Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obo/162/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H., identifikačné

(registračné) číslo X., so sídlom Ä., V., L., zastúpeného: C., s. r. o., Advokátska kancelária,

IČO: X., so sídlom H., Ţ., S. proti ţalovanému v 1/ rade: P., s. r. o. "v likvidácii",

identifikačné číslo: X., so sídlom J., P., Č. proti ţalovanému v 2/ rade: A., identifikačné

(registračné) číslo:

X, so sídlom A., Z., Š. proti ţalovanému

v 3/ rade: H., identifikačné (registračné) číslo X., so sídlom V., L., C., proti ţalovanému v 4/

rade: C., a. s. v likvidácii, identifikačné číslo: X.,

so sídlom J., P., Č., proti ţalovanému v 5/ rade: Č., a. s. v likvidácii, identifikačné číslo: X.,

so sídlom J., P., Č., proti ţalovanému v 6/ rade: Z., identifikačné (registračné) číslo: X.,

so sídlomA., L., C., proti ţalovanému v 7/ rade: A., a. s., identifikačné číslo: X., so sídlom V.,

K., O., Č. a proti ţalovanému v 8/ rade: Č., zastúpená M., na odvolanie ţalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. -29 zo dňa 08.10.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-29 zo dňa 08.10.2010 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e:

Návrhom doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.10.2010 sa ţalobca

domáhal nariadenia predbeţného opatrenia podľa a nasl. , ktorým by sa uloţili

povinnosti ţalovaným v 2/, 4/ a 6/ rade. V prípade ţalovaného v 2/ rade malo ísť o povinnosť

zdrţať sa nakladania a výkonu hlasovacích práv k 2.162.293 ks pôvodne kmeňových akcií

s menovitou hodnotou 1 000 Kč, emitovaných spoločnosťou A., a. s.

(ţalovaný v 7/ rade ) ako akcií na majiteľa v zaknihovanej podobe. Ţalovanému v 4/ rade

mala byť uloţená povinnosť zdrţať sa nakladania a výkonu hlasovacích práv k 100 ks akcií

na majiteľa s menovitou hodnotou 50 000 Kč ţalovaného v 5/ rade ako emitenta a povinnosť

tieto akcie do troch dní od doručenia uznesenia o predbeţnom opatrení uloţiť do súdnej

úschovy. Ţalovanému v 6/ rade mal súd nariadiť nenakladať s obchodným podielom

v spoločnosti ţalovaného v 1/ rade. Návrhom vo veci samej sa ţalobca mienil domáhať

určenia vlastníckeho práva k akciám ţalovaného v 7/ rade, neplatnosti rozhodnutia

mimoriadneho valného zhromaţdenia ţalovaného v 7/ rade zo dňa 11.06.2010, ako aj určenia

vlastníckeho práva k obchodnému podielu v spoločnosti ţalovaného v 1/ rade a vydania akcií

ţalovaného v 5/ rade. Právomoc slovenského súdu je podľa názoru ţalobcu daná článkom

31 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj nariadenie Brusel I), podľa ktorého súdom

členských štátov moţno podať návrh na vydanie predbeţných opatrení, vrátane ochranných

opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto

nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. K podaniu

návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia na slovenský súd ţalobcu podľa jeho vlastného

vyjadrenia viedli jednak zákonné moţnosti a jednak nedôvera v rozhodovací systém Českej

republiky. Vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave na konanie o predmetnom návrhu

vyplýva podľa názoru ţalobcu z ustanovenia , miestna príslušnosť

je daná ustanovením v spojení s .

Krajský súd v Bratislave vydal dňa 08.10.2010 uznesenie pod číslom konania

-29, ktorým konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe nie je

daná vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave na konanie o predmetnom návrhu, keďţe

účastníkom konania nie je cudzí štát alebo osoba poţívajúca diplomatické imunity,

alebo výsady. Okrem toho nie je splnená ani ďalšia podmienka ustanovenia § 9 ods. 2

písm. c) , a to, ţe daná vec patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky podľa

nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach.

Proti predmetnému uzneseniu podal ţalobca včas odvolanie, ktorým sa domáhal

zmeny napadnutého rozhodnutia tak, ţe odvolací súd nariadi ním navrhované predbeţné

opatrenie. Súčasne bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu voči ţalovanému

v 1/ rade, ktorý zanikol bez právneho zástupcu, čím sa zároveň stal nadbytočným petit

návrhu, ktorým sa ţalobca domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému v 6/ rade. Preto aj v tejto

časti zobral ţalobca svoj návrh späť.

Ţalobca odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu z dôvodov

uvedených v , , a . Súdu prvého stupňa vytýkal najmä to,

ţe svoj záver o tom, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, bliţšie

nezdôvodnil a ţalobca preto nemôţe posúdiť, ako súd aplikoval príslušné procesné predpisy

a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Podľa ţalobcu preto konanie trpí inou

vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa

). Inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie,

je podľa ţalobcu aj to, ţe súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe účastníkom

konania nie je cudzí štát, čo je v rozpore s označením účastníkov v návrhu, ako aj

v samotnom napadnutom prvostupňovom rozhodnutí. Súdu prvého stupňa ďalej vytýkal

nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa ), pokiaľ

ide o záver, ţe vec nepatrí do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Kritériom

na určenie rozsahu pôsobnosti nariadenia vo vzťahu k právomoci nie je to, či ţalovaný

má alebo nemá bydlisko, resp. sídlo v štáte, ktorý je viazaný nariadením, ale kritériom

pouţitia pravidiel nariadenia je existencia medzinárodného prvku v právnom vzťahu jednak

medzi členskými štátmi a jednak v právnych vzťahoch medzi členským štátom a tretím

štátom. Normy nariadenia o právomoci sú komplexné a nariadenie obsahuje aj normy, ktoré

upravujú právomoc len nepriamo, odkázaním na vnútroštátny právny poriadok štátu

viazaného nariadením (čl. 4 nariadenia Brusel I). Ţalobca sa domnieva, ţe článok 31

nariadenia Brusel I zakladá právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci konať

a rozhodovať vo vzťahu k ţalovaným v 1/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ a 8/ rade. Iba ţalovaný v 2/ rade

je osobou, ktorá nemá sídlo na území členského štátu, preto je potrebné vo vzťahu k nemu

právomoc súdu určiť podľa pravidiel právneho poriadku štátu, na súde ktorého bol podaný

návrh, čo v danom prípade znamená o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ZMPS). Ţiadna

z dvojstranných alebo viacstranných medzinárodných zmlúv, ktorými je súčasne viazaná

Slovenská republika aj Švajčiarska konfederácia totiţ neurčuje kritériá na posúdenie

vzájomnej právomoci súdov označených štátov na konanie a rozhodovanie v občianskych

a obchodných veciach. Podľa § 37c písm. a/ ZMPS môţe byť právomoc slovenského súdu

vo vzťahu k osobe zaloţená aj návrhom účastníka konania, ak v konaní ide o také súvisiace

práva a povinnosti, ţe je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má predísť moţnosti

nezlučiteľných rozhodnutí. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka

nariadiť predbeţné opatrenia aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej. Tým,

ţe súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania bez splnenia podmienok pre takýto postup,

dopustil sa podľa ţalobcu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitie) a odňal tým

účastníkovi moţnosť konať pred súdom (odvolací dôvod podľa ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) podané

odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania ( ) v medziach, v ktorých

sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia ( ) a dospel k záveru,

ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.

S námietkou odvolateľa, ţe súd prvého stupňa nedbal na presvedčivosť zdôvodnenia

svojho rozhodnutia, je moţné sa stotoţniť. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu

je zrejmé iba to, ţe súd prvého stupňa kritériá právomoci skúmal podľa Nariadenia Rady

(ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných

veciach a dospel k záveru, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.

Neuviedol však, akými úvahami sa pri tom spravoval, čiţe ako dospel k uvedenému záveru.

Navyše nelogicky skúmal najskôr vecnú príslušnosť a aţ následne, či vec patrí do právomoci

súdov Slovenskej republiky. Nedostatočné odôvodnenie však v tomto prípade nemalo

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďţe rozhodnutie prvostupňového súdu je

vo výroku vecne správne. Vzhľadom k tomu, ţe súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc

rozhodnúť o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia, nemal súd prvého stupňa

inú moţnosť, ako konanie podľa zastaviť. V konaní s medzinárodným

prvkom sa totiţ právomoc slovenských súdov povaţuje za podmienku konania, ktorej

nedostatok sa nedá odstrániť (veta prvá ). S tým rozdielom, ţe po rozhodnutí

o zastavení konania nemôţe slovenský súd vec postúpiť súdu v cudzine. Absencia

medzinárodnej právomoci slovenských súdov teda predstavuje neodstrániteľnú prekáţku

konania, ktorá bráni tomu, aby bola vec pred slovenským súdom prejednaná a rozhodnutá.

Z tohto pohľadu potom nemoţno uvaţovať ani o tom, ţe sa účastníkovi postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd sa nestotoţnil

s názorom odvolateľa, ţe prvostupňový súd dospel k chybnému záveru o tom, ţe vec nepatrí

do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Z odôvodnenia rozhodnutia

prvostupňového súdu nič také nevyplýva. Súd prvého stupňa len konštatoval, ţe vec nepatrí

do právomoci súdov Slovenskej republiky podľa nariadenia Brusel. Moţno teda

predpokladať, ţe prvostupňový súd nemal pochybnosti o tom, ţe v danom prípade je daná

vecná pôsobnosť nariadenia Brusel I, nakoľko sa jedná o obchodnú vec.

Podľa nariadenia Brusel I je základným kritériom pre určenie súdnej právomoci

bydlisko ţalovaného. Bydlisko ţalobcu je naproti tomu irelevantné, môţe sa teda jednať aj

o subjekt z tretieho, nečlenského štátu. V zmysle článku 60 sa „bydliskom“ obchodnej

spoločnosti rozumie miesto, kde má spoločnosť registrované sídlo alebo ústrednú správu,

alebo hlavnú prevádzkareň. Ak má osoba bydlisko na území členského štátu, na ktorého súde

bol podaný návrh a ktorý má teda o danej veci rozhodovať, pouţije sa pre posúdenie bydliska

osoby právny poriadok štátu sídla súdu (lex fori). Ak osoba nemá bydlisko v štáte sídla súdu,

ktorý má o danej veci rozhodovať, pouţije sa právny poriadok štátu predpokladaného

bydliska osoby (článok 59). Osobu s bydliskom v členskom štáte moţno v zásade ţalovať

len na súde tohto členského štátu (článok 2). Za určitých podmienok moţno takúto osobu

ţalovať aj na súde iného členského štátu (odlišného od toho, v ktorom má bydlisko). Tieto

podmienky sú uvedené v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia, kde oddiel 2 upravuje osobitnú

právomoc, oddiel 3 právomoc vo veciach poistenia, oddiel 4 právomoc vo veciach

spotrebiteľských zmlúv, oddiel 5 právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv,

oddiel 6 výlučnú právomoc a oddiel 7 voľbu právomoci. Osobu s bydliskom v nečlenskom

štáte moţno ţalovať na súdoch členského štátu na základe článkov 22 (výlučná právomoc)

alebo 23 (voľba právomoci). V týchto prípadoch je totiţ právomoc súdov niektorého

členského štátu daná, aj keď ţalovaný nemá bydlisko na území Európskej únie. V prípade

článku 22 postačí vecný kontakt s územím EÚ (napríklad nehnuteľnosť na území EÚ)

a v prípade článku 23 postačí bydlisko aspoň jednej zo strán, to znamená aj ţalujúceho.

V ostatných prípadoch sa pri určení právomoci (pokiaľ ţalovaný nemá bydlisko na území

niektorého členského štátu) postupuje podľa medzinárodných zmlúv alebo noriem

vnútroštátneho pôvodu.

Ţalobca sa návrhom na vydanie predbeţného opatrenia domáhal, aby súd nariadil

obchodnej spoločnosti so sídlom vo Š. (ţalovaný v 2/ rade) nenakladať s akciami inej

obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. a zdrţať sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito

akciami. Ţalovaný v 2/ rade je v terminológii nariadenia Brusel I osobou s bydliskom

v nečlenskom štáte, keďţe Š. nie je členským štátom EÚ. Podľa článku 4 nariadenia Brusel I,

ak ţalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov kaţdého členského

štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články

22 a 23. Znamená to, ţe voči ţalovanému s bydliskom mimo členského štátu si slovenský súd

môţe zaloţiť právomoc podľa ustanovení ZMPS,

ak mu v tom nebude brániť tá skutočnosť, ţe súd iného členského štátu má výlučnú právomoc

podľa článku 22 alebo na základe dohody o voľbe právomoci súdu podľa článku 23

nariadenia Brusel I. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka

nariadiť predbeţné opatrenie aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej.

Podľa odseku 2 má však také predbeţné opatrenie právne účinky len na území Slovenskej

republiky. Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu ZMPS (ktoré bolo zavedené

novelou uskutočnenou ) vyplýva, ţe uvedené ustanovenie malo

za cieľ riešiť problémy spojené s tým, ţe podľa § 64 písm. c/ ZMPS slovenský súd nemôţe

uznať cudzie predbeţné opatrenie, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej. Preto

bolo potrebné, aby slovenský súd, ak nemá právomoc na konanie vo veci samej, mohol

na návrh nariadiť predbeţné opatrenie. Uvedené je moţné len vo vzťahu k predbeţnému

opatreniu, ktorého účinky majú nastať (ktoré má byť vykonané) na území Slovenskej

republiky. V danom prípade však navrhované predbeţné opatrenie (nenakladanie s akciami

českej obchodnej spoločnosti a zdrţanie sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito

akciami) má mať právne účinky mimo územia Slovenskej republiky. Moţno teda uzavrieť,

ţe slovenský súd nemá právomoc nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo mať účinky

mimo územia Slovenskej republiky.

Ďalej sa ţalobca domáhal, aby súd nariadil obchodnej spoločnosti so sídlom na C.

(ţalovaný v 4/ rade) nenakladať s akciami inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č., zdrţať

sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito akciami a zloţiť tieto akcie do súdnej

úschovy. Ţalovanému v 6/ rade, ktorý je obchodnou spoločnosťou so sídlom v Č., mala byť

predbeţným opatrením v zmysle pôvodného petitu uloţená povinnosť nenakladať

s obchodným podielom v inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. V prípade ţalovaných

v 4/ a 6/ rade ide podľa nariadenia Brusel I o osoby s bydliskom v inom členskom štáte

(odlišnom od toho, na ktorého súde sa podáva ţaloba). Z predchádzajúceho výkladu vyplýva,

ţe také osoby je moţné ţalovať na súdoch Slovenskej republiky za splnenia podmienok

uvedených v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia Brusel I. Ţalobca sa však dovoláva článku 31

(oddiel 10), podľa ktorého je moţné na súdy členských štátov podať návrh na vydanie

predbeţných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby

podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

Ţalobcov výklad citovaného článku je zrejme taký, ţe hoci súdy Slovenskej republiky nemajú

právomoc na konanie vo veci samej, môţu na základe jeho návrhu nariadiť predbeţné

opatrenie, ktoré bude vykonateľné v inom členskom štáte. Takýto výklad je však v rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora ES, ktorý v rozsudku vo veci C-391/95, V., Zb. 1998, s. I-7091

konštatoval, ţe článok 24 dohovoru zo dňa 27. septembra 1968 o právomoci a výkone

rozsudkov v civilných a obchodných veciach (v súčasnosti článok 31 nariadenia Brusel I)

musí byť vykladaný v tom zmysle, ţe jeho pouţitie je podmienené najmä existenciou

skutočného vzťahu medzi predmetom tohto opatrenia a miestnou príslušnosťou súdu

zmluvného štátu, na ktorom sa opatrenie poţaduje. V judikatúre Súdneho dvora

sú predbeţné opatrenia, vrátane ochranných opatrení chápané ako opatrenia, ktorých účelom

je zachovať skutkový alebo právny stav, aby sa ochránili práva, o ktorých uznanie sa ţiada

inde, ako na súde, ktorý má právomoc vo veci samej (Súdny dvor, vec C-261/90 Reichert,

Zb. 1992, s. I-2149, bod 34). Otázkou uznania a výkonu predbeţných opatrení sa Súdny dvor

zaoberal vo veci C-125/79 Denilauer, kde konštatoval, ţe súdne rozhodnutia, ktorými

sa povoľujú predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia, vydané bez toho, aby bol predvolaný

účastník konania, proti ktorému tieto opatrenia smerujú a určené k tomu, aby boli vykonané

bez predchádzajúceho doručenia, nespadajú do reţimu uznania a výkonu rozhodnutí,

stanoveného hlavou III dohovoru (zodpovedá kapitole III nariadenia Brusel I). V tom istom

rozsudku tieţ Súdny dvor zaujal názor, ţe súd miesta alebo v kaţdom prípade súd zmluvného

štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom poţadovaných opatrení, je najlepšie

schopný posúdiť okolnosti, ktoré môţu viesť k nariadeniu či zamietnutiu poţadovaných

opatrení alebo k stanoveniu postupu a podmienok, ktoré musí navrhovateľ dodrţať, aby bolo

moţné zaručiť predbeţný a zaisťovací charakter povolených opatrení. Dohovor berie túto

potrebu do úvahy tým, ţe v článku 24 stanovuje, ţe predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia

stanovené právom zmluvného štátu môţu byť poţadované na súde tohto štátu, aj keď pre

rozhodnutie vo veci samej je podľa dohovoru príslušný súd iného zmluvného štátu.

Z uvedeného vyplýva, ţe článok 31 nariadenia Brusel I bol myslený predovšetkým

na situácie, keď sa má predbeţné opatrenie vykonať v členskom štáte, ktorého súdy nemajú

právomoc na konanie vo veci samej. Rozhodne však nemá slúţiť na to, aby sa jeho

prostredníctvom obchádzali ustanovenia o súdnej právomoci.

Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Brusel I sa voči osobám s bydliskom na území iného

členského štátu neuplatnia najmä normy vnútroštátneho práva uvedené v prílohe I nariadenia,

čo v prípade Slovenskej republiky predstavujú §§ 37 aţ 37e ZMPS. Pouţitie § 37f ZMPS

vylúčené nie je. Je nepochybné, ţe článok 31 nariadenia Brusel I odkazuje na vnútroštátny

právny poriadok konajúceho súdu (lex fori). Vyplýva to z formulácie „ktoré (predbeţné

opatrenia) sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu.“ Súd, na ktorom sa ţiada

o vydanie predbeţného opatrenia, uplatní lex fori tak na určenie opatrení, ktoré sa majú

nariadiť, ako aj na svoju právomoc ich nariadiť. Podľa práva Slovenskej republiky (§ 37f

ods. 2 ZMPS) súd nemôţe nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo právne účinky mimo

územia Slovenskej republiky. Preto Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď

konanie o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia podľa

zastavil.

Preto, ţe napriek nedostatočnému odôvodneniu je odvolaním napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa vo výroku vecne správne, odvolací súd ho podľa

potvrdil.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave 26. januára 2011

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová