Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/19/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej

v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti A. C., s. r. o., so sídlom G., zastúpenej

JUDr. E. K., advokátom so sídlom G., proti ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. I/222/12547-76886/2008/991031-r zo dňa 06. októbra 2008,

na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. januára 2010,

č. k. –31, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove,

č. k. –31 zo dňa 22. januára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. I/222/12547-76886/2008/991031-r zo dňa 06. októbra 2008 z r u š u j e a v r a c i a

ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania v sume 658,31

eura do rúk JUDr. E. K., advokáta v K. do troch dní.

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti (ďalej len „OSP“) zamietol

podľa ţalobu ţalobkyne proti rozhodnutiu ţalovaného

č. I/222/12547-76886/2008/991031-r zo dňa 06. októbra 2008, ktorým ţalovaný podľa § 48

ods. 5 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej aj „správca dane“) č. /Cig

zo dňa 04. júna 2008, ktorým správca dane nevyhovel ţiadosti ţalobkyne o vrátenie dane

z pridanej hodnoty za obdobie január aţ december 2006 v sume 106.764,- Sk (3.543,92

eura).

Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1, 7, § 56

ods. 1, 2, o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom ku dňu

31.12.2006 (ďalej len „zákon o DPH“), ako aj z článku 17 ods. 3 písm. a/ Smernice Rady

č. 77/388/EHS (Šiesta smernica), z článku 1 a 3 Smernice Rady č. 79/1072/EHS (Ôsma

smernica) a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj správcu dane

sú vecne správne.

Krajský súd v predmetnej právnej veci dospel k záveru, ţe nie je moţné vyhovieť

ţiadosti ţalobkyne – zahraničnej osoby o vrátenie dane z pridanej hodnoty za označené

obdobie, pretoţe túto moţnosť vylučuje ustanovenie § 49 ods. 7 zákona o DPH

s odôvodnením, ţe toto znenie citovaného ustanovenia zákona o DPH nie je ani v rozpore

s článkom 17 Šiestej smernice a ani s článkami 2 a 3 Ôsmej smernice, ktoré upravujú

podmienky za ktorých moţno uplatňovať vrátenie dane, pretoţe odkazujú na splnenie

podmienok „...na nárok na zníţenie daní platných na území daného štátu...“, čo vyplýva

aj z čl. 5 Ôsmej smernice, podľa ktorého na účel tejto smernice musia tovary a sluţby,

za ktoré sa môţe vrátiť daň, vyhovieť podmienkam podľa článku 17 Šiestej smernice, ako

sa uplatňujú v členskom štáte, ktorý má daň vrátiť.

3

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal

pre jej neúspech v konaní a ţalovanému preto, ţe na jeho náhradu nemá zo zákona nárok.

Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc

nesprávne posúdenie veci po právnej a skutkovej stránke. Poukazovala na to, ţe podľa

krajského súdu, rozhodujúcim bolo vyriešenie otázky, či ustanovenie § 49 ods. 7 písm. a/

zákona o DPH je v rozpore s článkom 17 ods. 3 písm. a/ Šiestej smernice v spojení s článkami

2 a 3 Ôsmej smernice s poukazom na ustanovenie § 86 zákona o DPH. Ţalobkyňa namietala,

ţe rozsudok krajského súdu nie je v súlade so zákonom, a preto ho napáda v celom rozsahu.

Ţalobkyňa uviedla, ţe predmetom jej podnikania je nájom osobných automobilov

a následný predaj automobilov podľa § 49 ods. 8 zákona o DPH. Išlo o odpočítanie dane

z pridanej hodnoty pri nájme osobných automobilov na ďalší nájom (operatívny)

a o odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri nákupe osobných automobilov formou zmlúv

o kúpe prenajatej veci (finančný prenájom – leasing) na ďalší predaj. Namietala,

ţe ustanovenia o dani z pridanej hodnoty, ktoré vylučovali moţnosti

odpočítania dane pri nákupe osobných automobilov formou zmlúv o kúpe prenajatej veci

(finančný prenájom – leasing) na ďalší predaj a pri nájme osobných automobilov na ďalší

nájom (operatívny) neboli v súlade s právnymi aktmi Európskeho spoločenstva. Ustanovenie

§ 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH v súvislosti s odpočítaním dane u osobných automobilov

určených na nájom platiteľom, ktorého obchodnou činnosťou je nájom osobných automobilov

nebolo v súlade so Smernicou Rady č. 77/388/EHS (Šiesta smernica) a Smernicou Rady

č. 79/1072/EHS (Ôsma smernica), pretoţe v týchto smerniciach úplne absentovala úprava

o moţnosti členským štátom úplne alebo čiastočne vylúčiť prijaté plnenia zo systému

odpočítania dane. Ďalej poukazovala na to, ţe s účinnosťou od 01. januára 2007 bola Šiesta

smernica nahradená Smernicou Rady č. 2006/112/ES. Ustanovenie § 49 ods. 7 písm. a/

zákona o DPH v súvislosti s nákupom osobných automobilov nebolo v súlade ani

so Smernicou Rady č. 2006/112/ES. Uvedená smernica na rozdiel od Šiestej smernice

a Ôsmej smernice v čl. 177 umoţňuje členským štátom úplne alebo čiastočne vylúčiť všetok,

alebo niektorý investičný majetok, alebo iný tovar zo systému odpočítania dane. Prenájom

osobného automobilu je podľa povaţovaný za sluţbu, pričom

Smernica Rady č. 2006/112/ES umoţňuje vylúčiť zo systému odpočítania dane len investičný

majetok alebo iný tovar, ale nie sluţby.

4

Ţalobkyňa ďalej poukazovala na to, ţe v I. etape () išlo

o zosúladenie vnútroštátnej úpravy s úpravou Európskeho spoločenstva pri odpočítaní dane

z nákupu osobných automobilov formou zmlúv o kúpe prenajatej veci (finančný prenájom

– leasing) na ďalší predaj. , ktorým sa od 01. januára 2008 menil

a doplnil sa zmenilo ustanovenie zákona o DPH, podľa

ktorého „platiteľ, ktorý kupuje osobné automobily, a to aj formou zmluvy podľa § 8 ods. 1

písm. c/ na účely ich ďalšieho predaja alebo nájmu, a kúpa a predaj osobných automobilov

a nájom osobných automobilov je predmetom podnikania platiteľa, môže odpočítať daň

pri ich kúpe, ako aj pri kúpe tovaru tvoriaceho ich príslušenstvo vrátane montáže“.

Ustanovenie § 49 ods. 8 zákona o DPH v znení účinnom do 31. decembra 2007 nebolo

v súlade so smernicou. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu ,

ktorým sa rozpor so Šiestou smernicou odstránil sa uvádza, ţe zámerom novely zákona o dani

z pridanej hodnoty je na základe poznatkov z praxe odstrániť nejednoznačnosť niektorých

ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty, upresniť ustanovenia, pri ktorých sa ukázalo,

ţe nie sú v úplnom súlade so Šiestou smernicou, precizovať niektoré ustanovenia zákona

na základe judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, a tak zabezpečiť ich správnu

aplikáciu v praxi, zaviesť jednoduchšie uplatňovania dane z pridanej hodnoty, ktoré umoţňuje

Smernica Rady č. 2006/112/ES a transponovať ustanovenia článkov citovanej smernice

uvedené v jej článku 412.

V II. etape () išlo o zosúladenie vnútroštátnej úpravy s úpravou

Európskeho spoločenstva pri odpočítaní dane u osobných automobilov určených na nájom

platiteľom, ktorého obchodnou činnosťou je nájom osobných automobilov. Zákonom

č. , ktorým sa od 01. januára 2010 menil a doplnil zákon o DPH, sa opäť

zmenilo ustanovenie § 49 ods. 8 zákona, podľa ktorého „vylúčenie odpočítania dane podľa

odseku 7 písm. a/ a b/ neplatí, ak je osobný automobil určený na ďalší predaj alebo nájom

platiteľom, ktorého obchodnou činnosťou je predaj alebo nájom osobných automobilov“.

V dôvodovej správe k ustanoveniu vládneho návrhu

sa uvádza, ţe návrh umoţňuje odpočítanie dane nielen pri kúpe, ale aj pri nájme osobných

automobilov, ktoré sú určené na ďalší nájom, ak táto činnosť je obchodnou činnosťou

platiteľa dane. Navrhovaným znením sa má zabrániť dvojitému zdaneniu osobných

automobilov, ktoré sú určené na ďalší nájom a boli obstarané formou nájmu. Toto

ustanovenie sa týka tých platiteľov, u ktorých nájom osobných automobilov

nie je príleţitostnou činnosťou, resp. jednorazovou činnosťou. Ide o zrovnoprávnenie

5

podmienok pre odpočítanie dane s nájmom osobného automobilu, ktoré podnikateľ kúpil

rovnako na účel nájmu. Uvedené ustanovenie nadväzuje na bod 4 Smernice Rady

č. 2006/112/ES, kde sa uvádza, ţe dosiahnutie cieľa vytvorenia vnútorného trhu predpokladá,

ţe sa v členských štátoch budú uplatňovať právne predpisy týkajúce sa dani z obratu

(t. j. dane z pridanej hodnoty) tak, aby sa nenarušili podmienky hospodárskej súťaţe

a nebránili voľnému pohybu tovaru a sluţieb. Reţim odpočtov zavedený Šiestou smernicou

má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých

jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje neutralitu, čo sa týka

daňového bremena všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na účely a výsledky týchto

činností pod podmienkou, ţe tieto v zásade podliehajú DPH. Bolo by v rozpore s princípom

neutrality DPH, ak by dochádzalo k dvojitému zdaneniu pri nájme osobných automobilov,

ktoré sú určené na ďalší nájom.

Ţalobkyňa ďalej poukazovala na to, ţe podľa ustanovenia § 86 zákona o DPH, týmto

zákonom sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie uvedené

v prílohe č. 6. Smernice Európskeho spoločenstva, sú pre členský štát záväzné, a to vzhľadom

na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernice Európskeho spoločenstva majú priamy

a nepriamy účinok. Smernice Rady na základe mnoţstva rozsudkov ESD majú priamy účinok,

ak priznávajú jednotlivcom (právnickým a fyzickým osobám) práva alebo ukladajú

im povinnosti samé, bez prostredníctva inej právnej normy. Nepriamy účinok Smerníc Rady

je aktuálny najmä v prípadoch, keď sa jednotlivec dovoláva proti orgánom členského štátu

uplatnenia svojich práv, ktoré zo Smerníc vyplývajú a nie sú riadne alebo včas

implementované do vnútroštátneho práva. Štát zodpovedá za správnu implementáciu Smerníc

Rady a jednotlivec nemôţe byť postihnutý za to, ţe štát pochybil pri jej implementácii.

Jednotlivec sa môţe proti štátu dovolávať práv priznaných Smernicami Rady, ak uvedené

smernice neboli dostatočne implementované do národného zákona o DPH. Daňové orgány

sú povinné akceptovať postup platiteľa dane, ktorý je v súlade s cieľom zamýšľaným

Smernicami Rady aj napriek tomu, ţe je v rozpore s vnútroštátnou úpravou.

V danej veci ţalobkyňa tieţ poukazovala na to, ţe dňa 19.01.2010 bolo súdu doručené

jej stanovisko k vyjadreniu k ţalobe, krajský súd však doručenie tohto stanoviska zistil

aţ v priebehu pojednávania (22.01.2010). Ţalobkyňa v tomto stanovisku reagovala

na vyjadrenie ţalovaného a podrobnejšie popísala svoje tvrdenie uvedené v čl. II ţaloby

a súčasne poukazovala na skutočnosť, ţe v úplne identickej veci Krajský súd v Bratislave

6

rozsudkom č. k. , 2S/201-211/09–424 zo dňa 10. marca 2010 rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zrušil.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.04.2010 na odvolanie ţalobkyne

navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukazoval na to, ţe pri svojom

rozhodovaní vychádzal z právnej úpravy § 56 ods. 2 písm. d/ zákona o DPH v znení

neskorších predpisov. Poukázal tieţ na to, ţe ţalobkyňa dala preskúmať rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky aj Ministerstvu financií Slovenskej republiky,

ktoré listom č. MF/30831/2008/73 zo dňa 17.12.2008 potvrdilo ich správnosť. Ţalovaný ďalej

uviedol, ţe tvrdenie ţalobkyne, ţe ustanovenie § 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH

je v rozpore s článkom 17 Šiestej smernice nie je moţné akceptovať. Správca dane postupoval

v súlade so o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v roku

2006, keď rozhodoval o ţiadosti zahraničnej osoby na vrátenie dane. Na tomto postupe

správcu dane nemení nič ani skutočnosť, ţe od 01. januára 2010 je ustanovenie § 49 ods. 7

zákona o DPH (novela č. ) zmenené tak, ţe od 01. januára 2010 platiteľ dane,

ktorý kúpi alebo si prenajme motorové vozidlo v kategórii M1 má právo na odpočet dane,

avšak za predpokladu, ţe toto motorové vozidlo pouţíva na podnikanie. Ţalovaný zotrval

na svojom stanovisku, ţe postup správcu dane bol v súlade so zákonom o DPH v znení

účinnom v roku 2006, ako aj v súlade so Šiestou smernicou, resp. Ôsmou smernicou, tak ako

to konštatoval aj Krajský súd v Prešove. K tvrdeniu ţalobkyne, ţe v úplne identickej veci

Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

uviedol, ţe sa k tejto skutočnosti nevie vyjadriť, pretoţe rozsudok označený ţalobkyňou nemá

k dispozícii.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolaniu

ţalobkyne je moţné vyhovieť.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

7

správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu a rozhodol v súlade so o správe daní a poplatkov

v znení neskorších predpisov, v súlade s ustanoveniami o dani

z pridanej hodnoty ako aj v súlade s príslušným komunitárnym právom.

o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o správe daní“), definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom,

ţe tieto vychádzajú z princípov právneho štátu,

a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín

Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní

postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu

a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových

subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania zakotvená v ustanovení § 2 zákona o správe

daní, vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59

ods. 2 . Keďţe daňové konanie, pre ktoré je zákonom

ustanovené, ţe účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môţe odvolať, končí

aţ vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný

aj odvolací daňový orgán.

Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, ţe daňové orgány

v daňovom konaní nemôţu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, ţe zásada

zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových

subjektov.

Skutočnosť, ţe daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v ţiadnom rozpore

s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôţe

to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodrţania

8

práva. Daňové orgány môţu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo

ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia

vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda

dodrţiavať všeobecne záväzné právne predpisy (hmotnoprávne ako aj procesnoprávne), ktoré

sú podľa o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené

v Zbierke zákonov.

Slovenská republika je podľa právnym štátom.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania

právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa

nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umoţňoval konať podľa vlastnej úvahy

a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tieţ iným ako zákonom ustanoveným

postupom. Princíp právnej istoty napokon spočíva aj v tom, ţe všetky subjekty práva môţu

dôvodne očakávať, ţe príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, ţe ich budú správne vykladať a aplikovať.

Článok 2 ods. 2 zabezpečuje realizáciu princípu právnej

istoty tým, ţe ukladá štátnym orgánom povinnosť konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade treba dať

ţalobkyni za pravdu v tvrdení, ţe ţalovaný sa vôbec nevysporiadal s námietkou týkajúcou

sa priameho účinku konkrétnych smerníc a taktieţ sa odmietol zaoberať argumentáciou

ţalobkyne zaloţenou na konkrétnych rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora [(ďalej

aj „ESD“), dnes Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SDEÚ“)]. Ţalovaný síce

vo vyjadrení k ţalobe ako aj vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe sa vysporiadal aj s touto

argumentáciou, avšak takéto „vysporiadanie“ je podľa najvyššieho súdu neakceptovateľné.

Ţalobkyňa preto správne poukázala na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a uţ len

tento dôvod postačuje na zrušenie napadnutého rozhodnutia. S touto argumentáciou

ţalobkyne sa napokon v konečnom dôsledku nevysporiadal ani krajský súd. Dôvody

odvolania, samotnej ţaloby, ako aj dotknutá problematika smerníc a rozsudkov ESD

si zaslúţia, aby sa touto problematikou zaoberal najvyšší súd meritórne a poskytol tak

účastníkom pre ďalšie konanie právne východiská.

9

Podľa § 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom

pre posúdenie danej veci, platiteľ nemôţe odpočítať daň pri kúpe a nájme osobného

automobilu, osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie motorové vozidlo

registrované v kategórii M1.

Podľa § 49 ods. 8 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie

danej veci, platiteľ ktorý kupuje osobné automobily na účely ich ďalšieho predaja alebo

nájmu, a kúpa a predaj osobných automobilov a nájom osobných automobilov predmetom

podnikania platiteľa, môţe odpočítať daň pri ich kúpe, ako aj pri kúpe tovaru tvoriaceho

ich príslušenstvo vrátane montáţe.

Podľa § 56 ods. 2 písm. d/ zákona o DPH v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci,

zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane, ak tovar alebo sluţbu kúpila v tuzemsku alebo

tovar doviezla na účely svojho podnikania, ktoré vykonáva v zahraničí, za podmienky,

ţe by mohla túto daň odpočítať, ak by svoje podnikanie vykonávala v tuzemsku.

Z citovaných ustanovení podľa názoru ţalovaného ako aj krajského súdu vyplýva,

ţe ţalobkyňa si nemôţe uplatniť vrátenie dane pri nájme osobného automobilu, čím nesplnila

podmienky na vrátenie dane podľa § 56 aţ 58 zákona o DPH, pričom ustanovenie § 49 ods. 7

písm. a/ zákona o DPH nie je v rozpore s čl. 17 Šiestej smernice.

S týmito názormi ţalovaného ako aj krajského súdu sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky nestotoţňuje.

Ako vyplýva zo ţaloby, ţalobkyňa napáda rozhodnutie ţalovaného pre rozpor

ustanovenia § 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH so Smernicou Rady č. 77/3898/EHS (Šiesta

smernica) a Smernicou Rady č. 79/1072/EHS (Ôsma smernica).

Je všeobecne známou skutočnosťou, ţe uţ predchádzajúci zákon o dani z pridanej

hodnoty č. , bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov

Slovenskej republiky s právom Európskych spoločenstiev, a to na základe čl. 69 a 70

Európskej dohody o pridruţení, uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich

členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej (dohoda

nadobudla platnosť dňa 01.02.1995 viď oznámenie MZV č. ).

10

V predmetnej veci bol aplikovaný o dani z pridanej hodnoty zo

06. apríla 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. mája 2004, t.j. v deň ako nadobudla

platnosť Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných štátov k Európskej únii

(viď oznámenie MZV č. ).

Podľa čl. 53 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou

Zmluvy o pristúpení (čl. 1 ods. 2 zmluvy) je Slovenská republika po jej pristúpení

povaţovaná za adresáta smerníc a rozhodnutí v zmysle bývalého článku 249 Zmluvy

o Európskom spoločenstve (teraz čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj

„ZFEÚ“) a článku 161 Zmluvy o Euratom za predpokladu, ţe tieto smernice a rozhodnutia

boli adresované všetkým súčasným členským štátom. S výnimkou smerníc a rozhodnutí, ktoré

nadobudnú účinnosť podľa článku 254 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve

sa predpokladá, ţe novým členským štátom boli doručené oznámenia o takýchto smerniciach

a rozhodnutiach odo dňa pristúpenia. Podľa ustanovenia čl. 54 Aktu o podmienkach

pristúpenia „nové členské štáty (teda aj Slovenská republika) prijmú opatrenia nevyhnutné

na to, aby odo dňa pristúpenie dosiahli súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle

článku 249 Zmluvy o zaloţení ES a článku 161 Zmluvy o zaloţení Euratom, pokiaľ

v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení tohto aktu

nie je stanovená iná lehota“. Súd tak naviac musí skúmať aj existenciu tzv. prechodných

období, počas ktorých nový členský štát môţe ponechať v platnosti právnu úpravu, ktorá

by inak mohla byť v rozpore s ktorýmkoľvek prameňom práva Európskeho

spoločenstva/Európskej únie.

Nie je sporné, ţe o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve

v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a za účelom riadnej a včasnej

transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy Európskej únie (v zásade smerníc Európskeho

spoločenstva, najmä Šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje v ustanovení § 86

v spojení s prílohou 6 (zoznam prebratých právnych aktov Európskych spoločenstiev

a Európskej únie).

Podľa čl. 249 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (teraz čl. 288 tretí odstavec

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), je smernica záväzná pre kaţdý členský štát, ktorému

je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

11

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo

Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, ţe od 01. mája 2004 je kaţdý orgán verejnej

moci povinný aplikovať právo Európskej únie prednostne pred Slovenským právom vtedy,

ak je slovenský zákon v rozpore s právom Európskej únie (viď rozsudok ESD 6/64, Costa

v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho

dvora Európskej únie). Pokiaľ ţalobkyňa namietala aplikáciu slovenských právnych

predpisov, ktoré sú v rozpore s právom Európskej únie, je v zásade právomocou slovenského

súdu, pokiaľ je to potrebné aj v spolupráci so Súdnym dvorom Európskej únie (pomocou

prejudiciálnej otázky) o tomto rozpore rozhodnúť.

Súd je tak povinný posúdiť údajný rozpor ustanovením § 49 ods. 7 písm. a/ zákona

o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, s relevantnými ustanoveniami smerníc

Európskej únie.

Keďţe v predmetom spore ţalobkyňa napáda rozhodnutie, ktoré sa týka posudzovania

zdaniteľných plnení za zdaňovacie obdobie január aţ december 2006 nemoţno smernicu

Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

na tomto mieste aplikovať, ale je potrebné na tomto mieste aplikovať Smernicu Rady

77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 (Šiestu smernicu) o zosúladení právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty,

jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení Smernice

Rady 2005/92/ES z 12. decembra 2005 (Ú. v. EÚ L 345, 28.12.2005), ktorej riadna

transpozícia mala byť vykonaná ku dňu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie

k 01. máju 2004.

Podľa čl. 17 ods. 2 Šiestej smernice (korešponduje s článkom 168 písm. a/ smernice

Rady 2006/112/ES) pokiaľ sa tovary a sluţby pouţívajú na účely jeho zdaniteľných plnení,

daňovník má právo odpočítať nasledovné poloţky z dane, ktorú má zaplatiť

a/ (DPH) splatnú alebo zaplatenú na území štátu za tovary alebo sluţby, ktoré mu dodal alebo

má dodať iný platiteľ dane.

Podľa čl. 17 ods. 6 Šiestej smernice (korešponduje s článkom 176 Rady 2006/112/ES)

najneskôr do uplynutia 4 rokov od dátumu, kedy táto smernica nadobudla platnosť, Rada

v úzkej spolupráci sa podľa návrhu Komisie rozhodne, aké výdavky nespĺňajú podmienky

pre odpočet dane z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty sa nikdy neodrátava

12

z výdavkov, ktoré nepatria jednoznačne do podnikateľských výdavkov ako napr. luxusné

výrobky a sluţby, zábava a pod.

Pokiaľ uvedené pravidlo nenadobudne platnosť, členské štáty si môţu ponechať

všetky výnimky, ktoré umoţňujú ich národné zákony aj po vstúpení tejto smernice

do platnosti.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po posúdení aplikovaného

ustanovenia § 47 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH s príslušnými ustanoveniami Šiestej smernice,

vychádzajúc z rozsudkov ESD (rozsudky z 21. marca 2000,Gabalfrisa a.i., C-110/98

až C-147/98, Zb. s. I-1577, z 08. januára 2002 Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. I-81,

z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I-4357, Danfoss a AstraZeneca, C-371/07,

z 22. decembra 2008, Magoora, C-414/07, ako aj z rozsudku z 23. apríla 2009 PARAT,

C-74/08) jasne vyplýva, ţe právo na odpočet DPH, ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu

DPH predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade

ju nemoţno obmedziť. Článok 17 ods. 2 Šiestej smernice výslovne a presne uvádza zásadu,

podľa ktorej má ţalobkyňa ako platiteľ dane právo odpočítať sumy, ktoré sú jej fakturované

na základe DPH za dodané tovary alebo poskytnuté sluţby, v rozsahu, v akom sú tieto tovary

alebo sluţby pouţité pre potreby zdaniteľných činností ţalobkyne. Výnimky sú prípustné

len v prípadoch výslovne upravených v Šiestej smernici. Šiesta smernica nadobudla účinnosť

v Slovenskej republike dňom pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii

(01. mája 2004) a tento dátum je tak relevantný na účely uplatnenia článku 17 ods. 6 tejto

smernice. S poukazom na rozsudok ESD PARAT je zrejmé, ţe článok 17 ods. 2 Šiestej

smernice priznáva jednotlivcom práva, ktoré môţu uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi proti

takej vnútroštátnej právnej úprave (§ 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH), ktorá je nezlučiteľná

s uvedeným ustanovením. Podľa názoru najvyššieho súdu vylúčenie zo systému odpočítania

DPH stanovené v § 49 ods. 7 písm. a/ zákona o DPH nebolo zavedené v súlade

s ustanoveniami Šiestej smernice, a preto sa daňové orgány nemôţu odvolávať na toto

ustanovenie odchyľujúce sa od zásady práva na odpočet DPH. Vychádzajúc z uvedeného

tak ţalobkyni vzniklo právo na odpočítanie DPH, ktoré jej však daňové orgány

preskúmavanými rozhodnutiami nepriznali.

Celkový postup správnych orgánov sa síce mohol javiť ako zákonný, ale podľa názoru

najvyššieho súdu bol v rozpore s právom Európskej únie. Správne orgány samozrejme

nemoţno viniť alebo robiť zodpovednými za nesprávne transponovanie Šiestej smernice

13

do zákona o DPH, avšak moţno ich na druhej strane nepochybne robiť zodpovednými

za znalosť právnych predpisov, Šiestu smernicu nevynímajúc a za prípadnú interpretáciu

a aplikáciu právnych predpisov in concrecto, v danom prípade uplatnenia priameho účinku

Šiestej smernice. Judikatúra ESD konštatuje, ţe so záväzným účinkom smernice by bolo

nezlučiteľné zásadne vylúčiť, aby sa smernicou dotknuté osoby nemohli dovolať záväzkov

uloţených smernicou. Ide o inštitút tzv. bezprostredného účinku, ktorého cieľom

je nepripustiť, aby pochybením členského štátu utrpeli práva jednotlivcov. Tí sa v prípade

porušenia svojich práv vyplývajúcich z práva Únie, môţu dovolať tohto práva Únie priamo

pred národnými orgánmi. V tejto súvislosti stačí poukázať na rozsudok ESD Becker.

Aj daňové orgány sú teda povinné postupovať v súlade so zákonom o DPH, avšak nemoţno

opomenúť ani ich povinnosť vykladať tento zákon eurokomformne. Zo znenia dvanásteho

odôvodnia Šiestej smernice vyplýva, ţe pravidlá pre daňové odpočítanie musia byť

zosúladené v takom rozsahu, aby pôsobili na skutočný výber daní, keďţe odpočítateľná časť

sa musí počítať rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch. Je potrebné ešte

pripomenúť, ţe pri určení dosahu ustanovenia práva Spoločenstva je potrebné zohľadniť

znenie, kontext a jeho ciele (viď rozsudky z 15. októbra 1992, Tenuta il Bosco, C-162/91, Zb.

s. I-5279, zo 16. januára 2003, Maierhofer, C-315/00, Zb. s. I.563 a z 08. decembra 2005,

Jyske Finans, C-280/04, Zb. s. I-10683).

Okrem toho z potreby jednotného uplatňovania práva Spoločenstva a zásady rovnosti

vyplýva, ţe znenie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré neobsahuje ţiadny výslovný odkaz

na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyţaduje

v celom Spoločenstve autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext

ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou pravou (viď rozsudky z 15. júla 2004, Harbs,

C-321/02, Zb. s. I-7101, z 18. októbra 20087, Osterreichischer Rundfunk, C-195/06, Zb.

s. I-8817).

Pokiaľ ide o jeho kontext, je potrebné pripomenúť, ţe dotknutý článok Šiestej

smernice je súčasťou jej hlavy XI, ktorá je venovaná reţimu odpočtov. Právo na odpočet

uvedený v článku 17 ods. 2 predmetnej smernice týkajúci sa dane, ktorá zaťaţovala na vstupe

tovary alebo sluţby pouţité zdaniteľnou osobou na účely jej zdaniteľných plnení, má za cieľ

úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho

podnikateľských činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje úplnú neutralitu, čo sa týka

daňového bremena všetkých podnikateľských činností pod podmienkou, ţe tieto činnosti

14

v zásade podliehajú DPH (viď rozsudok z 08. februára 2007, Investrand, C-435/05, Zb.

s. I-1315).

Vzhľadom na vyššie uvedené podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie

ţalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa

veta prvá zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Správny orgán v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

( ).

O náhrade trov celého súdneho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá s poukazom na a a

, v zmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 658,31eura, ktorá suma pozostáva

z náhrady za zaplatený súdny poplatok 2 x 66,- eura, z náhrady trov právneho zastúpenia

za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 vo výške 1/13 výpočtového základu

za tento rok t. j. po 48,63 eura (prevzatie a príprava, podanie ţaloby na súd), za dva úkony

právnej sluţby vykonané v roku 2010 vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok

t.j. po 120,23 eura (účasť na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 22.01.2010 a podanie

odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 11.03.2010) podľa § 11 ods. 1 a ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení do 31.05.2009

a do 31.05.2010 (ďalej aj „“ alebo „citovaná vyhláška“), plus 2 krát

paušál po 6,30 eura v zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, plus 2 krát paušál po 7,21 eura,

ďalej z náhrady hotových výdavkov v sume 29,46 eura (cestovné výdavky za cestu osobným

motorovým vozidlom na súdne pojednávanie z K. do Prešova a späť), z náhrady výdavkov za

premeškaný čas podľa vyhlášky č. za 4 polhodiny po 12,02 eura,

plus daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18. ods. 3 cit. vyhlášky v sume 84,03 eura

ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť do rúk JUDr. E.K., advokáta v K. do troch dní v

zmysle .

15

Najvyšší súd nepriznal právnemu zástupcovi ţalobkyne náhradu trov konania za jeden

úkon právnej sluţby (stanovisko ţalobkyne k vyjadreniu ţalovaného zo dňa 14.01.2010)

včítane jednej paušálnej náhrady, keď posudzujúc účelnosť takto vynaloţených trov, tento

úkon z hľadiska právneho posúdenia veci bol uţ len „zhrnutím“ doterajšieho stavu konania,

a preto uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon uţ nepovaţoval v zmysle

veta prvá za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva proti

ţalovanému.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková