Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/83/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu M. J., bytom Č., Č. č. 169, zastúpeného JUDr. M. V.,

advokátom so sídlom v Č., H. č. 116, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.

SLV-69/PK-2008 z 23. mája 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 8. decembra 2009, č.k. -54, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 8. decembra 2009, č.k. -54, z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného,

Č.p. SLV-69/PK-2008 z 23. mája 2008, z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie

konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 132 € k rukám

právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p. SLV-69/PK-2008 z 23. mája 2008

- ktorým ako odvolací správny orgán podľa o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej

2

a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov

(ďalej len „) zamietol ako nedôvodný rozklad žalobcu proti

personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 45 z 27.2.2008, ktorým bol žalobca

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods.1 písm. e/

a napadnuté rozhodnutie potvrdil - a žalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, v rozsahu žalobných

dôvodov, dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

Súd zhodne ako žalovaný dospel k záveru, že v priebehu konania vo veci služobného

pomeru žalobcu, bol žalobca poučený o svojich právach, ktoré mu vyplývajú z ust. § 237,

, a preto z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie žalobcu, že

správny orgán nedostatočne vykonal dokazovanie, že bol poškodený na svojich právach tým,

že mu neboli predložené výpisky z prepisov legálneho využitia ITP a nebola tiež dôsledne

rešpektovaná zásada prezumpcie neviny z toho dôvodu, že ani v trestnom konaní doposiaľ

nebolo konanie, ktoré je mu kladené za vinu, nepochybne preukázané. Zdôraznil, že

z dokladov v administratívnom spise jednoznačne vyplýva, že žalobca nenavrhoval žiadne

ďalšie dôkazy, na svoju obhajobu nežiadal vypočuť osobne svedkov, ktorí boli vypočutí

v rámci trestného konania, preto jeho námietky, ktoré v tomto smere uvádzal v žalobe, ako

i na pojednávaní súdu, neobstoja. Rovnako mal možnosť oboznámiť sa s výpismi z prepisov

legálneho využitia ITP prostriedkov. Krajský súd mal tiež za preukázané, že rozhodnutia

správneho orgánu po formálnej a obsahovej stránke boli vydané v súlade s § 241 ods.2,3 zák.

č. Zároveň skonštatoval, že pokiaľ správny orgán pri zhodnotení dôkazov

jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčili v prospech alebo

v neprospech žalobcu dospel k záveru, že jeho konanie je porušením služobnej prísahy

i povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na

ujmu dôležitých záujmov štátnej služby - ide o správnu úvahu a rozhodnutie žalovaného,

ktoré je v jeho kompetencii v zmysle zákona. Uviedol tiež, že stanovisko odborového orgánu,

nie je pre žalovaného záväzné, môže byť len podporné pri rozhodovaní správneho orgánu.

Podľa názoru súdu, žalovaný dostatočne zdôvodnil, prečo konanie žalobcu považuje za hrubé

porušenie služobnej prísahy, ako aj hrubé porušenie služobnej povinnosti a takisto aj za zvlášť

hrubé porušenie základných povinností policajta. Stotožnil sa so žalovaným v tom, že otázka

3

trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté

personálne opatrenia a že personálne opatrenie nie je závislé na rozhodnutí orgánov činných

v trestnom konaní. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že by mala platiť prezumpcia

neviny, ktorá nebola konaním žalovaného rešpektovaná, súd uviedol, že prezumpcia neviny sa

uplatňuje v trestnom konaní vo vzťahu k spáchaniu trestného činu a nie vo vzťahu

k porušeniu služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti, na ktoré konanie sa vzťahuje

Zároveň zdôraznil, že ani prípadný oslobodzujúci rozsudok ešte

neznamená, že príslušník sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny, pričom jedinou

výnimkou by mohlo byť, ak by oslobodzujúci rozsudok bol vynesený preto, že bolo

preukázané, že predmetný skutok sa nestal. V danom prípade však z vykonaného

dokazovania, tak správny orgán ako aj súd mal za preukázané, že skutky, ktoré boli kladené

za vinu boli výpoveďami svedkov preukázané a rovnako aj prostriedkami, ktoré sú

zadokumentované v administratívnom spise žalovaného. Posúdenie, či týmto konaním došlo

k porušeniu služobnej disciplíny, prísahy a povinnosti, tak ako to uvádza žalovaný, bolo na

posúdení správnych orgánov, ktoré by mali objektívne posudzovať závažnosť protiprávneho

konania svojich príslušníkov tak, aby bola zachovaná zásada rovnosti účastníkov pred

správnym orgánom. Pokiaľ sa žalobca nebránil tým spôsobom, že by poukázal, že obdobné

konania, prípadne závažnejšie porušenia zákona boli posudzované zo strany správneho orgánu

miernejšie, súdu je problematické posúdiť, či je možné konanie, ktorého sa on dopustil,

považovať i za menej závažné, pre ktoré by mohol byť uložený prípadne disciplinárny postih.

Skutočnosť, že žalobca žiadal o rozviazanie služobného pomeru výpoveďou, čo mu bolo

vyhovené a rovnako, že bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby od 14.1.2008

do 13.7.2008 nie je dôvodom na to, aby žalobca nemohol byť v zmysle § 192 ods. 1 písm. e/

prepustený zo služobného pomeru. V tomto smere sa súd v celom rozsahu stotožnil s názorom

žalovaného. Žalobca namietal skutočnosť, že odvolací orgán mu kládol za vinu spáchanie

ďalšieho skutku, ktorý nebol uvedený v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.

Pokiaľ by v predmetnej veci neboli vykonané dôkazy aj vo vzťahu ku skutku, ktorý bol

napokon uvedený v rozhodnutí odvolacieho orgánu, podľa názoru súdu by bolo porušené

právo žalobcu na spravodlivý proces, keďže by nemal právo sa k tomuto skutku, ktorý mu bol

kladený za vinu vyjadriť. V danom prípade keďže porušenie zákonných ustanovení bolo

zo strany žalobcu spáchané viacerými skutkami na rozhodnutí správneho orgánu by

nezmenilo nič, či predmetný skutok bol poňatý do jeho protiprávneho konania alebo by tam

uvedený nebol. Z uvedených dôvodov súd ani túto skutočnosť nepovažoval za takú, ktorá by

bola dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu. Z dôvodu, že rozhodnutie

4

žalovaného správneho orgánu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bolo v súlade

so zákonmi hmotnoprávnymi i procesnými, žalobu žalobcu podľa

zamietol.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, a to

z dôvodu, že ho považoval za nesprávny, pretože súd prvého stupňa mal rozhodnutie

správneho orgánu zrušiť, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom

spisov a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci. Pokiaľ súd prvého

stupňa uviedol v odôvodnení rozsudku, že neobstojí jeho tvrdenie, že správny orgán

nedostatočne vykonal dokazovanie, že bol poškodený na svojich právach tým, že mu neboli

predložené výpisky z prepisov legálneho využitia ITP a nebola tiež dôsledne rešpektovaná

zásada prezumpcie neviny, z toho dôvodu, že ani v trestnom konaní doposiaľ nebolo konanie,

ktoré mu je kladené za vinu, nepochybne preukázané – žalobca uviedol, že s takýmito

závermi sa nemôže stotožniť, nakoľko nemajú oporu v spisovom materiáli. Z charakteru

konania, ktoré správny orgán voči nemu viedol, vyplýva v zmysle ustálenej štrasburskej

judikatúry, že má v zásade charakter konania o trestnom obvinení, v ktorom musia byť

rešpektované jeho procesné práva, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke

Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Podľa čl. l ods. 2 prvá veta SR, je

Slovenská republiky zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa SR,

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy na

vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú

práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred zákonmi. Princípmi spravodlivého

súdneho konania sú najmä princíp „rovnosti zbraní“, „kontradiktórnosť súdneho konania“,

„právo osobnej prítomnosti na konaní“ a „zákaz inkriminácie vlastnej osoby‘. Podľa ustálenej

judikatúry pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne

delikty a trestné delikty vnútroštátnym právnym poriadkom. Vo všetkých veciach, ktoré

možno subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“, musí mať osoba, proti ktorej sa

vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru.

Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné.

Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia

dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory

5

v dôkazoch. To platí aj pre odvolací správny orgán, keďže v zmysle ustálenej judikatúry

správneho súdnictva je jednoznačne zastavaný právny názor, že prvostupňové aj

druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. Aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

správneho orgánu musí byť zrejmé, z akých dôvodov považuje odvolací správny orgán

výhrady odvolávateľa za chybné resp. nevierohodné, ktoré skutočnosti boli podkladom pre

jeho rozhodnutie, akými dôkazmi dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli uvedené

v odvolaní považoval za nesprávne resp. nepravdivé a akými úvahami sa riadil pri hodnotení

dôkazov. Podľa názoru žalobcu rozhodnutiu žalovaného chýba preskúmateľná úvaha,

a preto považuje rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže krajský súd sa nezaoberal skutočnosťou, že

v prípade rozhodovania o jeho prepustení zo služobného pomeru ide o také konanie, ktoré má

v zmysle štrasburskej judikatúry charakter konania o trestnom obvinení. Súd prvého stupňa sa

dôsledne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol v žalobe o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca zdôraznil, že v zmysle § 238 ods.3 zák.

č. účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy,

pričom je to právo, nie povinnosť účastníka konania. Tak v prebiehajúcom trestnom konaní,

ktoré nie je ku dnešnému dňu skončené a nebola na neho ani podaná obžaloba, ako aj

v konaní, ktoré viedol proti nemu správny orgán, uvádzal, že sa nedopustil konania, ktoré by

odôvodňovalo jeho prepustenie zo služobného pomeru. Zdôraznil, že sa rozhodne nemôže

stotožniť s tým, čo uvádza v odôvodnení rozsudku krajský súd, že záver správneho orgánu,

že jeho konanie je porušením služobnej prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

má charakter správnej úvahy. Aj keby išlo o správnu úvahu, správny orgán musí vychádzať

len zo skutočností, ktoré sú relevantné pre predmetnú vec, zachovávať nestrannosť

a objektivitu, jednoznačne dodržiavať princíp nezneužitia uváženia, dôsledne rešpektovať

v konaní a rozhodovaní princíp rovnosti pri aplikácii právnych noriem a prispieť svojím

aktom k udržaniu právnej istoty. Jeho úvaha musí byť preskúmateľná súdom. Žalobca tiež

uviedol, že vo svojich ustanoveniach bližšie nedefinuje, čo treba

považovať za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že správny orgán musí pri rozhodovaní

o tom, či bola porušená služobná prísaha alebo služobná povinnosť policajta zvlášť hrubým

spôsobom, brať do úvahy všetky okolnosti prípadu, či už svedčia v prospech alebo

v neprospech policajta. Prepustenie policajta zo služobného pomeru je najtvrdšou sankciou

v zmysle uvedeného zákona, ktorá by mala prichádzať do úvahy len vo výnimočných

6

prípadoch, keď ďalšie ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby. Správny orgán však v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil na základe

akých konkrétnych skutočností by bolo jeho ponechanie v služobnom pomere do 31.3.2008

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. S touto skutočnosťou sa dôsledne nevysporiadal

vo svojom rozhodnutí ani krajský súd, o to viac, že v čase, keď ho prepustil správny orgán

zo služobného pomeru, bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby na dobu 6 mesiacov,

pričom jeho služobný pomer by bol skončil na základe jeho žiadosti dňom 31.3.2008.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, čo zistil

po nahliadnutí do administratívneho spisu, čo je jeho obsahom a po oboznámení sa s jeho

žalobou, z akých konkrétnych dôkazov vychádzal jeho nadriadený pri vydávaní rozhodnutí.

Poukázal na skutočnosť, že výpovede osôb – ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise,

ani výpovede osôb, s ktorými sa jeho nadriadený oboznámil a ktoré sa nachádzajú v jeho

trestnom spise a taktiež zo záznamov telefonických rozhovorov svedkov z legálneho

využitia ITP – nepotvrdzujú záver žalovaného, ktorý bol dôvodom pre jeho prepustenie

zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru. Taktiež sa súd prvého

stupňa dôsledne nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v rozhodnutiach žalovaného sa len

všeobecne poukazuje na ust. , , , a a na

pokyn nadriadeného – riaditeľa KR PZ v Žiline, č.p. KRP-448/VO-2007 a nariadenie

nadriadeného čl. 3 ods.2 N P PZ č. 1/2007 bez toho, aby sa bližšie uviedlo, v čom porušil

citovaný zákon, pokyn alebo nariadenie. Tvrdil, že použitie týchto ustanovení je dokonca

v rozpore s vykonanými dôkazmi, pretože tieto nesvedčia v jeho neprospech.

Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, zmenil

prvostupňový rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného, č.p. SLV-69/PK-2008 z 23.5.2008,

ako aj personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 45 z 27.2.2008, zruší a vec

vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Trovy konania v rámci odvolania

uplatnené ani vyčíslené neboli.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Zdôraznil, že krajský súd

sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu

a rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobu zamietol. Vyjadril nesúhlas s odvolacou

námietkou žalobcu, že z charakteru konania, ktoré voči nemu žalovaný viedol vyplýva

7

v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry, že má charakter konania o trestnom obvinení,

v ktorom musia byť rešpektované jeho procesné práva, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Zdôraznil, že predmetom konania vedeného

u žalovaného v súlade so zákonom bolo rozhodovanie o tom, či protiprávnym konaním, ktoré

bolo žalobcovi preukázané zadováženým i dôkazmi, došlo k naplneniu všetkých zákonných

podmienok stanovených v § 192 ods. 1 písm. e ) zákona. Žalovaný v predmetom konaní

rozhodoval iba o ďalšom zotrvaní žalobcu v služobnom pomere príslušníka PZ. Opätovne

uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov SR, personálne konanie vedené v súlade

s ustanoveniami zákona je samostatné a nezávislé na akomkoľvek inom druhu konania, a to

či už trestnom konaní, prípadne priestupkovom konaní. Vo vzťahu k zásade trestného konania

"in dubio pro reo" konštatoval, že ani uvedená zásada sa v samostatnom personálnom konaní

vedenom v súlade s ustanoveniami zákona neuplatňuje. Vyjadril sa, že o skutočnosti,

či žalobca je vinný alebo nevinný zo spáchania trestného činu, je možné rozhodnúť iba

v trestnom konaní vedenom v súlade s ustanoveniami a .

Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako konanie

majúce znaky trestného činu, prípadne priestupku, ale ako konanie v rozpore so služobnou

prísahou a služobnými povinnosťami policajta a ako také bolo aj v personálnom konaní podľa

názoru žalovaného dostatočné preukázané.

Zákonnou povinnosťou žalovaného bolo žalobcu oboznámiť v rámci samostatného

personálneho konania s dôkazmi, ktorými mu bolo preukázané porušenie služobnej prísahy

a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s tým, že jeho ponechanie v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Trestné konanie vedené v súlade

s ustanoveniami je vybudované na iných zásadách a princípoch ako

samostatné personálne konanie, ktoré je samostatne upravené v Dodal,

že správno-personálne konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú

samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustenie

zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím

orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustení zo služobného pomeru postačí

preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom

s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny je

preukázanie spáchania skutku ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu

(právny názor NS SR napr. sp. zn. ).

8

Predmetom rozhodovania žalovaného v danej veci, bolo skončenie služobného

pomeru žalobcu jedným z jeho druhov upravených v ustanovení § 189 zákona, a to

prepustením zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona. V rámci

samostatného personálneho konania vedeného v súlade s ustanoveniami zákona sa

rozhodovalo o ďalšom zotrvaní žalobcu v služobnom pomere príslušníka PZ, ktoré nie je

možné považovať za sankciu tak, ako to je upravené napr. v

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, prípadne ďalších zákonoch, ktoré vo svojich

ustanoveniach ukladajú za porušenie zákonných povinností sankcie. Prepustenie

zo služobného pomeru sa nepovažuje za sankciu, ale podľa ustanovenia § 189 písm. c)

zákona, ako už bolo uvedené, je to jeden z druhov skončenia služobného pomeru. Prepustenie

zo služobného pomeru sa nepovažuje ani za priestupok.

Opakovane uviedol, že žalobca bol s návrhom na jeho prepustenie zo služobného

pomeru príslušníka PZ, ako aj s podkladovým materiálom na vec sa vzťahujúcim

oboznámený, a taktiež bol poučený o svojich právach, ktoré mu vyplývajú z ustanovení

§ 237 zákona a § 238 zákona. Žalobca však do rozhodnutia o podanom rozklade neprejavil

záujem o ich uplatnenie, čím nevyužil zákonnú možnosť a v rámci odvolacieho konania sa

pred vydaním napadnutého rozhodnutia odmietol oboznámiť so spisovým materiálom, ako aj

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Zároveň vyjadril nesúhlas s námietkou žalobcu,

že napadnutému rozhodnutiu žalovaného chýba preskúmateľná úvaha. Žalovaný mal za to, že

napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 241 zákona. Je v dostatočnom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v ňom

vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami, na ktoré v podanom rozklade žalobca

poukazoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ods. ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia vety prvej s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. januára 2011 ( a ).

9

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia / /.

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán podľa

zamietol ako nedôvodný rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra

vnútra SR, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného

zboru podľa a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že preskúmavané

rozhodnutie bolo vydané v rámci samostatného personálneho konania, ktoré nemá charakter

konania o trestnom obvinení. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou

žalovaného správneho orgánu, uvedenou v jeho písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

Podstatnou námietkou žalobcu však bol jeho nesúhlas s názorom žalovaného, že

napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe správneho uváženia.

V tomto smere odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že správne uváženie je

súdom preskúmateľné v zmysle ustanovenia , podľa ktorého pri rozhodnutí,

ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),

preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom.

Napriek tomu, že správne uváženie je súdom preskúmateľné, hoci len v obmedzenom

rozsahu, nemožno ho zamieňať s absolútnou ľubovôľou. To by bolo v rozpore s charakterom

štátnej správy ako činnosti podzákonnej a zákonom riadenej.

10

Pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy, je

povinnosťou súdu posúdiť, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených

zákonom, ale z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou prieskumného súdu nahradiť

použité správne uváženie svojím vlastným. Súčasťou preskúmania súdu je i posúdenie,

či správne uváženie je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Správny orgán totiž i pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako

i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu.

Rubom diskrečného oprávnenia správneho orgánu je povinnosť voľnú úvahu použiť a jej

použitie zdôvodniť. V tomto smere v posudzovanej veci sú rozhodnutia správnych orgánov

nepreskúmateľné, pretože z nich nie je jasné, ktoré skutočnosti považovali správne orgány

oboch stupňov za rozhodujúce pre voľbu medzi naznačenými niekoľkými možnosťami,

akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadili a či ich úvaha neporušuje pravidlá

logického uvažovania. Tieto uvedené okolnosti pri preskúmaní rozhodnutia vydaného na

základe voľnej úvahy, musí súd podrobiť svojej kognícii, aby mohol dospieť k záveru,

či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V posudzovanej veci

podľa názoru odvolacieho súdu nie je zrejmé, prečo žalovaný vychádzal z výpovedí svedkov,

na základe ktorých nebolo preukázané jednoznačné porušenie služobných povinností

žalobcom. V zmysle uvedeného námietky žalobcu uvedené v odvolaní na vecnú správnosť

rozhodnutia krajského súdu sú opodstatnené.

Správne orgány oboch stupňov si totiž pre svoj záver - že žalobca svojím konaním

porušil základné povinnosti príslušníka Policajného zboru, porušil služobnú prísahu

a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by

bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby - nezadovážili dostatok skutkových

podkladov. Rozhodli bez riadneho zistenia skutočného stavu veci, a teda bez zadováženia

objektívnych podkladov pre rozhodnutie.

Záverom odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že žalobcovi odvolací orgán kládol za

vinu spáchanie ďalšieho skutku, ktorý nebol uvedený v rozhodnutí prvostupňového správneho

orgánu, predstavuje také závažné pochybenie, ktoré má za následok porušenie práva žalobcu

na spravodlivý proces, keďže k tomuto skutku sa nemohol vyjadriť.

11

S poukazom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu

podľa zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, v ktorom v zmysle je viazaný právnym názorom súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224

ods. 2 v spojení s a v zmysle tak, že žalobcovi,

ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal náhradu trov konania v sume 132 €. Táto suma

pozostáva pozostáva z trov vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia, a to z náhrady zaplatenej titulom súdneho poplatku za

podanú žalobu ( 66 €) a za odvolanie (66 €). Pretože trovy právneho zastúpenia žalobca ani

jeho právny zástupca v priebehu súdneho konania nevyčíslili v lehote podľa § 151 ods.1

, súd žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 27. januára 2011 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová