Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9b0/361208.3d84d0.pdf
PDF · 148.97 KB
No categories available
2Sžo/256/2010
Najvyšší súd 2 Sžo 256/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: C. F. H., a.s.,
zastúpeného advokátom JUDr. J. B., proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. SK/0530/99/08 z 25. septembra 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove č. k. 1S 80/2008-42 zo dňa 26. mája 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 1S 80/2008-42 zo dňa 26. mája 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. mája 2009, č. k. 1S 80/2008-42 zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. SK/0530/99/08 z 25. septembra 2008, ako aj rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Prešove z 28. mája 2008, č. 9/0194/07/08, ktorými bola žalobcovi uložená
pokuta vo výške 200 000,- Sk za porušenie povinností predávajúceho stanovených
zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane spotrebiteľa“).
V odôvodnení predmetného rozsudku krajský súd uvádza, že:“... v plnom rozsahu
sa stotožňuje s právnou argumentáciou správnych orgánov a v súvislosti s námietkou
žalobcu, že Slovenská obchodná inšpekcia nie je oprávnená posudzovať všeobecné
obchodné podmienky podľa ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka, sa súd
nestotožňuje, pretože takéto oprávnenie jej vyplýva z citovaných ustanovení zákona
č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa ale aj podľa zákona č. 128/2002 Z. z. o kontrole
vnútorného trhu. Tvrdenie žalobcu vo vzťahu k záverom správnych orgánov,
že ak vo všeobecných obchodných podmienkach uviedol určité právo, ktoré mu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka prináleží a právo patriace spotrebiteľovi, vyplýva
z ustanovení Občianskeho, resp. Obchodného zákonníka, nie je vo všeobecných
obchodných podmienkach uvedené, s týmto názorom sa súd nestotožňuje, pretože
ide o uvádzanie nejasných, nepresných, nejednoznačných a nezrozumiteľných údajov
vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi.
Uvádzaním vo všeobecných obchodných podmienkach určitého práva
vyplývajúceho z právneho predpisu pre žalobcu ale pre spotrebiteľa, iba pre žalobcu
je nepochybné, že tým sledoval určitý zámer. Nič mu nebránilo v tom, aby právo plynúce
mu zo zákona vo VOP pre seba vôbec neuvádzal a tvrdenia v žalobe, že tieto body VOP
sú obsolentné, je zavádzajúce a pre posúdenie na účely zákona č. 250/2007 Z. z.
aj podľa názoru súdu irelevantné.
Žalobná námietka, že za porušenie zákona bola žalobcovi rozhodnutím zo dňa
30.10.2007, č. P/0232/07 už uložená pokuta v sume 15 000,- Sk a že zrejme ide
o prekážku rozhodnutej veci, je bez akýchkoľvek pochybností nedôvodná, lebo zo strany
žalobcu ide o opakované porušenie zákonných povinností na základe ďalšej kontroly.
Z citovaných rozhodnutí oboch správnych orgánov, obsahu administratívneho
spisu podľa názoru súdu vo veci bol skutkový stav zistený dostatočne, žalobcovi bolo
poskytnuté právo vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, náležitosti rozhodnutia vrátane
jeho odôvodnenia sú v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (§ 32, § 33, § 46, § 47). Rozhodnutia sú podľa názoru súdu
dostatočne odôvodnené a žalovaná sa s odvolacími námietkami žalobcu vyporiadala...“.
Na základe uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto žalobu žalobcu zamietol.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia
a vrátenia veci krajskému súdu na nové konanie, resp. zmeny napadnutého rozsudku
a vrátenia veci správnym orgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Poukázal na to, že prvostupňový súd vydal vo veci rozsiahly rozsudok, ktorým
na stranách 1 až 25 doslovne cituje všetky predchádzajúce vyjadrenia účastníkov.
Na str. 26 až 28 sa nachádzajú citácie relevantných právnych predpisov. Samotné
odôvodnenie rozhodnutia sa nachádza na jeho poslednej strane, kde sa prvostupňový súd
venuje jedinému bodu žaloby, a to otázke, či je porušením práva spotrebiteľa,
ak dodávateľ v zmluvných podmienkach neuvedie také právo spotrebiteľa, ktoré vyplýva
zo zákona, pričom v tejto veci zaujíma podobný názor ako žalovaný.
Ďalej sa súd venoval aj námietke rozsúdenej veci, ktorú neuznal. Iné odôvodnenie
sa podľa názoru žalobcu v rozsudku nenachádza.
Žalobca upozornil na to, že v žalobe napadol všetkých 14 údajných porušení
spotrebiteľských práv, pre ktoré mu žalovaná uložila sankciu, pričom ide o 14 odlišných,
na sebe nezávislých konaní, resp. opomenutí, pri ktorých obe sporové strany uvádzali
samostatné, navzájom nepodmienené právne argumenty.
Zdôraznil, že ústavné právo na preskúmanie správnych rozhodnutí obsahuje
povinnosť súdu preskúmať napadnuté správne konanie v tom rozsahu, v akom
ho žalobca napáda, pričom súd sa s tvrdením žalobu môže a nemusí stotožniť. Vždy
však v rozhodnutí musí uviesť, s ktorým tvrdením sa stotožnil a ktoré tvrdenie považuje
za nesprávne, pričom musí uviesť, akými právnymi úvahami sa pri svojom rozhodnutí
spravoval. Tejto povinnosti sa preskumávajúci súd nemôže zbaviť.
Navyše aj vo všeobecnej rovine musí každé rozhodnutie súdu spĺňať požiadavku
preskúmateľnosti, t.j. z jeho odôvodnenia musí byť neúspešnému žalobcovi jednoznačne
zrejmé, z akých dôvodov súd jeho žalobu zamietol, t.j. v čom je odlišnosť pohľadu súdu
na sporné skutkové a právne otázky. V danom prípade ide podľa názoru žalobcu výlučne
o otázky právne. To je samotnou podstatou preskúmateľnosti rozhodnutia. Túto zásadu
však prvostupňový súd nerešpektoval tým, že neuviedol, z akých dôvodov neuznal
právne argumenty žalobu v 12 z celkovo 14 bodoch napadnutého správneho rozhodnutia.
Z uvedeného dôvodu je podľa názoru žalobcu rozhodnutie prvostupňového súdu
prekvapivé a nepreskúmateľné.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril listom z 25. augusta 2009, v ktorom
žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení
s § 250ja Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212
ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je dôvodné.
Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 a 2
je prípustné odvolanie.
Podľa ods. 3, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa
žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.
Podľa § 246 ods. 1 na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné
krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny
súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov
jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských práv.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento
výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený.
Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé
na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd
vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo
akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne
a nepochybne.
Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku
musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené
stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti závisí od povahy rozsudku.
Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nielen
odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť
v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie,
nie je vôbec zrejmé, ktoré skutočnosti považoval krajský súd za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Už vôbec nemožno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku je presvedčivé.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu v preskúmavacom konaní
je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby,
pričom v danom prípade krajský súd tento prieskum v podstatnej časti vôbec neurobil.
Nevysporiadal sa s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, ale v odôvodnení
len uviedol, čoho sa domáhal žalobca, ako sa k veci vyjadril žalovaný a čo bolo
obsahom napadnutých rozhodnutí správnych orgánov.
Najdôležitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta,
t. j. právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok, korešponduje s výrokom
a umožňuje každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.
Pri nedostatku právnej vety nie je možné dospieť ani k záveru, či je rozhodnutie
prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďže výroku nekorešponduje žiadne
relevantné odôvodnenie.
Odvolací súd upozorňuje, že prvostupňový súd nemôže postupovať analogicky
podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, nakoľko toto sa vzťahuje na odvolacie súdne
konanie, t. j. aj v konaní podľa piatej časti OSP možno toto ustanovenie použiť
len v súvislosti s § 250ja a § 246c ods. 1 OSP, t. j. v konaní o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
To znamená, že pri prieskume rozhodnutí správnych orgánov sa prvostupňový
súd nemôže bez ďalšieho jednoducho stotožniť s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia
správneho orgánu a v odôvodnení svojho rozsudku iba poukázať na toto rozhodnutie,
nakoľko takýto postup opomína základný význam správneho súdnictva, t. j. súdny
prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Navyše takýto postup neumožňuje žiadne ustanovenie procesného predpisu.
Z ustanovenia § 246 ods. 1 OSP vyplýva, že konanie v správnom súdnictve
je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody,
pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu
prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov.
Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol
do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť
dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom.
Preto krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol bez toho,
aby sa v odvolaní svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami, ktoré v žalobe žalobca uviedol.
Takéto rozhodnutie možno považovať za arbitrárne, pretože aj nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie súdu môže zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá
je garantovaná každému Ústavou Slovenskej republiky.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f)
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu
a rozhodnutia žalovaného, vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodní podľa § 157 ods. 2 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave dňa 1. februára 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová