Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/8/2010

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Milana Lipovského a členov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Štefana Sekelského

v trestnej veci obžalovaného J. M. pre spolupáchateľstvo trestného činu podvodu podľa

§ 20 Tr. zák., § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., na verejnom zasadnutí 16. februára 2011

v Bratislave, prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 10. septembra 2008, sp. zn. a takto

rozhodol:

Podľa , v znení neskorších

predpisov zrušuje sa napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o treste

a o povinnosti obžalovaného písomne sa ospravedlniť S. za spôsobenú škodu.

Na základe , obžalovanému J. M. podľa

ods. 3 v znení neskorších predpisov (), s použitím

písm. e/, písm. j/, a , sa ukladá trest

odňatia slobody na 1 (jeden) rok.

2

Podľa sa výkon trestu obžalovanému

podmienečne odkladá a podľa sa určuje skúšobňa doba

na 18 (osemnásť) mesiacov.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. septembra 2008, sp. zn. ,

v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo dňa 12. marca 2010, bol obžalovaný J. M.

uznaný vinným spolupáchateľstvom trestného činu podvodu podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3

písm. a/ Tr. zák. ( v platnom znení – ďalej Tr. zák.) na tom skutkovom

základe, že

dňa 11. júna 1998 na presne nezistenom mieste v B., po predchádzajúcej dohode

s ďalšou trestne zodpovednou osobou v úmysle získať finančné prostriedky uzavrel v mene

spoločnosti P. ako jej konateľ, kúpnu zmluvu so spoločnosťou P.P., zapísanú v liste

vlastníctva katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava I pod číslom X. za sumu

14 000 000 Sk, pričom kupujúcemu zatajil skutočnosť, že nehnuteľnosť je zaťažená právami

iných osôb, a to platnými nájomnými zmluvami nájomníkov, v dôsledku čoho novovzniknutej

spoločnosti F.F. vznikla škoda vo výške 3 673 000 Sk, ktorú sumu vyplatila nájomníkom

za zánik práva užívania bytu a skončenie nájmu v predmetnej nehnuteľnosti.

Bol mu za to podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 36 písm. e/, písm. j/, § 38 ods. 3

Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1, § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bol mu výkon uloženého trestu

s určením probačného dohľadu podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 3 (troch)

rokov.

Podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. bola mu uložená povinnosť písomne sa ospravedlniť

poškodenej spoločnosti F.F. za spôsobenú škodu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie obžalovaný. V písomných dôvodoch

podaného odvolania namietal, že skutok pre ktorý bol odsúdený, nie je totožný so skutkom

pre ktorý bol žalovaný a naviac, nejedná sa ani o trestný čin. Kúpna zmluva totiž spĺňa všetky

3

zákonné náležitosti o čom svedčí aj to, že kupujúca strana ani raz nenamietala jej platnosť

z dôvodov porušenia ustanovení kúpnej zmluvy.

Namietal ďalej, že v priebehu celého trestného konania mu nebolo dokázané,

že by spôsobil škodu na cudzom majetku a nebolo riadne ustálené ani to, kto je poškodený.

Je toho názoru, že otázka zatajenia skutočnosti, že nehnuteľnosť bola zaťažená

právami iných osôb, je vo vzťahu k jeho osobe právne bezvýznamná, pretože nikdy nekonal

ani v záujme, ani proti záujmom nájomníkov obytného domu na V..

Naviac, domnieva sa, že pri rozhodovaní o jeho vine súd voči nemu použil

nepriaznivejší zákon, nakoľko pri hodnote ustálenej škody bolo možné použiť

platný v čase spáchania skutku a posúdiť jeho konanie podľa § 250 ods. 3 Tr. zák. , u ktorého

bola trestná sadzba v rozmedzí od 2 do 8 rokov.

Napokon namietal aj to, že povinnosť uložená mu prvostupňovým súdom ospravedlniť

sa poškodenej spoločnosti F., je v príkrom rozpore so všeobecne platnými predpismi. Táto

spoločnosť totiž v trestnom konaní nikdy nevystupovala ako poškodená, v čase skutku

neexistovala, nie je právnym nástupcom spoločnosti P., ale ide o novovzniknutú spoločnosť,

na ktorú boli vlastnícke práva nehnuteľnosti na V. prevedené kúpnou zmluvou.

S poukazom na vyššie uvedené navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa , , , zrušil napadnutý rozsudok

a podľa vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol.

Na základe tohto odvolania odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky

pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanoví , , a keďže zistil,

že nie sú dané, podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých

výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu

konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo a zistil následné:

Napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa potupovalo podľa Trestného

poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv

na objasnenie skutkového stavu, alebo na možnosť uplatnenia práva obžalovaného

na obhajobu.

4

Krajský súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5

, riadiac sa pritom právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 30. mája 2005, vykonal všetky

potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných

súvislostiach ako aj v celom ich súhrne postupom uvedeným v ustanovení

a dospel k adekvátnym skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacie súdu

zodpovedajú dokazovaniu vykonanému na hlavnom pojednávaní.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku postupoval v súlade s ustanovením

a podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s obhajobou obžalovaného

vo vzťahu k tvrdeniu o neexistencii škody a akými právnymi úvahami sa spravoval,

keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, a to nielen

v otázke viny, ale aj trestu. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v týchto smeroch

stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa.

K námietkam, ktoré obžalovaný rozvádza v písomne vypracovanom odvolaní,

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Totožnosť skutku, pre ktorý bol obžalovaný odsúdený. so žalovaný skutkom je

zachovaná. Požiadavka ustanovenia , že súd môže rozhodovať len

o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu neznamená, že musí ísť o úplnú zhodu

žalobného návrhu s rozsudkom. Niektoré skutočnosti uvedené v žalobnom návrhu môžu

odpadnúť a naproti tomu niektoré zase pribudnúť, pričom skutok, ktorý je predmetom

trestného konania musí prejednávať súd v celej jeho šírke. Podstata skutku, ktorá je určená

účasťou obvineného na určitej trestne stíhanej udalosti, z ktorej vzišiel následok

významný z hľadiska trestného práva hmotného, je vždy zachovaná, ak je zachovaná

aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku. V preskúmavanom prípade tomu tak je.

Vo vzťahu k námietke obžalovaného, že žalovaný trestný čin nespáchal, pretože

nikoho neuviedol do omylu a ani nikoho neobohatil na úkor cudzieho majetku, odvolací súd

poukazuje na právny názor rozvedený v rozsudku najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , zo dňa 30. mája 2005, ktorým sú súdy podľa ,

v ďalšom konaní viazané.

5

Zodpovedá totiž skutočnosti, že pri trestnom čine podvodu (§ 250 Tr. zák.) nemusí byť

páchateľ tohto trestného činu totožný s obohatenou osobou. Z alternatívnej dikcie „iného

na škodu majetku obohatí“ vyplýva, že môže ísť o osobu rozdielnu od páchateľa. rovnako

tak osoba uvedená do omylu, resp. konajúca v omyle nemusí byť totožná s osobou, ktorej

v dôsledku podvodného konania páchateľa vznikla škoda.

Podľa článku 2 kúpnej zmluvy z 11. júna 1998 - o predaji nehnuteľnosti na V.,

patriacej spoločnosti P., ktorej štatutárom bol obžalovaný - dohodnutá kúpna cena

14 miliónov Sk mala byť vyplatená v hotovosti do rúk konateľa predávajúceho, t.j. do rúk

obžalovaného. To sa ale nestalo. Ako vyplýva z výpovedi svedka Ing. A. B. a nepriamo

aj z výpovedi svedka JUDr. M. G., kúpnu cenu prevzala tretia osoba - t.č. už nebohý E. D.

pred T..

Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je bez akýchkoľvek pochybností

preukázaná aj existencia zákonného znaku „uvedenia iného do omylu alebo využitia omylu

iného“ . Totiž, z výpovedí svedkov Ing. P. H. a Ing. A. B. je zrejmé, že kupujúci kupoval

nehnuteľnosť v mylnej predstave, že táto nie je zaťažená právami iných osôb, pričom pokiaľ

by mu bol známy skutočný stav veci, ku kúpe by nedošlo. Práve z toho dôvodu potom

neobstojí námietka obžalovaného o bezvýznamnosti toho, či nehnuteľnosť na V. bola, alebo

nebola zaťažená právami iných osôb. Naviac, z vykonaných dôkazov (svedkovia Z. D., E. K.,

J. K., návrh P., zo 16. marca 1998 na vydanie predbežného opatrenia) vyplýva,

že obžalovaný mal vedomosť o nájomníkoch bývajúcich v dome na V..

Správne zistené konanie obžalovaného J. M. krajský súd posúdil v súlade so zákonom,

keď ho na rozdiel od obžaloby, s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. kvalifikoval

podľa zákona účinného v čase rozhodovania, a teda keď obžalovaného J. M. uznal za vinného

spolupáchateľstvom trestného činu podvodu podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

Dôvody, pre ktoré tak rozhodol podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Tieto si Najvyšší

súd osvojuje ako vecne správne a v podrobnostiach na nich odkazuje.

Preto o vine a právnom posúdení konania obžalovaného odvolací súd nemal

pochybnosti.

Pochybil však krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému J. M. z hľadiska jeho

výmery.

6

Nemožno totiž opomenúť, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie bol spáchaný

11. júna 1998, pričom vyšetrovateľ Policajného zboru Krajského, Úradu justičnej polície

Policajného zboru v Bratislave začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie J. M. až dňa

25. marca 2003, teda takmer po piatich rokoch. Prokurátor podal obžalobu na krajský súd dňa

18. novembra 2003. Krajský súd v Bratislave po prejednaní obžaloby na neverejnom

zasadnutí dňa 25. marca 2004 vrátil predmetnú trestnú vec krajskému prokurátorovi

na došetrenie. Vzhľadom na to, že obvinený ako aj krajský prokurátor podal proti tomuto

uzneseniu sťažnosť, vec prejednal Najvyšší súd Slovenskej republiky a ten zrušil napadnuté

uznesenie a podľa zastavil trestné stíhanie proti obvinenému

J. M.. Proti tomuto uzneseniu Najvyššieho súdu, na podnet prokurátorky Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky sťažnosť

pre porušenie zákona v neprospech obvineného J. M.. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom zo dňa 30. mája 2005 rozhodol, že bol porušený zákon v prospech obvineného

J. M. a po zrušení uzneseniu krajského súdu prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci rozsudkom

dňa 10. septembra 2008, teda po 10 rokoch od spáchania žalovaného skutku a v dôsledku

odvolania podaného obžalovaným predmetná trestná vec bola právoplatne ukončená až dňa

16. februára 2011, teda takmer po 13 rokoch od spáchania skutku.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená

na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány

činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie

a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným

zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces a odporuje účelu trestného

konania.

7

V týchto súvislostiach Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že dĺžka konania,

ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci postoj obžalovaného k trestnému stíhaniu a procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania

v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu

použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu

odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením

uvedeným v ustanovení § 39 ods.3 Tr. zák.

Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný J. M.... nemá záznam v registri trestov

Generálnej prokuratúr Slovenskej republiky a po celú dobu trestného konania

až ku dňu rozhodnutia žil riadnym životom.

S poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil

napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému J. M. trest odňatia slobody

v trvaní 1 (jedného) roka, výkon ktorého mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní

18 (osemnásť) mesiacov. Práve s ohľadom na neprimeranú dĺžku konania, osobu

obžalovaného a všetky okolnosti prípadu rozhodné pri úvahách o treste Najvyšší súd

Slovenskej republiky má za to, že aj trestom kratšieho trvania, než aký vymeral

obžalovanému súd prvého stupňa, bude naplnený účel trestu tak, ako to predpokladá zákon

v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák. Uložený trest je nielen zákonný, ale aj spravodlivý, a to aj

napriek tomu, že od spáchania žalovaného skutku už uplynulo 13 rokov.

Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok aj vo výroku

o povinnosti uloženej obžalovanému písomne sa ospravedlniť poškodenej spoločnosti F.F.,

za spôsobenú škodu. Uložený výrok je totiž nevykonateľný. Ide o novovzniknutú spoločnosť,

na ktorú boli vlastnícke práva k nehnuteľnosti na V. prevedené kúpnou zmluvou uzavretou

so spoločnosťou P. V dobe spáchania skutku spoločnosť neexistovala, ale čo je rozhodujúce,

neexistuje už ani v súčasnosti. Ako vyplýva z obchodného registra spoločnosť bolo zrušená

bez likvidácie s určením právneho nástupcu G.. Deň výmazu spoločnosti je 1. jún 2004.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací čiastočne vyhovel odvolaniu obžalovaného a rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 16. februára 2011

8

JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Štefan Sekelský

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová