Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4ee/362012.49c206.pdf
PDF · 118.28 KB
No categories available
2Obdo/43/2010
Najvyšší súd 2 Obdo 43/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. S. S.
s. r. o., so sídlom D., IČO: X., právne zastúpený G. & P. A. K., s. r. o., so sídlom K., IČO: X.,
proti ţalovanému: I. B.V., so sídlom M. registračné číslo: X., právne zastúpený N. & N.,
s. r. o., so sídlom E., IČO: X. v konaní o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom,
o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline č. k. 13 Cob 154/2010-147
zo dňa 31. augusta 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti uzneseniu Krajského
súdu v Ţiline zo dňa 31. augusta 2010 č. k. 13 Cob 154/2010-147 o d m i e t a .
Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Dolnom Kubíne uznesením zo dňa 16. apríla 2010 č. k.
4 Cb 1/2008-126 námietke ţalovaného na vyslovenie nedostatku právomoci (súdnej
príslušnosti) súdov Slovenskej republiky konať vo veci nevyhovel.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa návrhom podaným na súd prvého
stupňa domáhal zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru na území Slovenskej republiky
s dodacou paritou Incoterms EXW. V danej veci ide o spor s medzinárodným prvkom, keď
ţalovaný je zahraničnou obchodnou spoločnosťou, sídliacou na území štátu, ktorý je
členským štátom Európskej únie. Postupujúc podľa Nariadenia Rady ES č. 44/2001
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach súd,
ohľadne určenia právomoci súdu, z úradnej povinnosti skúmal len to, či v prejednávanej veci
nie je daná výlučná právomoc iného neţ slovenského súdu a vychádzajúc z čl. 22 nariadenia
zistil, ţe v danom spore nejde o ţiadny z prípadov, kedy by bola daná výlučná právomoc
iného neţ slovenského súdu. Ţalovaný namietol s poukazom na čl. 23 Nariadenia nedostatok
právomoci súdu prvého stupňa konať vo veci skôr, ako by bola zaloţená právomoc tohto súdu
podľa čl. 24 nariadenia, súd sa zaoberal dôvodnosťou námietky ţalovaného a dospel k záveru,
ţe jej nie je moţné vyhovieť. Podľa názoru súdu skutočnosť, ţe navrhovateľ akceptoval
objednávky ţalovaného tým, ţe podľa nich tovar dodal a vyúčtoval, pričom v týchto
objednávkach (č. l. 14, 15 spisu) je uvedené, ţe všetky dotazy, objednávky a zmluvy
podliehajú „Štandardným obchodným podmienkam spoločnosti I.“, nemoţno presvedčivo
uzavrieť, ţe takéto správanie ţalobcu v sebe zahŕňa aj akceptáciu obchodných podmienok
ţalovaného. Za rozhodujúce súd povaţoval uzavretie dohody, ktorú navrhovateľ podpísal dňa
04. 01. 2007 a odporca dňa 28. 12. 2006, ktorá bola uzavretá na obdobie rokov 2007 a 2008
(teda i na obdobie, ktorého sa dotýka predmet sporu a v ktorej si účastníci dohodli mnoţstvo
tovaru, ktoré ţalovaný od ţalobcu v danom období odoberie, taktieţ predajné ceny tovaru,
počty kusov výrobnej série a lehoty medzi zadaním a vybavením objednávky. V takto
uzavretej dohode, ktorú je moţno povaţovať za rámcovú zmluvu, si však účastníci nedohodli
nič ohľadne otázky, ktorý súd bude právomocný (príslušný) na prejednanie sporov, ktoré by
mohli vzniknúť.
Proti tomuto uzneseniu sa odvolal ţalovaný, navrhol uznesenie súdu prvého stupňa
zmeniť a konanie zastaviť a nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
V odvolaní namietol, ţe Nariadenie Rady č. 44/2001 z 22. 12. 2000 podľa článku 23 neurčuje
striktnú formu dohody, ani to, akým spôsobom má byť prejav vôle adresovaný druhej strane
vykonaný. Dokonca ani to, ţe prejavy vôle oboch strán musia byť uskutočnené rovnakým
spôsobom. Účastníci uzavreli dohodu vo forme, ktorá bola v súlade s praxou a zauţívanými
zvyklosťami oboch zmluvných strán. Súd však na zauţívanú formu uzatvárania dohôd medzi
účastníkmi nehľadel a nad rámec legislatívnych noriem sám určil, akou formou by asi mala
byť dohoda o voľbe právomocí medzi účastníkmi dohodnutá. Rámcová zmluva, ktorú súd
v uznesení cituje, nebola zo strany súdu ţalovanému doručená. Ţalovaný sa o jej existencii
dozvedel aţ zo samotného uznesenia súdu, ktoré týmto odvolaním napadol a doručená mu
bola aţ počas lehoty, plynúcej ţalovanému na podanie odvolania proti napadanému
uzneseniu, v uvedenej právnej veci nebolo nikdy nariadené pojednávanie a konanie
prebiehalo výlučne písomnou formou. Konaním súdu, keď nedoručil účastníkovi všetky
dôkazy, konkrétne tzv. rámcovú zmluvu, ktorá bola navyše pre rozhodnutie súdu rozhodujúca,
došlo k odňatiu práva ţalovaného konať pred súdom – vyjadriť sa k predloţenému dôkazu.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe
konanie o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom zastavil. V odôvodnení uznesenia
poukázal na to, ţe ide o spor z medzinárodného práva súkromného, o spor s cudzím prvkom.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), posudzuje rozhodné právo na zmluvy
uzavreté od 17. decembra 2009, a toto nariadenie nahrádza Rímsky dohovor (Kapitola III čl.
24) a v rozsahu predmetu svojej úpravy a časovej pôsobnosti sa nahrádzajú predmetným
nariadením aj ust. § 9 aţ 13 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom. Rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred 17. 12. 2009 sa naďalej určuje podľa
Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19. 06. 1980 (konsolidované
znenie U.v. EÚ C 334 zo dňa 13. 12. 2005) takzvaný Rímsky dohovor (ďalej len „Rímsky
dohovor“). V zmysle Kapitoly III čl. 28 Rím I. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky vyplýva
časové uplatňovanie tohto nariadenia, ktoré sa vzťahuje na zmluvy uzavreté po 17. decembri
2009. Ţalobca odvodzoval zmluvný vzťah so ţalovaným na základe ním predloţených
písomných objednávok zo dňa 04. 10. 2006, z ktorého dátumu v spojení aj s čl. 28 Kapitoly
III Rím I. sa pri ustalovaní rozhodného práva prihliada k Rímskemu dohovoru, ku ktorému
Slovenská republika pristúpila na základe Dohody o pristúpení zo dňa 14. 4. 2005 (oznámenie
č. 474/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí SR o prijatí Dohovoru o pristúpení aj
Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2005 k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky, otvorené na podpis v Ríme dňa 19. júna 1980). Ďalej uviedol, ţe vzhľadom
na Oddiel I čl. 1 bod 2 Rímskeho dohovoru voľba súdu stojí právnou úpravou mimo voľby
rozhodného práva, ktorého jednotné pravidlá sú uvedené v Oddieli II. čl. 3 Rímskeho
dohovoru. Spôsob a forma dohody o voľbe súdu mohla byť tak posudzovaná len v zmysle
Nariadenia Rady ES č. 44/2001, a to konkrétne podľa čl. 23 ods. 1. Ţalobca dodal
ţalovanému tovar podľa písomných objednávok č. 4101670, 4101676, 4101677 zo dňa
04. 10. 2006. Išlo o objednávky, ktoré boli vystavené zo strany ţalovaného a ktoré ţalobca
akceptoval úkonom dodania tovaru, ktorého cena tvorila predmet ţaloby. Podľa predloţených
listín, v ktorých boli aj predmetné objednávky, z ich obsahu bol zrejmý nielen druh tovaru,
mnoţstvo, cena, ale aj odkaz na obchodné podmienky, v ktorých bolo uvedené, ţe všetky
dotazy, objednávky a zmluvy podliehajú „Štandardným obchodným podmienkam spoločnosti
I.“, ktoré uţ ţalobca dostal súčasne s tým, ţe platí legislatíva Holandska. Podľa časti
doloţených obchodných podmienok a vykonaného prekladu, z čl. 13 označeného ako
Rozhodné právo a súdna príslušnosť (č. l. 104 spisu) pod bodom 13.2 vyplynulo, ţe všetky
spory vyplývajúce z týchto podmienok alebo v súvislosti s nimi podliehajú výlučne súdnej
právomoci príslušných súdov v Amsterdame v Holandsku. Medzi účastníkmi konania bola
preukázaná dlhodobá obchodná spolupráca. Ţalobca a ţalovaný boli viazaní praxou, ktorú
medzi sebou zaviedli (čl. 9 a 18 zák. č. 160/1991 Zb. Dohovor o zmluvách o medzinárodnej
kúpe tovaru). Účastníci konania ako zmluvné strany platne uskutočnili dohodu o voľbe
právomoci holandského súdu, súdu v Amsterdame, nebola preto daná právomoc súdov
Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci konať.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust.
§ 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v súvislosti so zastavením konania na základe zmeny
prvostupňového rozhodnutia. Krajský súd primáme skúmal podľa § 146 ods. 2 O. s. p., či je
daný dôvod postupu pri rozhodovaní o trovách konania podľa prvej alebo druhej vety ust.
§ 146 ods. 2 O. s. p. Uviedol, ţe v danej veci nedošlo k zastaveniu konania z dôvodu
späťvzatia ţaloby ţalobcom. Krajský súd bol názoru, ţe nebolo moţné postupovať podľa ust.
§ 146 ods. 2 prvá a druhá veta O. s. p. Ţalobca neniesol procesné zavinenie na zastavení
konania vzhľadom k tomu, ţe na základe poskytnutých tvrdení zo strany ţalobcu
a ţalovaného, bolo vyhodnotenie podmienky konania v rovine právomoci súdu Slovenskej
republiky vec prejednať a rozhodnúť na posúdení Okresného súdu Dolný Kubín, na ktorom
bola ţaloba ţalobcom podaná a z titulu vyvolaného odvolacieho konania ţalovaným,
podmienku právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci konať a rozhodovať vyhodnotil
Krajský súd v Ţiline tak, ţe je tu nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci
konať a z dôvodu takejto neodstrániteľnej podmienky konania, bolo konanie zastavené. Išlo
o zhodnotenie podmienky konania súdom, preto nebolo moţné postupovať pri rozhodovaní
o trovách konania ani podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal
dovolanie ţalovaný. Navrhol uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom
na ust. § 241 ods. 2 písm. a/, § 237 písm. f/ O. s. p. V dovolaní uviedol, ţe ţalovanému sa
postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom, a to najmä tým, ţe nemal
moţnosť vyjadriť sa k právnym postupom a záverom odvolacieho súdu, nemohol tak účinne
brániť svoje záujmy chránené právom. Z článku 46 Ústavy SR vyplýva i záruka princípu
dvojinštančného občianskeho súdneho konania. Porušenie tohto princípu vidí v postupe
odvolacieho súdu, ktorý sám rozhodol o trovách konania konečným rozhodnutím, voči
ktorému účastník konania uţ nemal moţnosť podať riadny opravný prostriedok. Druhý stupeň
totiţ v tomto konaní v časti rozhodnutia o trovách konania nevykonával revíziu
prvostupňového rozhodnutia, ale sám primárne vyhodnocoval podmienky pre priznanie
náhrady trov konania, ktorých vyčíslenie bolo ţalovaným predloţené v druhostupňovom
konaní, bez moţnosti ďalšej revízie svojich záverov. Ďalej uviedol, ţe náhrada trov konania je
ovládaná zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O. s. p.), ktorá je doplnená zásadou
zavinenia. V zmysle právnej teórie aj súdnej praxe zavinenie na strane ţalobcu existuje aj
vtedy, ak podal ţalobu vo veci, ktorá, nepatrí do právomoci súdu. V odbornej literatúre sa
uvádza, ţe dôvodom zmätočnosti (§ 237 O. s. p.) je aj situácia, kedy súd v rozpore
so zákonom neumoţnil účastníkom vyjadriť sa k novým právnym záverom. Odvolací súd
účastníkom neoznámil, ţe je názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (§ 213
ods. 2 O. s. p.). Nevyzval ţalovaného, aby sa k moţnému pouţitiu § 146 ods. 1 písm. c/
O .s. p. vyjadril. Ţalovaný teda nemal ţiadnu moţnosť tento svoj nesúhlas vyjadriť. Pokiaľ by
ţalovaný mal vedomosť o tom, ţe súd mieni aplikovať §146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., určite by
sa k tomu vyjadril a nesúhlasil by s takým postupom.
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného, doručenému právnemu zástupcovi ţalobcu dňa
22. 03. 2010, nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal
vec v zmysle ust. § 242 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O. s. p.
a dospel k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravuje
ustanovenie § 237 a § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Prípustnosť dovolania proti predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 239
O. s. p. nie je daná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje z písm. f/ § 237 O. s. p., podľa ktorého sa
posudzuje odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom postupom súdu. Dovolateľ
odvodzuje odňatie moţnosti konania pred súdom odvolacím, ktorý rozhodol v časti o náhrade
trov konania podľa tvrdenia dovolateľa v rozpore s ust. § 213 ods. 2 O. s. p.
Podľa ust. § 213 ods. 2 O. s. p. 2) Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému
pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených dovolateľom
v dovolacom podaní.
Dovolací súd preskúmal procesný postup odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu
náhrady trov konania a zistil, ţe súd prvého stupňa nevyhovel námietke ţalovaného
na vyslovenie nedostatku právomoci (príslušnosti súdu) o veci konať a rozhodnúť. O náhrade
trov konania súd prvého stupňa vzhľadom na obsah procesného rozhodnutia nerozhodol
(§ 151 ods. 1 O. s. p.). Na odvolanie ţalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací
súd ako súd poslednej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe konanie
vo veci samej, t.j. vo veci o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom, zastavil z dôvodu
vecnej nepríslušnosti súdu (nedostatku právomoci) konať a rozhodnúť vo veci samej
a rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keď zistil, ţe
na pouţitie ust. § 146 ods. 2 O. s. p. v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky.
Ustanovenie § 213 ods. 2 O. s. p., na ktorého porušenie sa ţalovaný odvoláva,
umoţňuje účastníkovi konania účinnejšiu ochranu jeho záujmov v konaní vo veci samej, t.j.
v konaní o predmete konania, teda vo veci, ktorej vyriešenie je pre účastníkov konania
prioritná a pre ktorú sa samotné konanie vedie. Neslúţi na zabezpečenie iba procesných práv
účastníka, ktoré sú predmetom komplexnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
dôvodu v zákone je uvedené ustanovenie na vec sa vzťahujúce, pričom pod pojmom vec treba
chápať predmet konania, t.j. vec samu a nie je moţné túto zamieňať za procesný postup
rozhodovania o náhrade trov konania. Pouţitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie sú pre vec rozhodujúce,
a z tohto dôvodu nie je v zmysle uvedeného ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. potrebné vyzvať
účastníkov, aby sa k nim vyjadrili. Trovy konania určuje súd podľa sadzobníkov a podľa
zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov (§ 151 ods. 5 O. s. p.). Z uvedeného
vyplýva, ţe v konaní o náhrade trov konania sa nevykonáva dokazovanie na zistenie
skutkových okolností vzniku trov konania, preto sa nemôţe odvolací súd odchýliť
od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a odlišne hodnotiť dôkazy, nakoľko
nejde o vecné zisťovanie skutkových okolností, čo predpokladá ust. § 213 ods. 2 O. s. p.
Dvojinštantnosť občianskeho súdneho konania ako jeden zo základných princípov
práva na spravodlivý proces sa uplatňuje v konaní na zabezpečenie ochrany práv a právom
chránených záujmov účastníkov konania. V právnej úprave realizácie niektorých procesných
práv sa však dvojinštantnosť konania v zmysle zákonnej úpravy Občianskeho súdneho
procesu nevyţaduje. Takáto úprava konania vyplýva priamo zo zákonnej úpravy v zmysle
§ 224 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj
o trovách konania na súde prvého stupňa.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade nebola splnená
podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Taktieţ neboli splnené
podmienky prípustnosti dovolania podľa ust. § 239 O. s. p.
Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný dovolaním napadol uznesenie v časti, proti ktorej
dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie ţalovaného podľa § 218 ods. 1
písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta O. s. p. odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 4, § 224 ods. 1, § 142
ods. 1 O. s. p. tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, pretoţe v dovolacom konaní ţalobcovi trovy konania nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová