rozumie nariadeniam správcu dane, písomnostiam správcu dane a vie so správcom dane

komunikovať.

Čl. 47 je potrebné podľa jeho názoru vykladať v tom zmysle, že nielen

aktívne získaná vedomosť štátneho orgánu o neovládaní slovenského jazyka

účastníkom, ale aj iné náznaky osvedčujúce v každom štádiu konania túto skutočnosť,

nútia konajúci orgán verejnej moci, aby preveril schopnosť účastníka komunikovať

s ním v slovenskom jazyku.

Ďalej tiež namietal, rovnako ako aj v žalobe, že platobný výmer, ktorým bol

určený rozdiel DP za zdaňovacie obdobie roku 2006 bol vydaný na základe

nezákonného procesného postupu, keďže neboli splnené podmienky na určenie dane

podľa pomôcok.

Opakovane namietal, že žalovaný v 2. rade bol povinný prihliadnuť

aj na doklady, ktoré predložil žalobca pri ústnom prejednaní protokolu a vzniesol

aj novú námietku, týkajúcu sa použitých pomôcok, ako aj nesprávneho postupu

žalovaného v 2. rade pri určení výšky dane podľa pomôcok.

Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu vyjadril podaním z 5. augusta 2010, v ktorom

žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca

v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré boli uvedené v žalobe

a ku ktorým sa žalovaný v 1. rade už vyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2

(ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1

v spojení s veta prvá bez nariadenia pojednávania podľa

ods.2 a v spojení s veta prvá s tým, že deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne

vyhlásený 26. januára 2011 podľa a v spojení s veta

prvá .

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nesprávne zloženie senátu krajského súdu,

je pravdou, že od začiatku pridelenia veci až do 14. apríla 2010 vo veci konal

a rozhodoval senát 15S v zložení JUDr. J. B., predseda senátu a JUDr. E. H. a JUDr. P.

L. – členovia senátu.

Na pojednávaní 28. apríla 2010 senát zasadol v zložení JUDr. J. B., predseda

senátu a JUDr. P. L. a Mgr. E. N. – členovia senátu. Aj keď možno vytknúť krajskému

súdu, že v spise sa nenachádza úradný záznam o dôvode zmeny v obsadení senátu, nie je

táto zmena v rozpore so zákonom, keďže z platného rozvrhu práce Krajského súdu

v Nitre na rok 2010 vyplýva, že zastupujúcim sudcom JUDr. H. v senáte 15S je v každý

nepárny týždeň Mgr. N.. Dni 28. apríl 2010 ako aj 12. máj 2010, kedy došlo

k vyhláseniu rozsudku, boli nepárne týždne (17. a 19. týždeň v roku 2010), a preto

námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho zloženia senátu je neopodstatnená.

Rozvrh práce Krajského súdu v Nitre je verejne prístupný na stránke Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky.

Pokiaľ žalobca namietal, že nebol upovedomený o termíne vyhlásenia rozsudku,

12. máj 2010, táto námietka taktiež nie je dôvodná, nakoľko o tomto termíne boli

účastníci upovedomení v súlade s a .

Pokiaľ ide o vecnú stránku odvolania, predmetom súdneho prieskumu v danom

prípade je posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ako odvolacieho

orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval platobný výmer správcu dane, ktorým

bol určený žalobcovi ako platiteľovi dane rozdiel DP za zdaňovacie obdobie rok 2006

vo výške 950 563,- Sk, postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ods. 4, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa

odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní, daňový subjekt, jeho zákonný zástupca

alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná

v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne

do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený,

považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného

zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu

môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo

s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného

plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.

Podľa ods. 4 zastupovanie daňového subjektu zástupcom nevylučuje, aby správca

dane rokoval v nevyhnutných prípadoch s daňovým subjektom priamo alebo aby ho

vyzval na vykonanie niektorých úkonov. Daňový subjekt je povinný výzve správcu dane

vyhovieť. Správca dane musí o tomto konaní vyrozumieť zástupcu daňového subjektu.

Podľa § 15 ods. 2 správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie

o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia

daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie.

Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň

uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto

skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť

správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom

daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone

daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane

o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly.

Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený

zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane

povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje

podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca

dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane

správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca

dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať

len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

Podľa ods. 5 písm. c) daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola

(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane

právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

Podľa ods. 10 o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa

pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo

§ 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu

a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom

prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie

kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt

je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných

dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný

daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu

dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie

protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového

subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt

v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť

si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia

kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby

a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým

subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu

k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane

zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 17 ods. 1 správca dane doručuje úradné písomnosti adresátovi spravidla

poštou. Tieto písomnosti však môže doručiť i svojimi zamestnancami.

Podľa ods. 3, ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných

rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným

spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový

pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo

na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne

adresát písomnosť do pätnástich dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto

lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa ods. 8 písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom

oprávneným pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Ak nie sú, doručuje sa písomnosť,

ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za adresáta konať; ostatné

písomnosti ktorémukoľvek jeho zamestnancovi, ktorý písomnosť prijme. Rovnako

sa postupuje, ak adresát ustanovil na pošte osobu na prijímanie zásielok. Ak takéto

osoby nie sú alebo ak na adrese pre doručovanie písomností do vlastných rúk nebola

zastihnutá osoba, ktorá je oprávnená písomnosť prevziať, hoci právnická osoba

na adrese doručovania má sídlo, postupuje sa podľa odseku 3.

Podľa ods. 10, ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk

právnickej osobe na adresu jej sídla, ktorú nahlásila správcovi dane pri plnení svojej

registračnej alebo oznamovacej povinnosti alebo ktorú správca dane eviduje na základe

registrácie z úradnej moci (§ 31) alebo podľa osobitného zákona, 1b) písomnosť

sa považuje za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti

správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu,

o tom nedozvie.

Podľa § 29 ods. 1 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie.

Podľa ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa ods. 6, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných

skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú

povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt

vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu

alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch

podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť

pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým

subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov,

daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných

daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,

záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého

daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 vo vyrubovacom konaní určí správca daň, ktorá má byť

daňovému subjektu vyrubená.

Podľa ods. 2, ak sa daňová povinnosť odchyľuje od dane uvedenej v daňovom

priznaní alebo hlásení alebo od dane, ktorú daňový subjekt v daňovom konaní uznal,

musí byť zo spisového materiálu zrejmé, podľa akých pomôcok alebo na akom podklade

správca dane dorubil daň odlišne, ako i dôvody tohto rozdielu. Obdobne musí byť

zo spisového materiálu zrejmé, ako bol zistený daňový základ a určená daň stanovená,

ak sa tak stalo bez priznania alebo hlásenia daňového subjektu.

Podľa ods. 3, ak správca dane vyrubí daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii

alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú

výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené.

Podľa § 48 ods. 4, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa

pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto

spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,

že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho

neodôvodnenosť zamietne.

Tak ako v žalobe aj v odvolaní žalobca predovšetkým namietal porušenie jeho

základného práva garantovaného (kto vyhlási, že neovláda jazyk,

v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka). Odvolací súd

súhlasí s jeho tvrdeniami, že správny orgán je povinný uvedenú zásadu akceptovať

najmä z dôvodu ochrany základných práv jednotlivca, keď je daňovým subjektom

zahraničný štátny občan a vtedy, ak od tohto jednotlivca žiada, aby niečo osobne

vykonal.

Avšak odvolací súd zároveň pripomína, že v danom prípade je potrebné

predovšetkým zdôrazniť, kto je daňovým subjektom, t. j. účastníkom daňového konania.

Z administratívneho spisu, ako aj skutkových okolností je nepochybné, že daňovým

subjektom je obchodná spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky,

t. j. slovenská právnická osoba ( druhá veta ) a nie jej

konateľ, ktorý je zahraničným štátnym občanom.

Aj keď konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, ako štatutárny orgán

spoločnosti, koná v mene tejto právnickej osoby vo všetkých veciach, v zmysle zákona

o správe daní nie je povinný on osobne v konaní pred daňovým orgánom daňový

subjekt aj zastupovať. Takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu

ani zo zaužívanej obchodnej praxe, keď v daňových veciach, ktoré stále patria

do tvrdého jadra výsad verejnej moci, konajú za podnikateľov, a to nielen tých, ktorí sú

právnickými osobami, ale v mnohých prípadoch aj osobami fyzickými, účtovníci,

10

odborníci na daňovú problematiku, resp. daňoví poradcovia.

Iba v prípade, ak by účastníkom správneho konania bol zahraničný občan

a daňový orgán by trval na tom, že tento je povinný pri výkone daňovej kontroly niečo

osobne vykonať, resp. v danom prípade by daňový orgán trval na tom, že konateľ

žalobcu je povinný osobne sa vyjadriť k určitým skutočnostiam, resp. niečo iné osobne

vykonať, len a len v takomto prípade, pokiaľ by zahraničný štátny občan uplatnil

svoje právo na tlmočníka, by mal daňový orgán povinnosť mu tohto zabezpečiť, pričom

by bolo spravodlivé od daňového orgánu očakávať, že nielen aktívne získaná vedomosť

o neovládaní slovenského jazyka účastníkom, ale aj iné náznaky osvedčujúce v každom

štádiu konania túto skutočnosť, ho prinútia, aby preveril schopnosť účastníka

komunikovať s ním v slovenskom jazyku.

Takáto situácia však v predmetnom prípade nenastala. V administratívnom spise

sa nenachádza jediná zmienka o tom, že by daňový orgán trval na osobnom vypočutí

konateľa žalobcu.

Naopak, žalobcovi žiadna okolnosť nebránila v tom, aby pokiaľ jeho konateľ

neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa v zmysle slovenského právneho poriadku daňové

konanie viedlo, poveril svojho zamestnanca, resp. inú osobu ovládajúcu slovenský

jazyk, napr. účtovníčku, o ktorej sa sám žalobca vyjadril, že vedela o všetkých

skutočnostiach týkajúcich sa daňového priznania za rok 2006 a disponovala

príslušnými dokladmi, zastupovaním v daňovom konaní, resp. konaním v mene žalobcu

pred daňovými orgánmi.

Navyše, zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že daňový subjekt bol počas

celého výkonu daňovej kontroly pasívny v tom zmysle, že zásielky zasielané na jeho

adresu sídla uvedeného v obchodnom registri nepreberal, resp. sa daňovému úradu

vracali s poznámkou adresát neznámy. Preto ani teoreticky nemohol žalovaný v 2. rade

porušiť jeho práva garantované v , pretože k žiadnej výmene

informácií medzi žalobcom a daňovým úradom nedošlo až do momentu prevzatia

zásielky, v ktorej žalovaný v 2. rade zaslal žalobcovi na vyjadrenie protokol.

Vyjadrenie k protokolu zaslané žalovanému v 2. rade bolo napísané v slovenčine

11

a podpísané konateľom žalobcu.

O tom, že žalobca ovláda slovenský jazyk, resp. mal k dispozícii niekoho,

kto slovenský jazyk nepochybne ovláda svedčí aj tá skutočnosť, že tak námietky voči

protokolu, ako aj odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného v druhom rade, boli napísané

v slovenskom jazyku a podpísané priamo konateľom daňového subjektu.

Rovnako tak v odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného v 2. rade žalobca nežiadal

ustanovenie tlmočníka, a preto námietka žalobcu, že v konaní pred daňovými orgánmi

bolo porušené jeho základné právo garantované v a 4 je zjavne

nepodložená.

Námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho postupu žalovaného v 2. rade,

pokiaľ ide o doručovanie písomností, možno považovať taktiež za účelové, pretože

tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd dospel k záveru, že postup žalovaného

v 2. rade bol v súlade so zákonom.

Z § 17 ods. 10 zákona o správe daní vyplýva, že ak nemožno doručiť písomnosť

určenú do vlastných rúk právnickej osobe na adresu jej sídla, písomnosť sa považuje

za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi

dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, o tom

nedozvie.

Je zrejmé, že jediná adresa sídla žalobcu, ktorá bola žalovanému v 2. rade známa

a ktorá korešpondovala s adresou, ktorú žalobca nahlásil správcovi dane pri plnení

svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti bola Novozámocká cesta č. 2/3862,

Komárno, na ktorú boli všetky zásielky zasielané a z ktorej sa vracali s poznámkou

adresát neznámy.

Navyše z úradného záznamu vyhotoveného zamestnancami žalovaného v 2. rade

vyplýva, že v deň začatia daňovej kontroly, t. j. 28. augusta 2007 sa poverení

zamestnanci daňového úradu Ing. Krátka a Bc. Jakubcová dostavili na adresu

Novozámocká cesta č. 2/3862, Komárno, avšak v priestoroch sídla spoločnosti

sa nenachádzala žiadna osoba oprávnená konať v mene spoločnosti. Žalovanému

12

v druhom rade, pokiaľ si mal splniť povinnosti, ktoré mu ukladá zákon, preto

nezostávalo nič iné ako postupovať ďalej v súlade s § 17 zákona o správe daní.

Pokiaľ žalobca namietal, že mal problémy s miestnym doručovateľom,

tak v kontexte daňového konania je táto námietka irelevantná. Nie je povinnosťou

daňového orgánu pri komunikácii s daňovými subjektmi preverovať, či poštový

doručovateľ a daňový subjekt spolu komunikujú dobre alebo nie.

Pokiaľ ide o samotný postup žalovaného v 2. rade, v rámci ktorého pristúpil

na určenie daňovej povinnosti žalobcu podľa pomôcok, podľa názoru odvolacieho

súdu boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby správca dane mohol takto

postupovať.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že pri výkone daňovej

kontroly je predovšetkým povinnosťou daňového subjektu spolupracovať so správcom

dane, navrhovať a predkladať dôkazy svedčiace o splnení si daňových povinností

a umožniť správcovi dane vykonať daňovú kontrolu.

Až po nesplnení týchto povinností zo strany daňového subjektu je správca

dane oprávnený, za účelom splnenia povinností, ktoré mu ukladá zákon, pristúpiť

k náhradnému spôsobu výpočtu dane s použitím pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo

ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom.

V danom prípade došlo práve k tejto situácii, keď žalobca neumožnil správcovi

dane vykonanie daňovej kontroly na DP za zdaňovacie obdobie 2006.

Odvolací súd považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, pretože

z odvolania podaného žalobcom je zrejmé, že žalobca túto skutočnosť opomína a snaží

sa vyvolať dojem, že nie on, ale v prvom rade správca dane, porušil svoje zákonné

povinnosti pri kontrole správnosti zaplatenia DP za obdobie roku 2006, keď podľa

názoru žalobcu v rozpore so zákonom neprihliadol na doklady predložené žalobcom

pri ústnom prejednaní protokolu 25. augusta 2008.

Aj keď možno spochybniť správnosť názoru žalovaného, ako aj krajského súdu,

že daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva určenie dane podľa pomôcok môže preložiť

doklady preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do dátumu doručenia protokolu, odvolací

súd je totiž toho názoru, že najneskôr je možné tieto doklady v zmysle § 15 ods. 2,

ods. 5 písm. c) a ods. 10, druhá veta, doručiť v lehote 8 pracovných dní od doručenia

protokolu, tak z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca predmetné doklady

v stanovenej lehote nepredložil, pretože vyjadrenie žalobcu k protokolu, doručené

žalovanému v 2. rade 4. augusta 2008, žiadne prílohy neobsahovalo.

Preto pokiaľ relevantné daňové doklady predložil žalobca až na ústnom

prejednaní protokolu 25. augusta 2008, na tieto už správca dane zo zákona prihliadnuť

nemohol, keďže zmeškanie 8 dňovej lehoty, uvedenej v § 15 ods. 10 druhá veta,

nemožno odpustiť (§15 ods. 10 tretia veta).

Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal aj samotnú

výšku dane určenú v platobnom výmere, ako aj samotné použité pomôcky a postup

žalovaného v druhom rade pri vyhodnocovaní týchto pomôcok, týmito námietkami

sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko tieto námietky neboli predmetom žaloby.

Podľa žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobc a

vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250b ods. 1 žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje

inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250h ods. 1 až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Z uvedených ustanovení zákona ako aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu

vyplýva, že v správnom súdnictve súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody

nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa majú tvoriť

obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým

14

je súd podľa viazaný.

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva

žalobcovi z ustanovenia zákonná povinnosť uviesť okrem

všeobecných náležitostí žaloby ( a ) aj označenie rozsahu,

v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký

konečný návrh robí.

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca namietal len porušenie práva garantovaného

, splnenie zákonných podmienok pri doručovaní písomností, ako aj splnenie

podmienok pre určenie dane podľa pomôcok. Samotnú výšku dane z príjmov,

ako aj použitie konkrétnych pomôcok pri určení dane z príjmov za rok 2006 v žalobe

nenamietal.

Konkrétne pochybenia, ktorých sa mal správca dane dopustiť pri vyhodnocovaní

získaných pomôcok a samotnom určení dane podľa pomôcok, ako aj ich podrobnú

špecifikáciu, namietal žalobca až v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, avšak

týmito námietkami sa už odvolací súd rešpektujúc dispozičnú a koncentračnú zásadu

konania v správnom súdnictve zaoberať nemohol.

Odvolací súd na záver považuje za potrebné zdôrazniť, že určenie dane podľa

pomôcok predstavuje náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti. Správca dane

k nemu pristúpi v prípade, ak daňový subjekt svojim konaním výkon daňovej kontroly

neumožní. Táto forma určenia daňovej povinnosti preto nepredpokladá výkon ďalšieho

dokazovania, ale je obmedzená iba na zhodnotenie podkladov, ktoré správca dane

má k dispozícii, resp. ktoré si sám zaobstaral.

Preto úloha žalovaného, ako odvolacieho orgánu, bola v tomto prípade

obmedzená iba na skúmanie dodržania zákonných podmienok na použitie tohto

spôsobu určenia dane a na zistenie, či správca dane prihliadol na zistené okolnosti,

z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne

15

a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z väčšej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský

súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného

prípadu, Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozsudok

Krajského súdu v Nitre ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách konania rozhodol súd podľa a účastníkom ich

náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. januára 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová