Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ec1/361022.56f96d.pdf
PDF · 211.99 KB
No categories available
2Sžf/34/2010
Najvyšší súd 2 Sžf 34/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu: V., spol. s r.o., zastúpeného advokátkou JUDr. B.
T., proti žalovaným: 1/ Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, 2/ Daňový úrad
Komárno, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaných č. 1/224/16697-
95016/2008/990886-r zo dňa 11. decembra 2008 a č. 621/230/ 39521/08/Nát zo dňa
5. septembra 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 15 S
7/2009-82 zo dňa 12. mája 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č.k. 15 S 7/2009-82 zo dňa 12. mája 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. 15S/7/2009-82 z 12. mája 2010 zastavil
konanie voči žalovanému v 2. rade podľa § 250d ods. 3 a § 250h ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že žalobca žalobu v tejto časti vzal späť
a zamietol žalobu žalobcu proti žalovanému v 1. rade, ktorá smerovala proti rozhodnutiu
žalovaného č. 1/224/16697-95016/2008/990886-r z 11. decembra 2008, ktorým podľa
§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“), žalovaný zamietol
odvolanie proti platobnému výmeru žalovaného v 2. rade č. 621/230/39521/08/Nát
z 5. septembra 2008, ktorým bol podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní určený rozdiel
dane z príjmov právnickej osoby (ďalej len „DP“) za zdaňovacie obdobie rok 2006
v celkovej sume 950 563,-- Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 zákona o správe
daní. Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu dospel
krajský súd k záveru, že tieto sú vecne správne a v súlade so zákonom. Z obsahu
administratívnych spisov krajský súd zistil, že žalobca je slovenskou právnickou
osobou, ktorej štatutárny zástupca žiadnym relevantným spôsobom počas daňového
konania nevyhlásil, že neovláda štátny jazyk, v ktorom daňové konanie prebiehalo,
a preto nebol dôvod zo strany správnych orgánov predpokladať, že štatutárny zástupca
žalobcu štátny jazyk neovláda a nebolo ani jeho povinnosťou ustanoviť tomuto, pre
potreby daňového konania, tlmočníka.
Ďalej prvostupňový súd zistil, že písomnosti zasielané žalovaným v 2. rade na
adresu sídla žalobcu neboli žalobcom preberané a preto správca dane správne postupoval
podľa § 17 ods. 3 zákona o správe daní, keď použil inštitút tzv. náhradného doručenia
a považoval zásielky adresované žalobcovi do vlastných rúk za doručené. V konaní
nemal preukázané, že žalobca splnomocnil zástupcu plnomocenstvom na celé daňové
konanie, ktorému by bolo možné doručovať písomnosti podľa § 17 ods. 5 zákona
o správe daní.
V dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti došlo potom k situácii, že žalovaný
v 2. rade pristúpil k určeniu daňovej povinnosti žalobcu podľa pomôcok v zmysle § 29
ods. 6 zákona o správe daní, v rámci ktorého mal žalobca možnosť akékoľvek daňové
doklady predkladať žalovanému v 1. rade do momentu doručenia Protokolu o určení
dane podľa pomôcok (ďalej len „protokol“) podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní,
t. j. do 28. júla 2008. Správne preto podľa názoru súdu prvého stupňa postupoval
žalovaný v 2. rade, keď na doklady, ktoré žalobca predložil po tomto dátume, v zmysle
§ 15 ods. 2 zákona o správe daní neprihliadol.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a žiadal,
aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým namietal procesné
pochybenia, ktorých sa mal prvostupňový súd v konaní dopustiť, a to nesprávne
zloženie senátu krajského súdu, ktorý vo veci vyniesol rozsudok a nesprávny postup
krajského súdu pri určení termínu vyhlásenia rozsudku.
Pokiaľ ide o vecnú stránku odvolania, žalobca predovšetkým tvrdil, že krajský
súd nezohľadnil jeho námietky týkajúce sa nezákonného postupu žalovaných správnych
orgánov, ktoré porušili Ústavu Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) najmä v tom,
že nekonali s konateľom žalobcu v jeho materčine, tak ako im to ukladá čl. 47 ods. 4
ústavy, t. j. že počas daňovej kontroly, ako aj pri prerokovaní protokolu, nezabezpečili
účasť nezávislého tlmočníka a nepredložili žalobcovi relevantné písomnosti preložené
do jeho rodného jazyka. Vyslovil názor, že daňový orgán je povinný uvedenú zásadu
akceptovať najmä z dôvodu základných práv jednotlivca, keď je daňovým subjektom
zahraničný štátny občan a vtedy, ak od tohto jednotlivca žiadame, aby niečo osobne
vykonal a že daňový subjekt si môže plniť svoje povinnosti len v tom prípade, pokiaľ
rozumie nariadeniam správcu dane, písomnostiam správcu dane a vie so správcom dane
komunikovať.
Čl. 47 ústavy je potrebné podľa jeho názoru vykladať v tom zmysle, že nielen
aktívne získaná vedomosť štátneho orgánu o neovládaní slovenského jazyka
účastníkom, ale aj iné náznaky osvedčujúce v každom štádiu konania túto skutočnosť,
nútia konajúci orgán verejnej moci, aby preveril schopnosť účastníka komunikovať
s ním v slovenskom jazyku.
Ďalej tiež namietal, rovnako ako aj v žalobe, že platobný výmer, ktorým bol
určený rozdiel DP za zdaňovacie obdobie roku 2006 bol vydaný na základe
nezákonného procesného postupu, keďže neboli splnené podmienky na určenie dane
podľa pomôcok.
Opakovane namietal, že žalovaný v 2. rade bol povinný prihliadnuť
aj na doklady, ktoré predložil žalobca pri ústnom prejednaní protokolu a vzniesol
aj novú námietku, týkajúcu sa použitých pomôcok, ako aj nesprávneho postupu
žalovaného v 2. rade pri určení výšky dane podľa pomôcok.
Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu vyjadril podaním z 5. augusta 2010, v ktorom
žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca
v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré boli uvedené v žalobe
a ku ktorým sa žalovaný v 1. rade už vyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja
ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne
vyhlásený 26. januára 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nesprávne zloženie senátu krajského súdu,
je pravdou, že od začiatku pridelenia veci až do 14. apríla 2010 vo veci konal
a rozhodoval senát 15S v zložení JUDr. J. B., predseda senátu a JUDr. E. H. a JUDr. P.
L. – členovia senátu.
Na pojednávaní 28. apríla 2010 senát zasadol v zložení JUDr. J. B., predseda
senátu a JUDr. P. L. a Mgr. E. N. – členovia senátu. Aj keď možno vytknúť krajskému
súdu, že v spise sa nenachádza úradný záznam o dôvode zmeny v obsadení senátu, nie je
táto zmena v rozpore so zákonom, keďže z platného rozvrhu práce Krajského súdu
v Nitre na rok 2010 vyplýva, že zastupujúcim sudcom JUDr. H. v senáte 15S je v každý
nepárny týždeň Mgr. N.. Dni 28. apríl 2010 ako aj 12. máj 2010, kedy došlo
k vyhláseniu rozsudku, boli nepárne týždne (17. a 19. týždeň v roku 2010), a preto
námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho zloženia senátu je neopodstatnená.
Rozvrh práce Krajského súdu v Nitre je verejne prístupný na stránke Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky.
Pokiaľ žalobca namietal, že nebol upovedomený o termíne vyhlásenia rozsudku,
12. máj 2010, táto námietka taktiež nie je dôvodná, nakoľko o tomto termíne boli
účastníci upovedomení v súlade s § 250ia a § 156 ods. 3 OSP.
Pokiaľ ide o vecnú stránku odvolania, predmetom súdneho prieskumu v danom
prípade je posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ako odvolacieho
orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval platobný výmer správcu dane, ktorým
bol určený žalobcovi ako platiteľovi dane rozdiel DP za zdaňovacie obdobie rok 2006
vo výške 950 563,- Sk, postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa ods. 4, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa
odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní, daňový subjekt, jeho zákonný zástupca
alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná
v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne
do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený,
považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného
zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu
môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo
s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného
plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.
Podľa ods. 4 zastupovanie daňového subjektu zástupcom nevylučuje, aby správca
dane rokoval v nevyhnutných prípadoch s daňovým subjektom priamo alebo aby ho
vyzval na vykonanie niektorých úkonov. Daňový subjekt je povinný výzve správcu dane
vyhovieť. Správca dane musí o tomto konaní vyrozumieť zástupcu daňového subjektu.
Podľa § 15 ods. 2 správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie
o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia
daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie.
Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň
uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto
skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť
správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom
daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone
daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane
o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly.
Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený
zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane
povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje
podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca
dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane
správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca
dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať
len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).
Podľa ods. 5 písm. c) daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
Podľa ods. 10 o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa
pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo
§ 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu
a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom
prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie
kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt
je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných
dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný
daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu
dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie
protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového
subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť
si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia
kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby
a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým
subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu
k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane
zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
Podľa § 17 ods. 1 správca dane doručuje úradné písomnosti adresátovi spravidla
poštou. Tieto písomnosti však môže doručiť i svojimi zamestnancami.
Podľa ods. 3, ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným
spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový
pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo
na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne
adresát písomnosť do pätnástich dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto
lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Podľa ods. 8 písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom
oprávneným pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Ak nie sú, doručuje sa písomnosť,
ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za adresáta konať; ostatné
písomnosti ktorémukoľvek jeho zamestnancovi, ktorý písomnosť prijme. Rovnako
sa postupuje, ak adresát ustanovil na pošte osobu na prijímanie zásielok. Ak takéto
osoby nie sú alebo ak na adrese pre doručovanie písomností do vlastných rúk nebola
zastihnutá osoba, ktorá je oprávnená písomnosť prevziať, hoci právnická osoba
na adrese doručovania má sídlo, postupuje sa podľa odseku 3.
Podľa ods. 10, ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk
právnickej osobe na adresu jej sídla, ktorú nahlásila správcovi dane pri plnení svojej
registračnej alebo oznamovacej povinnosti alebo ktorú správca dane eviduje na základe
registrácie z úradnej moci (§ 31) alebo podľa osobitného zákona, 1b) písomnosť
sa považuje za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti
správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu,
o tom nedozvie.
Podľa § 29 ods. 1 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.
Podľa ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Podľa ods. 6, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných
skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú
povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt
vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu
alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch
podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť
pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým
subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov,
daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných
daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,
záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého
daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 vo vyrubovacom konaní určí správca daň, ktorá má byť
daňovému subjektu vyrubená.
Podľa ods. 2, ak sa daňová povinnosť odchyľuje od dane uvedenej v daňovom
priznaní alebo hlásení alebo od dane, ktorú daňový subjekt v daňovom konaní uznal,
musí byť zo spisového materiálu zrejmé, podľa akých pomôcok alebo na akom podklade
správca dane dorubil daň odlišne, ako i dôvody tohto rozdielu. Obdobne musí byť
zo spisového materiálu zrejmé, ako bol zistený daňový základ a určená daň stanovená,
ak sa tak stalo bez priznania alebo hlásenia daňového subjektu.
Podľa ods. 3, ak správca dane vyrubí daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii
alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú
výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené.
Podľa § 48 ods. 4, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto
spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,
že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne.
Tak ako v žalobe aj v odvolaní žalobca predovšetkým namietal porušenie jeho
základného práva garantovaného čl. 47 ods. 4 ústavy (kto vyhlási, že neovláda jazyk,
v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka). Odvolací súd
súhlasí s jeho tvrdeniami, že správny orgán je povinný uvedenú zásadu akceptovať
najmä z dôvodu ochrany základných práv jednotlivca, keď je daňovým subjektom
zahraničný štátny občan a vtedy, ak od tohto jednotlivca žiada, aby niečo osobne
vykonal.
Avšak odvolací súd zároveň pripomína, že v danom prípade je potrebné
predovšetkým zdôrazniť, kto je daňovým subjektom, t. j. účastníkom daňového konania.
Z administratívneho spisu, ako aj skutkových okolností je nepochybné, že daňovým
subjektom je obchodná spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky,
t. j. slovenská právnická osoba (§ 21 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka) a nie jej
konateľ, ktorý je zahraničným štátnym občanom.
Aj keď konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, ako štatutárny orgán
spoločnosti, koná v mene tejto právnickej osoby vo všetkých veciach, v zmysle zákona
o správe daní nie je povinný on osobne v konaní pred daňovým orgánom daňový
subjekt aj zastupovať. Takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu
ani zo zaužívanej obchodnej praxe, keď v daňových veciach, ktoré stále patria
do tvrdého jadra výsad verejnej moci, konajú za podnikateľov, a to nielen tých, ktorí sú
právnickými osobami, ale v mnohých prípadoch aj osobami fyzickými, účtovníci,
odborníci na daňovú problematiku, resp. daňoví poradcovia.
Iba v prípade, ak by účastníkom správneho konania bol zahraničný občan
a daňový orgán by trval na tom, že tento je povinný pri výkone daňovej kontroly niečo
osobne vykonať, resp. v danom prípade by daňový orgán trval na tom, že konateľ
žalobcu je povinný osobne sa vyjadriť k určitým skutočnostiam, resp. niečo iné osobne
vykonať, len a len v takomto prípade, pokiaľ by zahraničný štátny občan uplatnil
svoje právo na tlmočníka, by mal daňový orgán povinnosť mu tohto zabezpečiť, pričom
by bolo spravodlivé od daňového orgánu očakávať, že nielen aktívne získaná vedomosť
o neovládaní slovenského jazyka účastníkom, ale aj iné náznaky osvedčujúce v každom
štádiu konania túto skutočnosť, ho prinútia, aby preveril schopnosť účastníka
komunikovať s ním v slovenskom jazyku.
Takáto situácia však v predmetnom prípade nenastala. V administratívnom spise
sa nenachádza jediná zmienka o tom, že by daňový orgán trval na osobnom vypočutí
konateľa žalobcu.
Naopak, žalobcovi žiadna okolnosť nebránila v tom, aby pokiaľ jeho konateľ
neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa v zmysle slovenského právneho poriadku daňové
konanie viedlo, poveril svojho zamestnanca, resp. inú osobu ovládajúcu slovenský
jazyk, napr. účtovníčku, o ktorej sa sám žalobca vyjadril, že vedela o všetkých
skutočnostiach týkajúcich sa daňového priznania za rok 2006 a disponovala
príslušnými dokladmi, zastupovaním v daňovom konaní, resp. konaním v mene žalobcu
pred daňovými orgánmi.
Navyše, zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že daňový subjekt bol počas
celého výkonu daňovej kontroly pasívny v tom zmysle, že zásielky zasielané na jeho
adresu sídla uvedeného v obchodnom registri nepreberal, resp. sa daňovému úradu
vracali s poznámkou adresát neznámy. Preto ani teoreticky nemohol žalovaný v 2. rade
porušiť jeho práva garantované v čl. 47 ods. 4 ústavy, pretože k žiadnej výmene
informácií medzi žalobcom a daňovým úradom nedošlo až do momentu prevzatia
zásielky, v ktorej žalovaný v 2. rade zaslal žalobcovi na vyjadrenie protokol.
Vyjadrenie k protokolu zaslané žalovanému v 2. rade bolo napísané v slovenčine
a podpísané konateľom žalobcu.
O tom, že žalobca ovláda slovenský jazyk, resp. mal k dispozícii niekoho,
kto slovenský jazyk nepochybne ovláda svedčí aj tá skutočnosť, že tak námietky voči
protokolu, ako aj odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného v druhom rade, boli napísané
v slovenskom jazyku a podpísané priamo konateľom daňového subjektu.
Rovnako tak v odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného v 2. rade žalobca nežiadal
ustanovenie tlmočníka, a preto námietka žalobcu, že v konaní pred daňovými orgánmi
bolo porušené jeho základné právo garantované v čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy je zjavne
nepodložená.
Námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho postupu žalovaného v 2. rade,
pokiaľ ide o doručovanie písomností, možno považovať taktiež za účelové, pretože
tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd dospel k záveru, že postup žalovaného
v 2. rade bol v súlade so zákonom.
Z § 17 ods. 10 zákona o správe daní vyplýva, že ak nemožno doručiť písomnosť
určenú do vlastných rúk právnickej osobe na adresu jej sídla, písomnosť sa považuje
za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi
dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, o tom
nedozvie.
Je zrejmé, že jediná adresa sídla žalobcu, ktorá bola žalovanému v 2. rade známa
a ktorá korešpondovala s adresou, ktorú žalobca nahlásil správcovi dane pri plnení
svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti bola Novozámocká cesta č. 2/3862,
Komárno, na ktorú boli všetky zásielky zasielané a z ktorej sa vracali s poznámkou
adresát neznámy.
Navyše z úradného záznamu vyhotoveného zamestnancami žalovaného v 2. rade
vyplýva, že v deň začatia daňovej kontroly, t. j. 28. augusta 2007 sa poverení
zamestnanci daňového úradu Ing. Krátka a Bc. Jakubcová dostavili na adresu
Novozámocká cesta č. 2/3862, Komárno, avšak v priestoroch sídla spoločnosti
sa nenachádzala žiadna osoba oprávnená konať v mene spoločnosti. Žalovanému
v druhom rade, pokiaľ si mal splniť povinnosti, ktoré mu ukladá zákon, preto
nezostávalo nič iné ako postupovať ďalej v súlade s § 17 zákona o správe daní.
Pokiaľ žalobca namietal, že mal problémy s miestnym doručovateľom,
tak v kontexte daňového konania je táto námietka irelevantná. Nie je povinnosťou
daňového orgánu pri komunikácii s daňovými subjektmi preverovať, či poštový
doručovateľ a daňový subjekt spolu komunikujú dobre alebo nie.
Pokiaľ ide o samotný postup žalovaného v 2. rade, v rámci ktorého pristúpil
na určenie daňovej povinnosti žalobcu podľa pomôcok, podľa názoru odvolacieho
súdu boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby správca dane mohol takto
postupovať.
Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že pri výkone daňovej
kontroly je predovšetkým povinnosťou daňového subjektu spolupracovať so správcom
dane, navrhovať a predkladať dôkazy svedčiace o splnení si daňových povinností
a umožniť správcovi dane vykonať daňovú kontrolu.
Až po nesplnení týchto povinností zo strany daňového subjektu je správca
dane oprávnený, za účelom splnenia povinností, ktoré mu ukladá zákon, pristúpiť
k náhradnému spôsobu výpočtu dane s použitím pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo
ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom.
V danom prípade došlo práve k tejto situácii, keď žalobca neumožnil správcovi
dane vykonanie daňovej kontroly na DP za zdaňovacie obdobie 2006.
Odvolací súd považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, pretože
z odvolania podaného žalobcom je zrejmé, že žalobca túto skutočnosť opomína a snaží
sa vyvolať dojem, že nie on, ale v prvom rade správca dane, porušil svoje zákonné
povinnosti pri kontrole správnosti zaplatenia DP za obdobie roku 2006, keď podľa
názoru žalobcu v rozpore so zákonom neprihliadol na doklady predložené žalobcom
pri ústnom prejednaní protokolu 25. augusta 2008.
Aj keď možno spochybniť správnosť názoru žalovaného, ako aj krajského súdu,
že daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva určenie dane podľa pomôcok môže preložiť
doklady preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do dátumu doručenia protokolu, odvolací
súd je totiž toho názoru, že najneskôr je možné tieto doklady v zmysle § 15 ods. 2,
ods. 5 písm. c) a ods. 10, druhá veta, doručiť v lehote 8 pracovných dní od doručenia
protokolu, tak z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca predmetné doklady
v stanovenej lehote nepredložil, pretože vyjadrenie žalobcu k protokolu, doručené
žalovanému v 2. rade 4. augusta 2008, žiadne prílohy neobsahovalo.
Preto pokiaľ relevantné daňové doklady predložil žalobca až na ústnom
prejednaní protokolu 25. augusta 2008, na tieto už správca dane zo zákona prihliadnuť
nemohol, keďže zmeškanie 8 dňovej lehoty, uvedenej v § 15 ods. 10 druhá veta,
nemožno odpustiť (§15 ods. 10 tretia veta).
Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal aj samotnú
výšku dane určenú v platobnom výmere, ako aj samotné použité pomôcky a postup
žalovaného v druhom rade pri vyhodnocovaní týchto pomôcok, týmito námietkami
sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko tieto námietky neboli predmetom žaloby.
Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania
obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobc a
vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Podľa § 250b ods. 1 žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.
Podľa § 250h ods. 1 až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.
Z uvedených ustanovení zákona ako aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
vyplýva, že v správnom súdnictve súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody
nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť
obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým
je súd podľa § 250h OSP viazaný.
Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva
žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem
všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu,
v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký
konečný návrh robí.
Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca namietal len porušenie práva garantovaného
čl. 47 ústavy, splnenie zákonných podmienok pri doručovaní písomností, ako aj splnenie
podmienok pre určenie dane podľa pomôcok. Samotnú výšku dane z príjmov,
ako aj použitie konkrétnych pomôcok pri určení dane z príjmov za rok 2006 v žalobe
nenamietal.
Konkrétne pochybenia, ktorých sa mal správca dane dopustiť pri vyhodnocovaní
získaných pomôcok a samotnom určení dane podľa pomôcok, ako aj ich podrobnú
špecifikáciu, namietal žalobca až v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, avšak
týmito námietkami sa už odvolací súd rešpektujúc dispozičnú a koncentračnú zásadu
konania v správnom súdnictve zaoberať nemohol.
Odvolací súd na záver považuje za potrebné zdôrazniť, že určenie dane podľa
pomôcok predstavuje náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti. Správca dane
k nemu pristúpi v prípade, ak daňový subjekt svojim konaním výkon daňovej kontroly
neumožní. Táto forma určenia daňovej povinnosti preto nepredpokladá výkon ďalšieho
dokazovania, ale je obmedzená iba na zhodnotenie podkladov, ktoré správca dane
má k dispozícii, resp. ktoré si sám zaobstaral.
Preto úloha žalovaného, ako odvolacieho orgánu, bola v tomto prípade
obmedzená iba na skúmanie dodržania zákonných podmienok na použitie tohto
spôsobu určenia dane a na zistenie, či správca dane prihliadol na zistené okolnosti,
z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia
krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne
a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z väčšej časti totožné
s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský
súd náležite vysporiadal.
Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného
prípadu, Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozsudok
Krajského súdu v Nitre ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich
náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. januára 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová