Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1d9/382458.522526.pdf
PDF · 120.2 KB
No categories available
1Obo/162/2010
Najvyšší súd 1 Obo 162/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H., identifikačné
(registračné) číslo X., so sídlom Ä., V., L., zastúpeného: C., s. r. o., Advokátska kancelária,
IČO: X., so sídlom H., Ţ., S. proti ţalovanému v 1/ rade: P., s. r. o. "v likvidácii",
identifikačné číslo: X., so sídlom J., P., Č. proti ţalovanému v 2/ rade: A., identifikačné
(registračné) číslo:
X, so sídlom A., Z., Š. proti ţalovanému
v 3/ rade: H., identifikačné (registračné) číslo X., so sídlom V., L., C., proti ţalovanému v 4/
rade: C., a. s. v likvidácii, identifikačné číslo: X.,
so sídlom J., P., Č., proti ţalovanému v 5/ rade: Č., a. s. v likvidácii, identifikačné číslo: X.,
so sídlom J., P., Č., proti ţalovanému v 6/ rade: Z., identifikačné (registračné) číslo: X.,
so sídlomA., L., C., proti ţalovanému v 7/ rade: A., a. s., identifikačné číslo: X., so sídlom V.,
K., O., Č. a proti ţalovanému v 8/ rade: Č., zastúpená M., na odvolanie ţalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3Cbm 6/2010-29 zo dňa 08.10.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k.
3Cbm 6/2010-29 zo dňa 08.10.2010 p o t v r d z u j e.
O d ô v o d n e n i e:
Návrhom doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.10.2010 sa ţalobca
domáhal nariadenia predbeţného opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP, ktorým by sa uloţili
povinnosti ţalovaným v 2/, 4/ a 6/ rade. V prípade ţalovaného v 2/ rade malo ísť o povinnosť
zdrţať sa nakladania a výkonu hlasovacích práv k 2.162.293 ks pôvodne kmeňových akcií
s menovitou hodnotou 1 000 Kč, emitovaných spoločnosťou A., a. s.
(ţalovaný v 7/ rade ) ako akcií na majiteľa v zaknihovanej podobe. Ţalovanému v 4/ rade
mala byť uloţená povinnosť zdrţať sa nakladania a výkonu hlasovacích práv k 100 ks akcií
na majiteľa s menovitou hodnotou 50 000 Kč ţalovaného v 5/ rade ako emitenta a povinnosť
tieto akcie do troch dní od doručenia uznesenia o predbeţnom opatrení uloţiť do súdnej
úschovy. Ţalovanému v 6/ rade mal súd nariadiť nenakladať s obchodným podielom
v spoločnosti ţalovaného v 1/ rade. Návrhom vo veci samej sa ţalobca mienil domáhať
určenia vlastníckeho práva k akciám ţalovaného v 7/ rade, neplatnosti rozhodnutia
mimoriadneho valného zhromaţdenia ţalovaného v 7/ rade zo dňa 11.06.2010, ako aj určenia
vlastníckeho práva k obchodnému podielu v spoločnosti ţalovaného v 1/ rade a vydania akcií
ţalovaného v 5/ rade. Právomoc slovenského súdu je podľa názoru ţalobcu daná článkom
31 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj nariadenie Brusel I), podľa ktorého súdom
členských štátov moţno podať návrh na vydanie predbeţných opatrení, vrátane ochranných
opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto
nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. K podaniu
návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia na slovenský súd ţalobcu podľa jeho vlastného
vyjadrenia viedli jednak zákonné moţnosti a jednak nedôvera v rozhodovací systém Českej
republiky. Vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave na konanie o predmetnom návrhu
vyplýva podľa názoru ţalobcu z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) OSP, miestna príslušnosť
je daná ustanovením § 85a ods. 1 v spojení s § 86 ods. 3 OSP.
Krajský súd v Bratislave vydal dňa 08.10.2010 uznesenie pod číslom konania
3Cbm 6/2010-29, ktorým konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe nie je
daná vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave na konanie o predmetnom návrhu, keďţe
účastníkom konania nie je cudzí štát alebo osoba poţívajúca diplomatické imunity,
alebo výsady. Okrem toho nie je splnená ani ďalšia podmienka ustanovenia § 9 ods. 2
písm. c) OSP, a to, ţe daná vec patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky podľa
nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach.
Proti predmetnému uzneseniu podal ţalobca včas odvolanie, ktorým sa domáhal
zmeny napadnutého rozhodnutia tak, ţe odvolací súd nariadi ním navrhované predbeţné
opatrenie. Súčasne bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu voči ţalovanému
v 1/ rade, ktorý zanikol bez právneho zástupcu, čím sa zároveň stal nadbytočným petit
návrhu, ktorým sa ţalobca domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému v 6/ rade. Preto aj v tejto
časti zobral ţalobca svoj návrh späť.
Ţalobca odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu z dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP. Súdu prvého stupňa vytýkal najmä to,
ţe svoj záver o tom, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, bliţšie
nezdôvodnil a ţalobca preto nemôţe posúdiť, ako súd aplikoval príslušné procesné predpisy
a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Podľa ţalobcu preto konanie trpí inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP). Inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie,
je podľa ţalobcu aj to, ţe súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe účastníkom
konania nie je cudzí štát, čo je v rozpore s označením účastníkov v návrhu, ako aj
v samotnom napadnutom prvostupňovom rozhodnutí. Súdu prvého stupňa ďalej vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP), pokiaľ
ide o záver, ţe vec nepatrí do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Kritériom
na určenie rozsahu pôsobnosti nariadenia vo vzťahu k právomoci nie je to, či ţalovaný
má alebo nemá bydlisko, resp. sídlo v štáte, ktorý je viazaný nariadením, ale kritériom
pouţitia pravidiel nariadenia je existencia medzinárodného prvku v právnom vzťahu jednak
medzi členskými štátmi a jednak v právnych vzťahoch medzi členským štátom a tretím
štátom. Normy nariadenia o právomoci sú komplexné a nariadenie obsahuje aj normy, ktoré
upravujú právomoc len nepriamo, odkázaním na vnútroštátny právny poriadok štátu
viazaného nariadením (čl. 4 nariadenia Brusel I). Ţalobca sa domnieva, ţe článok 31
nariadenia Brusel I zakladá právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci konať
a rozhodovať vo vzťahu k ţalovaným v 1/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ a 8/ rade. Iba ţalovaný v 2/ rade
je osobou, ktorá nemá sídlo na území členského štátu, preto je potrebné vo vzťahu k nemu
právomoc súdu určiť podľa pravidiel právneho poriadku štátu, na súde ktorého bol podaný
návrh, čo v danom prípade znamená zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ZMPS). Ţiadna
z dvojstranných alebo viacstranných medzinárodných zmlúv, ktorými je súčasne viazaná
Slovenská republika aj Švajčiarska konfederácia totiţ neurčuje kritériá na posúdenie
vzájomnej právomoci súdov označených štátov na konanie a rozhodovanie v občianskych
a obchodných veciach. Podľa § 37c písm. a/ ZMPS môţe byť právomoc slovenského súdu
vo vzťahu k osobe zaloţená aj návrhom účastníka konania, ak v konaní ide o také súvisiace
práva a povinnosti, ţe je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má predísť moţnosti
nezlučiteľných rozhodnutí. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka
nariadiť predbeţné opatrenia aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej. Tým,
ţe súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania bez splnenia podmienok pre takýto postup,
dopustil sa podľa ţalobcu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitie) a odňal tým
účastníkovi moţnosť konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) podané
odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) v medziach, v ktorých
sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.
S námietkou odvolateľa, ţe súd prvého stupňa nedbal na presvedčivosť zdôvodnenia
svojho rozhodnutia, je moţné sa stotoţniť. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu
je zrejmé iba to, ţe súd prvého stupňa kritériá právomoci skúmal podľa Nariadenia Rady
(ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach a dospel k záveru, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.
Neuviedol však, akými úvahami sa pri tom spravoval, čiţe ako dospel k uvedenému záveru.
Navyše nelogicky skúmal najskôr vecnú príslušnosť a aţ následne, či vec patrí do právomoci
súdov Slovenskej republiky. Nedostatočné odôvodnenie však v tomto prípade nemalo
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďţe rozhodnutie prvostupňového súdu je
vo výroku vecne správne. Vzhľadom k tomu, ţe súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc
rozhodnúť o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia, nemal súd prvého stupňa
inú moţnosť, ako konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastaviť. V konaní s medzinárodným
prvkom sa totiţ právomoc slovenských súdov povaţuje za podmienku konania, ktorej
nedostatok sa nedá odstrániť (veta prvá § 104 ods. 1 OSP). S tým rozdielom, ţe po rozhodnutí
o zastavení konania nemôţe slovenský súd vec postúpiť súdu v cudzine. Absencia
medzinárodnej právomoci slovenských súdov teda predstavuje neodstrániteľnú prekáţku
konania, ktorá bráni tomu, aby bola vec pred slovenským súdom prejednaná a rozhodnutá.
Z tohto pohľadu potom nemoţno uvaţovať ani o tom, ţe sa účastníkovi postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd sa nestotoţnil
s názorom odvolateľa, ţe prvostupňový súd dospel k chybnému záveru o tom, ţe vec nepatrí
do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Z odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového súdu nič také nevyplýva. Súd prvého stupňa len konštatoval, ţe vec nepatrí
do právomoci súdov Slovenskej republiky podľa nariadenia Brusel. Moţno teda
predpokladať, ţe prvostupňový súd nemal pochybnosti o tom, ţe v danom prípade je daná
vecná pôsobnosť nariadenia Brusel I, nakoľko sa jedná o obchodnú vec.
Podľa nariadenia Brusel I je základným kritériom pre určenie súdnej právomoci
bydlisko ţalovaného. Bydlisko ţalobcu je naproti tomu irelevantné, môţe sa teda jednať aj
o subjekt z tretieho, nečlenského štátu. V zmysle článku 60 sa „bydliskom“ obchodnej
spoločnosti rozumie miesto, kde má spoločnosť registrované sídlo alebo ústrednú správu,
alebo hlavnú prevádzkareň. Ak má osoba bydlisko na území členského štátu, na ktorého súde
bol podaný návrh a ktorý má teda o danej veci rozhodovať, pouţije sa pre posúdenie bydliska
osoby právny poriadok štátu sídla súdu (lex fori). Ak osoba nemá bydlisko v štáte sídla súdu,
ktorý má o danej veci rozhodovať, pouţije sa právny poriadok štátu predpokladaného
bydliska osoby (článok 59). Osobu s bydliskom v členskom štáte moţno v zásade ţalovať
len na súde tohto členského štátu (článok 2). Za určitých podmienok moţno takúto osobu
ţalovať aj na súde iného členského štátu (odlišného od toho, v ktorom má bydlisko). Tieto
podmienky sú uvedené v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia, kde oddiel 2 upravuje osobitnú
právomoc, oddiel 3 právomoc vo veciach poistenia, oddiel 4 právomoc vo veciach
spotrebiteľských zmlúv, oddiel 5 právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv,
oddiel 6 výlučnú právomoc a oddiel 7 voľbu právomoci. Osobu s bydliskom v nečlenskom
štáte moţno ţalovať na súdoch členského štátu na základe článkov 22 (výlučná právomoc)
alebo 23 (voľba právomoci). V týchto prípadoch je totiţ právomoc súdov niektorého
členského štátu daná, aj keď ţalovaný nemá bydlisko na území Európskej únie. V prípade
článku 22 postačí vecný kontakt s územím EÚ (napríklad nehnuteľnosť na území EÚ)
a v prípade článku 23 postačí bydlisko aspoň jednej zo strán, to znamená aj ţalujúceho.
V ostatných prípadoch sa pri určení právomoci (pokiaľ ţalovaný nemá bydlisko na území
niektorého členského štátu) postupuje podľa medzinárodných zmlúv alebo noriem
vnútroštátneho pôvodu.
Ţalobca sa návrhom na vydanie predbeţného opatrenia domáhal, aby súd nariadil
obchodnej spoločnosti so sídlom vo Š. (ţalovaný v 2/ rade) nenakladať s akciami inej
obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. a zdrţať sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito
akciami. Ţalovaný v 2/ rade je v terminológii nariadenia Brusel I osobou s bydliskom
v nečlenskom štáte, keďţe Š. nie je členským štátom EÚ. Podľa článku 4 nariadenia Brusel I,
ak ţalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov kaţdého členského
štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články
22 a 23. Znamená to, ţe voči ţalovanému s bydliskom mimo členského štátu si slovenský súd
môţe zaloţiť právomoc podľa ustanovení ZMPS,
ak mu v tom nebude brániť tá skutočnosť, ţe súd iného členského štátu má výlučnú právomoc
podľa článku 22 alebo na základe dohody o voľbe právomoci súdu podľa článku 23
nariadenia Brusel I. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka
nariadiť predbeţné opatrenie aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej.
Podľa odseku 2 má však také predbeţné opatrenie právne účinky len na území Slovenskej
republiky. Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu ZMPS (ktoré bolo zavedené
novelou uskutočnenou zákonom č. 589/2003 Z. z.) vyplýva, ţe uvedené ustanovenie malo
za cieľ riešiť problémy spojené s tým, ţe podľa § 64 písm. c/ ZMPS slovenský súd nemôţe
uznať cudzie predbeţné opatrenie, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej. Preto
bolo potrebné, aby slovenský súd, ak nemá právomoc na konanie vo veci samej, mohol
na návrh nariadiť predbeţné opatrenie. Uvedené je moţné len vo vzťahu k predbeţnému
opatreniu, ktorého účinky majú nastať (ktoré má byť vykonané) na území Slovenskej
republiky. V danom prípade však navrhované predbeţné opatrenie (nenakladanie s akciami
českej obchodnej spoločnosti a zdrţanie sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito
akciami) má mať právne účinky mimo územia Slovenskej republiky. Moţno teda uzavrieť,
ţe slovenský súd nemá právomoc nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo mať účinky
mimo územia Slovenskej republiky.
Ďalej sa ţalobca domáhal, aby súd nariadil obchodnej spoločnosti so sídlom na C.
(ţalovaný v 4/ rade) nenakladať s akciami inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č., zdrţať
sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito akciami a zloţiť tieto akcie do súdnej
úschovy. Ţalovanému v 6/ rade, ktorý je obchodnou spoločnosťou so sídlom v Č., mala byť
predbeţným opatrením v zmysle pôvodného petitu uloţená povinnosť nenakladať
s obchodným podielom v inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. V prípade ţalovaných
v 4/ a 6/ rade ide podľa nariadenia Brusel I o osoby s bydliskom v inom členskom štáte
(odlišnom od toho, na ktorého súde sa podáva ţaloba). Z predchádzajúceho výkladu vyplýva,
ţe také osoby je moţné ţalovať na súdoch Slovenskej republiky za splnenia podmienok
uvedených v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia Brusel I. Ţalobca sa však dovoláva článku 31
(oddiel 10), podľa ktorého je moţné na súdy členských štátov podať návrh na vydanie
predbeţných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby
podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.
Ţalobcov výklad citovaného článku je zrejme taký, ţe hoci súdy Slovenskej republiky nemajú
právomoc na konanie vo veci samej, môţu na základe jeho návrhu nariadiť predbeţné
opatrenie, ktoré bude vykonateľné v inom členskom štáte. Takýto výklad je však v rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora ES, ktorý v rozsudku vo veci C-391/95, V., Zb. 1998, s. I-7091
konštatoval, ţe článok 24 dohovoru zo dňa 27. septembra 1968 o právomoci a výkone
rozsudkov v civilných a obchodných veciach (v súčasnosti článok 31 nariadenia Brusel I)
musí byť vykladaný v tom zmysle, ţe jeho pouţitie je podmienené najmä existenciou
skutočného vzťahu medzi predmetom tohto opatrenia a miestnou príslušnosťou súdu
zmluvného štátu, na ktorom sa opatrenie poţaduje. V judikatúre Súdneho dvora
sú predbeţné opatrenia, vrátane ochranných opatrení chápané ako opatrenia, ktorých účelom
je zachovať skutkový alebo právny stav, aby sa ochránili práva, o ktorých uznanie sa ţiada
inde, ako na súde, ktorý má právomoc vo veci samej (Súdny dvor, vec C-261/90 Reichert,
Zb. 1992, s. I-2149, bod 34). Otázkou uznania a výkonu predbeţných opatrení sa Súdny dvor
zaoberal vo veci C-125/79 Denilauer, kde konštatoval, ţe súdne rozhodnutia, ktorými
sa povoľujú predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia, vydané bez toho, aby bol predvolaný
účastník konania, proti ktorému tieto opatrenia smerujú a určené k tomu, aby boli vykonané
bez predchádzajúceho doručenia, nespadajú do reţimu uznania a výkonu rozhodnutí,
stanoveného hlavou III dohovoru (zodpovedá kapitole III nariadenia Brusel I). V tom istom
rozsudku tieţ Súdny dvor zaujal názor, ţe súd miesta alebo v kaţdom prípade súd zmluvného
štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom poţadovaných opatrení, je najlepšie
schopný posúdiť okolnosti, ktoré môţu viesť k nariadeniu či zamietnutiu poţadovaných
opatrení alebo k stanoveniu postupu a podmienok, ktoré musí navrhovateľ dodrţať, aby bolo
moţné zaručiť predbeţný a zaisťovací charakter povolených opatrení. Dohovor berie túto
potrebu do úvahy tým, ţe v článku 24 stanovuje, ţe predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia
stanovené právom zmluvného štátu môţu byť poţadované na súde tohto štátu, aj keď pre
rozhodnutie vo veci samej je podľa dohovoru príslušný súd iného zmluvného štátu.
Z uvedeného vyplýva, ţe článok 31 nariadenia Brusel I bol myslený predovšetkým
na situácie, keď sa má predbeţné opatrenie vykonať v členskom štáte, ktorého súdy nemajú
právomoc na konanie vo veci samej. Rozhodne však nemá slúţiť na to, aby sa jeho
prostredníctvom obchádzali ustanovenia o súdnej právomoci.
Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Brusel I sa voči osobám s bydliskom na území iného
členského štátu neuplatnia najmä normy vnútroštátneho práva uvedené v prílohe I nariadenia,
čo v prípade Slovenskej republiky predstavujú §§ 37 aţ 37e ZMPS. Pouţitie § 37f ZMPS
vylúčené nie je. Je nepochybné, ţe článok 31 nariadenia Brusel I odkazuje na vnútroštátny
právny poriadok konajúceho súdu (lex fori). Vyplýva to z formulácie „ktoré (predbeţné
opatrenia) sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu.“ Súd, na ktorom sa ţiada
o vydanie predbeţného opatrenia, uplatní lex fori tak na určenie opatrení, ktoré sa majú
nariadiť, ako aj na svoju právomoc ich nariadiť. Podľa práva Slovenskej republiky (§ 37f
ods. 2 ZMPS) súd nemôţe nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo právne účinky mimo
územia Slovenskej republiky. Preto Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď
konanie o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia podľa § 104 ods. 1 OSP
zastavil.
Preto, ţe napriek nedostatočnému odôvodneniu je odvolaním napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo výroku vecne správne, odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave 26. januára 2011
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová