Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MObdoV/15/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. K., nar. X.,

trvale bytom: V., X. B., 2/ Mgr. A. K., nar. X., trvale bytom: P., X. S., pôvodne pr. zast.

advokátom JUDr. E. V., PhD., so sídlom: B., X. B. proti odporcovi: JUDr. A.. T., so sídlom:

M., X. P., správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., so sídlom: M., X. B., IČO: X., pr.

zast. advokátom JUDr. P. K., so sídlom: V., X. B., o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,

vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 15. mája 2006, č. k. -275, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 10. júla 2007, č. k. -324, podaného na podnet odporcu, takto

rozhodol:

Dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu

z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom z 15. mája 2006, č. k.

-275 rozhodol, že odporca, správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., M.,

B., IČO: X., je povinný vylúčiť nehnuteľnosť – byt č. 62, nachádzajúci sa na 7. poschodí na

K., v B. dome súpisné číslo X., okres B. IV, obec B., m. č. K., katastrálne územie K., zapísaný

na LV č. X., vydaného Katastrálnym úradom v B., Správa katastra B. IV, zo súpisu

konkurznej podstaty úpadcu, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. O trovách

konania rozhodol podľa v súlade s výsledkom konania tak, že odporca

je povinný nahradiť navrhovateľom na účet právneho zástupcu JUDr. E. V., PhD., trovy

konania vo výške 331.704,- Sk, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

2

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uznesením Krajského súdu

v B. z 24. septembra 2003 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu S. B. D. V., M., B. a za

správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. A. T.. Súd poukázal na § 6 ods. 1, 2

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ZKV“), , ZKV, (ďalej len „“), OZ,

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„katastrálny zákon“), § 4 ods. 1 a § 7 písm. b) katastrálneho zákona. Na základe vykonaného

dokazovania súd zistil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu,

ako aj podielovými spoluvlastníkmi na spoločných zariadeniach domu, nachádzajúcich sa na

7. poschodí bytového domu na K. v B., zapísaných na LV č. X., katastrálne územie B. - K..

Vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti nadobudli na základe Zmluvy o postúpení práv

a povinností zo 7. mája 2002, uzatvorenej medzi navrhovateľmi a spoločnosťou P. S. spol. s r.

o. s tým, že za nadobudnutú nehnuteľnosť riadne zaplatili kúpnu cenu 3 030 000,- Sk ako aj

kúpnu cenu spoluvlastníckeho podielu k zastavanému a priľahlému pozemku vo výške 133

627,- Sk. Vklad vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti povolil

Katastrálny úrad v B., Správa katastra B. IV. Prvostupňový súd ďalej zistil, že v čase

vyhlásenia konkurzu (t. j. 24. septembra 2003), úpadca už nebol vlastníkom nehnuteľnosti,

a teda správca konkurznej podstaty nepostupoval v súlade s ustanovením § 6 ZKV, keď

nebytový priestor vo výlučnom vlastníctve navrhovateľov, zahrnul do súpisu majetku

konkurznej podstaty. Obranu odporcu spočívajúcu v namietaní neplatnosti jednotlivých

právnych úkonov, ktorými bol robený prevod vlastníckych práv, vyhodnotil ako účelovú. Súd

konštatoval, že navrhovatelia sú dobromyseľnými nadobúdateľmi nehnuteľnosti a pri

nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnosti vychádzali z údajov o vlastníctve uvedených

v katastri nehnuteľností, ktoré sú pre tretie osoby záväzné. Zdôraznil, že pri nadobúdaní

nehnuteľnosti nebolo povinnosťou navrhovateľov skúmať históriu nadobúdania vlastníckych

práv, keďže údaj o vlastníctve predávajúceho bol pre nich podľa § 70 katastrálneho zákona,

hodnoverný. Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom odporcu spočívajúcim v tvrdení,

že prevody, ktorými bolo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prevádzané, boli v rozpore

s dobrými mravmi, v dôsledku ktorej skutočnosti ide o neplatné právne úkony podľa .

V tejto súvislosti súd poukázal na to, že tak, ako vyplýva z dokladov predložených

z príslušného katastra nehnuteľností, prevody boli realizované zmluvami, ktoré podľa § 41

a nasl. katastrálneho zákona skúmal príslušný katastrálny úrad. Vychádzajúc z vyššie

3

uvedeného mal krajský súd za to, že právny nárok navrhovateľov je dôvodný, v dôsledku

čoho žalobe vyhovel.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal v zákonnej lehote odvolanie

odporca, a to písomným podaním z 21. júna 2006, Krajskému súdu v Bratislave doručeným

v ten istý deň. Odporca v odvolaní namietol neúplne zistený skutkový stav veci v dôsledku

nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej

nesprávne právne posúdenie veci a procesne nesprávny postup súdu. Podľa odporcu, súd

mal vyhodnotiť súlad celého komplexu zmlúv, ktorými bol majetok úpadcu prevedený

na tretie osoby, s dobrými mravmi v ich vzájomnej súvislosti a nie si vybrať iba izolovaný

prípad prevodu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe spornej nehnuteľnosti

zo S. B. D. V. (ďalej len „SBD V.“) na A., spol. s. r. o., ďalej na P. S. spol. s r. o.

a následne na navrhovateľov. Namietol, že súd nevykonal dôkaz výsluchom R. M., ktorého

pôvodne ako svedka síce predvolal, neskôr však od jeho výsluchu upustil, a to bez bližšieho

zdôvodnenia svojho rozhodnutia, uspokojac sa s jeho písomným vyjadrením založeným do

spisu. Odporca súdu vytkol, že sa nezaoberal listinnými dôkazmi predloženými jeho osobou

na pojednávaní konanom 15. mája 2006, týkajúcimi sa personálneho a majetkového

prepojenia osôb, ktoré sa zúčastnili na prevedení majetku SBD V. na tretie osoby. Ďalej

namietol, že súd sa nezaoberal otázkou platnosti predchádzajúcich prevodov práv na

nadobudnutie sporného bytu, ani právnou povahou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu

spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi. Uviedol, že súd nesprávne vyložil právnu povahu

zmluvy uzavretej medzi P. S. spol. s r. o. a navrhovateľmi, z ktorej títo v spojitosti

s pôvodnou zmluvou o výstavbe z 25. októbra 2001 vyvodzujú nadobudnutie svojho

vlastníctva k bytu ku dňu 7. mája 2002. Odporca namietol nesprávnosť postupu súdu pri

posudzovaní prevodov práv a povinností predchádzajúcich nadobudnutiu vlastníctva

sporného bytu navrhovateľmi podľa ustanovenia a takúto právnu

kvalifikáciu zmlúv o postúpení práv a povinností zo zmluvy o výstavbe označil za úplne

mylnú. V danom prípade zmluva o postúpení práv a povinností uzavretá medzi P. S. spol.

s. r. o. a navrhovateľmi bola zmluvou o postúpení práv a povinností nie zo zmluvy

o prevode vlastníctva k bytu, ale zo zmluvy o výstavbe (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), a teda predmetom prevodu

nebolo a ani nemohlo byť vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale právo na budúce nadobudnutie

vlastníctva bytu, ktorý bol v tom čase vo výstavbe a právne v tom čase ako byt neexistoval.

Uviedol, že v prípade, ak dôjde k postúpeniu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe pred

4

právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, nadobúdateľ práv a povinností zo zmluvy sa

vlastníkom bytu nestáva dňom zápisu zmluvy do katastra nehnuteľností, ale až dňom

právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Momentom právoplatnosti tohto rozhodnutia sa

vlastníkom bytu zo zákona stáva stavebník, ktorý môže byt ďalej prevádzať výlučne

zmluvou o prevode vlastníctva k bytu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov. Zápis postúpenia práv a povinností zo zmluvy o výstavbe teda

nemá konštitutívne účinky vzniku vlastníckeho práva k bytu nadobúdateľom, ale je iba

zmenou zmluvy o výstavbe v zmysle Táto zmena

spočíva v tom, že dňom neskoršej právoplatnosti kolaudácie bytu nenadobudne ex lege

vlastníctvo k bytu pôvodný stavebník (postupca), ale nadobúdateľ práv a povinností zo

zmluvy o výstavbe (postupník). Z výsledkov dokazovania na súde prvého stupňa vyplýva,

že ak aj P. S. spol. s r. o. bol nositeľom práv a povinností zo zmluvy o výstavbe bytu č. 62,

dňom 7. mája 2002 by sa vlastníkom bytu ex lege stala práve menovaná spoločnosť

a vlastníctvo na navrhovateľov by mohol previesť jedine zmluvou o prevode vlastníctva

k bytu. Takáto zmluva však medzi P. S., s. r. o. a navrhovateľmi neexistovala. Odporca

poukázal na to, že samotní navrhovatelia uviedli, že sporný byt nadobudli na základe

zmluvy o výstavbe, a nie zmluvou o prevode vlastníctva od predchádzajúceho vlastníka.

V ďalšej časti odvolania odporca poukázal na to, že v čase podpisu Zmluvy o prevode práv

a povinností medzi P. S. spol. s r. o. a navrhovateľmi (3. mája 2002), sporná nehnuteľnosť

nebola bytom a teda nemohla byť predmetom prevodu vlastníctva ako byt, pretože v tom

čase neexistovalo právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o určení predmetnej

nehnuteľnosti na trvalé bývanie. Kolaudačné rozhodnutie č. 2002/00870/H/36/Gš/08H,

predmetom ktorého bola okrem iného aj kolaudácia sporného bytu, nadobudlo

právoplatnosť 7. mája 2002, teda 4 dni po podpise zmluvy. Za pochybenie súdu odporca

označil, že uniklo jeho pozornosti, že Zmluva o prevode práv a povinností medzi P. S. spol.

s r. o. a navrhovateľmi bola sfalšovaná v tom smere, že dodatočne bol na nej pozmenený

dátum podpisu 3.mája 2002, ktorý bol evidentne vymazaný a nahradený dátumom 7.mája

2002. Sfalšovateľ však opomenul zmeniť aj dátumy na notárskom overení podpisov

účastníkov, z ktorých je zrejmé, že všetci účastníci zmluvy túto podpísali na Notárskom

úrade JUDr. Ľ. V. 3. mája 2002. Odporca súdu ďalej vytkol, že ignoroval ustanovenia

, ktorý má v prípade prevodu bytu postavenie lex specialis

k ( ), keď uniklo jeho

pozornosti, že zmluva z 3. mája 2002 nemá náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu

(napr. náležitosti podľa , teda popis spoločných

5

častí a spoločných zariadení domu a príslušenstva domu). Odporca súdu vytkol

nepravdivosť jeho konštatovania na str. 3 odôvodnenia rozsudku, kde uviedol, že

navrhovatelia „vlastníctvo nadobudli na základe zmluvy o výstavbe zo dňa 25. 10. 2001.

Vklad vlastníckeho práva k nebytovému priestoru bol povolený Katastrálnym úradom v B.,

Správou katastra B. IV s účinnosťou odo dňa 07. 05. 2002.“ Týmto dňom však nemohol byť

povolený vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech navrhovateľov,

pretože nešlo a ani nemohlo ísť o vkladové konanie o prevode vlastníctva k bytu, ale

výlučne o konanie o povolení vkladu Zmluvy o postúpení práv a povinností, ktorá

nezakladá konštitutívne zmenu vlastníctva, ale iba prechod nároku na budúce nadobudnutie

vlastníctva kolaudáciou. Odporca súdu vytkol zmätočnosť odôvodnenia rozsudku

spočívajúcu v tom, že spornú nehnuteľnosť označuje za „nebytový priestor“. Predmetná

nehnuteľnosť nikdy nebytovým priestorom nebola a vždy išlo o priestor, ktorý sa

kolaudáciou mal stať bytom. Odporca za nesprávne označil hodnotenie prvostupňového

súdu pri posúdení otázky dobromyseľnosti navrhovateľov, pretože v skutočnosti

nedochádzalo k prevodom vlastníctva sporného bytu (ktorý v tom čas bytom ani nebol), ale

k prevodom práv zo zmluvy o výstavbe, na základe ktorej sa malo vlastnícke právo

nadobudnúť kolaudáciou, teda v budúcnosti. V takom prípade teda nešlo o prevod

vlastníctva, pričom predchádzajúcemu vlastníkovi by svedčil hodnoverný a záväzný údaj

o vlastníctve v katastri nehnuteľností, ale o obligačný prevod práv a povinností zo zmluvy.

Nadobúdatelia sa logicky museli zaujímať o to, či prevodca práv a povinností zo zmluvy

o výstavbe tieto práva skutočne má a teda či ich v minulosti nadobudol. Následne museli

zistiť aj to, že prevodca tieto práva mal nadobudnúť predchádzajúcou zmluvou o postúpení

práv z 10. apríla 2002 (zmluva medzi A., spol. s. r. o. a P. S. spol. s. r. o.), teda s rozdielom

ani nie jedného mesiaca. Naviac, navrhovatelia sa nemuseli žiadnym osobitným spôsobom

zaujímať o históriu predchádzajúcich prevodov. V deň podpisu zmluvy (3. mája 2002) totiž

samotný text zmluvy o postúpení práv a povinností (jej preambula) indikoval, že za

ostatných 5 týždňov ide v poradí o štvrtú zmluvu o postúpení práv a povinností týkajúcu sa

budúceho nadobudnutia bytu č. 62. Odporca za nesprávne označil aj posúdenie

hodnovernosti a záväznosti údajov katastra súdom. V transakcii medzi P. S., s. r. o.

a navrhovateľmi neexistoval žiaden predávajúci (nešlo o predaj nehnuteľnosti). Pokiaľ by aj

existovalo zapísané právo prevodcu menovanej spoločnosti k spornej nehnuteľnosti, takýto

zápis zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o hodnovernosti a záväznosti zapísaného

údaja podľa § 70 katastrálneho zákona. Takáto vyvrátiteľná domnienka nie je procesnou,

ani hmotnoprávnou prekážkou preskúmania platnosti zmluvy, ktorej vklad bol povolený,

6

súdom. Súd sa mal vysporiadať s otázkou platnosti zmluvy o prevode práv a povinností

uzavretej medzi SBD V. a A., spol. s. r. o. a zmluvy medzi A., spol. s. r. o. a P. S.

spol. s. r. o., a to vo vzájomnej súvislosti s ostatnými obdobnými zmluvami, ktoré slúžili na

prevedenie majetku zadlženého SBD V. na tretie osoby. Odporca namietol nevykonanie

dokazovania a nevyhodnotenie dôkazov podstatných pre zodpovedanie základnej

prejudiciálnej otázky, či P. S., s. r. o. bol oprávneným nositeľom práv, ktoré postupoval

na navrhovateľov, alebo mu tieto práva nepatrili v dôsledku skutočnosti, že právne úkony,

ktorými P. S., s. r. o. tieto práva nadobudol, boli neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.

Odporca v odvolaní poukázal aj na nezrozumiteľné a nepreskúmateľné zdôvodnenie

rozsudku o „predávajúcom“, „nebytovom priestore“, „nadobudnutí vlastníctva vkladom“

a pod. navodzujúce dojem, ako keby súd hodnotil úplne inú zmluvu, než Zmluvu

o postúpení práv a povinností z 3. mája 2002. Jediné možné vysvetlenie odporca vidí v tom,

že súd v rovnaký deň (15. mája 2006) rozhodol obdobný právny prípad, v ktorom išlo

o nehnuteľnosť patriacu pôvodne SBD V. a v ktorom odporcom bol rovnaký subjekt, avšak

v poslednom kroku bolo prevádzané vlastníctvo kúpnou zmluvou a predmetom kúpy bol

nebytový priestor. Takýmto spôsobom sa do písomného vyhotovenia rozsudku zrejme

omylom dostali pasáže pôvodne určené do rozsudku, kde išlo o nadobudnutie vlastníctva

k nebytovému priestoru kúpnou zmluvou. V závere odvolania odporca poukázal aj na

procesné pochybenia súdu, pretože navrhovatelia sa žalobou z 25. marca 2004 domáhali

pôvodne uloženia povinnosti odporcovi vylúčiť spornú vec z konkurznej podstaty a až

podaním z 27. februára 2006 zmenili žalobu v tom smere, že už sa nedomáhali vylúčenia

sporného bytu z konkurznej podstaty, ale zo súpisu konkurznej podstaty. Napriek

uvedenému, súd o pripustení zmeny návrhu podľa nerozhodol, ani sa

k tejto spornej otázke nevyjadril. Odporca má za to, že išlo o podstatnú zmenu v predmete

konania, pretože domáhať sa vylúčenia veci zo súpisu konkurznej podstaty a domáhať sa

vylúčenia z konkurznej podstaty, sú obsahovo rôzne plnenia, s rôznymi právnymi účinkami

a rôznymi následkami. Uviedol, že rozhodnutie súdu o zmenenom návrhu bez toho, že by

zmenu návrhu predtým pripustil, za súčasného uplatnenia vlastnej autonómnej úvahy,

zakladá nezákonnosť rozsudku.

K odvolaniu odporcu sa navrhovatelia vyjadrili písomným podaním zo 7.júla 2007,

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) ako súdu

odvolaciemu doručeným 9. júla 2007. Vo vyjadrení navrhli rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 15. mája 2006, č. k. -275, ako vecne správny potvrdiť a odporcu

7

zaviazať na náhradu trov konania. Navrhovatelia postup prvostupňového súdu spočívajúci

v odmietnutí zaoberať sa zmluvnými vzťahmi bezprostredne nesúvisiacimi s nadobudnutím

práv zo zmluvy o výstavbe k bytu č. 62, označili za správny, korešpondujúci so zásadou

hospodárnosti konania. Uviedli, že práva k predmetnému bytu nadobudli výlučne ako

právni nástupcovia spoločnosti P. S. spol. s. r. o., preto akékoľvek ďalšie zmluvné vzťahy

uzatvorené medzi SBD V. a ďalšími subjektmi, na základe ktorých údajne mal byť

„vyvedený majetok úpadcu“ na tretie osoby, sú právne irelevantné, pretože tieto neboli

spojené s prenosom akýchkoľvek práv či povinností na navrhovateľov. Navrhovatelia sa

stotožnili aj s postupom prvostupňového súdu spočívajúcim v nevykonaní dôkazu

výsluchom svedka R. M., keďže jeho prípadná svedecká výpoveď by bola právne

irelevantná, naviac, súd sa so stanoviskom menovaného svedka k celej kauze oboznámil na

základe jeho čestného prehlásenia. Domnienku odporcu o neplatnosti napadnutých zmlúv

označili za nedôvodnú, pretože – ako vyplýva zo zmluvy o postúpení práv a povinností z

27. marca 2002 uzavretej medzi úpadcom a spoločnosťou A., spol. s. r. o., ktorou došlo

k postúpeniu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe k nehnuteľnostiam

špecifikovaným v čl. 1 bod 2 -- toto postúpenie bolo odplatné (odplata vo výške 28 716

760,- Sk). Rovnako z ďalšej zmluvy o postúpení práv a povinností z 3. apríla 2002 uzavretej

medzi úpadcom a spoločnosťou A., spol. s. r. o., ktorou došlo k postúpeniu práv

a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe k nehnuteľnostiam špecifikovaným v čl. 1

bod 2, išlo o odplatné postúpenie práv a povinností (odplata vo výške 6 182 162,- Sk).

Z uvedeného vyplýva, že úpadcove prevody práv zo zmluvy o výstavbe neboli bezodplatné.

Navrhovatelia poukázali na písomné ručiteľské vyhlásenie spoločnosti A., spol. s. r. o. voči

veriteľovi M., a. s. o tom, že sa ako ručiteľ zaväzuje uspokojiť pohľadávku menovanej

spoločnosti vo výške 18 000 000,- Sk, pokiaľ si úpadca nesplní svoju povinnosť splatiť svoj

dlh. Z predmetného ručiteľského vyhlásenia, založeného v súdnom spise vyplýva, že

postúpenie práv a povinností zo zmluvy o výstavbe na spoločnosť A., spol. s. r. o. nebolo

motivované zámerom poškodiť veriteľov SBD V. alebo tunelovať obchodné imanie úpadcu.

Navrhovatelia súčasne poukázali na ručiteľský záväzok R. M., ktorý 25. marca 2003

písomne vyhlásil úpadcovi, že sa ako ručiteľ zaväzuje uspokojiť záväzok dlžníka –

spoločnosti A., spol. s. r. o. vo výške 28 716 760,- Sk z titulu zmluvy o postúpení práv

a povinností z 27. marca 2002 a vo výške 6 182 162,- Sk z titulu zmluvy o postúpení práv

a povinností z 3. apríla 2002, pokiaľ spoločnosť A., spol. s. r. o. svoje záväzky voči

úpadcovi nesplní. Navrhovatelia poukázali aj na notársku zápisnicu N 209/2003, Nz

21762/2003 z 25. marca 2003, z ktorej vyplýva, že spoločnosť A., spol. s. r. o. aj R. M...

8

ako fyzická osoba uznali svoj dlh voči úpadcovi s tým, že pokiaľ ako povinné osoby svoj

záväzok nesplnia, súhlasia s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Z dôvodu rozporu

s princípom právnej istoty nemožno podľa navrhovateľov akceptovať konštatovanie

odporcu o tom, že právny úkon je absolútne neplatný, pokiaľ je v rozpore s dobrými

mravmi. Dodali, že dovolávaním sa rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi nemožno

nahrádzať neuplatnenie iných zákonom stanovených prostriedkov ochrany oprávnených

záujmov dotknutého subjektu. Naviac, ak je predmet a obsah zmluvy úplne obvyklý,

nemôže ísť o úkon v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovatelia v závere svojho vyjadrenia

k námietke odporcu týkajúcej sa procesného pochybenia súdu uviedli, že žalobu podali

v zmysle § 19 ods. 2 ZKV, ktorý explicitne neustanovuje, ako má znieť formulácia

žalobného petitu, presne však ustanovuje postup, ako mali navrhovatelia postupovať, teda

aby v lehote určenej súdom podali žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na súde,

ktorý konkurz vyhlásil. Upresnenie formulácie žalobného petitu v podaní navrhovateľov

z 22. februára 2006 nebolo zmenou žaloby v zmysle , a teda ani nebolo spojené

s procesnou povinnosťou súdu rozhodovať o pripustení, resp. nepripustení zmeny

žalobného návrhu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa, odvolacie námietky odporcu označil za právne irelevantné a rozhodnutie súdu

prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil. O trovách konania rozhodol

podľa v spojení s ustanovením a odporcovi uložil

povinnosť nahradiť navrhovateľom trovy odvolacieho konania v sume 72 493,- Sk

na účet ich právneho zástupcu. V odôvodnení svojho rozhodnutia z 10. júla 2007, sp. zn.

námietku odporcu týkajúcu sa procesného pochybenia prvostupňového súdu

označil za právne nedôvodnú, pretože žaloba bola navrhovateľmi podaná včas s odkazom na

ustanovenie § 19 ods. 2 ZKV a zo žaloby bolo súdu zrejmé, čoho sa navrhovatelia domáhajú,

a teda nebol dôvod na postup podľa Odvolací súd zdôraznil, že žaloba

podaná navrhovateľmi smeruje proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci

neprávom zaradenej do konkurznej podstaty. Ide teda o žalobu procesnú, a nie hmotnoprávnu,

pretože zadržanie veci správcom v konkurznej podstate je úkon podľa procesných predpisov

a nie podľa hmotného práva. V takýchto prípadoch sa súd k právu založenému predpismi

hmotného práva (právny dôvod žaloby) vyjadruje ako o otázke predbežnej. V súvislosti

s posúdením dôvodnosti odvolania sa odvolací súd venoval základnej otázke, či súd prvého

stupňa pochybil, keď sa v rámci dokazovania dôvodnosti žaloby nezaoberal skúmaním otázok

9

navrhovaných odporcom, konkrétne platnosťou resp. neplatnosťou zmlúv uzatvorených medzi

SBD V. a A., spol. s. r. o., ako aj zmluvami medzi A., spol. s. r. o. a P. S. spol. s. r. o..

Podľa názoru odvolacieho súdu, v konaní o vylučovacej žalobe nemožno vysloviť záver

o tom, kto je vlastníkom spornej veci, pretože otázka vlastníctva sa posudzuje iba ako otázka

predbežná, aj to len v prípade, ak pre rozhodnutie sporu je právne významná. V danom

prípade ide o žalobu na plnenie a nie žalobu určovaciu, ktorá skutočnosť vyplýva z toho, že

v prípade úspešnej žaloby by bola vec z konkurznej podstaty vylúčená a vrátená in natura na

základe pokynu súdu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil správnosť postupu

prvostupňového súdu, keď sa s dôkazmi navrhnutými odporcom v súvislosti so skúmaním

platnosti zmlúv uzavretých medzi SBD V. a A., spol. s. r. o. a následne medzi ostatnými

subjektmi nezaoberal, pretože tieto otázky v predmetnej veci nemohli byť predmetom

dokazovania. V závere svojho odôvodnenia odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa

nepochybil, keď sa nezaoberal otázkou, či predmetom prevodu mohlo alebo nemohlo byť

vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti s poukazom na Na margo

odporcom tvrdenej nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu jeho

prekopírovania zo sporu vedeného pod inou spisovou značkou, odvolací súd uznal, že došlo

k omylu, ktorý však pre posúdenie správnosti rozhodnutia nie je právne významný.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 14. septembra 2007.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu podal generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „dovolateľ“) v zákonnom stanovenej lehote na

podnet odporcu mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa

a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil ustanovením , teda že súd

prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak právnu normu správne určenú, nesprávne

vyložil a na daný skutkový stav nesprávne aplikoval, ako aj ustanovením § 243f ods. 1

písm. b) , teda že konanie je postihnuté inou vadou, spočívajúcou v skutočnosti, že

súd nevykonal dokazovanie navrhnuté odporcom na okolnosti vlastníckeho práva

navrhovateľov, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní uviedol, že po vyhlásení konkurzu na majetok

úpadcu SBD V. uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2003, odporca

zaradil do súpisu konkurznej podstaty aj byt č. 62 nachádzajúci sa na 7. poschodí domu

10

na K. v B., súp. č. X., ktorý bol podľa LV č. X. vedeného Katastrálnym úradom v B. zapísaný

ako vlastníctvo navrhovateľov. Dôvodom zaradenia predmetnej nehnuteľnosti do súpisu

konkurznej podstaty bola skutočnosť, že táto bola predmetom prevodu súboru nehnuteľností

nachádzajúcich sa v polyfunkčnom objekte postavenom na uliciach M., C. a K., z SBD V.

na spoločnosť A., spol. s. r. o. na základe zmlúv o postúpení práv a povinností z 27.

marca 2002 a z 3. apríla 2002, a to v rozpore so zákonom na základe absolútne neplatného

právneho úkonu. Následne menovaná spoločnosť previedla nehnuteľnosti na iné subjekty,

ktoré ich prevádzali ďalej, až nakoniec sporný byt nadobudli navrhovatelia. Tento prevod

dovolateľ označil tiež za absolútne neplatný právny úkon v zmysle zásady, že nikto nemôže

previesť na nikoho viac práv, ako sám má.

Dovolateľ poukázal na ustanovenia , , , a ,

ods. 1, 2 ZKV, , ZKV a a vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa

týmito ustanoveniami dôsledne neriadili. Poukázal na závery súdov, podľa ktorých v konaní

o vylučovacej žalobe súd nie je povinný zaoberať sa hmotnoprávnym nárokom, na základe

ktorého správca konkurznej podstaty zaradil nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty.

Nesúhlasil s názorom, že súd v konaní o vylučovacej žalobe vychádza zo stavu vlastníckeho

práva zapísaného v katastri nehnuteľností a nezaoberá sa skutočnosťami, ktorými správca

konkurznej podstaty vyvracia domnienku hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností, pretože ide o žalobu výlučne procesnú bez povinnosti súdu vykonať

dokazovanie o skutočnostiach, ktoré by mohli preukázať opak. Podľa dovolateľa, správca

konkurznej podstaty je povinný zaradiť vec do súpisu konkurznej podstaty vždy, ak zistí

akékoľvek skutočnosti odôvodňujúce, že vec patrí alebo môže patriť do konkurznej podstaty,

a to aj vtedy, ak vlastníctvo úpadcovi podľa listu vlastníctva nesvedčí. Skutočnosť, že

nehnuteľnosť je v katastri zapísaná na navrhovateľov, ešte neznamená, že je zapísaná právom.

Vklad alebo zápis v katastri nehnuteľností síce zakladá vlastnícke právo, toto však nie je

nemeniteľné. Platí len dovtedy, kým sa nepreukáže opak. Zdôraznil, že kataster nehnuteľností

v rámci správneho konania skúma len formálne zákonom predpísané náležitosti návrhu,

nemôže však skúmať platnosť alebo neplatnosť zapisovaného právneho úkonu. Dovolateľ

uviedol, že vylučovacia žaloba je na mieste tam, kde právo k veci je sporné, v dôsledku čoho

sa rozhodnutie súdu nemôže obmedziť len na zápis vlastníctva na liste vlastníctva. Opačný

záver by viedol k tomu, že správca konkurznej podstaty by bol oprávnený zaradiť do súpisu

konkurznej podstaty len takú nehnuteľnú vec, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva úpadcu.

11

Takýto záver podľa dovolateľa nemožno akceptovať, pretože je v rozpore s konkurzným

právom a účelom a zmyslom konkurzného konania.

Dovolateľ nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovatelia

boli pri nadobudnutí vlastníctva dobromyseľní, z čoho vyvodil nedôvodnosť zaradenia

nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty. V tejto súvislosti vytkol prvostupňovému súdu,

že ani v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Osobitne však zdôraznil, že ani prípadná

dobromyseľnosť navrhovateľov nemohla konvalidovať predchádzajúce prevody, pokiaľ by sa

v konaní preukázalo, že boli absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

Dovolateľ v ďalšom namietol nesprávne formulovaný žalobný petit, keď navrhovatelia

žiadali, aby súd určil, že odporca je povinný vylúčiť nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej

podstaty. Má za to, že navrhovatelia mali žiadať a súd mal rozhodnúť, že nehnuteľnosť sa

vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky z 31. augusta 2004, sp. zn. .

Odvolaciemu súdu dovolateľ vytkol, že nesprávne rozhodol, keď rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom spočívajúcim v tom, že

považoval zápis vlastníctva v katastri za dôkaz a nezaoberal sa dôkazmi, ktoré mohli túto

domnienku vyvrátiť.

Navrhovatelia žiadali mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. V písomnom

vyjadrení z 20. októbra 2010, najvyššiemu súdu doručenom 25. októbra 2010 uviedli, že súd

prvého stupňa nepochybil, keď sa nezaoberal otázkou platnosti celého komplexu zmlúv medzi

SBD V. a tretími subjektmi, ktorých práva a povinnosti nie sú predmetom konania a nijakým

spôsobom neovplyvňujú právne postavenie navrhovateľov. Naviac, posudzovanie platnosti,

resp. neplatnosti týchto zmlúv by bolo nehospodárne a neodôvodnene by zaťažovalo súd,

pretože nijako nesúvisia s prejednávanou vecou. Navrhovatelia tiež nesúhlasili s tvrdením

odporcu o tom, že „navrhovateľ nesprávne formuloval žalobný petit, keď žiadal, aby súd

určil, že odporca je povinný vylúčiť vec zo súpisu konkurznej podstaty, ale mal žiadať a súd

mal rozhodnúť o tom, že nehnuteľnosť sa vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty“.

Odvolávajúc sa na rozsudok NS SR sp. zn. uviedli, že na to, aby bol rozsudok

vykonateľný, musí súd stanoviť povinnosť osobe, ktorá predmetnú nehnuteľnosť do súpisu

12

konkurznej podstaty zapísala, aby ju z konkurznej podstaty vylúčila. Zdôraznili, že formulácia

petitu nie je rozhodujúca v prípade, ak návrh ako celok jasne, určite a zrozumiteľne formuluje

požiadavky na rozhodnutie súdu s tým, že súd nie je povinný použiť vo výroku svojho

rozhodnutia rovnakú formuláciu petitu, ako učinil navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu.

Navrhovatelia vo svojom vyjadrení poukázali na podstatnú skutočnosť, že mimoriadne

dovolanie by v konkrétnom prípade zasiahlo do práv a oprávnených záujmov tretích osôb,

pretože viac než rok po tom, ako mali k dispozícii právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu

o vylúčení nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty, rozhodli sa svoj byt predať a na

bývanie si kúpiť inú nehnuteľnosť. Mimoriadnym dovolaním by sa nastolil stav, že konanie

o vylúčení nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty sa má dotýkať tretích osôb, ktoré

dobromyseľne a na základe právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu nadobudli od

navrhovateľov predmetnú nehnuteľnosť. Zdôraznili, že na eliminovanie nežiaducich dosahov

na práva a povinnosti tretích, v konaní nezainteresovaných osôb, v

(s poukazom na ust. ) procesne vyjadruje zásadu ochrany

dobromyseľne nadobudnutých práv, čím poskytuje ochranu tretím osobám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom za splnenia

podmienok uvedených v ustanoveniach , , , , preskúmal

rozhodnutia súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) v napadnutom rozsahu podľa

v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je

dôvodné.

Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora

vyplývajú z obsahu spisu a aj po právnej stránke sú správne, a teda napadnutými

rozhodnutiami oboch súdov nižších stupňov bol porušený zákon nedôsledným riadením sa

zákonnými ustanoveniami , , , , , ako aj ustanoveniami

, , , ZKV a . Boli tak splnené zákonné predpoklady

pre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom obsiahnuté

v ustanovení , v spojení s ustanovením

13

Podľa , upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa , v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú

pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických

a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa , občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži

na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré

bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa , za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických

osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob

vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 6 ods. 1 ZKV, majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej

len „podstata").

Podľa § 6 ods. 2 ZKV, konkurz sa týka majetku, ktorý patril dlžníkovi v deň

vyhlásenia konkurzu a ktorý nadobudol počas konkurzu; týmto majetkom sa rozumie aj mzda

alebo iné podobné príjmy. Do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon

rozhodnutia; majetok slúžiaci podnikateľskej činnosti z podstaty nie je vylúčený.

14

Podľa § 19 ods. 1 ZKV, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa

do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou

o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Podľa § 19 ods. 2 ZKV, súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu

zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi. V prípade, že žaloba nie je

podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa , ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkou generálneho prokurátora, že

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa

rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak

súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť

spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Dovolací súd zároveň súhlasne s názorom generálneho prokurátora konštatuje, že

v posudzovanom prípade je daná existencia aj ďalšieho dovolacieho dôvodu podľa § 243f

ods. 1 písm. b) , teda že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

15

Tzv. inou vadou konania podľa , je nesprávnosť

zisteného skutkového stavu veci nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale z pohľadu

postupu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne vtedy,

ak súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s a nevykonal dôkaz slúžiaci

k verifikácii právne významnej skutočnosti predstavujúcej znak skutkovej podstaty

aplikovateľnej právnej normy. Za situácie, kedy rozhodná skutočnosť nebola preukázaná inak,

pôjde o vadu konania, a to aj vtedy, ak súd taký nevykonaný dôkaz hodnotil postupom

vyplývajúcim z a vyvodil z neho skutkové zistenie, o ktoré oprel svoje závery.

Zo spisového materiálu vyplýva, že na majetok úpadcu S. B. D. V., so sídlom: M., X.

B., IČO: X., bol uznesením Krajského súdu v B. z 24. septembra 2009, sp. zn. ,

vyhlásený konkurz. Súdom ustanovený správca konkurznej podstaty (odporca) do súpisu

konkurznej podstaty okrem iného zahrnul aj nehnuteľnosť – byt č. 62, nachádzajúci sa na 7.

poschodí na K., v B. dome so súp. č. X., zapísaný na LV č. X., vydaného Katastrálnym

úradom v B., Správa katastra B. IV, pre okres B. IV, obec B. - m. č. K., katastrálne územie K.,

argumentujúc tvrdením, že sporný majetok patrí do konkurznej podstaty aj napriek tomu, že

ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti sú (resp. v čase do právoplatného skončenia konania

boli) do katastra nehnuteľností zapísaní navrhovatelia. Odporca v tejto súvislosti počas celého

konania žiadal vykonať dokazovanie ohľadne platnosti celého komplexu zmlúv, ktorými bol

majetok úpadcu prevedený najprv na spoločnosť A., spol. s. r. o. (na základe zmlúv

o postúpení práv a povinností uzavretých 27. marca 2002 a 3. apríla 2002), ktorá ho následne

previedla na iné subjekty. Tvrdil, že ide o absolútne neplatné právne úkony podľa .

Uvedený názor prezentoval aj v súvislosti s prevodom, ktorým navrhovatelia nadobudli

sporný byt od spoločnosti P. S. spol. s r. o. na základe Zmluvy o postúpení práv a povinností

zo 7. mája 2002, a to v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na nikoho viac práv ako sám

má. Žiadal preto, aby sa súd zaoberal aj otázkou platnosti prevodov, na základe ktorých

navrhovatelia sporný byt nadobudli, ako aj právnou povahou zmlúv, ktoré nadobudnutiu

spornej nehnuteľnosti predchádzali.

Napriek tomu, že odporca počas celého konania vyvracal domnienku hodnovernosti

zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, súd sa jeho námietkou nezaoberal

a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že

v dôsledku takéhoto postupu súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom

vlastníckeho práva navrhovateľov k spornej nehnuteľnosti. Vzhľadom na charakter

16

uplatneného nároku (o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) bol súd povinný zaoberať sa

otázkou vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ako prejudiciálnou otázkou, keďže

z titulu vlastníctva si navrhovatelia nárokujú jej vylúčenie z konkurznej podstaty. Neobstojí

konštatovanie prvostupňového súdu, že z dôvodu, že navrhovatelia vychádzali z údajov

o vlastníctve uvedených v katastri nehnuteľností, ktoré sú pre tretie osoby záväzné, ako aj

z údaja o vlastníctve predávajúceho, ktorý bol pre nich podľa § 70 katastrálneho zákona

hodnoverný, sú navrhovatelia dobromyseľnými nadobúdateľmi nehnuteľnosti. S týmto

konštatovaním súdu prvého stupňa nie je možné sa stotožniť, pretože zapísanie vkladu

vlastníckeho práva k určitej nehnuteľnosti v prospech vlastníka nie je takým rozhodnutím

správneho orgánu (príslušnej správy katastra), ktorým by bol súd viazaný a od ktorého by sa

nemohol pri posudzovaní vlastníctva odchýliť od stavu zaevidovaného v katastri

nehnuteľností.

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť znenie § 70 ods. 1

katastrálneho zákona, podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa

nepreukáže opak.

Podľa § 70 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje

o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh

pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia,

výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej

jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových

poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa

nepreukáže opak.

Z uvedeného vyplýva, že záväzným údajom katastra nehnuteľností je len údaj o práve

k nehnuteľnosti (údaj o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene a ďalšie

v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona) za predpokladu, že sa nepreukáže opak. Údaje o vlastníkoch

nehnuteľností sú hodnoverné (ak sa nepreukáže opak), ale nie sú záväzné (§ 70 ods. 1

v spojení s § 7 písm. c) cit. zákona).

Vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa neodstránil ani odvolací súd.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby sa v odôvodnení svojho

nového rozhodnutia vysporiadal s otázkou vlastníctva spornej nehnuteľnosti a za tým účelom

17

v rámci dokazovania zistil, či išlo o platné alebo neplatné nadobudnutie vlastníckeho práva

navrhovateľmi a či pri celom komplexe zmlúv, ktorými bol majetok úpadcu prevádzaný

na tretie osoby, išlo alebo nešlo o absolútne neplatný právny úkon v rozpore s dobrými

mravmi. Až na základe zistenia uvedených skutočností bude možné ustáliť, či sporná

nehnuteľnosť bola alebo nebola zaradená do súpisu konkurznej podstaty oprávnene

a v prípade, že bola zaradená neoprávnene, vylúčiť ju zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu.

Dovolací sa však nestotožňuje s právnym názorom dovolateľa o tom, že navrhovatelia

nesprávne formulovali žalobný petit, keď žiadali, aby súd určil, že odporca je povinný vylúčiť

nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej podstaty, ale mali žiadať a súd mal rozhodnúť, že

nehnuteľnosť sa vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty. Z hľadiska posudzovania

otázky prípustnosti dovolania podľa , resp. písm. c) je

formulácia žalobného petitu v tomto prípade bez právneho významu. Je nepochybné, že

navrhovatelia podali žalobu v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 ZKV, podali ju na vecne

a miestne príslušnom súde a včas. Žalobný petit bol jasný, určitý a zrozumiteľný, z ktorého

bolo súdu zrejmé, čoho sa navrhovatelia domáhali.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá,

veta za bodkočiarkou, v spojení s

dovolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého

stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá v spojení

s ), sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách

dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade

s ustanovením V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znova aj

o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia v spojení s

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2010

18

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.