Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
baa/361614.f21da3.pdf
PDF · 111.07 KB
No categories available
5Cdo/286/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 286/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. E. H., 2/ L.
T.T., 3/ A. T.T.,
4/ J. T.T., všetkých zastúpených JUDr. J. H., proti žalovanému 1/ B., 2/ H. M., o neplatnosť
kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II, pod sp. zn. 10 C 47/2007, na dovolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 29. júna 2010, sp. zn. 14 Co 88/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. decembra 2008, č.k. 10 C 47/2007-124
zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali, aby súd určil, že kúpna zmluva
z 10. mája 1979 uzatvorená medzi A. T., L. T., A. T. a K. T. ako predávajúcimi a
Československým štátom je neplatná. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy
uzatvorenej 10. mája 1979, teda vyhovením žaloby by sa na ich právnom postavení nič
nezmenilo. Uviedol, že pokiaľ žalobcovia zotrvávajú na názore o absolútnej neplatnosti tohto
právneho úkonu, mali a mohli podať priamo žalobu na určenie vlastníckeho práva voči
žalovaným 1/ a 2/ ako súčasne zapísaným vlastníkom nehnuteľností, pretože jedine takýto
rozsudok je spôsobilým právne relevantným podkladom pre zápis (zmenu) vlastníctva v
katastri nehnuteľností. Dospel
k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vo veci vecne pasívne legitimovaní. Ďalej uviedol, že
argumentácia žalobcov prevzatá údajne z komentára k Občianskemu zákonníku platnému
v čase uzatvárania zmluvy, že nedostatkom slobody vôle nie je prípad, keď niekto robí právny
úkon v tiesni, ibaže ho v dôsledku takej tiesne urobil za nápadne nevýhodných podmienok
a v tom prípade spôsobí absolútnu neplatnosť právneho úkonu napriek skutočnosti, že tieseň
vo všeobecnosti vyvoláva len účinky relatívnej neplatnosti, nemá oporu v zákonnej úprave
platnej ku dňu uzatvárania zmluvy, teda k 10. máju 1979. V tom čase už platil Občiansky
zákonník, ktorý úpravu uvedenú v § 37 zákona č. 141/1950 Zb. neprevzal. Komentár citovaný
žalobcami platil podľa starej právnej úpravy a vzťahoval sa k vyššie citovanému ustanoveniu
§ 37 zákonu 141/1950 Z.z., ktorý v čase uzatvárania zmluvy už nebol platný ani účinný,
nakoľko bol zrušený zákonom č. 40/1964 Zb. Iba tieseň, ktorá dolieha na predávajúceho
takou intenzitou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil, za súčasného splnenia
nápadne nevýhodných podmienok má, a aj mala, podľa vtedy platného právneho poriadku,
ten následok, že od takejto zmluvy je a aj bolo možné iba odstúpiť. Dodal, že odstúpenie
od zmluvy podlieha premlčaniu podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej
trojročnej lehote, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (odo dňa
uzatvorenia zmluvy) a že žalovaný 2/ takúto námietku aj vzniesol. Poukázal aj na to, že inak
sa nedostatkom slobody vôle, ktorý spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, rozumie
nedovolený nátlak (fyzický alebo psychický), prípadne bezprávna vyhrážka zo strany druhého
účastníka právneho úkonu. Takéto konanie v predmetnej veci nebolo zistené a žalobcami ani
preukázané. Uviedol, že nebol zistený žiadny nátlak zo strany kupujúceho, naopak, zo strany
predávajúcich bola vyvinutá iniciatíva vedúca k odpredaju nehnuteľností v ich vlastníctve. Ak
podľa argumentácie žalobcov kúpnu zmluvu z 10. mája 1979 uzatvorili v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok, mali si uplatňovať svoje nároky, ktorých cieľom má byť navrátenie
predaných nehnuteľností späť do ich vlastníctva, podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. júna 2010, sp. zn. 14 Co 88/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Žalovaným 1/ a 2/
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, že súd prvého stupňa náležite zistil
skutkový stav veci, vec po právnej stránke správne posúdil a rozhodnutie patričným
spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie aj poukázal. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ
súd zamietne určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súčasne preskúmal žalobu z vecnej
stránky. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/ až 3/. Prípustnosť
dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že im ako účastníkom
konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. K odňatiu možnosti konať
pred súdom malo dôjsť podľa ich názoru tým, že odvolací súd uskutočnil pojednávanie aj
napriek ich nesúhlasu s pojednávaním bez ich právneho zástupcu, ktorý sa z pojednávania
ospravedlnil, pretože sa chceli k danej veci vyjadriť a doplniť dokazovanie. Navrhli, aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd potvrdil rozsudok
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa.
Žalovaný 2/ sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcov 1/ až 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov
1/ až 3/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Žalobcovia 1/ až 3/ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/
a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na žalobcami 1/ až 3/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti ich tvrdenia, že
v prejednávanej veci im bola odňatá možnosť pred ním (§ 237 písm. f) O.s.p.) konať.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobcom neznemožnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom
na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.
Žalobcovia 1/ až 3/ v dovolaní namietali, že odvolací súd vykonal pojednávanie aj
napriek ospravedlneniu sa ich právneho zástupcu z pojednávania pred odvolacím súdom a ich
nesúhlasu s pojednávaním bez jeho prítomnosti.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Dovolacia námietka žalobcov 1/ až 3/ je neopodstatnená. Z obsahu spisu, konkrétne
písomného podania žalobcov 2/ a 3/ z 27. mája 2010 (č.l. 147) vyplýva, že žalobcovia 2/ a 3/
ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní odvolacieho súdu z dôvodu ich pobytu
v zahraničí a zároveň uviedli, že nemajú námietky, aby sa pojednávanie uskutočnilo v ich
neprítomnosti. Súčasťou písomného vyjadrenia žalobkyne 1/ adresovaného odvolaciemu súdu
z 2. júna 2010 (č.l. 149) nie je ospravedlnenie jej z účasti na pojednávaní odvolacieho súdu,
ani žiadosť o odročenie pojednávania. Obsahom spisu taktiež nie je žiadosť žalobcu 4/, ani
právneho zástupcu žalobcov o odročenie pojednávania.
Dovolací súd zdôrazňuje, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne
a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
chápať tak, že súd nemôže konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že
súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý, aj keď bol riadne predvolaný,
nedostavil sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto
predpokladu vychádza aj ustanovenie § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Pokiaľ preto v danom prípade právny zástupca žalobcov
(ani žalobcovia) nepožiadali o odročenie pojednávania a odvolací súd za týchto okolností
pojednával v ich neprítomnosti, nedošlo k porušeniu žiadnych procesných ustanovení, ani
k odňatiu práva patriaceho žalobcom ako účastníkom konania. Postupom, ktorý sa nepriečil
Občianskemu súdnemu poriadku, nemohol odvolací súd žalobcom odňať možnosť konať pred
súdom. Žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti ich dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. preto
nie je daný.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť ani z iných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní neboli žalobcovia úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/a 2/ náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová