Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d1f/385331.9e84da.pdf
PDF · 171.51 KB
No categories available
1MObdoV/15/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1MObdoV/15/2008
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. K., nar. X.,
trvale bytom: V., X. B., 2/ Mgr. A. K., nar. X., trvale bytom: P., X. S., pôvodne pr. zast.
advokátom JUDr. E. V., PhD., so sídlom: B., X. B. proti odporcovi: JUDr. A.. T., so sídlom:
M., X. P., správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., so sídlom: M., X. B., IČO: X., pr.
zast. advokátom JUDr. P. K., so sídlom: V., X. B., o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,
vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 16Cbi 21/2004, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 15. mája 2006, č. k. 16 Cbi 21/04-275, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. júla 2007, č. k. 4Obo 190/2006-324, podaného na podnet odporcu, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu
z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom z 15. mája 2006, č. k.
16Cbi 21/04-275 rozhodol, že odporca, správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., M.,
B., IČO: X., je povinný vylúčiť nehnuteľnosť – byt č. 62, nachádzajúci sa na 7. poschodí na
K., v B. dome súpisné číslo X., okres B. IV, obec B., m. č. K., katastrálne územie K., zapísaný
na LV č. X., vydaného Katastrálnym úradom v B., Správa katastra B. IV, zo súpisu
konkurznej podstaty úpadcu, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v súlade s výsledkom konania tak, že odporca
je povinný nahradiť navrhovateľom na účet právneho zástupcu JUDr. E. V., PhD., trovy
konania vo výške 331.704,- Sk, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uznesením Krajského súdu
v B. z 24. septembra 2003 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu S. B. D. V., M., B. a za
správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. A. T.. Súd poukázal na § 6 ods. 1, 2
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZKV“), § 19 ods. 1, 2 ZKV, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 133 ods. 2 OZ,
§ 1 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„katastrálny zákon“), § 4 ods. 1 a § 7 písm. b) katastrálneho zákona. Na základe vykonaného
dokazovania súd zistil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu,
ako aj podielovými spoluvlastníkmi na spoločných zariadeniach domu, nachádzajúcich sa na
7. poschodí bytového domu na K. v B., zapísaných na LV č. X., katastrálne územie B. - K..
Vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti nadobudli na základe Zmluvy o postúpení práv
a povinností zo 7. mája 2002, uzatvorenej medzi navrhovateľmi a spoločnosťou P. S. spol. s r.
o. s tým, že za nadobudnutú nehnuteľnosť riadne zaplatili kúpnu cenu 3 030 000,- Sk ako aj
kúpnu cenu spoluvlastníckeho podielu k zastavanému a priľahlému pozemku vo výške 133
627,- Sk. Vklad vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti povolil
Katastrálny úrad v B., Správa katastra B. IV. Prvostupňový súd ďalej zistil, že v čase
vyhlásenia konkurzu (t. j. 24. septembra 2003), úpadca už nebol vlastníkom nehnuteľnosti,
a teda správca konkurznej podstaty nepostupoval v súlade s ustanovením § 6 ZKV, keď
nebytový priestor vo výlučnom vlastníctve navrhovateľov, zahrnul do súpisu majetku
konkurznej podstaty. Obranu odporcu spočívajúcu v namietaní neplatnosti jednotlivých
právnych úkonov, ktorými bol robený prevod vlastníckych práv, vyhodnotil ako účelovú. Súd
konštatoval, že navrhovatelia sú dobromyseľnými nadobúdateľmi nehnuteľnosti a pri
nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnosti vychádzali z údajov o vlastníctve uvedených
v katastri nehnuteľností, ktoré sú pre tretie osoby záväzné. Zdôraznil, že pri nadobúdaní
nehnuteľnosti nebolo povinnosťou navrhovateľov skúmať históriu nadobúdania vlastníckych
práv, keďže údaj o vlastníctve predávajúceho bol pre nich podľa § 70 katastrálneho zákona,
hodnoverný. Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom odporcu spočívajúcim v tvrdení,
že prevody, ktorými bolo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prevádzané, boli v rozpore
s dobrými mravmi, v dôsledku ktorej skutočnosti ide o neplatné právne úkony podľa § 39 OZ.
V tejto súvislosti súd poukázal na to, že tak, ako vyplýva z dokladov predložených
z príslušného katastra nehnuteľností, prevody boli realizované zmluvami, ktoré podľa § 41
a nasl. katastrálneho zákona skúmal príslušný katastrálny úrad. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného mal krajský súd za to, že právny nárok navrhovateľov je dôvodný, v dôsledku
čoho žalobe vyhovel.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal v zákonnej lehote odvolanie
odporca, a to písomným podaním z 21. júna 2006, Krajskému súdu v Bratislave doručeným
v ten istý deň. Odporca v odvolaní namietol neúplne zistený skutkový stav veci v dôsledku
nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej
nesprávne právne posúdenie veci a procesne nesprávny postup súdu. Podľa odporcu, súd
mal vyhodnotiť súlad celého komplexu zmlúv, ktorými bol majetok úpadcu prevedený
na tretie osoby, s dobrými mravmi v ich vzájomnej súvislosti a nie si vybrať iba izolovaný
prípad prevodu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe spornej nehnuteľnosti
zo S. B. D. V. (ďalej len „SBD V.“) na A., spol. s. r. o., ďalej na P. S. spol. s r. o.
a následne na navrhovateľov. Namietol, že súd nevykonal dôkaz výsluchom R. M., ktorého
pôvodne ako svedka síce predvolal, neskôr však od jeho výsluchu upustil, a to bez bližšieho
zdôvodnenia svojho rozhodnutia, uspokojac sa s jeho písomným vyjadrením založeným do
spisu. Odporca súdu vytkol, že sa nezaoberal listinnými dôkazmi predloženými jeho osobou
na pojednávaní konanom 15. mája 2006, týkajúcimi sa personálneho a majetkového
prepojenia osôb, ktoré sa zúčastnili na prevedení majetku SBD V. na tretie osoby. Ďalej
namietol, že súd sa nezaoberal otázkou platnosti predchádzajúcich prevodov práv na
nadobudnutie sporného bytu, ani právnou povahou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu
spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi. Uviedol, že súd nesprávne vyložil právnu povahu
zmluvy uzavretej medzi P. S. spol. s r. o. a navrhovateľmi, z ktorej títo v spojitosti
s pôvodnou zmluvou o výstavbe z 25. októbra 2001 vyvodzujú nadobudnutie svojho
vlastníctva k bytu ku dňu 7. mája 2002. Odporca namietol nesprávnosť postupu súdu pri
posudzovaní prevodov práv a povinností predchádzajúcich nadobudnutiu vlastníctva
sporného bytu navrhovateľmi podľa ustanovenia § 133 ods. 2 OZ a takúto právnu
kvalifikáciu zmlúv o postúpení práv a povinností zo zmluvy o výstavbe označil za úplne
mylnú. V danom prípade zmluva o postúpení práv a povinností uzavretá medzi P. S. spol.
s. r. o. a navrhovateľmi bola zmluvou o postúpení práv a povinností nie zo zmluvy
o prevode vlastníctva k bytu, ale zo zmluvy o výstavbe (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), a teda predmetom prevodu
nebolo a ani nemohlo byť vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale právo na budúce nadobudnutie
vlastníctva bytu, ktorý bol v tom čase vo výstavbe a právne v tom čase ako byt neexistoval.
Uviedol, že v prípade, ak dôjde k postúpeniu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe pred
právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, nadobúdateľ práv a povinností zo zmluvy sa
vlastníkom bytu nestáva dňom zápisu zmluvy do katastra nehnuteľností, ale až dňom
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Momentom právoplatnosti tohto rozhodnutia sa
vlastníkom bytu zo zákona stáva stavebník, ktorý môže byt ďalej prevádzať výlučne
zmluvou o prevode vlastníctva k bytu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov. Zápis postúpenia práv a povinností zo zmluvy o výstavbe teda
nemá konštitutívne účinky vzniku vlastníckeho práva k bytu nadobúdateľom, ale je iba
zmenou zmluvy o výstavbe v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. Táto zmena
spočíva v tom, že dňom neskoršej právoplatnosti kolaudácie bytu nenadobudne ex lege
vlastníctvo k bytu pôvodný stavebník (postupca), ale nadobúdateľ práv a povinností zo
zmluvy o výstavbe (postupník). Z výsledkov dokazovania na súde prvého stupňa vyplýva,
že ak aj P. S. spol. s r. o. bol nositeľom práv a povinností zo zmluvy o výstavbe bytu č. 62,
dňom 7. mája 2002 by sa vlastníkom bytu ex lege stala práve menovaná spoločnosť
a vlastníctvo na navrhovateľov by mohol previesť jedine zmluvou o prevode vlastníctva
k bytu. Takáto zmluva však medzi P. S., s. r. o. a navrhovateľmi neexistovala. Odporca
poukázal na to, že samotní navrhovatelia uviedli, že sporný byt nadobudli na základe
zmluvy o výstavbe, a nie zmluvou o prevode vlastníctva od predchádzajúceho vlastníka.
V ďalšej časti odvolania odporca poukázal na to, že v čase podpisu Zmluvy o prevode práv
a povinností medzi P. S. spol. s r. o. a navrhovateľmi (3. mája 2002), sporná nehnuteľnosť
nebola bytom a teda nemohla byť predmetom prevodu vlastníctva ako byt, pretože v tom
čase neexistovalo právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o určení predmetnej
nehnuteľnosti na trvalé bývanie. Kolaudačné rozhodnutie č. 2002/00870/H/36/Gš/08H,
predmetom ktorého bola okrem iného aj kolaudácia sporného bytu, nadobudlo
právoplatnosť 7. mája 2002, teda 4 dni po podpise zmluvy. Za pochybenie súdu odporca
označil, že uniklo jeho pozornosti, že Zmluva o prevode práv a povinností medzi P. S. spol.
s r. o. a navrhovateľmi bola sfalšovaná v tom smere, že dodatočne bol na nej pozmenený
dátum podpisu 3.mája 2002, ktorý bol evidentne vymazaný a nahradený dátumom 7.mája
2002. Sfalšovateľ však opomenul zmeniť aj dátumy na notárskom overení podpisov
účastníkov, z ktorých je zrejmé, že všetci účastníci zmluvy túto podpísali na Notárskom
úrade JUDr. Ľ. V. 3. mája 2002. Odporca súdu ďalej vytkol, že ignoroval ustanovenia
zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý má v prípade prevodu bytu postavenie lex specialis
k Občianskemu zákonníku (§ 3 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.), keď uniklo jeho
pozornosti, že zmluva z 3. mája 2002 nemá náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu
(napr. náležitosti podľa § 5 ods. 1 písm. c) zákona č. 182/1993 Z. z., teda popis spoločných
častí a spoločných zariadení domu a príslušenstva domu). Odporca súdu vytkol
nepravdivosť jeho konštatovania na str. 3 odôvodnenia rozsudku, kde uviedol, že
navrhovatelia „vlastníctvo nadobudli na základe zmluvy o výstavbe zo dňa 25. 10. 2001.
Vklad vlastníckeho práva k nebytovému priestoru bol povolený Katastrálnym úradom v B.,
Správou katastra B. IV s účinnosťou odo dňa 07. 05. 2002.“ Týmto dňom však nemohol byť
povolený vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech navrhovateľov,
pretože nešlo a ani nemohlo ísť o vkladové konanie o prevode vlastníctva k bytu, ale
výlučne o konanie o povolení vkladu Zmluvy o postúpení práv a povinností, ktorá
nezakladá konštitutívne zmenu vlastníctva, ale iba prechod nároku na budúce nadobudnutie
vlastníctva kolaudáciou. Odporca súdu vytkol zmätočnosť odôvodnenia rozsudku
spočívajúcu v tom, že spornú nehnuteľnosť označuje za „nebytový priestor“. Predmetná
nehnuteľnosť nikdy nebytovým priestorom nebola a vždy išlo o priestor, ktorý sa
kolaudáciou mal stať bytom. Odporca za nesprávne označil hodnotenie prvostupňového
súdu pri posúdení otázky dobromyseľnosti navrhovateľov, pretože v skutočnosti
nedochádzalo k prevodom vlastníctva sporného bytu (ktorý v tom čas bytom ani nebol), ale
k prevodom práv zo zmluvy o výstavbe, na základe ktorej sa malo vlastnícke právo
nadobudnúť kolaudáciou, teda v budúcnosti. V takom prípade teda nešlo o prevod
vlastníctva, pričom predchádzajúcemu vlastníkovi by svedčil hodnoverný a záväzný údaj
o vlastníctve v katastri nehnuteľností, ale o obligačný prevod práv a povinností zo zmluvy.
Nadobúdatelia sa logicky museli zaujímať o to, či prevodca práv a povinností zo zmluvy
o výstavbe tieto práva skutočne má a teda či ich v minulosti nadobudol. Následne museli
zistiť aj to, že prevodca tieto práva mal nadobudnúť predchádzajúcou zmluvou o postúpení
práv z 10. apríla 2002 (zmluva medzi A., spol. s. r. o. a P. S. spol. s. r. o.), teda s rozdielom
ani nie jedného mesiaca. Naviac, navrhovatelia sa nemuseli žiadnym osobitným spôsobom
zaujímať o históriu predchádzajúcich prevodov. V deň podpisu zmluvy (3. mája 2002) totiž
samotný text zmluvy o postúpení práv a povinností (jej preambula) indikoval, že za
ostatných 5 týždňov ide v poradí o štvrtú zmluvu o postúpení práv a povinností týkajúcu sa
budúceho nadobudnutia bytu č. 62. Odporca za nesprávne označil aj posúdenie
hodnovernosti a záväznosti údajov katastra súdom. V transakcii medzi P. S., s. r. o.
a navrhovateľmi neexistoval žiaden predávajúci (nešlo o predaj nehnuteľnosti). Pokiaľ by aj
existovalo zapísané právo prevodcu menovanej spoločnosti k spornej nehnuteľnosti, takýto
zápis zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o hodnovernosti a záväznosti zapísaného
údaja podľa § 70 katastrálneho zákona. Takáto vyvrátiteľná domnienka nie je procesnou,
ani hmotnoprávnou prekážkou preskúmania platnosti zmluvy, ktorej vklad bol povolený,
súdom. Súd sa mal vysporiadať s otázkou platnosti zmluvy o prevode práv a povinností
uzavretej medzi SBD V. a A., spol. s. r. o. a zmluvy medzi A., spol. s. r. o. a P. S.
spol. s. r. o., a to vo vzájomnej súvislosti s ostatnými obdobnými zmluvami, ktoré slúžili na
prevedenie majetku zadlženého SBD V. na tretie osoby. Odporca namietol nevykonanie
dokazovania a nevyhodnotenie dôkazov podstatných pre zodpovedanie základnej
prejudiciálnej otázky, či P. S., s. r. o. bol oprávneným nositeľom práv, ktoré postupoval
na navrhovateľov, alebo mu tieto práva nepatrili v dôsledku skutočnosti, že právne úkony,
ktorými P. S., s. r. o. tieto práva nadobudol, boli neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.
Odporca v odvolaní poukázal aj na nezrozumiteľné a nepreskúmateľné zdôvodnenie
rozsudku o „predávajúcom“, „nebytovom priestore“, „nadobudnutí vlastníctva vkladom“
a pod. navodzujúce dojem, ako keby súd hodnotil úplne inú zmluvu, než Zmluvu
o postúpení práv a povinností z 3. mája 2002. Jediné možné vysvetlenie odporca vidí v tom,
že súd v rovnaký deň (15. mája 2006) rozhodol obdobný právny prípad, v ktorom išlo
o nehnuteľnosť patriacu pôvodne SBD V. a v ktorom odporcom bol rovnaký subjekt, avšak
v poslednom kroku bolo prevádzané vlastníctvo kúpnou zmluvou a predmetom kúpy bol
nebytový priestor. Takýmto spôsobom sa do písomného vyhotovenia rozsudku zrejme
omylom dostali pasáže pôvodne určené do rozsudku, kde išlo o nadobudnutie vlastníctva
k nebytovému priestoru kúpnou zmluvou. V závere odvolania odporca poukázal aj na
procesné pochybenia súdu, pretože navrhovatelia sa žalobou z 25. marca 2004 domáhali
pôvodne uloženia povinnosti odporcovi vylúčiť spornú vec z konkurznej podstaty a až
podaním z 27. februára 2006 zmenili žalobu v tom smere, že už sa nedomáhali vylúčenia
sporného bytu z konkurznej podstaty, ale zo súpisu konkurznej podstaty. Napriek
uvedenému, súd o pripustení zmeny návrhu podľa § 95 ods. 1 O. s. p. nerozhodol, ani sa
k tejto spornej otázke nevyjadril. Odporca má za to, že išlo o podstatnú zmenu v predmete
konania, pretože domáhať sa vylúčenia veci zo súpisu konkurznej podstaty a domáhať sa
vylúčenia z konkurznej podstaty, sú obsahovo rôzne plnenia, s rôznymi právnymi účinkami
a rôznymi následkami. Uviedol, že rozhodnutie súdu o zmenenom návrhu bez toho, že by
zmenu návrhu predtým pripustil, za súčasného uplatnenia vlastnej autonómnej úvahy,
zakladá nezákonnosť rozsudku.
K odvolaniu odporcu sa navrhovatelia vyjadrili písomným podaním zo 7.júla 2007,
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) ako súdu
odvolaciemu doručeným 9. júla 2007. Vo vyjadrení navrhli rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 15. mája 2006, č. k. 16Cbi 21/04-275, ako vecne správny potvrdiť a odporcu
zaviazať na náhradu trov konania. Navrhovatelia postup prvostupňového súdu spočívajúci
v odmietnutí zaoberať sa zmluvnými vzťahmi bezprostredne nesúvisiacimi s nadobudnutím
práv zo zmluvy o výstavbe k bytu č. 62, označili za správny, korešpondujúci so zásadou
hospodárnosti konania. Uviedli, že práva k predmetnému bytu nadobudli výlučne ako
právni nástupcovia spoločnosti P. S. spol. s. r. o., preto akékoľvek ďalšie zmluvné vzťahy
uzatvorené medzi SBD V. a ďalšími subjektmi, na základe ktorých údajne mal byť
„vyvedený majetok úpadcu“ na tretie osoby, sú právne irelevantné, pretože tieto neboli
spojené s prenosom akýchkoľvek práv či povinností na navrhovateľov. Navrhovatelia sa
stotožnili aj s postupom prvostupňového súdu spočívajúcim v nevykonaní dôkazu
výsluchom svedka R. M., keďže jeho prípadná svedecká výpoveď by bola právne
irelevantná, naviac, súd sa so stanoviskom menovaného svedka k celej kauze oboznámil na
základe jeho čestného prehlásenia. Domnienku odporcu o neplatnosti napadnutých zmlúv
označili za nedôvodnú, pretože – ako vyplýva zo zmluvy o postúpení práv a povinností z
27. marca 2002 uzavretej medzi úpadcom a spoločnosťou A., spol. s. r. o., ktorou došlo
k postúpeniu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe k nehnuteľnostiam
špecifikovaným v čl. 1 bod 2 -- toto postúpenie bolo odplatné (odplata vo výške 28 716
760,- Sk). Rovnako z ďalšej zmluvy o postúpení práv a povinností z 3. apríla 2002 uzavretej
medzi úpadcom a spoločnosťou A., spol. s. r. o., ktorou došlo k postúpeniu práv
a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe k nehnuteľnostiam špecifikovaným v čl. 1
bod 2, išlo o odplatné postúpenie práv a povinností (odplata vo výške 6 182 162,- Sk).
Z uvedeného vyplýva, že úpadcove prevody práv zo zmluvy o výstavbe neboli bezodplatné.
Navrhovatelia poukázali na písomné ručiteľské vyhlásenie spoločnosti A., spol. s. r. o. voči
veriteľovi M., a. s. o tom, že sa ako ručiteľ zaväzuje uspokojiť pohľadávku menovanej
spoločnosti vo výške 18 000 000,- Sk, pokiaľ si úpadca nesplní svoju povinnosť splatiť svoj
dlh. Z predmetného ručiteľského vyhlásenia, založeného v súdnom spise vyplýva, že
postúpenie práv a povinností zo zmluvy o výstavbe na spoločnosť A., spol. s. r. o. nebolo
motivované zámerom poškodiť veriteľov SBD V. alebo tunelovať obchodné imanie úpadcu.
Navrhovatelia súčasne poukázali na ručiteľský záväzok R. M., ktorý 25. marca 2003
písomne vyhlásil úpadcovi, že sa ako ručiteľ zaväzuje uspokojiť záväzok dlžníka –
spoločnosti A., spol. s. r. o. vo výške 28 716 760,- Sk z titulu zmluvy o postúpení práv
a povinností z 27. marca 2002 a vo výške 6 182 162,- Sk z titulu zmluvy o postúpení práv
a povinností z 3. apríla 2002, pokiaľ spoločnosť A., spol. s. r. o. svoje záväzky voči
úpadcovi nesplní. Navrhovatelia poukázali aj na notársku zápisnicu N 209/2003, Nz
21762/2003 z 25. marca 2003, z ktorej vyplýva, že spoločnosť A., spol. s. r. o. aj R. M...
ako fyzická osoba uznali svoj dlh voči úpadcovi s tým, že pokiaľ ako povinné osoby svoj
záväzok nesplnia, súhlasia s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Z dôvodu rozporu
s princípom právnej istoty nemožno podľa navrhovateľov akceptovať konštatovanie
odporcu o tom, že právny úkon je absolútne neplatný, pokiaľ je v rozpore s dobrými
mravmi. Dodali, že dovolávaním sa rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi nemožno
nahrádzať neuplatnenie iných zákonom stanovených prostriedkov ochrany oprávnených
záujmov dotknutého subjektu. Naviac, ak je predmet a obsah zmluvy úplne obvyklý,
nemôže ísť o úkon v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovatelia v závere svojho vyjadrenia
k námietke odporcu týkajúcej sa procesného pochybenia súdu uviedli, že žalobu podali
v zmysle § 19 ods. 2 ZKV, ktorý explicitne neustanovuje, ako má znieť formulácia
žalobného petitu, presne však ustanovuje postup, ako mali navrhovatelia postupovať, teda
aby v lehote určenej súdom podali žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na súde,
ktorý konkurz vyhlásil. Upresnenie formulácie žalobného petitu v podaní navrhovateľov
z 22. februára 2006 nebolo zmenou žaloby v zmysle § 95 O. s. p., a teda ani nebolo spojené
s procesnou povinnosťou súdu rozhodovať o pripustení, resp. nepripustení zmeny
žalobného návrhu.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa, odvolacie námietky odporcu označil za právne irelevantné a rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil. O trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi uložil
povinnosť nahradiť navrhovateľom trovy odvolacieho konania v sume 72 493,- Sk
na účet ich právneho zástupcu. V odôvodnení svojho rozhodnutia z 10. júla 2007, sp. zn.
4Obo 190/2006 námietku odporcu týkajúcu sa procesného pochybenia prvostupňového súdu
označil za právne nedôvodnú, pretože žaloba bola navrhovateľmi podaná včas s odkazom na
ustanovenie § 19 ods. 2 ZKV a zo žaloby bolo súdu zrejmé, čoho sa navrhovatelia domáhajú,
a teda nebol dôvod na postup podľa § 95 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd zdôraznil, že žaloba
podaná navrhovateľmi smeruje proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci
neprávom zaradenej do konkurznej podstaty. Ide teda o žalobu procesnú, a nie hmotnoprávnu,
pretože zadržanie veci správcom v konkurznej podstate je úkon podľa procesných predpisov
a nie podľa hmotného práva. V takýchto prípadoch sa súd k právu založenému predpismi
hmotného práva (právny dôvod žaloby) vyjadruje ako o otázke predbežnej. V súvislosti
s posúdením dôvodnosti odvolania sa odvolací súd venoval základnej otázke, či súd prvého
stupňa pochybil, keď sa v rámci dokazovania dôvodnosti žaloby nezaoberal skúmaním otázok
navrhovaných odporcom, konkrétne platnosťou resp. neplatnosťou zmlúv uzatvorených medzi
SBD V. a A., spol. s. r. o., ako aj zmluvami medzi A., spol. s. r. o. a P. S. spol. s. r. o..
Podľa názoru odvolacieho súdu, v konaní o vylučovacej žalobe nemožno vysloviť záver
o tom, kto je vlastníkom spornej veci, pretože otázka vlastníctva sa posudzuje iba ako otázka
predbežná, aj to len v prípade, ak pre rozhodnutie sporu je právne významná. V danom
prípade ide o žalobu na plnenie a nie žalobu určovaciu, ktorá skutočnosť vyplýva z toho, že
v prípade úspešnej žaloby by bola vec z konkurznej podstaty vylúčená a vrátená in natura na
základe pokynu súdu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil správnosť postupu
prvostupňového súdu, keď sa s dôkazmi navrhnutými odporcom v súvislosti so skúmaním
platnosti zmlúv uzavretých medzi SBD V. a A., spol. s. r. o. a následne medzi ostatnými
subjektmi nezaoberal, pretože tieto otázky v predmetnej veci nemohli byť predmetom
dokazovania. V závere svojho odôvodnenia odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa
nepochybil, keď sa nezaoberal otázkou, či predmetom prevodu mohlo alebo nemohlo byť
vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti s poukazom na zákon č. 182/1993 Z. z. Na margo
odporcom tvrdenej nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu jeho
prekopírovania zo sporu vedeného pod inou spisovou značkou, odvolací súd uznal, že došlo
k omylu, ktorý však pre posúdenie správnosti rozhodnutia nie je právne významný.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 14. septembra 2007.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu podal generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „dovolateľ“) v zákonnom stanovenej lehote na
podnet odporcu mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa
a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil ustanovením § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p., teda že súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak právnu normu správne určenú, nesprávne
vyložil a na daný skutkový stav nesprávne aplikoval, ako aj ustanovením § 243f ods. 1
písm. b) O. s. p., teda že konanie je postihnuté inou vadou, spočívajúcou v skutočnosti, že
súd nevykonal dokazovanie navrhnuté odporcom na okolnosti vlastníckeho práva
navrhovateľov, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní uviedol, že po vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu SBD V. uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2003, odporca
zaradil do súpisu konkurznej podstaty aj byt č. 62 nachádzajúci sa na 7. poschodí domu
na K. v B., súp. č. X., ktorý bol podľa LV č. X. vedeného Katastrálnym úradom v B. zapísaný
ako vlastníctvo navrhovateľov. Dôvodom zaradenia predmetnej nehnuteľnosti do súpisu
konkurznej podstaty bola skutočnosť, že táto bola predmetom prevodu súboru nehnuteľností
nachádzajúcich sa v polyfunkčnom objekte postavenom na uliciach M., C. a K., z SBD V.
na spoločnosť A., spol. s. r. o. na základe zmlúv o postúpení práv a povinností z 27.
marca 2002 a z 3. apríla 2002, a to v rozpore so zákonom na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Následne menovaná spoločnosť previedla nehnuteľnosti na iné subjekty,
ktoré ich prevádzali ďalej, až nakoniec sporný byt nadobudli navrhovatelia. Tento prevod
dovolateľ označil tiež za absolútne neplatný právny úkon v zmysle zásady, že nikto nemôže
previesť na nikoho viac práv, ako sám má.
Dovolateľ poukázal na ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 125 a § 157 ods. 2 O. s. p., § 6
ods. 1, 2 ZKV, § 119 ods. 1, 2 ZKV a § 39 OZ a vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa
týmito ustanoveniami dôsledne neriadili. Poukázal na závery súdov, podľa ktorých v konaní
o vylučovacej žalobe súd nie je povinný zaoberať sa hmotnoprávnym nárokom, na základe
ktorého správca konkurznej podstaty zaradil nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty.
Nesúhlasil s názorom, že súd v konaní o vylučovacej žalobe vychádza zo stavu vlastníckeho
práva zapísaného v katastri nehnuteľností a nezaoberá sa skutočnosťami, ktorými správca
konkurznej podstaty vyvracia domnienku hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností, pretože ide o žalobu výlučne procesnú bez povinnosti súdu vykonať
dokazovanie o skutočnostiach, ktoré by mohli preukázať opak. Podľa dovolateľa, správca
konkurznej podstaty je povinný zaradiť vec do súpisu konkurznej podstaty vždy, ak zistí
akékoľvek skutočnosti odôvodňujúce, že vec patrí alebo môže patriť do konkurznej podstaty,
a to aj vtedy, ak vlastníctvo úpadcovi podľa listu vlastníctva nesvedčí. Skutočnosť, že
nehnuteľnosť je v katastri zapísaná na navrhovateľov, ešte neznamená, že je zapísaná právom.
Vklad alebo zápis v katastri nehnuteľností síce zakladá vlastnícke právo, toto však nie je
nemeniteľné. Platí len dovtedy, kým sa nepreukáže opak. Zdôraznil, že kataster nehnuteľností
v rámci správneho konania skúma len formálne zákonom predpísané náležitosti návrhu,
nemôže však skúmať platnosť alebo neplatnosť zapisovaného právneho úkonu. Dovolateľ
uviedol, že vylučovacia žaloba je na mieste tam, kde právo k veci je sporné, v dôsledku čoho
sa rozhodnutie súdu nemôže obmedziť len na zápis vlastníctva na liste vlastníctva. Opačný
záver by viedol k tomu, že správca konkurznej podstaty by bol oprávnený zaradiť do súpisu
konkurznej podstaty len takú nehnuteľnú vec, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva úpadcu.
Takýto záver podľa dovolateľa nemožno akceptovať, pretože je v rozpore s konkurzným
právom a účelom a zmyslom konkurzného konania.
Dovolateľ nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovatelia
boli pri nadobudnutí vlastníctva dobromyseľní, z čoho vyvodil nedôvodnosť zaradenia
nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty. V tejto súvislosti vytkol prvostupňovému súdu,
že ani v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Osobitne však zdôraznil, že ani prípadná
dobromyseľnosť navrhovateľov nemohla konvalidovať predchádzajúce prevody, pokiaľ by sa
v konaní preukázalo, že boli absolútne neplatnými právnymi úkonmi.
Dovolateľ v ďalšom namietol nesprávne formulovaný žalobný petit, keď navrhovatelia
žiadali, aby súd určil, že odporca je povinný vylúčiť nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej
podstaty. Má za to, že navrhovatelia mali žiadať a súd mal rozhodnúť, že nehnuteľnosť sa
vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky z 31. augusta 2004, sp. zn. 29Odo 182/2004.
Odvolaciemu súdu dovolateľ vytkol, že nesprávne rozhodol, keď rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom spočívajúcim v tom, že
považoval zápis vlastníctva v katastri za dôkaz a nezaoberal sa dôkazmi, ktoré mohli túto
domnienku vyvrátiť.
Navrhovatelia žiadali mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. V písomnom
vyjadrení z 20. októbra 2010, najvyššiemu súdu doručenom 25. októbra 2010 uviedli, že súd
prvého stupňa nepochybil, keď sa nezaoberal otázkou platnosti celého komplexu zmlúv medzi
SBD V. a tretími subjektmi, ktorých práva a povinnosti nie sú predmetom konania a nijakým
spôsobom neovplyvňujú právne postavenie navrhovateľov. Naviac, posudzovanie platnosti,
resp. neplatnosti týchto zmlúv by bolo nehospodárne a neodôvodnene by zaťažovalo súd,
pretože nijako nesúvisia s prejednávanou vecou. Navrhovatelia tiež nesúhlasili s tvrdením
odporcu o tom, že „navrhovateľ nesprávne formuloval žalobný petit, keď žiadal, aby súd
určil, že odporca je povinný vylúčiť vec zo súpisu konkurznej podstaty, ale mal žiadať a súd
mal rozhodnúť o tom, že nehnuteľnosť sa vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty“.
Odvolávajúc sa na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Obo 292/99 uviedli, že na to, aby bol rozsudok
vykonateľný, musí súd stanoviť povinnosť osobe, ktorá predmetnú nehnuteľnosť do súpisu
konkurznej podstaty zapísala, aby ju z konkurznej podstaty vylúčila. Zdôraznili, že formulácia
petitu nie je rozhodujúca v prípade, ak návrh ako celok jasne, určite a zrozumiteľne formuluje
požiadavky na rozhodnutie súdu s tým, že súd nie je povinný použiť vo výroku svojho
rozhodnutia rovnakú formuláciu petitu, ako učinil navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu.
Navrhovatelia vo svojom vyjadrení poukázali na podstatnú skutočnosť, že mimoriadne
dovolanie by v konkrétnom prípade zasiahlo do práv a oprávnených záujmov tretích osôb,
pretože viac než rok po tom, ako mali k dispozícii právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu
o vylúčení nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty, rozhodli sa svoj byt predať a na
bývanie si kúpiť inú nehnuteľnosť. Mimoriadnym dovolaním by sa nastolil stav, že konanie
o vylúčení nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty sa má dotýkať tretích osôb, ktoré
dobromyseľne a na základe právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu nadobudli od
navrhovateľov predmetnú nehnuteľnosť. Zdôraznili, že na eliminovanie nežiaducich dosahov
na práva a povinnosti tretích, v konaní nezainteresovaných osôb, Občiansky súdny poriadok v
§ 243d ods. 2 (s poukazom na ust. § 243i O. s. p.) procesne vyjadruje zásadu ochrany
dobromyseľne nadobudnutých práv, čím poskytuje ochranu tretím osobám.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.),
po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom za splnenia
podmienok uvedených v ustanoveniach § 243e, § 243f, § 243g, § 243h O. s. p., preskúmal
rozhodnutia súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) v napadnutom rozsahu podľa
§243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je
dôvodné.
Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora
vyplývajú z obsahu spisu a aj po právnej stránke sú správne, a teda napadnutými
rozhodnutiami oboch súdov nižších stupňov bol porušený zákon nedôsledným riadením sa
zákonnými ustanoveniami § 1, § 2, § 3 , § 125, § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustanoveniami
§ 6 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV a § 39 OZ. Boli tak splnené zákonné predpoklady
pre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom obsiahnuté
v ustanovení § 243f ods. 1 písm. b), písm. c) O. s. p. v spojení s ustanovením § 243e ods. 1
Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 2 O.s.p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú
pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 3 O.s.p., občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži
na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré
bolo ohrozené alebo porušené.
Podľa § 125 O.s.p., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických
osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob
vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 6 ods. 1 ZKV, majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej
len „podstata").
Podľa § 6 ods. 2 ZKV, konkurz sa týka majetku, ktorý patril dlžníkovi v deň
vyhlásenia konkurzu a ktorý nadobudol počas konkurzu; týmto majetkom sa rozumie aj mzda
alebo iné podobné príjmy. Do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon
rozhodnutia; majetok slúžiaci podnikateľskej činnosti z podstaty nie je vylúčený.
Podľa § 19 ods. 1 ZKV, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa
do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou
o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.
Podľa § 19 ods. 2 ZKV, súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu
zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi. V prípade, že žaloba nie je
podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 243e ods. 1 O.s.p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkou generálneho prokurátora, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.).
Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa
rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť
spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Dovolací súd zároveň súhlasne s názorom generálneho prokurátora konštatuje, že
v posudzovanom prípade je daná existencia aj ďalšieho dovolacieho dôvodu podľa § 243f
ods. 1 písm. b) O. s. p., teda že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243e ods. 1 písm. b) O. s. p.).
Tzv. inou vadou konania podľa § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p., je nesprávnosť
zisteného skutkového stavu veci nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale z pohľadu
postupu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne vtedy,
ak súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s § 120 O. s. p. a nevykonal dôkaz slúžiaci
k verifikácii právne významnej skutočnosti predstavujúcej znak skutkovej podstaty
aplikovateľnej právnej normy. Za situácie, kedy rozhodná skutočnosť nebola preukázaná inak,
pôjde o vadu konania, a to aj vtedy, ak súd taký nevykonaný dôkaz hodnotil postupom
vyplývajúcim z § 132 O. s. p. a vyvodil z neho skutkové zistenie, o ktoré oprel svoje závery.
Zo spisového materiálu vyplýva, že na majetok úpadcu S. B. D. V., so sídlom: M., X.
B., IČO: X., bol uznesením Krajského súdu v B. z 24. septembra 2009, sp. zn. 4K 22/2003,
vyhlásený konkurz. Súdom ustanovený správca konkurznej podstaty (odporca) do súpisu
konkurznej podstaty okrem iného zahrnul aj nehnuteľnosť – byt č. 62, nachádzajúci sa na 7.
poschodí na K., v B. dome so súp. č. X., zapísaný na LV č. X., vydaného Katastrálnym
úradom v B., Správa katastra B. IV, pre okres B. IV, obec B. - m. č. K., katastrálne územie K.,
argumentujúc tvrdením, že sporný majetok patrí do konkurznej podstaty aj napriek tomu, že
ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti sú (resp. v čase do právoplatného skončenia konania
boli) do katastra nehnuteľností zapísaní navrhovatelia. Odporca v tejto súvislosti počas celého
konania žiadal vykonať dokazovanie ohľadne platnosti celého komplexu zmlúv, ktorými bol
majetok úpadcu prevedený najprv na spoločnosť A., spol. s. r. o. (na základe zmlúv
o postúpení práv a povinností uzavretých 27. marca 2002 a 3. apríla 2002), ktorá ho následne
previedla na iné subjekty. Tvrdil, že ide o absolútne neplatné právne úkony podľa § 39 OZ.
Uvedený názor prezentoval aj v súvislosti s prevodom, ktorým navrhovatelia nadobudli
sporný byt od spoločnosti P. S. spol. s r. o. na základe Zmluvy o postúpení práv a povinností
zo 7. mája 2002, a to v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na nikoho viac práv ako sám
má. Žiadal preto, aby sa súd zaoberal aj otázkou platnosti prevodov, na základe ktorých
navrhovatelia sporný byt nadobudli, ako aj právnou povahou zmlúv, ktoré nadobudnutiu
spornej nehnuteľnosti predchádzali.
Napriek tomu, že odporca počas celého konania vyvracal domnienku hodnovernosti
zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, súd sa jeho námietkou nezaoberal
a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že
v dôsledku takéhoto postupu súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom
vlastníckeho práva navrhovateľov k spornej nehnuteľnosti. Vzhľadom na charakter
uplatneného nároku (o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) bol súd povinný zaoberať sa
otázkou vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ako prejudiciálnou otázkou, keďže
z titulu vlastníctva si navrhovatelia nárokujú jej vylúčenie z konkurznej podstaty. Neobstojí
konštatovanie prvostupňového súdu, že z dôvodu, že navrhovatelia vychádzali z údajov
o vlastníctve uvedených v katastri nehnuteľností, ktoré sú pre tretie osoby záväzné, ako aj
z údaja o vlastníctve predávajúceho, ktorý bol pre nich podľa § 70 katastrálneho zákona
hodnoverný, sú navrhovatelia dobromyseľnými nadobúdateľmi nehnuteľnosti. S týmto
konštatovaním súdu prvého stupňa nie je možné sa stotožniť, pretože zapísanie vkladu
vlastníckeho práva k určitej nehnuteľnosti v prospech vlastníka nie je takým rozhodnutím
správneho orgánu (príslušnej správy katastra), ktorým by bol súd viazaný a od ktorého by sa
nemohol pri posudzovaní vlastníctva odchýliť od stavu zaevidovaného v katastri
nehnuteľností.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť znenie § 70 ods. 1
katastrálneho zákona, podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak.
Podľa § 70 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje
o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh
pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia,
výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej
jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových
poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa
nepreukáže opak.
Z uvedeného vyplýva, že záväzným údajom katastra nehnuteľností je len údaj o práve
k nehnuteľnosti (údaj o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene a ďalšie
v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona) za predpokladu, že sa nepreukáže opak. Údaje o vlastníkoch
nehnuteľností sú hodnoverné (ak sa nepreukáže opak), ale nie sú záväzné (§ 70 ods. 1
v spojení s § 7 písm. c) cit. zákona).
Vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa neodstránil ani odvolací súd.
V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby sa v odôvodnení svojho
nového rozhodnutia vysporiadal s otázkou vlastníctva spornej nehnuteľnosti a za tým účelom
v rámci dokazovania zistil, či išlo o platné alebo neplatné nadobudnutie vlastníckeho práva
navrhovateľmi a či pri celom komplexe zmlúv, ktorými bol majetok úpadcu prevádzaný
na tretie osoby, išlo alebo nešlo o absolútne neplatný právny úkon v rozpore s dobrými
mravmi. Až na základe zistenia uvedených skutočností bude možné ustáliť, či sporná
nehnuteľnosť bola alebo nebola zaradená do súpisu konkurznej podstaty oprávnene
a v prípade, že bola zaradená neoprávnene, vylúčiť ju zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu.
Dovolací sa však nestotožňuje s právnym názorom dovolateľa o tom, že navrhovatelia
nesprávne formulovali žalobný petit, keď žiadali, aby súd určil, že odporca je povinný vylúčiť
nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej podstaty, ale mali žiadať a súd mal rozhodnúť, že
nehnuteľnosť sa vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty. Z hľadiska posudzovania
otázky prípustnosti dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. b), resp. písm. c) O. s. p. je
formulácia žalobného petitu v tomto prípade bez právneho významu. Je nepochybné, že
navrhovatelia podali žalobu v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 ZKV, podali ju na vecne
a miestne príslušnom súde a včas. Žalobný petit bol jasný, určitý a zrozumiteľný, z ktorého
bolo súdu zrejmé, čoho sa navrhovatelia domáhali.
Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá,
§ 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou, § 243b ods. 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.
dovolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého
stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá v spojení
s § 243i ods. 2 O. s. p.), sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách
dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znova aj
o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia v spojení s
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2010
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.