Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/3/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. N. M., a.s., zastúpeného

JUDr. M. O., advokátom, proti žalovanému: Daňový úrad Martin, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. /Sop zo dňa 12. mája 2009,

o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. -35 zo dňa

5. novembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline

č.k. -35 zo dňa 5. novembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline v zmysle ust. § 250d ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku ( ďalej v texte uznesenia iba „“) zastavil konanie vo veci preskúmania

rozhodnutia žalovaného č. /Sop zo dňa 12. mája 2009 o nevyhovení

reklamácii daňového subjektu, z dôvodu toho, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Súd žalovanému náhradu trov konania

nepriznal.

V odôvodnení predmetného uznesenia krajský súd uviedol, že z obsahu a charakteru

napádaného rozhodnutia ako aj z právnej úpravy prípustného opravného prostriedku

je zrejmé, že ide o rozhodnutie procesnej povahy a súčasne, že z podanej reklamácie

je zrejmé, že žalobca nesúhlasil a napádal postup správcu dane. Dodal, že reklamácia

je osobitným opravným prostriedkom v štádiu platenia dane, ktorý daňovému subjektu

umožňuje napadnúť také úkony správcu dane, na ktoré nie sú daňovému dlžníkovi vydané

rozhodnutia. Svojím spôsobom po podaní reklamácie dôjde iba k takému procesnému

rozhodnutiu, ktorým sa upravuje procesný postup v priebehu daňového konania

pred správcom dane.

Krajský súd na základe týchto skutočností ako aj citovaných ustanovení dospel

k záveru, že žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmania súdom, nakoľko je zo súdneho prieskumu vylúčené na základe

Súd pritom pri posudzovaní podmienok konania, za ktorých môže konať, musel

vychádzať z tej skutočnosti, že predmetom preskúmania v danom prípade bolo rozhodnutie

procesné, ktorého výsledky a teda právne účinky nijakým spôsobom nezasiahli do hmotných

práv účastníka konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas

odvolanie, ktoré odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci.

Uviedol, že krajský súd pochybil, keďže novelou –

došlo k tej zmene, že zo súdneho preskúmavacieho konania zákon už nevylučuje všetky

procesné rozhodnutia, ale len tie, ktoré sa týkajú výlučne vedenia konania. Zákon

nešpecifikuje, o ktoré z rozhodnutí pri takomto vymedzení ide, preto to, či v danej veci

ide o procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania, musí súd starostlivo zvážiť v každom

konkrétnom prípade. Pomôckou pritom môže byť skutočnosť, že procesným rozhodnutím

týkajúcim sa vedenia konania nie je správny orgán viazaný a môže ho zmeniť resp. nahradiť

svojím rozhodnutím bez podania opravného prostriedku účastníkom. Takéto rozhodnutie

teda nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, a teda ani nemôže spôsobiť ujmu

na právach účastníkov konania. V danom prípade však o takéto rozhodnutie nejde.

Žalobca taktiež uviedol, že krajský súd absolútne ignoroval, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného svojím obsahom nie je (a ani nemôže byť) rozhodnutím predbežnej povahy

ani procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania, keďže žalovaný je napadnutým

rozhodnutím o riadnom opravnom prostriedku (reklamácii) plne viazaný a nemôže toto

právoplatné rozhodnutie zo svojho podnetu zmeniť, zrušiť alebo nahradiť svojím novým

rozhodnutím. V danej veci je rozhodnutie žalovaného síce procesnej povahy, avšak netýka

sa vedenia konania. Predmetné rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím o riadnom opravnom

prostriedku (reklamácii), podanom daňovým subjektom, pričom reklamácia ako riadny

opravný prostriedok, je spôsobilým prostriedkom nápravy proti nezákonnej aplikácii zákona

správcom dane, týkajúcej sa spôsobu platenia dane a započítania daňových pohľadávok voči

daňovému subjektu.

S poukazom na ustanovenia o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „“)

žalobca ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa priamo dotýka jeho práv a postavenia,

nakoľko meritórne rozhodlo o nevyhovení podanej reklamácii (riadnemu opravnému

prostriedku) a vykonaní zápočtu (kompenzácie) daňových pohľadávok a záväzkov.

Napadnuté rozhodnutie tak určuje povinnosti týkajúce sa spôsobu platenia daní. Je zrejmé,

že žalovaný ako správca dane v zmysle ust. žalobcovi

v oznámení o kompenzácii nadmerného odpočtu, oznámil kompenzáciu nadmerného odpočtu

uplatneného za zdaňovacie obdobie január 2009, ktorý bude použitý na kompenzáciu

nedoplatku na dani z príjmov zo závislej činnosti, ktorý nebol zaplatený v lehote splatnosti.

Žalobca ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa tak netýka vedenia konania,

ale autoritatívne spoločnosti žalobcu – daňového subjektu v rámci rozhodnutia o riadnom

opravnom prostriedku, kde sa rozhodlo o právach a povinnostiach žalobcu týkajúcich

sa platenia daní, spôsobu zániku práv a povinností daňového subjektu. Deň započítania

pohľadávok určený daňovým úradom je navyše rozhodným pre určenie výšky sankčného

úroku, ktorý môže daňový úrad následne daňovému subjektu vyrubiť. Napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako také podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa zákonnej úpravy

účinnej od 1. januára 2004, lebo nie je predbežnej povahy a netýka sa vedenia konania,

ale platenia daní formou zápočtu daňových pohľadávok.

Žalobca zároveň zdôraznil, že započítanie daňových pohľadávok je jeden zo zákonom

určených spôsobov platenia dane, pričom však krajský súd tvrdil, že napadnuté rozhodnutie

sa nijako nedotkne a ani nemôže dotknúť práv žalobcu. Uvedené tvrdenie žalobca považoval

za iluzórne a vo svojej podstate zmätočné, nakoľko platenie daní a spôsob vykonania zápočtu

daňových pohľadávok a záväzkov daňového úradu sa vždy bezprostredne dotýka postavenia

daňového subjektu.

Žalobca poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. zo dňa 3. marca 2009, zverejneným v Obchodnom vestníku č.

dňa 6. marca 2009, bolo začaté reštrukturalizačné konanie žalobcu a následným uznesením

Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 2. apríla 2009, zverejneným v Obchodnom

vestníku č. dňa 7. apríla 2009, bola reštrukturalizácia povolená. Uviedol, že krajský

súd ako aj žalovaný opomenuli, že pohľadávky dlžníka majú z dôvodu reštrukturalizácie

samostatné právne režimy a všetky tzv. staré pohľadávky je žalovaný ako správca dane

povinný uplatniť v reštrukturalizačnom konaní prihláškou. Žalovaný však nezákonne

započítal pohľadávku žalobcu (daňový záväzok) z titulu nadmerného odpočtu DPH

s pohľadávkou z titulu nezaplatenej dane z príjmov zo závislej činnosti za rok 2008 a zákaz

vykonávania kompenzácií voči dlžníkovi nachádzajúcemu sa v reštrukturalizácii vôbec

nerešpektoval.

Ďalej žalobca poukázal na niektoré ustanovenia právnych predpisov v súvislosti

s prihlasovaním a započítavaním pohľadávok v reštrukturalizácii a uviedol, že súd prvého

stupňa neposúdil charakter napadnutého rozhodnutia správne, keď vyslovil, že ide o procesné

rozhodnutie, ktoré je svojou povahou vylúčené z preskúmavania v rámci správneho súdnictva.

Následkom uvedeného nesprávneho posúdenia bolo vydanie nesprávneho zastavujúceho

uznesenia. Zastavenie konania krajským súdom tak spôsobuje nezákonný stav, ktorý

sa zreteľne negatívnym spôsobom dotýka postavenia žalobcu. Uvedené podľa názoru žalobcu

umožňuje žalovanému zjavne svojvoľne a nezákonne započítavať daňové pohľadávky

bez možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového úradu súdom v rámci správneho

súdnictva.

Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 ) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu podľa ,

prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa a ,

a dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zrušiť podľa

a podľa vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 21. apríla 2009 bolo

žalobcovi doručené Oznámenie o kompenzácii nadmerného odpočtu, ktorým mu žalovaný

oznámil, že v zmysle nadmerný odpočet vo výške

4 410,44 € uplatneného za zdaňovacie obdobie január 2009, bude použitá na kompenzáciu

daňového nedoplatku na dani z príjmov zo závislej činnosti za rok 2008, ktorý nebol

zaplatený v lehote splatnosti.

Proti tomuto postupu podal žalobca dňa reklamáciu, v ktorej uviedol, že z dôvodu

procesu reštrukturalizácie nie je možné pohľadávky započítať a žiadal, aby mu bol nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty vrátený.

Rozhodnutím č. /Sop zo dňa 12. mája 2009 žalovaný rozhodol

o podanej reklamácii tak, že jej nevyhovel. S poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona

č. uviedol, že pri kompenzácii nadmerného odpočtu za január 2009 s daňovým

nedoplatkom na dani z príjmov zo závislej činnosti zo rok 2008 postupoval v súlade

so zákonom.

Podľa nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

alebo spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitných predpisov,

sa použije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty a spotrebných

daní toho istého daňového subjektu. Ak sa nadmerný odpočet alebo spotrebná daň, pri ktorej

bolo uplatnené jej vrátenie, nevyužije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej

hodnoty alebo spotrebných daní toho istého daňového subjektu alebo sa použije čiastočne,

použije sa pred jeho vrátením na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na iných daniach

alebo na úhradu jeho preddavku na daň nezaplateného v lehote splatnosti. O vykonaní

kompenzácie je správca dane povinný písomne upovedomiť daňový subjekt. Nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty sa takto použije v posledný deň lehoty na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená

na základe uplatnenia jej vrátenia, správca dane použije na kompenzáciu v posledný deň

lehoty na vrátenie podľa osobitných predpisov.

Podľa proti postupu správcu dane pri platení

a evidencii dane môže daňový subjekt podať reklamáciu. Na podmienky a spôsob vybavenia

sa primerane vzťahujú odseky 2 a 3.

Podľa námietku musí podať daňový subjekt

písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa o namietaných

skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa správca dane posúdi námietky, rozhodne

o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje proti postupu

vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca,

rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu

sa nemožno odvolať.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa súdy nepreskúmavajú

a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb

alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám

alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Krajský súd pri rozhodovaní o podanej žalobe vychádzal z aplikácie § 248 písm. a/

v spojení s , pričom dospel k záveru, že predmetom preskúmavania

je rozhodnutie procesnej povahy, ktorého výsledky, a teda právne účinky, nezasiahli

do hmotných práv účastníka konania a preto konanie zastavil.

Odvolací súd sa s uvedeným záverom nemohol stotožniť z nasledujúcich dôvodov:

Pri posudzovaní, či rozhodnutie o reklamácii podlieha súdnemu prieskumu je nutné

sa zaoberať povahou úkonu správcu dane, proti ktorému bola reklamácia podaná, skúmajúc

či rozhodnutím o reklamácii v konečnom dôsledku došlo k vzniku, zmene alebo zániku práv

a povinností daňového subjektu alebo či môžu byť jeho práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti priamo dotknuté.

V zmysle , vychádzajúc taktiež zo systematického

zaradenia uvedeného ustanovenia do 6. časti cit. zákona „Platenie daní“, je kompenzácia

spôsobom platenia daní.

Rozhodnutie o reklamácii, podanej proti postupu správcu dane pri platení daní

použitím nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na kompenzáciu nedoplatku na dani

z príjmov zo závislej činnosti, nemožno považovať za vylúčené zo súdneho prieskumu

v zmysle

Toto rozhodnutie nemá povahu rozhodnutia procesného, ktoré sa týka vedenia

konania. Nebolo rozhodované iba o procesných právach a povinnostiach daňového subjektu,

ale ide o rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku (reklamácii) podanom pri platení daní.

Podstatným znakom pre určenie možnosti súdneho prieskumu nie je hmotná alebo

procesná povaha rozhodnutia, ale jeho konkrétny prejav v právnej sfére daňového subjektu.

Pri kompenzácii vykonanej správcom dane sú nepochybne dotknuté práva daňového subjektu,

keďže dochádza k zmene výšky daňového nedoplatku vyplývajúceho z predpisov hmotného

práva.

Odvolací súd považuje za potrebné, s poukazom na

o dani z pridanej hodnoty uviesť, že nárok na vrátenie nadmerného daňového odpočtu

vyplýva priamo zo zákona, po splnení tam uvedených podmienok, nie je podmienený

existenciou rozhodnutia správcu dane (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 14. mája 2009). Daňový subjekt musí mať, pri prípadnom

nezákonnom rozhodnutí o reklamácii podanej proti vykonaniu kompenzácie, ktorej faktickým

výsledkom by mohlo byť nevrátenie nadmerného odpočtu, na ktorý vznikol nárok, možnosť

domáhať sa preskúmania takéhoto rozhodnutia na súde v súlade s

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“).

V zmysle judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 Dohovoru zakotvuje „právo na súd“, ktorého

jedným z aspektov je právo začať konanie pred súdom v občianskoprávnych záležitostiach

(viď rozsudok vo veci Golder v. Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

str. 18, § 36). Toto právo na súd sa vzťahuje iba na „spory (námietky)“ o „občianskych

právach a záväzkoch“, ktoré sú priznané vnútroštátnym právom. Obsah pojmov „spory

(námietky)“ a „občianske práva a záväzky“ súd ustálil tak, že čl. 6 ods. 1 sa vzťahuje

na všetky konania, ktorého výsledok je rozhodujúci pre súkromné práva a povinnosti,

a to aj v prípade, že konanie sa týka sporu medzi jednotlivcom a orgánom verejnej správy

pri výkone jeho zvrchovanej právomoci; charakter právnej úpravy, ktorá sa na vec vzťahuje

a orgán, ktorý je na konanie príslušný, sú v danej veci sú nepodstatné (rozsudok vo veci

Ringeisen v. Rakúsko z 16. júla 1971, séria A-13, s. 13, § 94).

Pokiaľ ide o námietky žalobcu uvedené v odvolaní, týkajúce sa skutkového stavu

pri vykonaní kompenzácie, tieto budú predmetom posúdenia v konaní pred súdom prvého

stupňa, preto sa nimi odvolací súd nezaoberal.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude posúdiť podanú žalobu s ohľadom

na skutkové námietky tam uvedené a vo veci meritórne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách konania vrátane trov

odvolacieho konania ( vety prvej v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 2. februára 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Nikoleta Adamovičová