Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
648/362992.d9b157.pdf
PDF · 154.71 KB
No categories available
2Cdo/108/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 108/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcov : 1/ M. B.,
bývajúci vo Z., 2/ M. B., bývajúca vo Z., obaja zastúpení JUDr. P. H., advokátom vo Z., proti
žalovaným : 1/ P., a.s., B., 2/ L. a.s., so sídlom Ž., 3/ M. B., bývajúci v K.D., 4/ L. B.,
bývajúca v K.D., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenej na Okresnom súde
Zvolen pod sp.zn. 13 C 160/2006, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 12. novembra 2009 sp.zn. 16 Co 321/2009
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom (v poradí druhým) z 25. júna 2009 č.k.
13 C 160/2006-457 zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti
dobrovoľnej dražby. Poukázal ohľadne priebehu dražby na svoje odôvodnenie v pôvodnom
rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13 C 160/2006-295 zo dňa 29. októbra 2007 ako aj
na doplnené dokazovanie po zrušení predmetného rozsudku odvolacím súdom a dospel
k záveru, že znalecký posudok č. X. zo dňa 3.12.2005, v ktorom súdna znalkyňa Ing. D. K.
určila hodnotu bytu, ktorý bol predmetom dražby konanej dňa 20.2.2006 v sume
890 000,-- Sk, že táto hodnota bytu je v kontexte s cenou obvyklou na mieste dražby, keď pri
stanovení hodnoty predmetného bytu bolo vychádzané zo skutočne realizovaných prevodov
bytov v danej lokalite v danom časovom horizonte. Ohľadne žalovanej 4/ L. B. uviedol, že
účasť na dražbe ako dražiteľa a úspech na nej jedného z manželov za súhlasu druhého
manžela má za následok, že predmet dražby sa stáva predmetom ich bezpodielového
spoluvlastníctva. Režim nakladania s vecou patriacou do bezpodielového spoluvlastníctva
upravuje ustanovenie § 144 Občianskeho zákonníka, riešenie nezhôd ustanovenie § 145
Občianskeho zákonníka, pokiaľ bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. V tomto prípade sa
relatívnej neplatnosti predmetného právneho úkonu mohla dovolať práve žalovaná 4/, toto
však neurobila, keďže súhlasila s vyššie uvádzaným postupom. Súd nezistil žiadne porušenia
ustanovenia zákona č. 527/2002 Z.z. v platnom znení v zmysle § 21 ods. 2, odstránil rozpory,
na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení a návrh žalobcov ako
nedôvodný zamietol.
Na odvolanie žalobcov 1/, 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 12. novembra 2009 č.k. 16 Co 321/2009-490 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý správne zistil
skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 2/, ktorého
prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Uviedli, že rozhodnutím
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa došlo v pomeroch žalobcov
k ujme, ktorá bude odstránená tým, že dovolací súd rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica
č.k. 16 Co 321/2009-490 zo dňa 12.11.2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen
č.k. 13 C 160/2006-457 zo dňa 25.6.2009 v celom rozsahu zruší. Namietali jednak, že
v konaní neboli riadne a dôsledne odstránené rozpory medzi znaleckými posudkami
a odvolací súd bol povinný doplniť dokazovanie v tomto smere, aby odstránil oprávnené
pochybnosti ohľadom všeobecnej hodnoty predmetného bytu. Súd prvého stupňa dôsledne
neskúmal ani procesnú stránku napadnutej dražby, keď žalovaný 3/ nemal žiadne
splnomocnenie od svojej manželky, aby v jej mene robil právne úkony v priebehu napadnutej
dražby s cieľom nadobudnúť predmetný byt do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
nevypočul ani notárku JUDr. Ľ. C., ktorá vyhotovila notársku zápisnicu, ktorá neobsahuje
všetky skutočnosti, ktoré sú podstatné pre posúdenie hodnovernosti a zákonnosti vykonanej
dražby. Tieto rozpory neodstránil ani odvolací súd. Odvolací súd, tým že neodstránil uvedené
rozpory zopakovaním dokazovania, prípadne doplnením dokazovania, porušil právo
účastníkov na spravodlivý súdny proces, aby účastníci konania mohli až po vydaní samotného
rozhodnutia argumentovať v záujme ochrany svojich zákonných práv. Ak odvolací súd
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníka konania, ktorého predvolanie nemal vykázané,
odňal tým zastúpenému účastníkovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd nemal pre
konanie na druhom stupni vykázané doručenie predvolania žalobcov ani právneho zástupcu
žalobcov, tak podľa názoru žalobcov odňal žalobcom možnosť konať pred súdom. Na základe
uvedených skutočností žiada, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súčasne navrhli odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalovaní 1/ až 4/ sa k podanému dovolaniu žalobcov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či ich
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno
napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených
rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu prípustné vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Žalobcovia vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietali
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Na námietku dovolateľov, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci (neboli riadne a dôsledne
odstránené rozpory medzi znaleckými posudkami, súd dôsledne neskúmal ani procesnú
stránku napadnutej dražby, nevypočul notárku JUDr. Ľ. C., ktorá vyhotovila notársku
zápisnicu, hoci žalobcovia v priebehu konania spochybňovali hodnovernosť uvedenej
notárskej zápisnice) – v tomto smere bol Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný ako
rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to, že v zmysle § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na
nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani
prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z tohto dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
K odňatiu možnosti žalobcov pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť aj tým,
že súdy nevyhoveli nimi podanými návrhmi na vykonanie dokazovania (výsluch
JUDr. Ľ. C., notárky, výsluch Ing. D. K. a Ing. D. K.).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.),
a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993,
v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať na následok
neúplnosť skutkových zistení (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú
vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 125/1999, v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie
možnosti pred súdom konať. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie
na zreteľ, preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd
nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec
aplikovať.
Zo zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 25. júna 2009 je zrejmé
(č.l. 447), že po zákonnom poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. zástupca žalobcov 1/, 2/
nenavrhol vo veci doplniť dokazovanie. Súdom so zreteľom na to nemožno vytknúť, že
nevyhoveli všetkým návrhom na vykonanie dokazovania. Z týchto dôvodov dospel dovolací
súd k záveru, že nevykonaním navrhovaných dôkazov (žiadne neboli navrhované) nebola
žalobcom odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatiu možnosti žalobcom pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť aj tým, že
odvolací súd nenariadil pojednávanie, nepredvolal žalobcov a nezopakoval dokazovanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez
pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to ďalej bude považovať za potrebné.
V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie, ktoré môžu v súdnej
praxi nastať a práve naopak tým, že sa ponechá otázka nariadenia pojednávania na rozhodnutí
súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto úprava bude v súlade
s materiálnou stránkou právneho štátu. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, tento sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako aj
právnym posúdením veci, čiže nebolo potrebné v danom prípade zopakovať alebo doplniť
dokazovanie. Verejné prejednanie veci bolo na súde prvého stupňa, čiže je tu garantované
právo účastníka na verejné prejednanie veci a ako je zrejmé z obsahu spisu, nie je tu dôležitý
verejný záujem, z dôvodu ktorého by malo byť nariadené odvolacie pojednávanie. Tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie, nepredvolal žalobcov v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. svojím postupom a konaním neodňal žalobcom 1/, 2/ konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli žalobcovia úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ až 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011 JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová