Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/10/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobkyne obchodnej spoločnosti B. K., so sídlom D., zastúpenej JUDr. O. K.,

advokátom so sídlom v B.B. proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

so sídlom v Banská Bystrica, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/5394-49201/2009/990036-r zo dňa 06. mája 2009, na odvolanie žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -58 zo dňa 25. novembra

2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -58 zo dňa 25. novembra 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/222/5394-49201/2009/990036-r zo dňa 06. mája 2009 z r u š u j e a v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 981,64

eur na účet JUDr. O. K., advokáta v B., vedený v T., a. s. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou

sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/5394-

49201/2009/990036-r zo dňa 06. mája 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu B. I. č. /Dud zo dňa 16. januára 2009, ktorým

správca dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov, nevyhovel žiadosti žalobkyne zo dňa 30.06.2005 o vrátanie dane

z pridanej hodnoty za obdobie jún až august 2004 vo výške 8.840,31 eura.

Krajský súd v Banskej Bystrici posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov

pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1 a ods. 2, § 8 ods. 4, § 12, § 13

ods. 2, , , , o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobou napadnuté rozhodnutie je vecne správne, je vydané na základe úplne

zisteného skutkového stavu a na základe vyvodenia správneho právneho záveru. Krajský súd

vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku sp. zn. zo dňa 23.04.2008

vyslovil právny záver, ktorý rešpektoval aj žalovaný v ďalšom konaní, a to, že pôvodné

rozhodnutie v danej veci, ktoré stálo na skutočnosti, že žalobkyňa nepreukázala dokladmi

dovoz tovaru zahraničnou osobou bol nesprávny, a preto takéto rozhodnutie potvrdené

i v odvolacom konaní nebolo možné pokladať za zákonné. Vyslovil však aj právny názor,

že skutočnosť, že predmetný tovar bol vyvezený do inej krajiny v danom prípade do Českej

republiky, nemá vplyv na posúdenie oprávnenosti žiadosti o vrátenie dane z pridanej hodnoty,

nakoľko skutočnosť, že došlo k dovozu tovaru z tzv. tretej krajiny bola preukázaná

príslušnými dovoznými dokladmi ako JCD a faktúrami a taktiež dokladom o zaplatení dane

z pridanej hodnoty po colnom vybavení. V tomto smere však krajský súd na základe nových

skutočností svoj pôvodný právny názor revidoval, pretože podstatnou okolnosťou

pre posúdenie veci je podmienka ustanovenia § 13 ods. 2 zákona o DPH, z ktorého nesporne

vyplýva, že ak sa preprava tovaru začína na území tretieho štátu, považuje sa za miesto

dodania tovaru dovozcom a za miesto prípadných ďalších dodaní tohto tovaru členský štát

dovozu. Je nesporné, že členským štátom dovozu bola v tomto prípade Slovenská republika

a následne došlo k premiestneniu tovaru do Českej republiky, pričom toto premiestnenie

sa v zmysle ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o DPH považuje za dodanie tovaru. Krajský súd

uviedol, že potom možno jednoznačne súhlasiť so záverom, že ak zahraničnému

podnikateľovi bola vymeraná daň z pridanej hodnoty pri dovoze a takýto zahraničný

podnikateľ nie je registrovaný na účely DPH a ani nie je zastupovaný daňovým zástupcom

podľa § 69h (zrejme správne malo byť § 69a) zákona o DPH a premiestni dovezený tovar

do iného členského štátu DEÚ, nevzniká mu nárok na vrátenie DPH v zmysle ustanovenia

§ 56 ods. 1 zákona o DPH, pretože možno jednoznačne konštatovať, že nespĺňa podmienku

na vrátenie dane v zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH.

Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že žalobkyni pre jej neúspech v konaní nebolo možné priznať náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Daňového úradu B. I

č. /Dud zo dňa 16.01.2009 zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Uviedla,

že krajský súd rozhodoval o žalobe opätovne, pretože v predchádzajúcom konaní rozhodnutie

žalovaného zrušil. Uviedla, že je pravdou, že v prvom konaní sa krajský súd zaoberal len

otázkou relevantnosti dokladov predložených žalobkyňou pri uplatňovaní nároku na vrátenie

dane. Žalobkyňa tvrdila, že nové konanie ukázalo, že daňové orgány nemajú dostatočné

vedomosti o colných predpisoch, ktoré sú základným vecným predpokladom na to, aby bolo

možné o nároku žalobkyne rozhodnúť v súlade so zákonom. Uviedla, že nie je mysliteľné,

aby štátny orgán rozhodnutie colných orgánov nepovažoval za dovozný doklad,

keď potvrdené colné vyhlásenie colnými orgánmi je v zmysle

Z. z. v znení neskorších predpisov rozhodnutím. Ďalej uviedla, že daňový úrad aj žalovaný

po zrušení pôvodných rozhodnutí našli nový dôvod pre ktorý odmietajú žalobkyni priznať

nárok na vrátenie DPH, pričom svojim rozhodnutím popreli neutralitu dane a zásadu, že daň

má byť zaplatená tam, kde sa tovar spotrebuje. Namietala, že daňové orgány, ktorých

rozhodnutia ako aj postupy to potvrdzujú, nevnímajú právny poriadok Slovenskej republiky

ako celok, a to napriek tomu, že nárok na vrátenie vzniká pri dovoze tovaru. Namietal,

že žalovaný v snahe nevrátiť žalobkyni DPH, potom čo preukázala, že predložené doklady

odôvodňujú vrátenie dane, vytvoril ničím nepodloženú teóriu o dvoch etapách. Prvou mal byť

podľa žalovaného samotný dovoz tovaru na územie Slovenskej republiky a druhou

premiestnenie, resp. dodanie tovaru z územia Slovenskej republiky na územie Českej

republiky.

Podľa názoru žalobkyne žalovaný ani krajský súd právne neodôvodnili teóriu o dvoch

etapách, pričom krajský súd rovnako ako žalovaný oprel svoje závery o ustanovenie § 8 ods. 4

zákona o DPH. Namietala, že aby bolo možné považovať tovar za dodaný, musia byť splnené

zákonom stanovené podmienky, a to, že tovar musí byť vo vlastníctve zdaniteľnej osoby,

pričom v danom prípade nebola splnená ani jedna podmienka. Keďže žalobkyňa nie je

na území Slovenskej republiky registrovaná nie je zdaniteľnou osobou, je zahraničnou osobou

a ani nebola vlastníkom predmetného tovaru. Na tieto skutočnosti žalobkyňa v žalobe

poukazovala, pričom krajský súd sa týmto nezaoberal.

Žalobkyňa ďalej namietla, že právne neobstojí ani záver súdu o premiestnení tovaru

do Českej republiky. Poukazovala na to, že dovoz tovaru sa nedá stotožňovať so zdaniteľným

obchodom, pretože dovoz tovaru je samostatný právny inštitút s poukazom na ustanovenie § 2

zákona o DPH. Preto nie je možné súčasne argumentovať ustanovením § 8 ods. 4

a ustanovením § 13 ods. 2 zákona o DPH, pretože jedno ustanovenie upravuje zdaniteľné

obchody na území Slovenskej republiky, ktoré je samostatným daňovým územím a druhé

ustanovenie upravuje dovoz tovaru na územie Európskej únie, ktoré je jednotným colným

územím. V danom prípade dovoz tovaru na územie Európskej únie je tou skutočnosťou,

od ktorej sa odvodzuje nárok žalobkyne. Dovoz tovaru sa uskutočňuje na územie Európskej

únie a nie na územie Slovenskej republiky. Poukazovala na to, že krajský súd v rozsudku

uviedol, že členským štátom dovozu v zmysle § 13 ods. 2 zákona o DPH je Slovenská

republika, pričom tento záver ničím neodôvodnil. Rozhodnutia (potvrdené JCD) svedčia

o tom, že príjemca tovaru má sídlo v Českej republike. Namietla, že ani colné a ani daňové

predpisy nepodávajú legálnu definíciu pojmu dovozca, ktoré je použité v § 13 ods. 2 zákona

o DPH. Dovozcom je osoba, ktorá doviezla tovar z územia tretích krajín na územie Európskej

únie (§ 12 zákona o DPH). Uviedla, že s osobou dovozcu nie sú spojené z hľadiska daňového

žiadne nároky ani povinnosti. Podľa § 69 ods. 8 zákona o DPH, pri dovoze tovaru je povinná

platiť daň osoba, ktorá je dlžníkom podľa colných predpisov a z uvedeného vyplýva, že ide

o zásadu uvedenú v ust. § 12 zákona o DPH, že pri dovoze platia ustanovenia colných

predpisov.

V tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na čl. 4 bod 12 nariadenia Rady (EHS)

2913/1992 (ďalej len „colný kódex“) podľa ktorého dlžníkom je osoba, ktorá zodpovedá

za zaplatenie colného dlhu a podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH daňová povinnosť

vzniká pri dovoze prepustením tovaru do režimu voľný obeh. Poukazovala na čl. 201 ods. 1

písm. a/ colného kódexu, podľa ktorého colný dlh pri dovoze vzniká prepustením tovaru,

ktorý podlieha dovoznému clu do voľného obehu a na čl. 201 ods. 3 colného kódexu, podľa

ktorého dlžníkom je deklarant a v prípade nepriameho zastúpenia je dlžníkom taktiež osoba,

na ktorej účet sa colné vyhlásenie predkladá a taktiež na čl. 201 ods. 2 colného kódexu, podľa

ktorého colný dlh vzniká v okamihu prijatia colného vyhlásenia. Žalobkyňa bola teda

deklarantom v zmysle colných predpisov a zároveň dlžníkom, a teda v zmysle daňových

predpisov osobou povinnou platiť daň, a preto je na základe týchto ustanovení osobou

oprávnenou žiadať aj vrátenie dane.

Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že v zmysle colných predpisov je vlastnícky vzťah

k dovážanému tovaru právne irelevantný, čo potvrdzuje aj čl. 64 ods. 1 colného kódexu,

podľa ktorého s výnimkou čl. 5 colného kódexu môže colné vyhlásenie podať každá osoba,

ktorá môže príslušnému colnému orgánu predložiť predmetný tovar alebo zabezpečiť jeho

predloženie so všetkými dokladmi, ktorých predloženie je nevyhnutné pre uplatňovanie

predpisov upravujúcich colný režim, do ktorého je tovar navrhovaný v colnom vyhlásení.

Z týchto ustanovení nie je potom možné prijať záver, že tovar bol dodaný na územie

Slovenskej republiky a ani záver, že následne bol premiestnený do Českej republiky.

Žalobkyňa uviedla, že z citovaných ustanovení vyplýva, že tovar bol dovezený v zmysle § 12

v spojení s § 13 ods. 2 zákona o DPH na územie Európskej únie, ktorého členskou krajinou

je aj Slovenská republika, slovenskými colnými orgánmi bol prepustený do režimu voľný

obeh na návrh deklaranta, ktorým bola žalobkyňa a ktorá sa v súlade s ustanovením § 69

ods. 8 zákona o DPH a čl. 201 ods. 3 colného kódexu stala dlžníkom, teda osobou

zodpovednou za zaplatenie colného dlhu a tovar bol dovezený na územie Európskej únie

pre príjemcu so sídlom v Českej republike, pričom tento záver vyplýva priamo z obsahu

rozhodnutia (JCD).

Žalobkyňa ďalej zastávala názor, že tovar nebol a ani nemohol byť považovaný

za premiestnený z územia Slovenskej republiky do Českej republiky v zmysle § 8 ods. 4

zákona o DPH, nielen preto, že žalobkyňa nebola vlastníkom tovaru, ale aj z dôvodu,

že príjemcovi so sídlom v Českej republike bol dodaný tovar dovezený z tretej krajiny, teda

tovar dovezený na územie Európskej únie a na území Slovenskej republiky nebolo

uskutočnené dodanie tovaru v zmysle daňových predpisov (preto, že sídlo príjemcu bolo

v Českej republike), ale tovar bol predložený colným orgánom na vykonanie colného konania.

Povinnosť dodať tovar slovenským colným orgánom vyplýva z tranzitných vyhlásení,

na základe ktorých bol tovar prepustený pri vstupe na územie Európskej únie do režimu

tranzitu a ako colný úrad určenia bol v ods. 53 stanovený Colný úrad B. – prístav,

a to v súlade s čl. 96 colného kódexu. Slovenské colné orgány na návrh deklaranta –

žalobkyne v colnom konaní rozhodli o prepustení tovaru do režimu voľného obehu na územie

Európska únia pre príjemcu, ktorý mal sídlo v jednom z členských štátov Európskej únie,

konkrétne v Českej republike. Žalobkyňa uviedla, že aj z uvedeného vyplýva, že miesto

dodania dovážaného tovaru v danom prípade bolo sídlo príjemcu v Českej republike, čo sa

uskutočnilo podľa § 13 ods. 2 zákona o DPH.

Súčasne žalobkyňa poukazovala na to, že k premiestneniu tovaru podľa § 8 ods. 4

zákona o DPH by mohlo dôjsť len v prípade, ak by tovar z dovozu bol prepustený

pre príjemcu so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorý by bol zároveň vlastníkom tohto

tovaru a bol by tiež zdaniteľnou osobou a tento by následne premiestnil tovar do Českej

republiky. Uviedla, že z citovaných ustanovení ako aj z logiky veci vyplýva, že dovozcom

je osoba, ktorej má byť, resp. bol dovážaný tovar dodaný a členským štátom dovozu je ten

členský štát, v ktorom bol príjemcovi tovar dovezený na územie Európskej únie dodaný.

Žalobkyňa zastáva názor, že závery žalovaného ani krajského súdu k ustanoveniu § 8 ods. 4

a k ustanoveniu § 13 ods. 3 zákona o DPH nie sú v súlade s právnymi predpismi.

Žalobkyňa zotrvala na názore, že splnila všetky podmienky na vrátenie DPH, vrátane

podmienky uvedenej v § 56 ods. 1, ods. 2 písm. c/ zákona o DPH, pretože ani jedna

zo skutočnosti uvedená v rozhodnutí daňových orgánov a krajského súdu nepreukazuje,

že tovar bol žalobcom dodaný na územie Slovenskej republiky. Poukazovala

na to, že interpretácia právnych predpisov súdom ako aj žalovaného vychádza výlučne

zo zákona o DPH, čo je pre správnosť aplikácie nedostačujúce. Na to, aby bolo možné prijať

záver, že žalobkyňa dodala tovar na územie Slovenskej republiky, muselo by byť preukázané,

že v čase dovozu bola zdaniteľnou osobou, že išlo o tovar z tuzemska vo vlastníctve

žalobkyne. Nárok na vrátenie DPH nie je spojený s dovozom ani so zdaniteľnou osobou.

Podmienky stanovené na vrátenie DPH v ustanovení § 56 ods. 1 a 2 zákona o DPH žalobkyňa

splnila, pretože nie je platiteľom DPH podľa slovenských predpisov a ako dlžník podľa

colných predpisov zaplatila daň pri dovoze tovaru, ktorý bol dodaný príjemcovi so sídlom

v Českej republike. Žalobkyňa preukázala, že je identifikovaná pre daň v štáte, v období,

za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania,

prevádzkareň ani bydlisko a v tomto období nedodala tovar ani službu v tuzemsku, pričom

táto posledná podmienka v čase vzniku nároku, na ktorú súd poukázal, ani nebola stanovená

zákonom.

Taktiež žalobkyňa poukazovala na to, že keďže daň má byť zaplatená v krajine, kde

bol tovar spotrebovaný, bolo a je povinnosťou daňového úradu preukázať, že tovar bol

fakticky dodaný fyzickej alebo právnickej osobe na území Slovenskej republiky, že patril

žalobkyni, ktorá ho následne premiestnila do Českej republiky. Poukazovala na to, že miesto

dodania je miesto, kde sa do dispozičnej sféry príjemcu dostane tovar dovezený z tretej

krajiny a nie miesto, kde vykonávajú svoje právomoci colné orgány.

Prijatie argumentácie súdu a žalovaného by odporovalo colnému kódexu, pretože

aj pre colné orgány by tu bol zavedený územný princíp, to znamená, že slovenské colné

orgány by mohli rozhodnúť o prepustení tovaru len do režimu voľný obeh, či iných colných

režimov len pre územie Slovenskej republiky a nebolo by možné rozhodnúť slovenskými

colnými orgánmi o prepustení tovaru na celé územie Európskej únie. Pretože územie

Európskej únie je jednotným colným územím, colné orgány všetkých členských štátov

sú oprávnené rozhodovať o prepustení tovaru do všetkých colných režimov, tovar sa prepúšťa

do príslušného režimu na územie spoločenstva a nie konkrétneho členského štátu a každý

subjekt majúci sídlo na území Európskej únie môže podať colné vyhlásenie na ktoromkoľvek

colnom úrade spoločenstva a preto prepustením tovaru do režimu voľný obeh získava tovar

dovezený z tretích krajín colný štatút spoločenstva a nie konkrétneho členského štátu.

Na záver odvolania žalobkyňa namietala, že súd prevzal argumentáciu žalovaného,

námietkami žalobkyne sa nezaoberal v takom rozsahu, aby bolo možné prijať záver, že proces

bol spravodlivý. Žalobkyňa sa z argumentácie súdu nedozvedela ani len to, v čom je jej

argumentácia nesprávna. Namietala tiež, že krajský súd prevzal právnu argumentáciu

žalovaného, ktorý vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na ustanovenie § 69a zákona

o DPH, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2005, pričom nárok žalobkyne má byť posudzovaný

podľa právnych predpisov účinných v čase, keď bol tovar dovezený na územie Európskej

únie t. j. v roku 2004. Ak krajský súd poukazuje na ustanovenie a odvodzuje nedôvodnosť

nároku žalobkyne od citovaného ustanovenia, tak posudzuje skutkové okolnosti na základe

zákona, ktorý v čase vzniku nároku nebol účinný.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomne dňa 02.03.2010 tak, že žiadal,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol,

že daňové orgány nikdy nespochybňovali JCD preukazujúci dovoz tovaru na územie

Slovenskej republiky a nikdy netvrdili, že sa nejedná o dovozný doklad. V prvotnom konaní

bola spornou len osoba dovozcu, keď daňové orgány za dovozcu považovali spoločnosť, ktorá

bola príjemcom dovážaného tovaru a mala sídlo v Českej republike a nie colného deklaranta.

Ďalej uviedol, že žalobkyňa ako zahraničná osoba podala na Daňový úrad B. I dňa 30.06.2005

žiadosť o vrátenie dane z pridanej hodnoty podľa § 56 až 58 zákona o DPH za obdobie jún až

august 2004, ktorú žiadosť doplnila dňa 17.02.2006. K žiadosti priložila dovozné doklady

JCD v počte 3 ks, na ktorých bola deklarovaná ako príjemca tovaru obchodná spoločnosť

H. I., s. r. o., Č.B.H. Správca dane prvý krát vo veci rozhodol rozhodnutím zo dňa 02.05.2006,

ktorým žiadosti žalobkyne o vrátenie dane z pridanej hodnoty nevyhovel. Toto rozhodnutie

bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného zo dňa 20.11.2006. Následne Krajský súd v Banskej

Bystrici na základe žaloby podanej žalobkyňou rozsudkom zo dňa 23.04.2008, č. k.

rozhodnutie žalovaného zo dňa 20.11.2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Na základe záverov tohto rozsudku krajského súdu, správca dane vyzval zahraničnú osobu

o preukázanie skutočností, ako s uvedeným tovarom na území Slovenskej republiky naložila,

či došlo k jeho predaju na území Slovenskej republiky alebo bol tovar premiestnený do

Českej republiky spoločnosti H. I., s. r. o., Č.B. Taktiež správca dane požadoval predložiť

kópie prepravných dokladov. Na túto žiadosť reagoval splnomocnený zástupca žalobkyne

oznámením zo dňa 04.12.2008 tak, že požadované doklady nepredložil, iba uviedol, že

zahraničná osoba na území Slovenskej republiky s dovezeným tovarom nenakladala, ale

v súlade s Nariadením Rady (EHC 2913/1992) čl. 91 a nasl. predložila tovar colnému úradu

určenia na vykonanie colného konania podľa čl. 40 a nasl. v spojení s čl. 79 a nasl. Vzhľadom

k tomuto vyjadreniu zahraničnej osoby správca dane správne skonštatoval, že zahraničnej

osobe nevzniká nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty pri dovoze, nakoľko nebola

splnená podmienka ustanovená v § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH. V danom prípade bol

tovar dovezený z tretích krajín na územie Slovenskej republiky, kde bol colným orgánom

prepustený do režimu voľný obeh a bola vymeraná daň z dovozu. Tvrdenie žalobkyne, že

tovar bol dovezený na územie Európskej únie a nie na územie Slovenskej republiky je

špekulatívne, nakoľko aj územie Slovenskej republiky je územím Európskej únie. Daň

z dovozu nevyrubuje Európska únia a neplatí sa do rozpočtu Európskej únie, ale ju vyrubuje

jednotlivý členský štátu Európskej únie v ktorom dôjde k colnému konaniu o dovoze, t. j.

k prepusteniu dovážaného tovaru do voľného obehu. Žalovaný uviedol, že v danom prípade

bol tovar prepustený do voľného obehu na území Slovenskej republiky, daň z dovozu bola

vymeraná Slovenskými colnými orgánmi, bola zaplatená do slovenského rozpočtu (nakoľko

predmetom dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH je dovoz tovaru do tuzemska) a následne

bola žiadaná o vrátenie zo Slovenskej republiky. Po dovoze na územie Slovenskej republiky

bol daný tovar následne zahraničným podnikateľom premiestnený, resp. dodaný zo

Slovenskej republiky do Českej republiky. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na

ustanovenie § 13 ods. 2 zákona o DPH, podľa ktorého ak sa odoslanie alebo preprava tovaru

začína na území tretieho štátu, považuje sa za miesto dodania tovaru dovozcom a za miesto

prípadných ďalších dodaní tohto tovaru členský štát dovozu, t. j. v danom prípade Slovenská

republika, je nesporné, že pri následnom dodaní dovezeného tovaru zo Slovenskej republiky

do Českej republiky bolo miestom dodania územie Slovenskej republiky, čiže tuzemsko

a teda zahraničná osoba v období za ktoré žiadala vrátiť daň dodala na území tuzemska tovar

a tým nesplnila podmienku vrátenia dane ustanovenú v § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH.

Žalovaný ďalej namietal, že ak by nebola žalobkyňa doviezla tovar na územie

Slovenskej republiky ako sama uvádza, nebola by jej vymeraná ani DPH pri dovoze tovaru

(predmetom dane je dovoz tovaru do tuzemska v zmysle § 2 ods. 1 písm. d/ zákona o DPH),

a teda by nemala ani akú daň žiadať od štátu vrátiť. Ďalej uviedol, že nespochybňuje,

že všetky colné orgány všetkých členských krajín sú oprávnené rozhodovať o prepustení

tovaru do všetkých colných režimov a že každý subjekt majúci sídlo na území Európskej únie

môže podať colné vyhlásenie na ktoromkoľvek colnom úrade spoločenstva. Avšak

z uvedeného nevyplýva, že ak je dovoz tovaru colne odbavený napr. v Nemecku, môže colný

orgán v Nemecku prepustiť tovar dovezený z tretích krajín do voľného obehu na území

Slovenska a vymerať mu Slovenskú DPH. Nemecký colný orgán môže prepustiť dovezený

tovar do voľného obehu v Nemecku a vymerať mu nemeckú DPH z dovozu. Ďalej sa tovar

už môže voľne pohybovať v rámci Európskej únie, avšak v hľadiska DPH môže ísť

pri obchodných transakciách o rôzne dodania tovaru, napr. intrakomunitárne dodanie,

premiestnenie, trojstranný obchod atď., pri ktorých sa následne už uplatňujú rôzne spôsoby

zdaňovania, resp. oslobodenia od DPH. V danom prípade bol tovar dovezený z tretích krajín

do Európskej únie, avšak členským štátom dovozu bola Slovenská republika, kde bol tovar

colne odbavený – prepustený do voľného obehu, vymeraná DPH z dovozu v zmysle právnych

predpisov Slovenskej republiky a Európskeho spoločenstva.

Žalovaný ďalej namietal, že žalobkyňa žiadala vrátiť DPH podľa zákona o DPH, takže

je logické, že daňové orgány pri rozhodovaní museli vychádzať zo zákona o DPH, ktorý

striktne stanovuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých má zahraničná osoba nárok

na vrátenie dane. V tejto súvislosti uviedol, že krajský súd ako aj žalovaný vychádzali

pri svojom rozhodovaní nielen z ustanovení zákona o DPH, ktorý je v súlade s európskou

legislatívou, ale vychádzali aj z colného zákona, colného kódexu a pod. Čo sa týka

nepodloženej teórie o dvoch etapách ako uvádza žalobkyňa, v danom prípade nejde o teóriu,

ale o skutočnosť, ktorá vychádza zo zistenia skutkového stavu veci. Prvá etapa predstavovala

samotný dovoz tovaru na územie Slovenskej republiky, vymeranie DPH pri dovoze

a prepustenie dovážaného tovaru do voľného obehu. Potom nastúpila druhá etapa, ktorou bolo

samotné premiestnenie, resp. dodanie tovaru z územia Slovenskej republiky do Českej

republiky. V prvej etape zahraničná osoba, tak ako skonštatoval aj krajský súd doviezla tovar

do tuzemska a zaplatila daň pri dovoze tovaru. Aby jej však mohol byť uznaný nárok

na vrátenie tejto zaplatenej dane, museli by byť v zmysle § 56 ods. 1 zákona o DPH splnené

podmienky uvedené v § 56 ods. 2 zákona o DPH. Žalovaný tvrdil, že tu už správca dane

skúmal, či zahraničná osoba uplatňujúca vrátenie DPH splnila zákonné podmienky. Správca

dane zistil, že podmienky neboli splnené, nakoľko tovar dovezený bol ďalej dodaný do iného

členského štátu, pričom miestom dodania v tomto prípade bol v zmysle § 13 ods. 2 zákona

o DPH členský štát dovozu, t. j. tuzemsko. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva,

že žalobkyňa podmienku uvedenú v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o DPH nesplnila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

v medziach podaného odvolania ( prvá veta a ), odvolanie

prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení

s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne

je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu a rozhodol v súlade so o správe daní a poplatkov

v znení neskorších predpisov, v súlade s ustanoveniami o dani

z pridanej hodnoty ako aj v súlade s príslušným komunitárnym právom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade spornou medzi

účastníkmi bola otázka, či žalobkyňa – zahraničná osoba dodala alebo nedodala

predmetný tovar v tuzemsku, a teda či splnila podmienky na vrátenie dane, ktorú zaplatila

pri dovoze v zmysle o dani z pridanej hodnoty

v znení účinnom ku dňu 31.12.2004.

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom ku dňu 31.12.2004 na účely tohto

zákona je:

a/ tuzemskom územie Slovenskej republiky,

b/ zahraničím územie, ktoré nie je tuzemskom,

c/ územím Európskych spoločenstiev tuzemsko a územia ostatných členských štátov, ktoré

sú zákonmi týchto členských štátov vymedzené na účely dane ako tuzemsko týchto

členských štátov.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného

majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak,

na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina,

plyn, voda, teplo, chlad, bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu,

ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty

za slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska.

Podľa § 8 ods. 4 písm. a/ zákona o DPH za dodanie tovaru sa považuje

aj premiestnenie tovaru, ktorý je vo vlastníctve zdaniteľnej osoby, z tuzemska do iného

členského štátu, ak je tento tovar odoslaný alebo prepravený ňou alebo na jej účet do iného

členského štátu na účely jej podnikania. Takéto premiestnenie sa považuje za dodanie tovaru

za protihodnotu okrem premiestnenia tovaru.

Podľa § 12 zákona o DPH dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov

na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú

ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o DPH ak sa odoslanie alebo preprava tovaru začína

na území tretieho štátu, považuje sa za miesto dodania tovaru dovozcom (§ 69 ods. 8)

a za miesto prípadných ďalších dodaní tohto tovaru členský štát dovozu.

Podľa § 56 ods. 1 zákona o DPH zahraničná osoba, ktorá nie je platiteľom podľa tohto

zákona, má nárok na vrátenie dane uplatnenej pri hnuteľnom majetku a službách, ktoré

jej dodal platiteľ v tuzemsku, a nárok na vrátenie dane, ktorú zaplatila v tuzemsku pri dovoze

tovaru, za podmienok uvedených v odseku 2 a v § 57 a 58.

Podľa § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane

ak v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nedodala tovar ani službu v tuzemsku

s výnimkou prepravných a s nimi súvisiacich doplnkových služieb, ktoré sú oslobodené

od dane podľa § 47 ods. 6 a § 48 ods. 8, a s výnimkou služieb a tovaru dodaného s inštaláciou

alebo montážou, ak je osobou povinnou platiť daň príjemca (§ 68 ods. 2 až 4).

Podľa § 69 ods. 8 zákona o DPH pri dovoze tovaru je povinná platiť daň osoba, ktorá

je dlžníkom podľa colných predpisov.

Podľa článku 201 Nariadenia Rady (EHS) 2913/93 z 12. októbra 1992 (Colný kódex)

1. Colný dlh pri dovoze vzniká:

a) prepustením tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu do voľného obehu, alebo

b) prepustením takéhoto tovaru do ►C1 colného ◄ režimu dočasné použitie, s čiastočným

oslobodením od dovozného cla.

2. Colný dlh vzniká v okamihu prijatia daného colného vyhlásenia.

3. Dlžníkom je deklarant. V prípade nepriameho zastúpenia je dlžníkom taktiež osoba,

na ktorej účet sa colné vyhlásenie predkladá.

Vychádzajúc z obsahu administratívneho i súdneho spisu ako aj citovaných zákonných

ustanovení odvolací súd sa nie celkom stotožnil s názorom žalovaného ani krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť názoru žalobkyne,

že dovoz tovaru a dodanie tovaru sú dva rozdielne pojmy, upravené samostatnými

ustanoveniami zákona o DPH, a preto dovoz tovaru do tuzemska nemožno stotožňovať

s pojmom dodanie tovaru v tuzemsku. Z citovaných ustanovení vyplýva, že nárok na vrátenie

DPH sa odvíja predovšetkým od skutočnosti či v období za ktoré zahraničná osoba podáva

žiadosť o vrátenie dane nedodala tovar ani službu v tuzemsku. Možno tiež súhlasiť

s názorom žalobkyne, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení miestom dodania tovaru

je miesto, kde sa do dispozičnej sféry príjemcu dostane tovar dovezený z tretej krajiny

a nie miesto, kde vykonávajú svoje právomoci colné orgány.

V danom prípade podľa názoru najvyššieho súdu je nepochybné, že zahraničná osoba

uskutočnila dovoz predmetného tovaru z tretích krajín na územie Európskych spoločenstiev,

pri dovoze v tuzemsku zaplatila daň, avšak z obsahu administratívneho spisu nie je možné

bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver, že žalobkyňa za protihodnotu v tuzemsku tento

tovar aj skutočne dodala. Aby bolo možné ustáliť záver, že tovar bol bez akýchkoľvek

pochybností dodaný v tuzemsku, bolo potrebné vykonať náležité dokazovanie v tom smere,

kedy spoločnosť H. I., s. r. o., so sídlom v Česku nadobudla predmetný tovar do svojho

vlastníctva, kto predmetný tovar v tuzemsku (v Slovenskej republike) prevzal a kto ho

následne odpredal obchodnej spoločnosti H. I., s. r. o., so sídlom v Českej republike, a teda ho

premiestnil do iného členského štátu, v konkrétnom prípade do Českej republiky. Aby bolo

možné považovať v zmysle § 8 ods. 4 zákona o DPH za dodanie tovaru aj jeho premiestnenie,

je nutné, aby v okamihu premiestnenia mala predmetný tovar zdaniteľná osoba vo vlastníctve.

Len ak by bolo z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobkyňa v čase premiestnenia

tovaru z tuzemska do Českej republiky predmetný tovar vo vlastníctve nemala, nemožno

hovoriť o dodaní tovaru v zmysle citovaného ustanovenia.

V neposlednom rade najvyšší súd poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, ale aj krajský súd v odôvodnení rozsudku vychádza z ustanovenia

§ 69a zákona o DPH, toto ustanovenie v rozhodnom čase (jún až august 2004) v zákone

o DPH ani nebolo, keďže nadobudlo platnosť a účinnosť až od 01.01.2005; už samotné toto

pochybenie je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodržané všetky

zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,

aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

podľa veta prvá zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho

súdu ( ) doplní dokazovanie v zhora naznačenom smere a až po tom vo veci

znova rozhodne podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase rozhodnom

pre posúdenie danej veci.

O náhrade trov celého súdneho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá s poukazom na a a ,

v zmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 981,64 eura, ktorá suma pozostáva

z náhrady za zaplatený súdny poplatok 2 x 66,- eura, z náhrady trov právneho zastúpenia

za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2009 vo výške 1/6 výpočtového základu za tento

rok, t. j. po 115,90 eura (prevzatie a príprava, podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní

súdu dňa 25.11.2009), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 vo výške 1/6

výpočtového základu za tento rok, t. j. po 120,23 eura (podanie odvolania proti rozsudku súdu

prvého stupňa zo dňa 27.01.2010) podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, plus 3 krát paušál po 6,95 eura v zmysle § 16

ods. 3 citovanej vyhlášky, plus 1 krát paušál po 7,21 eura, ďalej z náhrady hotových

výdavkov v sume 102,09 eura (cestovné výdavky za cestu osobným motorovým vozidlom

na súdne pojednávania z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť), z náhrady výdavkov

za premeškaný čas podľa vyhl. č. za 10 polhodín po 11,59 eura

plus daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky v sume 135,66

eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť na účet JUDr. O. K., advokáta v B., vedený

v T., a. s. B., č. ú. X. do troch dní v zmysle .

Najvyšší súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobkyne náhradu trov za jeden úkon

právnej pomoci (vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného zo dňa 15.10.2009) včítane

jednej paušálnej náhrady, keď posudzujúc účelnosť takto vynaložených trov, tento úkon

z hľadiska právneho posúdenia veci bol už len „zhrnutím“ doterajšieho stavu konania, a preto

uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon už nepovažoval v zmysle § 246c

ods. 1 veta prvá za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková