Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ff9/361631.80f0b1.pdf
PDF · 172.75 KB
No categories available
8Sžo/96/2010
Najvyšší súd 8Sžo/96/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: A. Č., bytom v B. B., J. 28, zastúpenej JUDr. P.
N., advokátom so sídlom v B. B., R. 17, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad
v Banskej Bystrici, Skuteckého 19, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu č. 67/2009 z 30. januára 2009, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 21. decembra 2009, č.k. 26Sp/48/2009-26, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 21. decembra 2009, č. k. 26Sp/48/2009-26 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
č. 67/2009 z 30. januára 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.
Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250q ods.2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporcu č. 67/2009
z 30. januára 2009, ktorým rozhodol, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené
v § 3 ods.1 písm. l/ a o/ zák.č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na
2
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č.
503/2003 Z.z.“) a ako oprávnenej osobe jej nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom
v kat. úz. Banská Bystrica :
a/ parcelám vedeným C KN č. X.X. – záhrada o výmere X. m², C KN č. X.X. – záhrada
o výmere 508 m², C KN č. X.X. – záhrada o výmere 188m², spolu vo výmere 1119m², ktoré
boli oddelené od parc. C KN č.X. pre účely tohto rozhodnutia, ktoré parcely boli pôvodne
evidované v PKV č. X. ako parc. č. X.X. X., X. a X. na vlastníkov: V. C., I. (M.) C. a E. P.
rod. C., na každého v podiele 7/24,
b/ a taktiež nemožno navrátiť vlastníctvo k parc. č. X. – záhrada o výmere 688m², pôvodne
evidovanej v PKV č. X., na hore uvedených vlastníkov, pričom uviedol, že oprávnenej osobe
nemožno navrátiť vlastníctvo z dôvodu, že pozemky sú vo vlastníctve právnickej osoby
okrem povinnej osoby, netvoria poľnohospodársky pôdny fond a do neho nepatria a taktiež
netvoria lesný pôdny fond.
Ďalej odporca rozhodol, že za pozemky, ku ktorým nemožno vrátiť vlastníctvo, sa
oprávnenej osobe priznáva podľa § 6 ods.2 zák.č. 503/2003 Z.z. právo na náhradu – prevedú
sa jej bezodplatne do vlastníctva iné pozemky, ak spĺňa podmienky prevodu, alebo sa jej
poskytne finančná náhrada v podiele 21/24 z výmery celkového nároku 1807 m². Taktiež
odporca rozhodol, že navrhovateľka je povinná podľa § 3 ods. 5 zák.č. 503/2003 Z.z. vrátiť
príslušnú finančnú čiastku, ktorá jej bola vyplatená pri vyvlastnení nehnuteľností, a to
v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia Ministerstvu financií Slovenskej
republiky; za prechod vlastníctva kúpnou zmluvou nebola stanovená povinnosť
navrhovateľky vrátiť kúpnu cenu.
Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil so záverom odporcu, ktorý bol prijatý
na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu a uviedol, že v zmysle žiadosti
navrhovateľky o prinavrátenie pozemkov bolo nesporné, že správny orgán rozhodol v tom
rozsahu, ktorý bol označený v tejto žiadosti. Bolo nesporne preukázané, že reštituované
nehnuteľnosti nebolo možné vydať de facto, pretože vlastníctvo k uvedeným pozemkom
je písané na právnickú osobu, ktorá nie je v zmysle zákona povinnou osobou, a taktiež,
že netvoria poľnohospodársky ani lesný pôdny fond. To znamená, že v zmysle zákona
prichádza do úvahy iba náhrada, či už v pridelení iných pozemkov alebo vo finančnom
vyjadrení. Súd taktiež nemal pochybnosti o správnosti priznania tohto reštitučného nároku
3
v podiele 21/24-ín z celkovej výmery 1807 m², pretože sa stotožnil s názorom správneho
orgánu, pokiaľ išlo o uznanie podielu po V. (E.) C.; podľa doloženého úmrtného listu V.
C. zomrel v roku 1916 a iná osoba menom E. C. v r. 1914. Tieto skutočnosti boli overené
údajmi uvedenými v liste č. j. Fin/52/1979. Z predložených listinných dôkazov nebolo
jednoznačne zrejmé, či sa jedná o starého otca navrhovateľky alebo brata jej matky
uvádzaného v zápise z r. 1906 v pozemnoknižnej vložke č. X. pod B3. Súd nemal pochybnosti
o tom, že pri nedostatku iných hodnovernejších dokladov preukazujúcich pôvod a líniu
právnych predchodcov navrhovateľky je čestné vyhlásenie nedostačujúce, a teda že
navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno – preukázanie podmienky podľa § 2 cit. zák.č.
503/2003 Z.z. Pokiaľ ide o výhradu navrhovateľky ohľadom vplyvu dĺžky správneho konania
na možný výsledok z titulu uplynutia lehoty na uplatnenie si reštitučného nároku, krajský súd
mal za to, že nemožno spájať otázku dodržania procesných lehôt na dĺžku konania
s uplatňovaním si nároku limitovaného zákonom stanoveného termínu, ktorý má charakter
preklúzie. Správny orgán v konaní je skutočne viazaný tým rozsahom, ktorý vyplýva
z uplatnenia samotného nároku, ktorý samozrejme do uplynutia zákonnej preklúzie je možné
rozširovať. Bolo však vecou navrhovateľky ako žiadateľky, aby si toto prípadné rozšírenie
nároku uplatnila v čase konania bez ohľadu na spôsob vedenia tohto konania a jeho dĺžku
a nie sa spoliehala na jeho výsledok – meritórne rozhodnutie, až na základe ktorého by zistila,
či si v pôvodnej žiadosti uplatnila celý svoj nárok alebo jeho časť; v konaní nebolo zistené ani
preukázané, že by v rámci žiadosti o reštitučný nárok boli špecifikované aj iné nehnuteľnosti
než tie, o ktorých v konečnom dôsledku bolo rozhodnuté.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka,
domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. V rámci odvolania
uviedla, pokiaľ ide o neakceptovanie uplatnenia si reštitučného nároku aj voči parc. č. X.
je zo samotného rozhodnutia správneho orgánu zrejmé, že tento uznal reštitučný nárok
navrhovateľky, pričom vychádzal z ohraničenia parc. č. X.. Navrhovateľka do podania
reštitučného nároku nemala k dispozícii geometrický plán týkajúci sa i predmetnej
nehnuteľnosti, pričom pri svojom nároku vychádzala výlučne z predložených listinných
podkladov tak, ako ich predložila správnemu orgánu, označenie parc. C KN X. bolo jej
laickým posúdením priestorovej identifikácie parciel. Ohľadne neuznania nároku po E. C.
navrhovateľka uviedla, že nárok po tejto osobe nie je možné relevantne zdokumentovať,
nakoľko ani samotná matrika mesta Banská Bystrica, ktorú navštívila za účelom získania
4
podkladov pre rozhodnutie, nemala o úmrtí osoby s takýmto menom v relevantnom období
žiadne poznatky, v tejto súvislosti bolo jej správnym orgánom odporučené postupovať podľa
§ 39 Správneho poriadku. Uviedla, že je pravdou, že krajský súd oprel svoje rozhodnutie
v tomto smere o listinný dôkaz č. j. Fin/52/1979, na podklade ktorého osoba menom E. C.
zomrela v r. 1914, avšak táto písomnosť nepreukazuje zdroj tejto informácie a to najmä
s ohľadom na tie skutočnosti, že dané úmrtie malo nastať v r. 1914 resp. 1916, teda v období
Rakúsko – Uhorskej monarchie, z obdobia ktorej sú písomnosti archivované vo výlučne inom
ako slovenskom jazyku, pričom samotné stotožňovanie nebohých osôb je z tohto hľadiska
mimoriadne sťažené, z čoho teda vyplýva, že ani mená a priezviská nie sú absolútne totožné
s ich alternatívami v jazyku slovenskom. O uvedenom sa presvedčila aj navrhovateľka pri
návšteve matriky v Banskej Bystrici. Pokiaľ ide o zmeškanie lehoty pre uplatnenie si nároku
navrhovateľka uviedla v podstate totožné argumenty ako v opravnom prostriedku a poukázala
na skutočnosť, že nezákonnosť postupu správneho orgánu vo vzťahu k nedodržaniu lehoty na
rozhodnutie bola potvrdená i upozornením Okresného prokurátora v Banskej Bystrici zo dňa
6. marca 2009 pod sp. zn. Pd 4/2009.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolanie
zamietnuť. Uviedol, že čestné vyhlásenie navrhovateľky vzal do úvahy, nie však v plnom
rozsahu, pretože pripustenie čestného vyhlásenia je vecou voľnej úvahy správneho orgánu
a tento nie je viazaný návrhmi účastníkov. V prípade čestného vyhlásenia musí pristupovať
k jeho hodnoteniu s istou mierou opatrnosti, pretože skutočnosti v ňom uvádzané nie sú
skutočnosťami dokázanými, ale iba osvedčenými. Pokiaľ ide o nepriznanie podielu 3/24
neboli podložené ani správnym orgánom zistené právne relevantné dôkazy, z listinných
dôkazov nie je jednoznačne zrejmé, či sa jedná o starého otca navrhovateľky alebo súrodenca
jej matky uvádzaného v zápise z r. 1906 v PKV č. X. pod B3. Odporca ďalej uviedol,
že sa zaoberal všetkými parcelami v uplatnenom nároku, ktorých sa reštitúcia dotýka,
čo preukazuje jednak výroková časť ako aj odôvodnenie rozhodnutia, jedinou parc., ktorú
neobsahuje reštitučné rozhodnutie je parc. č. EKN X., ktorá ale nepodlieha reštitúcii,
pretože u nej neexistuje reštitučný titul tzn. že bola vyvlastnená za náhradu, vyvlastnenie
prebehlo zákonným spôsobom a nachádza sa mimo parc. č. X., ktorá ako jediná nehnuteľnosť
neslúžila účelu vyvlastnenia. Záverom odporca uviedol, že nepotvrdenie rozhodnutia
a vrátenie na nové prejednanie by malo vplyv len na nadobudnutie právoplatnosti
rozhodnutie, ale z doteraz zisteného skutočného stavu veci už nie je možné objektívne
5
predpokladať, že zo strany odporcu budú zistené nové skutočnosti, ktoré budú mať vplyv na
ďalšie rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§250s O.s.p. v spojení s § 10
ods.2 O.s.p./, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým,
že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. februára 2011 (§ 156 ods.1 a ods.3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods.1 O.s.p.).
Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa opravným prostriedkom
domáhala postupu podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(§ 250l a nasl.), upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov.
Úlohou súdu prvého stupňa bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu,
ktorým rozhodol, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods.1 písm. l/ a o/
zák.č. 503/2003 Z.z. a ako oprávnenej osobe jej nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom
v kat. úz. Banská Bystrica :
a/ C KN č. X.X. – záhrada o výmere X. m², CKN č. X.X. – záhrada o výmere 508 m², CKN č.
X.X. – záhrada o výmere 188m², spolu vo výmere 1119m², ktoré boli oddelené od parc. CKN
č.X. pre účely tohto rozhodnutia, ktoré parcely boli pôvodne evidované v PKV č. X. ako parc.
č. X.X. X., X. a X. na vlastníkov: V. C., I. (M.) C. a E. P. rod. C., na každého v podiele 7/24,
b/ k parc. č. X. – záhrada o výmere 688m², pôvodne evidovanej v PKV č. X., na hore
uvedených vlastníkov, pričom uviedol, že oprávnenej osobe nemožno navrátiť vlastníctvo
z dôvodu, že pozemky sú vo vlastníctve právnickej osoby okrem povinnej osoby, netvoria
poľnohospodársky pôdny fond a do neho nepatria a taktiež netvoria lesný pôdny fond.
6
Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že v posudzovanej veci zostali spornými dve
skutočnosti, a to :
1/ či navrhovateľka dostatočne preukázala zákonom vyžadované podmienky podľa § 2
zák.č. 503/2003 Z.z., – či je oprávnenou reštituentkou po E. /V./ C. v podiele 3/24, keďže
správny orgán, ako aj súd z priložených listín nevedeli určiť, či ide o starého otca
navrhovateľky alebo o brata matky navrhovateľky,
2/ rozsah uplatneného nároku - či odporca rozhodol o všetkých nehnuteľnostiach,
ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok, resp. či bolo jeho povinnosťou
rozhodnúť aj o parc.č. X..
1. K otázke oprávnenosti reštitučného nároku navrhovateľky po E. /V./ C.
Navrhovateľka v pôvodnej žiadosti, adresovanej odporcovi uviedla, že jej starý otec E.
C. a stará matka M. rod. D., mali 4 potomkov – V., I. (M.), J. a E..
Pozemnoknižnými vlastníkmi boli: V., I. (M.), E. a E..
Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu
v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie")
spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo
v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
7
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje
povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami
jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
Pokiaľ ide prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu (kúpnou zmluvou z r. 1965)
– parc. č. X.X. X., z podkladov administratívneho spisu vyplýva, že v čase ich prevzatia žila
z pozemnoknižných vlastníkov I. (M.) C. (podľa úmrtného listu zomrela v r. 1978), podľa
týchto skutočností bola navrhovateľka oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zák.č.
503/2003 Z.z. – teda ako dieťa súrodenca oprávnenej osoby (7/24). Taktiež žila matka
navrhovateľky E. P. (zomrela v r. 1981), navrhovateľka v tomto prípade bola oprávnenou
osobou podľa § 2 ods. 2 c/ zák.č. 503/2003 Z.z. (7/24). V. C. zomrel v r. 1961 v USA (podľa
čestného vyhlásenia navrhovateľky), teda v čase prevzatia pozemkov už nežil, ako dedičia
prichádzali do úvahy žijúce sestry – I. (M.) a E., takisto ako dedičia po E. (ktorý zomrel v r.
1914/16), platí teda vyššie uvedené.
Pokiaľ ide o vyvlastnenie nehnuteľností rozhodnutím č. Výst. 1265/79 zo dňa
29. mája 1979 – parc. č X., X., X., X., je zrejmé, že v čase vyvlastnenia žila už iba matka
navrhovateľky ako jediná pozemnoknižná vlastníčka a prichádzala do úvahy ako dedička
týchto nehnuteľností po ostatných spoluvlastníkoch.
Osoby, ktoré v čase prechodu vlastníctva už nežili, nie je možné považovať za
oprávnené osoby podľa § 2 ods. 1 zák.č. 503/2003 Z.z., keďže spôsobilosť mať práva zaniká
smrťou, teda týmto osobám nemohlo prejsť ich vlastnícke právo na štát a nie je možné od
nich odvodzovať oprávnenosť reštitučných nárokov. Väčšina pôvodných pozemnoknižných
vlastníkov zomrela pred prevzatím vlastníctva štátom, pričom hoci neprebehli dedičské
konania (napr. prechod vlastníctva z I. na E.), je možné určiť domnelých dedičov, v tomto
8
prípade E. P. rod. C., matku navrhovateľky, po ktorej je možné práva reštitučné uplatniť. (Z
rozhodnutia D 484/86 zo dňa 30. apríla 1986 vyplýva, že navrhovateľka bola po svojej matke
jedinou dedičkou.)
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom
si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie (§ 32 Správneho poriadku).
Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci správny orgán nepostupoval
dôsledne v intenciách citovaného zákonného ustanovenia, pretože pre svoje rozhodnutie si
nezadovážil dostatok skutkových podkladov. Nedostatočne zistený skutkový stav spočíva
v tom, že v PKN vložke je uvedené, že V., E., I. a E. nadobudli vlastnícke právo k pozemkom
na základe dedenia v r. 1917, pričom listiny predložené v konaní preukazujú, že E. C. (podľa
tvrdenia navrhovateľky vlastným menom V.) zomrel v r. 1914 alebo 1916, takisto je E. C.
vedený ako spoluvlastník aj v geometrickom pláne z r. 1940, preto nie je jasné, kto bola táto
osoba, keďže navrhovateľka uviedla, že jej matka mala dvoch bratov a to V. a J., pričom
v ďalšom podaní už uviedla aj E. (podanie zo dňa 12. augusta 2004). V tomto smere pre
objasnenie veci je potrebné doplniť dokazovanie, a to predovšetkým podrobným vypočutím
navrhovateľky, a to za účelom objasnenia:
- po kom si presne reštitučný nárok uplatňuje, s tým, že uvedie presne svoj príbuzenský
pomer k tejto osobe, resp. nech vysvetlí po ktorom E., si uplatňuje reštitučný nárok
- ak si uplatňuje nárok po E., ktorý mal titulom dedenia 3. februára 1917 nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným v pozemnoknižnej vložke č. X., nech sa
9
vyjadrí, či má vedomosť (od svojej právnej predchodkyne) o jeho „choromyselnosti“
zaznamenanej v uvedenej pozemnoknižnej vložke č. X., nech uvedie, aké má vedomosti
o tejto osobe, kto sa o ňu staral, kde žila a pod. a nech navrhne v tomto smere svedkov na
preukázanie svojich tvrdení,
- nech vysvetlí nezrovnalosti v tom smere, prečo uvádza, že E. zomrel v roku 1914 alebo
1916, odkiaľ má túto vedomosť ?
Odvolací súd zároveň konštatuje, že čestné prehlásenie navrhovateľky samo osebe
nepredstavuje relevantný doklad na preukázanie oprávnenosti ňou uplatneného reštitučného
nároku. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom odporcu.
2. K otázke rozsahu reštitučného nároku
Pokiaľ ide o rozhodnutie o parc. č. X., podľa názoru odvolacieho súdu odporca
nerozhodol o všetkých nehnuteľnostiach, ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný
nárok. Posudzujúc podanie podľa obsahu, mal odporca vo výroku meritórne rozhodnúť
aj o tejto parcele, keď podľa obsahu pôvodného podania navrhovateľka uviedla aj okolnosti
odňatia vlastníctva k tejto parcele.
Na základe horeuvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v danej veci bude
dokazovanie potrebné doplniť a vykonať v rozsahu, ktorý je nad možnosti súdneho konania,
lebo podľa § 250q ods. 1 vety druhej O.s.p. správny súd môže vykonať iba dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 10 O.s.p.) a ich úlohou nie je
nahrádzať činnosť správnych orgánov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie (§ 250l ods. 2,
§ 250q ods. 2, § 250ja ods. 3, veta prvá O.s.p.) v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu
10
po doplnení dokazovania rozhodnúť o celom reštitučnom nároku navrhovateľky opätovne
a svoje nové rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 46 a § 47 správneho poriadku).
O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 250k ods. 1
veta druhá O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že úspešnej navrhovateľke náhradu trov
konania z dôvodu ich neuplatnenia nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská