Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/96/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: A. Č., bytom v B. B., J. 28, zastúpenej JUDr. P.

N., advokátom so sídlom v B. B., R. 17, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad

v Banskej Bystrici, Skuteckého 19, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. 67/2009 z 30. januára 2009, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 21. decembra 2009, č.k. -26, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 21. decembra 2009, č. k. -26 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. 67/2009 z 30. januára 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250q ods.2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „“) potvrdil rozhodnutie odporcu č. 67/2009

z 30. januára 2009, ktorým rozhodol, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené

v a o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení o niektorých opatreniach na

2

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č.

“) a ako oprávnenej osobe jej nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom

v kat. úz. Banská Bystrica :

a/ parcelám vedeným C KN č. X.X. – záhrada o výmere X. m², C KN č. X.X. – záhrada

o výmere 508 m², C KN č. X.X. – záhrada o výmere 188m², spolu vo výmere 1119m², ktoré

boli oddelené od parc. C KN č.X. pre účely tohto rozhodnutia, ktoré parcely boli pôvodne

evidované v PKV č. X. ako parc. č. X.X. X., X. a X. na vlastníkov: V. C., I. (M.) C. a E. P.

rod. C., na každého v podiele 7/24,

b/ a taktiež nemožno navrátiť vlastníctvo k parc. č. X. – záhrada o výmere 688m², pôvodne

evidovanej v PKV č. X., na hore uvedených vlastníkov, pričom uviedol, že oprávnenej osobe

nemožno navrátiť vlastníctvo z dôvodu, že pozemky sú vo vlastníctve právnickej osoby

okrem povinnej osoby, netvoria poľnohospodársky pôdny fond a do neho nepatria a taktiež

netvoria lesný pôdny fond.

Ďalej odporca rozhodol, že za pozemky, ku ktorým nemožno vrátiť vlastníctvo, sa

oprávnenej osobe priznáva podľa právo na náhradu – prevedú

sa jej bezodplatne do vlastníctva iné pozemky, ak spĺňa podmienky prevodu, alebo sa jej

poskytne finančná náhrada v podiele 21/24 z výmery celkového nároku 1807 m². Taktiež

odporca rozhodol, že navrhovateľka je povinná podľa vrátiť

príslušnú finančnú čiastku, ktorá jej bola vyplatená pri vyvlastnení nehnuteľností, a to

v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia Ministerstvu financií Slovenskej

republiky; za prechod vlastníctva kúpnou zmluvou nebola stanovená povinnosť

navrhovateľky vrátiť kúpnu cenu.

Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil so záverom odporcu, ktorý bol prijatý

na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu a uviedol, že v zmysle žiadosti

navrhovateľky o prinavrátenie pozemkov bolo nesporné, že správny orgán rozhodol v tom

rozsahu, ktorý bol označený v tejto žiadosti. Bolo nesporne preukázané, že reštituované

nehnuteľnosti nebolo možné vydať de facto, pretože vlastníctvo k uvedeným pozemkom

je písané na právnickú osobu, ktorá nie je v zmysle zákona povinnou osobou, a taktiež,

že netvoria poľnohospodársky ani lesný pôdny fond. To znamená, že v zmysle zákona

prichádza do úvahy iba náhrada, či už v pridelení iných pozemkov alebo vo finančnom

vyjadrení. Súd taktiež nemal pochybnosti o správnosti priznania tohto reštitučného nároku

3

v podiele 21/24-ín z celkovej výmery 1807 m², pretože sa stotožnil s názorom správneho

orgánu, pokiaľ išlo o uznanie podielu po V. (E.) C.; podľa doloženého úmrtného listu V.

C. zomrel v roku 1916 a iná osoba menom E. C. v r. 1914. Tieto skutočnosti boli overené

údajmi uvedenými v liste č. j. Fin/52/1979. Z predložených listinných dôkazov nebolo

jednoznačne zrejmé, či sa jedná o starého otca navrhovateľky alebo brata jej matky

uvádzaného v zápise z r. 1906 v pozemnoknižnej vložke č. X. pod B3. Súd nemal pochybnosti

o tom, že pri nedostatku iných hodnovernejších dokladov preukazujúcich pôvod a líniu

právnych predchodcov navrhovateľky je čestné vyhlásenie nedostačujúce, a teda že

navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno – preukázanie podmienky podľa § 2 cit. zák.č.

Pokiaľ ide o výhradu navrhovateľky ohľadom vplyvu dĺžky správneho konania

na možný výsledok z titulu uplynutia lehoty na uplatnenie si reštitučného nároku, krajský súd

mal za to, že nemožno spájať otázku dodržania procesných lehôt na dĺžku konania

s uplatňovaním si nároku limitovaného zákonom stanoveného termínu, ktorý má charakter

preklúzie. Správny orgán v konaní je skutočne viazaný tým rozsahom, ktorý vyplýva

z uplatnenia samotného nároku, ktorý samozrejme do uplynutia zákonnej preklúzie je možné

rozširovať. Bolo však vecou navrhovateľky ako žiadateľky, aby si toto prípadné rozšírenie

nároku uplatnila v čase konania bez ohľadu na spôsob vedenia tohto konania a jeho dĺžku

a nie sa spoliehala na jeho výsledok – meritórne rozhodnutie, až na základe ktorého by zistila,

či si v pôvodnej žiadosti uplatnila celý svoj nárok alebo jeho časť; v konaní nebolo zistené ani

preukázané, že by v rámci žiadosti o reštitučný nárok boli špecifikované aj iné nehnuteľnosti

než tie, o ktorých v konečnom dôsledku bolo rozhodnuté.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka,

domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. V rámci odvolania

uviedla, pokiaľ ide o neakceptovanie uplatnenia si reštitučného nároku aj voči parc. č. X.

je zo samotného rozhodnutia správneho orgánu zrejmé, že tento uznal reštitučný nárok

navrhovateľky, pričom vychádzal z ohraničenia parc. č. X.. Navrhovateľka do podania

reštitučného nároku nemala k dispozícii geometrický plán týkajúci sa i predmetnej

nehnuteľnosti, pričom pri svojom nároku vychádzala výlučne z predložených listinných

podkladov tak, ako ich predložila správnemu orgánu, označenie parc. C KN X. bolo jej

laickým posúdením priestorovej identifikácie parciel. Ohľadne neuznania nároku po E. C.

navrhovateľka uviedla, že nárok po tejto osobe nie je možné relevantne zdokumentovať,

nakoľko ani samotná matrika mesta Banská Bystrica, ktorú navštívila za účelom získania

4

podkladov pre rozhodnutie, nemala o úmrtí osoby s takýmto menom v relevantnom období

žiadne poznatky, v tejto súvislosti bolo jej správnym orgánom odporučené postupovať podľa

§ 39 Správneho poriadku. Uviedla, že je pravdou, že krajský súd oprel svoje rozhodnutie

v tomto smere o listinný dôkaz č. j. Fin/52/1979, na podklade ktorého osoba menom E. C.

zomrela v r. 1914, avšak táto písomnosť nepreukazuje zdroj tejto informácie a to najmä

s ohľadom na tie skutočnosti, že dané úmrtie malo nastať v r. 1914 resp. 1916, teda v období

Rakúsko – Uhorskej monarchie, z obdobia ktorej sú písomnosti archivované vo výlučne inom

ako slovenskom jazyku, pričom samotné stotožňovanie nebohých osôb je z tohto hľadiska

mimoriadne sťažené, z čoho teda vyplýva, že ani mená a priezviská nie sú absolútne totožné

s ich alternatívami v jazyku slovenskom. O uvedenom sa presvedčila aj navrhovateľka pri

návšteve matriky v Banskej Bystrici. Pokiaľ ide o zmeškanie lehoty pre uplatnenie si nároku

navrhovateľka uviedla v podstate totožné argumenty ako v opravnom prostriedku a poukázala

na skutočnosť, že nezákonnosť postupu správneho orgánu vo vzťahu k nedodržaniu lehoty na

rozhodnutie bola potvrdená i upozornením Okresného prokurátora v Banskej Bystrici zo dňa

6. marca 2009 pod sp. zn. Pd 4/2009.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolanie

zamietnuť. Uviedol, že čestné vyhlásenie navrhovateľky vzal do úvahy, nie však v plnom

rozsahu, pretože pripustenie čestného vyhlásenia je vecou voľnej úvahy správneho orgánu

a tento nie je viazaný návrhmi účastníkov. V prípade čestného vyhlásenia musí pristupovať

k jeho hodnoteniu s istou mierou opatrnosti, pretože skutočnosti v ňom uvádzané nie sú

skutočnosťami dokázanými, ale iba osvedčenými. Pokiaľ ide o nepriznanie podielu 3/24

neboli podložené ani správnym orgánom zistené právne relevantné dôkazy, z listinných

dôkazov nie je jednoznačne zrejmé, či sa jedná o starého otca navrhovateľky alebo súrodenca

jej matky uvádzaného v zápise z r. 1906 v PKV č. X. pod B3. Odporca ďalej uviedol,

že sa zaoberal všetkými parcelami v uplatnenom nároku, ktorých sa reštitúcia dotýka,

čo preukazuje jednak výroková časť ako aj odôvodnenie rozhodnutia, jedinou parc., ktorú

neobsahuje reštitučné rozhodnutie je parc. č. EKN X., ktorá ale nepodlieha reštitúcii,

pretože u nej neexistuje reštitučný titul tzn. že bola vyvlastnená za náhradu, vyvlastnenie

prebehlo zákonným spôsobom a nachádza sa mimo parc. č. X., ktorá ako jediná nehnuteľnosť

neslúžila účelu vyvlastnenia. Záverom odporca uviedol, že nepotvrdenie rozhodnutia

a vrátenie na nové prejednanie by malo vplyv len na nadobudnutie právoplatnosti

rozhodnutie, ale z doteraz zisteného skutočného stavu veci už nie je možné objektívne

5

predpokladať, že zo strany odporcu budú zistené nové skutočnosti, ktoré budú mať vplyv na

ďalšie rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací / v spojení s

ods.2 /, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné. Rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia vety prvej s tým,

že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. februára 2011 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa opravným prostriedkom

domáhala postupu podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti

(§ 250l a nasl.), upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov.

Úlohou súdu prvého stupňa bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu,

ktorým rozhodol, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods.1 písm. l/ a o/

a ako oprávnenej osobe jej nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom

v kat. úz. Banská Bystrica :

a/ C KN č. X.X. – záhrada o výmere X. m², CKN č. X.X. – záhrada o výmere 508 m², CKN č.

X.X. – záhrada o výmere 188m², spolu vo výmere 1119m², ktoré boli oddelené od parc. CKN

č.X. pre účely tohto rozhodnutia, ktoré parcely boli pôvodne evidované v PKV č. X. ako parc.

č. X.X. X., X. a X. na vlastníkov: V. C., I. (M.) C. a E. P. rod. C., na každého v podiele 7/24,

b/ k parc. č. X. – záhrada o výmere 688m², pôvodne evidovanej v PKV č. X., na hore

uvedených vlastníkov, pričom uviedol, že oprávnenej osobe nemožno navrátiť vlastníctvo

z dôvodu, že pozemky sú vo vlastníctve právnickej osoby okrem povinnej osoby, netvoria

poľnohospodársky pôdny fond a do neho nepatria a taktiež netvoria lesný pôdny fond.

6

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že v posudzovanej veci zostali spornými dve

skutočnosti, a to :

1/ či navrhovateľka dostatočne preukázala zákonom vyžadované podmienky podľa § 2

, – či je oprávnenou reštituentkou po E. /V./ C. v podiele 3/24, keďže

správny orgán, ako aj súd z priložených listín nevedeli určiť, či ide o starého otca

navrhovateľky alebo o brata matky navrhovateľky,

2/ rozsah uplatneného nároku - či odporca rozhodol o všetkých nehnuteľnostiach,

ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok, resp. či bolo jeho povinnosťou

rozhodnúť aj o parc.č. X..

1. K otázke oprávnenosti reštitučného nároku navrhovateľky po E. /V./ C.

Navrhovateľka v pôvodnej žiadosti, adresovanej odporcovi uviedla, že jej starý otec E.

C. a stará matka M. rod. D., mali 4 potomkov – V., I. (M.), J. a E..

Pozemnoknižnými vlastníkmi boli: V., I. (M.), E. a E..

Podľa právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie")

spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo

v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo

ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni

občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

7

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

Pokiaľ ide prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu (kúpnou zmluvou z r. 1965)

– parc. č. X.X. X., z podkladov administratívneho spisu vyplýva, že v čase ich prevzatia žila

z pozemnoknižných vlastníkov I. (M.) C. (podľa úmrtného listu zomrela v r. 1978), podľa

týchto skutočností bola navrhovateľka oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zák.č.

– teda ako dieťa súrodenca oprávnenej osoby (7/24). Taktiež žila matka

navrhovateľky E. P. (zomrela v r. 1981), navrhovateľka v tomto prípade bola oprávnenou

osobou podľa (7/24). V. C. zomrel v r. 1961 v USA (podľa

čestného vyhlásenia navrhovateľky), teda v čase prevzatia pozemkov už nežil, ako dedičia

prichádzali do úvahy žijúce sestry – I. (M.) a E., takisto ako dedičia po E. (ktorý zomrel v r.

1914/16), platí teda vyššie uvedené.

Pokiaľ ide o vyvlastnenie nehnuteľností rozhodnutím č. Výst. 1265/79 zo dňa

29. mája 1979 – parc. č X., X., X., X., je zrejmé, že v čase vyvlastnenia žila už iba matka

navrhovateľky ako jediná pozemnoknižná vlastníčka a prichádzala do úvahy ako dedička

týchto nehnuteľností po ostatných spoluvlastníkoch.

Osoby, ktoré v čase prechodu vlastníctva už nežili, nie je možné považovať za

oprávnené osoby podľa , keďže spôsobilosť mať práva zaniká

smrťou, teda týmto osobám nemohlo prejsť ich vlastnícke právo na štát a nie je možné od

nich odvodzovať oprávnenosť reštitučných nárokov. Väčšina pôvodných pozemnoknižných

vlastníkov zomrela pred prevzatím vlastníctva štátom, pričom hoci neprebehli dedičské

konania (napr. prechod vlastníctva z I. na E.), je možné určiť domnelých dedičov, v tomto

8

prípade E. P. rod. C., matku navrhovateľky, po ktorej je možné práva reštitučné uplatniť. (Z

rozhodnutia D 484/86 zo dňa 30. apríla 1986 vyplýva, že navrhovateľka bola po svojej matke

jedinou dedičkou.)

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre

rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie (§ 32 Správneho poriadku).

Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci správny orgán nepostupoval

dôsledne v intenciách citovaného zákonného ustanovenia, pretože pre svoje rozhodnutie si

nezadovážil dostatok skutkových podkladov. Nedostatočne zistený skutkový stav spočíva

v tom, že v PKN vložke je uvedené, že V., E., I. a E. nadobudli vlastnícke právo k pozemkom

na základe dedenia v r. 1917, pričom listiny predložené v konaní preukazujú, že E. C. (podľa

tvrdenia navrhovateľky vlastným menom V.) zomrel v r. 1914 alebo 1916, takisto je E. C.

vedený ako spoluvlastník aj v geometrickom pláne z r. 1940, preto nie je jasné, kto bola táto

osoba, keďže navrhovateľka uviedla, že jej matka mala dvoch bratov a to V. a J., pričom

v ďalšom podaní už uviedla aj E. (podanie zo dňa 12. augusta 2004). V tomto smere pre

objasnenie veci je potrebné doplniť dokazovanie, a to predovšetkým podrobným vypočutím

navrhovateľky, a to za účelom objasnenia:

- po kom si presne reštitučný nárok uplatňuje, s tým, že uvedie presne svoj príbuzenský

pomer k tejto osobe, resp. nech vysvetlí po ktorom E., si uplatňuje reštitučný nárok

- ak si uplatňuje nárok po E., ktorý mal titulom dedenia 3. februára 1917 nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným v pozemnoknižnej vložke č. X., nech sa

9

vyjadrí, či má vedomosť (od svojej právnej predchodkyne) o jeho „choromyselnosti“

zaznamenanej v uvedenej pozemnoknižnej vložke č. X., nech uvedie, aké má vedomosti

o tejto osobe, kto sa o ňu staral, kde žila a pod. a nech navrhne v tomto smere svedkov na

preukázanie svojich tvrdení,

- nech vysvetlí nezrovnalosti v tom smere, prečo uvádza, že E. zomrel v roku 1914 alebo

1916, odkiaľ má túto vedomosť ?

Odvolací súd zároveň konštatuje, že čestné prehlásenie navrhovateľky samo osebe

nepredstavuje relevantný doklad na preukázanie oprávnenosti ňou uplatneného reštitučného

nároku. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom odporcu.

2. K otázke rozsahu reštitučného nároku

Pokiaľ ide o rozhodnutie o parc. č. X., podľa názoru odvolacieho súdu odporca

nerozhodol o všetkých nehnuteľnostiach, ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný

nárok. Posudzujúc podanie podľa obsahu, mal odporca vo výroku meritórne rozhodnúť

aj o tejto parcele, keď podľa obsahu pôvodného podania navrhovateľka uviedla aj okolnosti

odňatia vlastníctva k tejto parcele.

Na základe horeuvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v danej veci bude

dokazovanie potrebné doplniť a vykonať v rozsahu, ktorý je nad možnosti súdneho konania,

lebo podľa vety druhej správny súd môže vykonať iba dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ) a ich úlohou nie je

nahrádzať činnosť správnych orgánov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie (§ 250l ods. 2,

, , veta prvá ) v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu

10

po doplnení dokazovania rozhodnúť o celom reštitučnom nároku navrhovateľky opätovne

a svoje nové rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 46 a § 47 správneho poriadku).

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 250k ods. 1

veta druhá v spojení s tak, že úspešnej navrhovateľke náhradu trov

konania z dôvodu ich neuplatnenia nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 17. februára 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská