Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
472/381834.d56010.pdf
PDF · 112.21 KB
No categories available
1Obo/62/2010
Najvyšší súd 1 Obo 62/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Jozefa
Štefanka a členov JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci
ţalobcu: JUDr. A.H.R., G., K., správca konkurznej podstaty úpadcu N., s.r.o., P., zast. JUDr.
I.H.Š., advokátka, G., K. proti ţalovanému: F., s. r. o., H., Ţ., zast. JUDr. M.Ď., advokát, T.,
Ţ., o určenie pravosti vykonateľnej pohľadávky popretej správcom konkurznej
podstaty, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa
24.02.2010, č. k. 17 Cb/1266/2001-161, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
24.02.2010, č. k. 17 Cb/1266/2001-161 p o t v r d z u j e.
Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia ţalobca sa ţalobou domáhal určenia, ţe ţalovaný
nemá voči úpadcovi pohľadávku vo výške 41 357 779,71 Sk vyplývajúcu zo Zmluvy o úvere
č. 56/1999, uzavretej veriteľom s úpadcom dňa 2.7.1999 na poskytnutie krátkodobého
preklenovacieho úveru vo výške 36 500 000 Sk.
V čl. IV. zmluvy zmluvné strany dohodli, ţe veriteľ poskytne úver tak, ţe peňaţné
prostriedky poukáţe na účet vedený vo V., a. s., pobočka P., č. účtu X. Z výnosu
poskytnutého úveru bude splatený pôvodný úver na obeţné prostriedky, poskytovaný
dlţníkovi podľa Zmluvy o úvere č. 9/1999 zo 17.12.1998.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1K 87/99-6 zo dňa 5.5.1999 bol podľa
§ 9c Zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovený predbeţný správca.
Súd vychádzal z ust. § 9c ZKV a interpretoval ho tak, ţe sa nevzťahuje na všetky
právne úkony dlţníka a je ho potrebné vykladať v súvislosti s § 9a, t. j. s potrebou zabezpečiť
dlţníkov majetok na účely prípadného konkurzného konania.
Súd uzavrel, ţe Zmluvou o úvere č. 56/1999 poskytol veriteľ úpadcovi úver, ktorým
bol splatený pôvodný úver na obeţné prostriedky podľa Zmluvy o úvere č. 9/1999 zo dňa
17.12.1998, teda k zmenšeniu majetku úpadcu nedošlo. Poskytnutie úveru podľa zmluvy
č. 56/1999 na zaplatenie úveru zo Zmluvy č. 9/1999 nemoţno povaţovať za konanie
nad rámec beţnej obchodnej činnosti a nedošlo tým k zmenšeniu majetku úpadcu.
K uzatvoreniu úverovej zmluvy preto nebol potrebný súhlas predbeţného správcu.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalobca nebol
v spore úspešný a ţalovaný si ich neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku sa odvolal ţalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu
l. stupňa na ďalšie konanie.
Predovšetkým namieta, ţe mu súd tým, ţe konal a rozhodol vo veci na pojednávaní
dňa 24.02.2010 v jeho neprítomnosti, odňal moţnosť konať pre súdom. Tvrdí, ţe svoju
neprítomnosť riadne ospravedlnil a poţiadal o odročenie pojednávania.
Vo veci samej namieta, ţe súd l. stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
nezaoberal otázkou vykonateľnosti spornej pohľadávky, od ktorej závisí vecná legitimácia
ţalobcu.
Podrobne odôvodňuje správnosť svojej mienky, ţe úverová zmluva č. 56/1999, ktorú
úpadca uzavrel dňa 2.7.1999, je absolútne neplatným právnym úkonom. Zdôrazňuje,
ţe na prieskumnom pojednávaní poprel pohľadávku ţalovaného, resp. jeho právneho
predchodcu ako celok, t. j. čo do jej dôvodu, výšky a poradia, a preto nebol dôvod sa
na prieskumnom pojednávaní osobitne venovať jej výške a poradiu. Z popretia pohľadávky
ako celku vyplýva podľa neho nesúhlas s právom na oddelené uspokojenie.
Ţalovaný vo vyjadrení k ţalobcovmu odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok
ako správny potvrdiť.
Popiera správnosť názoru ţalobcu, ţe úverová zmluva zo dňa 2.7.1999 č. 56/1999
je absolútne neplatná pre neexistenciu súhlasu predbeţného správcu. Odvoláva sa
na zdôvodnenie tohto svojho stanoviska vo svojich vyjadreniach v prvostupňovom konaní
a krátko sumarizuje, ţe pojem nakladania s majetkom v ust. § 9c ZKV moţno vykladať len
v súlade s ust. § 4b ods. 1 písm. a/ a ods. 4 ZKV, pričom pojem majetok definuje ust. § 6
ods. 2 ZKV.
Tvrdí, ţe pri uzatváraní úverovej zmluvy nedochádza k ţiadnemu nakladaniu
s majetkom dlţníka, podľa neho dlţník naopak získava vo svoj prospech ďalšie peňaţné
prostriedky.
Na potvrdenie správnosti tohto svojho názoru poukazuje na zák. č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý podľa neho zvýhodňuje pohľadávky subjektov
ochotných dlţníkovi poskytnúť úver v čase krízy jeho podnikania.
Popiera tieţ správnosť názoru odvolateľa, ţe na prieskumnom pojednávaní poprel
právo na oddelené uspokojenie pohľadávky ţalovaného, a to tým, ţe poprel pohľadávku
ako celok, to značí, ţe ju poprel nielen čo do dôvodu, ale aj čo do výšky aj poradia, z čoho
vyplýva, ţe výrok rozsudku sa týka aj zaradenia.
Podľa ţalovaného súd je viazaný petitom návrhu a podľa § 153 ods. 2 O. s. p. nemôţe
prisúdiť ţalobcovi viac alebo niečo iné, ako sa domáha. Odvoláva sa na ust. § 23 ods. 5 a § 25
ZKV a tvrdí, ţe petit formulovaný v incidenčnej ţalobe nemoţno po uplynutí lehoty
na uplatnenie práva podľa § 23 ods. 5 ZKV rozširovať a navrhol preto poţiadavku ţalobcu
na preskúmanie práva na oddelené uspokojenie pohľadávky ţalovaného a s tým súvisiacich
záloţných práv odmietnuť.
Poukazuje tieţ na to, ţe právo na oddelené uspokojenie pohľadávok ţalovaného,
okrem iného aj pohľadávky z úverovej zmluvy č. 56/1999 je predmetom konania, ktoré sa
vedie na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 Cb 19/02 o určenie pravosti prihlásenej
pohľadávky vo výške 86 609 511,82 Sk s právom na oddelené uspokojenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 142 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe napadnutý
rozsudok je správny a odôvodnený v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p.
Keďţe sa odvolací súd stotoţnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na zdôraznenie jeho správnosti reaguje na zásadné námietky a tvrdenia
odvolateľa.
Pokiaľ ide o odvolateľovu námietku, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom
tým, ţe konal a rozhodol v jeho neprítomnosti na pojednávaní dňa 24.02.2010 napriek tomu,
ţe sa riadne ospravedlnil a poţiadal o odročenie pojednávania, odvolací súd ju povaţuje
za neopodstatnenú.
Pojednávanie dňa 24.02.2010 súd určil na 9,15 hod.
Faxovým podaním došlým súdu dňa 24.02.2010 o 9,22 hod., teda v čase, keď súd uţ
pojednával, zaslala SKP JUDr. A.H.R., teda ţalobkyňa, podanie označené ako ţiadosť
o odročenie pojednávania a vyjadrenie vo veci samej.
Ţiadosť o odročenie pojednávania teda podal ţalobca z dôvodu, ţe trval na svojej
osobnej účasti na pojednávaní. Pritom svoju neúčasť ospravedlňoval údajnou
práceneschopnosťou svojej právnej zástupkyne. Táto však podľa k podaniu pripojeného
potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti bola schopná práce od 24.02.2010, teda
práceneschopnosť jej nebránila zúčastniť sa pojednávania, čo značí, ţe skutočnosti uvedené
vo faxovom podaní nebránili ţalobkyni ani jej právnej zástupkyni zúčastniť sa pojednávania.
Odvolací súd ešte zdôrazňuje, ţe SKP okrem toho, ţe vykonáva funkciu SKP, je aj
advokátkou, ktorá vzhľadom na jej právnické vzdelanie sa mohla uchádzať o zaradenie
do zoznamu správcov, takţe aj pri prípadnej práceneschopnosti jej právnej zástupkyne
sa mohla a mala zúčastniť pojednávania ona sama.
Na tomto základe odvolací súd konštatoval, ţe súd l. stupňa tým, ţe konal
v neprítomnosti ţalobcu, resp. jeho právnej zástupkyne, neodňal ţalobcovi moţnosť konať
pred súdom.
Pokiaľ ide o meritum veci, ţalobca v odvolaní zdôvodňuje svoju mienku, ţe Zmluva
o úvere č. 56/1999 je absolútne neplatným právnym úkonom tým, ţe k nej chýbal súhlas
predbeţnej správkyne potrebný podľa § 9c ZKV, lebo ňou došlo k nakladaniu s majetkom
úpadcu.
Podľa jej mienky pojem majetok v ust. § 9c ZKV treba vykladať ako súbor všetkých
vecí, majetkových práv a záväzkov, teda súbor aktív a pasív určitého subjektu (ako
napr. v úprave bezpodielového spoluvlastníctva a dedenia). Toto jej vymedzenie „majetku“
jednoznačne podľa nej vyplýva z funkcie predbeţného správcu. Z tohto vymedzenia pojmu
majetku v spojení s riadnym výkonom funkcie predbeţného správcu vyvodzuje záver,
ţe dlţník nemôţe bez vedomia a súhlasu predbeţného správcu meniť rozsah majetku, pretoţe
takýmto konaním dochádza k nakladaniu s majetkom, pričom ako nakladanie s majetkom
chápe takú dispozíciu, ktorou dochádza k zmene jeho rozsahu, teda jeho zmenšeniu alebo
zväčšeniu.
Táto interpretácia však nezohľadňuje celé ust. § 4b ods. 1 písm. a/ ZKV, podľa
ktorého dlţník je povinný zdrţať sa konania smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku,
s výnimkou beţnej obchodnej činnosti a moţno ju preto chápať ako ponímanie oprávnení
predbeţného správcu v rovnakom rozsahu ako správcu konkurznej podstaty, čo z ustanovení
ZKV nevyplýva. Predbeţný správca totiţ vykonáva svoju funkciu v období, keď súd ešte len
skúma danosť podmienok na vyhlásenie konkurzu a kedy podnik dlţníka v rámci tohto
skúmania musí fungovať ďalej - teda musí prebiehať beţná obchodná činnosť, ktorá závisí
od rozsiahlosti podnikania a jeho konkrétnej, najmä finančnej situácie. Pokiaľ teda v spornej
zmluve dlţník súhlasil, aby sa touto zmluvou uhradili záväzky dlţníka zo zmluvy o úvere
č. 9/1999 zo dňa 17.12.1998, súd l. stupňa opodstatnene usúdil, ţe sa tým majetok dlţníka
nezmenšil v zmysle § 4b ods. 1 písm. a/ ZKV, a preto išlo o nakladanie s majetkom, na ktoré
nebol súhlas predbeţného správcu potrebný.
Súd preto dôvodne a správne uzavrel, ţe Zmluvou o úvere č. 56/1999 poskytol veriteľ
úpadcovi úver, ktorým bol splatený pôvodný úver na obeţné prostriedky podľa Zmluvy
o úvere č. 9/1999 zo dňa 17.12.1998, teda k zmenšeniu majetku úpadcu nedošlo. Poskytnutie
úveru podľa zmluvy č. 56/1999 na zaplatenie úveru zo Zmluvy č. 9/1999 nemoţno
ani povaţovať za konanie nad rámec beţnej obchodnej činnosti a keďţe tým nedošlo
k zmenšeniu majetku úpadcu, k uzatvoreniu úverovej zmluvy nebol potrebný súhlas
predbeţného správcu.
Ţalobkyňa v závere odvolania podáva svoj výklad skutočnosti, ţe poprela pohľadávku
ţalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, ako celok. Preto podľa nej nebol dôvod osobitne
sa venovať výške a poradiu pohľadávky a neznamená to však, ţe s výškou a poradím
súhlasila. Z tejto skutočnosti a svojej mienky vyvodzuje, ţe ţalobca nesúhlasil a nesúhlasí
s právom na oddelené uspokojenie. Podrobne označuje právne úkony, ktorými mala byť
pohľadávka veriteľa (ţalovaného zo zmluvy o úvere č. 56/1999) zabezpečená a tvrdí, ţe sú
absolútne neplatné.
Namieta, ţe súd l. stupňa tým, ţe sa otázkou výšky a poradia pohľadávky nezaoberal,
vytvoril stav právnej neistoty. Tvrdí, ţe incidenčná ţaloba bola podaná včas a vzhľadom
na to, ţe SKP poprela pohľadávku ako celok (do jej dôvodu, výšky a poradia), bolo úlohou
súdu v prípade, ţe dospeje k záveru, ţe popretá pohľadávka nie je neplatným právnym
úkonom, rozhodnúť, v akej výške a v akom poradí má byť táto pohľadávka v konkurznom
konaní uspokojená.
Podľa vyjadrenia ţalovaného je táto časť odvolania rozšírením ţalobného návrhu,
konanie súdu v súlade s námietkou odvolateľa by v prípade vyhovenia návrhu znamenalo
porušenie § 153 ods. 2 O. s. p., súd by prisúdil ţalobcovi iné, neţ čoho sa domáha.
Poţiadavku ţalobcu povaţuje za porušenie koncentračnej zásady zakotvenej v § 118a ods. 2
Tento názor ţalovaného je správny.
Zo spisu vyplýva, ţe na rubre návrhu ho ţalobca označil ako ţalobu o určenie pravosti
vykonateľnej pohľadávky popretej správcom konkurznej podstaty, v petite sa domáha
určenia, ţe ţalovaný nemá voči úpadcovi pohľadávku vo výške 41 357 379,71 Sk,
vyplývajúcu z úverovej zmluvy č. 56/1999.
Ţalobca v priebehu konania na súde l. stupňa otázku výšky a poradia pohľadávky,
ktorej určenia sa ţaloba týka, nenastolil. Okolnosť, ţe sa v návrhu uvádza výška sumy
pohľadávky, podľa názoru odvolacieho súdu len presne špecifikuje pohľadávku z úverovej
zmluvy č. 56/1999. Celkom isto však nemoţno zo znenia petitu ani z návrhu na rubre ţaloby
vyvodzovať aj domáhanie sa určenia poradia pohľadávky.
Vzhľadom na okolnosť, ţe ţalobca poradie pohľadávky uviedol len ako námietku voči
rozhodnutiu súdu l. stupňa vo veci samej, odvolací súd sa otázkou prípadnej moţnosti, ţe išlo
o rozšírenie návrhu, prípadne nový návrh, nezaoberal.
S týmto doplnením odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd úspešnému ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretoţe vo vyjadrení k ţalobcovmu odvolaniu navrhol, aby ju súd účastníkom nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 26. januára 2011
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová