Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b82/361615.b66da6.pdf
PDF · 121.1 KB
No categories available
5Cdo/288/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 288/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. L., zastúpeného
JUDr. S. J., proti ţalovanej S., o zaplatenie 1 809 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Galanta pod sp.zn. 20 C 141/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 22. septembra 2010, sp.zn. 24 Co 92/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom zo 17. decembra 2009, č.k. 20 C 141/2009-80
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť mu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 809 € s 9 % úrokom z omeškania od 5. augusta 2009
do zaplatenia, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako
i určenia, ţe výrok rozhodnutia Okresného súdu Galanta, č.k. SA 5 C 218/2002-114 zo dňa
4. apríla 2005 v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 10 Co 182/2005 zo dňa
21. marca 2006 je neplatný v tej časti, ktorou tento výrok ukladá ţalobcovi povinnosť uhradiť
súdny poplatok za návrh vo výške 54 520,--Sk (1 809,73 €). Ţalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu nie je dôvodná, nakoľko neboli splnené
základné zákonné podmienky danosti zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená
ţalobcovi ako poškodenému pri výkone verejnej moci. Konštatoval, ţe ţalobný návrh bol
podaný predčasne, keď v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci mohol byť na súde podaný aţ po márnom
uplynutí 6 mesiacov od prijatia ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku. Za splnenú
a preukázanú nepovaţoval ďalšiu nevyhnutnú podmienku danosti zodpovednosti za škodu,
a to, ţe právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť
zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Súd tieţ uzavrel, ţe neobstojí ani argumentácia
ţalobcu poukazujúca na ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko súdy
rozhodovali o poplatkovej povinnosti v rámci občianskeho súdneho konania vedeného podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o súdnych poplatkoch, teda
rozhodovali o veci, ktorá bez akýchkoľvek pochybností spadá do ich právomoci v zmysle § 7
O.s.p. Vzhľadom na nepreukázanie základných zákonných podmienok zakladajúcich
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nezaoberal sa súd otázkou
vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ako ani otázkou príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ sa ţalobca ţalobou domáhal tieţ určenia, ţe výrok
rozhodnutia Okresného súdu Galanta v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, ukladajúci
ţalobcovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh, je neplatný, s poukazom na ustanovenie § 80
písm. c/ O.s.p. súd skonštatoval, ţe určovacou ţalobou sa nemoţno domáhať určenia
neplatnosti rozhodnutia súdu, pretoţe tu nejde o právny vzťah, ani právo, ale o rozhodnutie
súdu ako individuálny právny akt a právoplatné rozhodnutie tvorí tieţ prekáţku rozhodnutej
veci (res iudicata). Pre podanie určovacej ţaloby, ktorej predmetom má byť určenie
neplatnosti rozhodnutia súdu potom neexistuje ţiaden zákonný podklad, a preto je takáto
určovacia ţaloba neprípustná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 22. septembra 2010, sp.zn.
24 Co 92/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa
stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Uviedol, ţe keďţe
predbeţné prerokovanie nároku uplatneného ţalobou na základe ţiadosti ţalobcu, doručenej
ţalovanej dňa 19. augusta 2009, v čase prvostupňového konania uţ prebiehalo, nebolo
dôvodným, aby prvostupňový súd v zmysle § 104 O.s.p. vec postupoval Ministerstvu
spravodlivosti SR, ako to namietal odvolateľ, naviac v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. postúpeniu
veci muselo predchádzať uznesenie o zastavení tohto súdneho konania. Ustanovenie § 104
ods. 2 O.s.p. nebránilo prvostupňovému súdu vydať vo veci rozhodnutie, ktorým konanie
skončil. V danom prípade nedošlo podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k zrušeniu alebo
zmene právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda, preto úvahy ţalobcu
o nezákonnosti dotknutých rozhodnutí povaţoval za právne irelevantné. Za správny a právne
nespochybniteľný povaţoval i záver prvostupňového súdu, ţe dotknuté súdy predmetnými
rozhodnutiami o uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť súdny poplatok nijako neprekročili
svoju právomoc. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil, ţe súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí
nezaujali stanovisko k ţiadnemu z dôvodov podania ţaloby a ţalobu neprejednali z dôvodu,
ţe nemajú právomoc určiť neplatnosť právoplatného výroku rozsudku o poplatkovej
povinnosti. Mal za to, ţe návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
nie je a nemôţe byť návrhom na určenie neplatnosti právoplatného rozsudku. Namietal tieţ,
ţe prvostupňový súd nevyhodnotil dôkazy, na ktoré svojou ţalobou poukázal. V dôvodoch
dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe prvostupňový súd nijako nevyhodnotil dôkazy,
na ktoré svojím návrhom poukázal. Z tejto námietky dovolateľa nie je zrejmé, či namieta
nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania
nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999,
R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre
úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.).
Obsah dovolania svedčí aj o názore dovolateľa, ţe k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo tieţ v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací
súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm.f/ O.s.p. dáva odňatie
moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje
ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová