Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b6e/361776.9a29e8.pdf
PDF · 114.85 KB
No categories available
6Cdo/102/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 102/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. J., bývajúceho v T.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. D. M., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanému
A., T., za účasti vedľajšieho účastníka Sociálnej poisťovne, vo veci týkajúcej sa iba pobočky
Trenčín, Jilemnického 3760, o zaplatenie 16 729,74 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 41/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 5. novembra 2009 sp. zn. 4 Co 189/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 27. apríla 2009 č.k. 14 C 41/2006-112 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 504 000,-- Sk z titulu
zistenej choroby z povolania (zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v rozsahu
15 násobku základného bodového ohodnotenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia - ďalej len vyhláška) a rozhodol
o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe choroba z povolania –
exogénna chronická alveolitída, bola ţalobcovi diagnostikovaná počas trvania pracovného
pomeru u ţalovaného. Ţalovaný preto zodpovedá za škodu vzniknutú ţalobcovi touto
chorobou z povolania a je teda nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe neboli splnené predpoklady
uvedené v § 7 ods. 3 vyhlášky pre priznanie nároku nad stanovený limit, z ktorého dôvodu
ţalobu povaţoval v celom rozsahu za nedôvodnú. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 5. novembra 2009 sp. zn. 4 Co 189/2009
na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho
konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe v danom prípade, vzhľadom
na čas zistenia choroby z povolania (bola zistená 11.2.2004), je treba otázku vecnej pasívnej
legitimácie posúdiť podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len
zákon č. 461/2003 Z.z.) a nie podľa Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2003.
Zrušením ustanovenia § 198 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, odpadla totiţ povinnosť
zamestnávateľa poškodenému zamestnancovi zaplatiť náhradu za sťaţenie spoločenského
uplatnenia. Túto náhradu je povinná za zamestnávateľa zamestnancovi poskytnúť v rozsahu
jeho zodpovednosti za škodu Sociálna poisťovňa (§ 16 a 17 zákona č. 461/2003 Z.z.).
Ţalovaný ako zamestnávateľ nie je teda pasívne legitimovaný vystupovať v tomto konaní.
Rozsudok okresného súdu povaţoval preto, hoci na základe iného právneho posúdenia, za
vecne správny.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu a tieţ okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je, vzhľadom na rozdielnosť
právnych názorov v porovnaní s jeho predchádzajúcim uznesením, ktorým zrušil uznesenie
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zmätočné. Trval na tom, ţe v tomto spore
je správne ţalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Namietal, ţe súdy nezistili dostatočne
skutkový stav veci aj preto, lebo nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, najmä neprizvali
príslušného súdneho znalca a nevypočuli ako svedkov ošetrujúcich lekárov. Vytýkal
odvolaciemu súdu, ţe nepovaţoval za účastníka konania na ţalovanej strane aj Sociálnu
poisťovňu, hoci táto sa označila v podaní z 25. októbra 2007 za odporcu. Dovolanie
odôvodnil tieţ tým, ţe rozsudok okresného súdu a rovnako aj odvolacieho súdu, spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Ţalovaný, ako aj vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane navrhli, aby dovolací súd
dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a
nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci ţalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je
preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 28. februára 2010.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
K tvrdeniu ţalobcu o zmätočnosti rozsudku odvolacieho súdu s poukazom
na rozdielnosť právnych názorov v porovnaní s jeho predchádzajúcim zrušujúcim uznesením
treba uviesť, ţe odvolací súd v prípade odvolania ţalobcu proti uzneseniu okresného súdu
z 24. marca 2006 skúmal len to, či je splnená jedna z podmienok konania, za ktorých súd
môţe konať vo veci (§ 103 O.s.p.). V tomto rozhodnutí sa vôbec nezaoberal otázkou, kto je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti tvrdenej v ţalobe, t.j., či v ţalobe označený ţalovaný je
v konaní vecne legitimovaný. Tvrdenie ţalobcu v tomto smere vznesené je preto nenáleţité.
Pokiaľ dovolateľ namietal prípadné odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré malo
spočívať v nevykonaní ním navrhnutých dôkazov treba uviesť, ţe nevykonanie všetkých
účastníkom navrhnutých dôkazov nie je odňatím moţnosti konať pred súdom, pretoţe
v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré
z navrhovaných dôkazov vykoná.
Ani výčitka ţalobcu, ţe odvolací súd mal za účastníka konania na ţalovanej strane
povaţovať aj Sociálnu poisťovňu a teda vo vzťahu k nej mal ţalobe vyhovieť, neobstojí.
Z podania Sociálnej poisťovne pobočky Trenčín z 25. októbra 2007 reagujúc na výzvu
okresného súdu totiţ vyplýva, ţe oznamuje vstup do konania ako vedľajší účastník na strane
odporcu. Navyše treba dodať, ţe v sporovom konaní okruh účastníkov konania určuje
ţalobca. Okrem ţalobcu je teda účastníkom konania len ten, koho ţalobca v ţalobe ako
ţalovaného označí. V danej veci však ţalobca v ţalobe za účastníka konania na ţalovanej
strane Sociálnu poisťovňu neoznačil. Sociálna poisťovňa nemohla preto v konaní na ţalovanej
strane vystupovať ako účastníčka konania, ako sa to mylne domnieva ţalobca.
Pre úplnosť treba dodať, ţe odvolací súd pri úvahe, ţe zaloţí svoje rozhodnutie
na iných právnych dôvodoch, neţ to urobil okresný súd, postupoval v súlade s ustanovením
§ 213 ods. 2 O.s.p. Prípadné odňatie moţnosti konať pred súdom, s poukazom na porušenie
povinnosti vyplývajúcej pre súd z tohto zákonného ustanovenia, neprichádza preto do úvahy.
Napokon dovolateľ, existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v súvislosti s moţným
porušením tohto zákonného ustanovenia ani nenamietal.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobcu smerovalo proti
takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O.s.p.)
a keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť
rozhodnutia krajského súdu.
Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanému však v dovolacom konaní ţiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. februára 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová