Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)930/361733.f351e6.pdf
PDF · 165.8 KB
No categories available
8Sžo/87/2010
Najvyšší súd 8Sžo/87/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a z členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci ţalobcu R. K., bytom v P., ul. U. č. X., zastúpeného Mgr. R. L.,
advokátom so sídlom v P., Š. X., proti ţalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného
zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, Pionierska ul. č. 33, Prešov, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.p.: KRP-179/DI-2-2008 zo 7. novembra 2008, o
odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. decembra 2009, č.k.
1S/3/2009-45, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 11. decembra 2009, č.k. 1S/3/2009-45, p o t v r d z u j e .
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 127,44 € k rukám
jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.2 písm. a/ a d/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie ţalovaného
uvedené v záhlaví tohto rozsudku v spojení s rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ,
Okresný dopravný inšpektorát Poprad z 2. septembra 2008 , č.p. ORP-673/DI-2-SK-2008
2
a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného
nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 252,69 € do 10 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.
Ţalovaný uvedeným rozhodnutím podľa § 59 ods.2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) odvolanie ţalobcu
zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu
Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, č.p. : ORP-673/DI-2-SK-2008 z 2. septembra 2008 –
ktorým ţalobca za porušenie ustanovenia § 3 ods.2 písm. b/ zákona NR SR č. 315/1996
Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zák.č. 315/1996 Z.z.“ alebo „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“) na tom
skutkovom základe, ţe dňa 2. júna 2008 o 10,15 hod. v Poprade na ulici M. pri hoteli „S.“
s osobným automobilom zn. Š F., EČ: P.-X. nerešpektoval zvislé dopravné značenie D - 57a
(pešia zóna) a B – 1 (zákaz vjazdu) s dodatkovou tabuľou „Zásobovanie povolené od 6.00
hod do 9.00 hod.“ bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa
§ 22 ods.1 písm. k/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu podľa § 22 ods.2 zákona
o priestupkoch bola uloţená pokuta vo výške 2000 Sk a zároveň podľa § 79 ods.1 cit. zákona
s poukazom na § 1 vyhlášky MV SR č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma
trov konania o priestupkoch, ţalobcovi bola uloţená povinnosť uhradiť trovy konania vo
výške 500 Sk spolu s uloţenou pokutou do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe krajský súd v danom prípade dospel k záveru,
ţe správne orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutia
sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukazujúc na ust.
§ 151n ods.1 Občianskeho zákonníka krajský súd konštatoval, ţe ţalobca má právo
nehnuteľnosti na ulici M. v P. uţívať tak, ako je upravené v darovacej zmluve zo 6.
decembra 1999, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 8. decembra 1999
pod č. V 3358/99. Zdôraznil, ţe ţiadna dopravná značka nemôţe obmedzovať ţalobcu vo
výkone zriadeného vecného bremena, uţívať nehnuteľnosti na ulici M. v P. a zároveň uviedol,
ţe ţiadna dopravná značka, ani jej účel v cestnej premávke nemôţe byť vykladaný v rozpore
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako je to v tomto prípade voči ţalobcovi, teda ţe
3
bude obmedzovať ţalobcu v jeho práve, ktoré mu vyplýva zo zmluvy. Záverom krajský súd
skonštatoval, ţe sa stotoţnil s názorom ţalobcu, ţe v jeho prípade ide o šikanózny postup
správnych orgánov voči nemu pri uplatňovaní zriadeného vecného bremena k nehnuteľnosti,
parc.č. X. a X. a rodinnému domu č.s. X. na parc.č. X. v kat. úz. P..
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal ţalovaný správny orgán v zákonnej
lehote odvolanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe zákon
o premávke na pozemných komunikáciách, účinný v čase spáchania skutku a Občiansky
zákonník sú dva samostatné zákony upravujúce dve odlišné oblasti práva, medzi ktorými nie
je vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Zákon o premávke na pozemných komunikáciách je
osobitný zákon, ktorý upravuje premávku na pozemných komunikáciách, práva a povinnosti
fyzických osôb, fyzických osôb oprávnených na podnikanie a právnických osôb, ako aj
pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí na úseku cestnej premávky. Občiansky zákonník je
rovnako osobitný zákon, ktorý upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb,
majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na
ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Ţalovaný
poukázal na skutočnosť, ţe v zmysle ust. § 13 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky moţno
ukladať aj povinnosti, a to: a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd
moţno upraviť za podmienok ustanovených Ústavou Slovenskej republiky len zákonom,
čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky upravuje zákonné obmedzenia základných práv
a slobôd, ktoré musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky,
čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, ţe pri obmedzovaní základných práv
a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na
ustanovený cieľ. Ústava vo vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou slúţi predovšetkým
na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Za tým účelom štát v ústave priznáva
jednotlivcom základné práva a slobody, ktoré majú povahu oprávnení. Ústava Slovenskej
republiky oveľa zriedkavejšie ustanovuje jednotlivcovi povinnosti, ktoré má voči štátu.
Výslovne ustanovené povinnosti nemoţno stotoţniť so všetkými povinnosťami, ktoré sú
v štáte potrebné pre zabezpečenie funkčného vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou.
Zdôraznil, ţe Ústava Slovenskej republiky sa zakladá na predpoklade, ţe jednotlivec môţe
4
byť zaťaţený povinnosťami. V článku 13 ods. 1 sa určuje jedna formálna a jedna materiálna
podmienka, ktorá sa pri ukladaní povinnosti musí splniť. Formálnou podmienkou súladu
povinností s Ústavou Slovenskej republiky je uloţenie povinností pri zachovaní pravidiel
určených pre ukladanie povinností. Povinnosť musí byť určená v uznanom prameni
práva, takým je: a) zákon, b) vykonávací právny predpis, ktorý je vydaný na základe
výslovného splnomocnenia ustanoveného v zákone a v rozsahu udeleného splnomocnenia,
c) medzinárodná zmluva uvedené vo výpočte čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ak priamo zakladá povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, d) nariadenie vlády.
Materiálnou podmienkou ktorá sa pri ukladaní ústavne konformnej povinnosti musí splniť,
je zachovanie základného práva alebo slobody. Ak sa povinnosťou poprie základné právo
alebo sloboda, materiálna podmienka čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je
splnená. Za popretie základného práva v materiálnom právnom štáte nemoţno označiť iba
zrušenie základného práva alebo slobody, ale aj uloţenie povinnosti, ktorej plnenie má za
následok, ţe základné právo alebo sloboda sa pre oprávnenú osobu stane nedostupné alebo
pred orgánom verejnej moci nevymoţiteľné. Podstatou povinnosti je zabezpečenie záväzku,
ktorý od jednotlivca moţno v demokratickom a právnom štáte vyţadovať vo verejnom
záujme na riadne fungovanie verejnej moci alebo na vytvorenie podmienok, v ktorých tretia
osoba, subjekt práva, bude môcť svoje právo riadne uplatniť. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe
kaţdé právo jednej osoby je vo svojej podstate konfliktné k právu inej osoby. Uplatnením
práva jedného sa obmedzuje dostupnosť iného práva pre osobu, ktorej sa právo priznalo.
Konflikt práv sa v právnom štáte rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej rovnováhy,
ktorá sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno z konfliktných práv
nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu. Poţiadavka spravodlivej rovnováhy je
súčasťou opatrení slúţiacich pri obmedzovaní práva na splnenie ústavnej podmienky dbať na
podstatu a zmysel obmedzovaného práva. Podľa druhej vety čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rad ústavných
noriem v taxatívnom výpočte výslovne uvádza formálne a materiálne podmienky, ktoré sa
musia splniť, aby sa príslušné základné právo alebo sloboda mohli obmedziť. Ţalovaný
s poukazom na čl. 20 Ústavy uviedol, ţe tento nebráni štátu prijímať zákony, ktoré povaţuje
za nevyhnutné, aby upravil uţívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečil
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Zásah do pokojného uţívania majetku však
napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo
všeobecného záujmu spoločnosti a poţiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.
5
Kaţdé opatrenie zasahujúce do práva na pokojné uţívanie majetku, musí nastoliť spravodlivú
rovnováhu medzi poţiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodrţiavania
základných práv jednotlivca. Zároveň musí existovať rozumný pomer proporcionality medzi
pouţitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje kaţdé opatrenie pozbavujúce osobu
vlastníckeho práva. Ţalovaný na základe uvedeného zastáva názor, ţe ţalobca ako účastník
cestnej premávky bol povinný uposlúchnuť príkaz vyplývajúci z dopravnej značky
umiestnenej na verejnej prístupnej komunikácii. Skutočnosť, či má vodič vozidla akýkoľvek
vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti umiestnenej za uvedenou dopravnou značkou je k platnosti
predmetnej značky absolútne irelevantný, pretoţe uvedená dopravná značka bola na danom
mieste umiestnená z určitého dôvodu, v súlade so všeobecným záujmom. Podľa stanoviska
Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Poprade bola pôvodná dopravná značka č.
D57a (pešia zóna) v máji roku 2008 doplnená o symbol B - 1 (zákaz vjazdu) s nápisom
„zásobovanie od 6 do 9 hod“ a doplnená o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase
moţný len s povolením MsÚ Poprad“. Uvedená zmena bola vykonaná na základe poţiadavky
MsÚ Poprad, ako príslušného cestného správneho orgánu z dôvodu nerešpektovania
dopravnej značky č. D - 57a (pešia zóna) a nárastu počtu vozidiel pohybujúcich sa v pešej
zóne.
Ţalovaný uviedol, ţe v ţiadnom prípade nespochybňuje skutočnosť, ţe ţalobca má
právo uţívať nehnuteľnosti na ulici M. v P. tak, ako je uvedené v darovacej zmluve zo 6.
decembra 1999, na základe ktorej bolo zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti v jeho
prospech. Nesúhlasil však s argumentom krajského súdu, ţe ţiadna dopravná značka nemôţe
obmedzovať ţalobcu vo výkone zriadeného vecného bremena uţívať predmetné
nehnuteľnosti, pretoţe zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti nezbavuje ţalobcu
povinnosti dbať na dopravné značky alebo dopravné zariadenia, uloţenú účastníkovi cestnej
premávky zákonom o premávke na pozemných komunikáciách. Uviedol, ţe výkon
zriadeného vecného bremena ţalobcu k danej nehnuteľnosti bol aj v danom prípade
umoţnený, a to doplnením dopravnej značky č. D - 57a (pešia zóna) a B - 1 (zákaz vjazdu)
o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase moţný len s povolením MsÚ Poprad“.
Podľa názoru ţalovaného, ţalobca aj napriek zriadenému vecnému bremenu k nehnuteľnosti
na ulici M. v P. v jeho prospech, ako majiteľ tam umiestnenej prevádzky, resp. ako obyvateľ
alebo vlastník tam umiestneného domu, bol povinný na vjazd do uvedenej zóny zaobstarať si
povolenie v tom čase MsÚ Poprad, s povolením ktorým by mal do zóny za
6
dopravnou značkou č. D - 57a (pešia zóna) a B - 1 (zákaz vjazdu) s nápisom „zásobovanie
od 6 do 9 hod“ a doplnenú o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase moţný len
s povolením MsÚ Poprad“ umoţnený prístup aj v inom, ako vyznačenom čase. Na
základe uvedeného ţalovaný uviedol, ţe podľa jeho názoru jeho postup ako aj postup
prvostupňového správneho orgánu v konaní o priestupku v predmetnej veci bol v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom, ako aj ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne a právne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ţalovaný zastával názor,
ţe ţalobca ako účastník cestnej premávky bol povinný uposlúchnuť príkaz vyplývajúci
z dopravnej značky umiestnenej na verejne prístupnej komunikácii. Skutočnosť, či má vodič
vozidla akýkoľvek vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti umiestnenej za uvedenou dopravnou
značkou je k platnosti predmetnej značky absolútne irelevantný. Toto tvrdenie absolútne
nerešpektuje vlastnícke alebo iné podobné práva, nezachováva ţiaden rozumný pomer medzi
pouţitými prostriedkami a cieľom a uţ vôbec nehovorí o spravodlivej rovnováhe, podľa
názoru ţalobcu moţno tento názor komentovať iba výrokom „Vlastníctvo je nič, dopravné
značka je všetko“. A naviac, dopravná značka nie je platná pre kaţdého rovnako, ak ostatných
vlastníkov nehnuteľností na M. ulici v P. dopravná značka neobmedzuje, ţalobca bol povinný
poţiadať Mesto P., aby mu povolilo uţívať nehnuteľnosť bez obmedzenia, čo je uţ
naozajstným šikanovaním občana. Krajský súd vec správne právne posúdil a ţalobca sa
konečne domohol spravodlivosti, nakoľko aj súd v rozsudku konštatoval, ţe obmedzeniami,
ktoré voči nemu presadzovala štátna aj miestna polícia, boli porušované jeho základné práva
a slobody. Ďalej ţalobca poukázal na časť odvolania ţalovaného, kde boli teoreticky
rozoberané formálne a materiálne podmienky, ktoré pri ukladaní povinnosti jednotlivcovi
musia byť podľa Ústavy Slovenskej republiky zachované, ale v ďalšom všetky tieto teórie
sám ţalovaný poprel, ak uviedol, ţe zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti
nezbavovalo ţalobcu povinnosti dbať na dopravné značky alebo dopravné zariadenia. Ţalobca
poukázal na rozsudok Nejvyššího správního soudu č. k. 5As 104/2008 – 45 zo dňa 14.
decembra 2009, a to v smere k splneniu materiálnej stránky priestupku a nutnosti jej
preukázania a odmietnutie paušalizovania tézy o tom, ţe materiálny aspekt priestupku je vţdy
zahrnutý v aspekte formálnom; podstatnou skutočnosťou je, ţe materiálny aspekt priestupku
7
je jedným zo základných atribútov definície priestupku a musí sa vţdy preukazovať a nikdy
nie prezumovať. Ani správny orgán prvého stupňa a ani ţalovaný neskúmali a vôbec sa
nezaoberali otázkou, ako bol konaním ţalobcu porušený alebo ohrozený niektorý právom
chránený záujem spoločnosti, ktorý by zohľadnil skutočnú mieru ohrozenia, a teda nebolo
preukázané, ako v prípade ţalobcu malo dôjsť k naplneniu materiálneho znaku priestupku
podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch. Zároveň ţalobca ţiadal, aby mu súd priznal náhradu
trov odvolacieho konania v sume 254,88 €, ktorej výšku v rámci písomného vyjadrenia
špecifikoval (za 2 úkony právnej pomoci).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu
odvolania ţalovaného /§ 212 ods.1 O.s.p./, a dospel k záveru, ţe tomuto odvolaniu nemoţno
priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
17. februára 2011 (§ 156 ods.1 a ods.3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
ţalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, č.p.: ORP-673/DI-
2-SK-99 z 2. septembra 2008 – ktorým ţalobca za porušenie ustanovenia § 3 ods.2 písm. b/
zákona o premávke na pozemných komunikáciách na tom skutkovom základe, ţe dňa
2. júna 2008 o 10,15 hod. v Poprade na ulici M. pri hoteli „S.“ s osobným automobilom zn. Š
F., EČ: P.-X. nerešpektoval zvislé dopravné značenie D - 57 a (pešia zóna) a B – 1 (zákaz
vjazdu) s dodatkovou tabuľou „Zásobovanie povolené od 6.00 hod do 9.00 hod.“ bol uznaný
vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods.1 písm. k/ zákona SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
8
o priestupkoch“), za čo mu podľa § 22 ods.2 zákona o priestupkoch bola uloţená pokuta vo
výške 2000 Sk.
Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 22 zákona o priestupkoch sa v zmysle ods. 1 priestupku dopustí ten, kto
a) ako vodič motorového vozidla prekročí povolenú rýchlosť ustanovenú vo všeobecne
záväznom právnom predpise o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky 3a) alebo
prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou,
b) vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, po jeho odobratí
alebo v čase zadrţania vodičského preukazu okrem prípadov, ak sa ho učí viesť podľa
právnych predpisov alebo ak sa podrobuje skúške z jeho vedenia,
c) ako vodič motorového vozidla s celkovou hmotnosťou prevyšujúcou 7500 kg nedodrţí
ustanovenie o obmedzení jazdy určené pre niektoré druhy vozidiel,
d) ako vodič sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil motorové vozidlo
alebo si nesplnil povinnosť účastníka dopravnej nehody ustanovenú v osobitnom
zákone, 3b),
e) ako vodič sa nezdrţal poţitia alkoholického nápoja alebo uţitia inej návykovej látky
po dopravnej nehode v čase, ak by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou, alebo
počas jazdy poţil alkoholický nápoj alebo uţil inú návykovú látku,
f) ako vodič sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva
dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi,
alebo ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi,
alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou
návykovou látkou, 3c) hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre
jeho zdravie,
9
g) ako vodič počas vedenia vozidla poţije alkoholický nápoj alebo uţije inú návykovú
látku, alebo vedie vozidlo bezprostredne po poţití alkoholu alebo uţití inej návykovej
látky, alebo v čase, keď by mohol byť pod ich vplyvom,
h) vedie vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si
privodil poţitím alkoholického nápoja alebo uţitím inej návykovej látky,
i) vedie vozidlo vyradené z cestnej premávky alebo vozidlo vyradené z evidencie
vozidiel, alebo vozidlo, ktoré nie je opatrené evidenčným číslom, ak tejto povinnosti
podlieha, alebo vozidlo, ktoré nespĺňa podmienky na pouţívanie v cestnej premávke,
j) neoprávnene pouţije osobitné označenie vozidla prepravujúceho ťaţko zdravotne
alebo ťaţko pohybovo postihnutú osobu alebo poruší zákaz zastavenia alebo státia na
mieste vyhradenom pre vozidlá prepravujúce ťaţko zdravotne alebo ťaţko pohybovo
postihnutú osobu,
k) iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h),poruší všeobecne
záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, 3d),
l) porušením uvedeným v písmene k) bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť
cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.
Podľa ods. 2 za priestupok podľa ods. 1 písm. k/ moţno uloţiť pokutu do 2000 Sk,
za priestupok podľa ods. 1 písm. c/ a d/ moţno uloţiť pokutu do 5000 Sk a zákaz činnosť
do 6 mesiacov, za priestupok podľa odseku 1 písm. a/, b/ a 1/ moţno uloţiť pokutu
do 7000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka, za priestupok podľa ods. 1 písm. j/ moţno
uloţiť pokutu do 10 000 Sk, za priestupok podľa ods. 1 písm. g/ a i/ moţno uloţiť pokutu
do 10 000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka, za priestupok podľa ods. 1 písm. e/, f/ a h/
moţno uloţiť pokutu do 15 000 Sk a zákaz činnosti do dvoch rokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového
stavu veci. Ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či konanie o priestupku bolo vedené takým
procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané
spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Zákon o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva
a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré
10
je upravené v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým zakotvuje
zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z priestupku má právo
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom, uplatňovať
skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi
ani k priznaniu nemôţe byť donucovaný. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená,
ţe správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti,
musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo).
Zákon o priestupkoch v ustanovení § 51 zakotvuje, ţe „ak nie je v tomto zákone
ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom
konaní“. V odkaze pod čiarou č. 4 uvádza zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok). To znamená, ţe správne orgány musia v konaní a pri rozhodovaní dodrţiavať
najmä základné zásady správneho konania (§ 3), ustanovenie správneho poriadku týkajúce
sa zisťovania podkladov pre rozhodnutie (§ 32 a nasl.) ako aj ustanovenia správneho poriadku
zakotvujúce finálne štádium správneho konania, t.j. vydanie rozhodnutia (§ 46 a nasl.).
V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho
konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1).
Z uvedenej zásady vyplýva, ţe správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné
postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv,
ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi.
Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe
ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je
premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, ţe správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný
vykonávať dokazovanie tak, aby boli náleţite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti
dôleţité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové
zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti
(presnosť zistenia).
11
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, ţe je právom správneho orgánu, ktorý vedie
konanie o priestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu
rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku).
Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie ako aj výber
dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného
s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní ako
aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch
zaloţené, taktieţ zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta
správneho poriadku). To však neznamená, ţe by správny orgán v prípade konania
o priestupku, ktoré má v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania
o trestnom obvinení nerešpektoval procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady
správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(uverejnený v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces.
Podľa čl. 1 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika
zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na
vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú
práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred zákonmi.
Keďţe Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
je medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v zmysle čl. 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky je postavený na úroveň ústavného zákona. To znamená, ţe
v Slovenskej republike má kaţdá fyzická a právnická osoba zaručené právo na spravodlivý
12
proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu ak by právo
na spravodlivý proces nebolo dodrţané.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré
subsumuje základné súdno-procesné princípy. V podobe ústavných princípov sú nadriadené
Občianskemu súdnemu poriadku a Trestnému poriadku. Zo štrasburskej judikatúry vyplýva,
ţe tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné.
Princípmi spravodlivého súdneho konania sú najmä princíp „rovnosti zbraní“,
„kontradiktórnosť súdneho konania“, „právo osobnej prítomnosti na konaní“ a „zákaz
inkriminácie vlastnej osoby“.
Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu.
Podľa písmena d/ cit. článku obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať
vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca
klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym
právnym poriadkom. Napr. v rozsudkoch K. proti Slovensku a L. proti Slovensku (rozsudky
sú z 2. septembra 1998), v ktorých išlo o právo na preskúmanie rozhodnutia o postihu za
priestupok súdom, Európsky súd pre ľudské práva vychádzal najmä zo zákona o priestupkoch,
ktorý je adresovaný všetkým občanom. Nejde o predpis, ktorý by bol adresovaný iba
obmedzenej skupine občanov a aj sankcie, ktoré boli v predmetných veciach uloţené (pokuty
vo výške 1000 Sk a 300 Sk) povaţoval súd za sankcie represívneho charakteru. Európsky súd
pre ľudské práva dospel k záveru, ţe ide o trestné veci (matiere penále, criminal matters) a to
bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.
Vo všetkých veciach, ktoré je moţné subsumovať pod pojem „veci trestného
charakteru“, musí mať osoba proti ktorej sa vedie konanie, moţnosť domôcť sa práva na
spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru.
13
Princíp „rovnosti zbraní“, t.j. ţe kaţdá strana v konaní musí mať rovnakú príleţitosť
predloţiť svoj prípad a ţiadna z nich nesmie byť podstatne zvýhodnená vo vzťahu k druhej
strane, platí aj v občianskoprávnom konaní a taktieţ pri preverovaní zákonnosti a postupu
orgánov verejnej správy súdom. Tento princíp musí byť premietnutý do celého procesu,
ak má byť proces spravodlivým.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcu išlo o vec trestného charakteru.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe v priebehu správneho
konania došlo zo strany správnych orgánov k závaţnému procesnému pochybeniu, pretoţe
ţalobca pred vydaním rozhodnutia nebol oboznámený s podkladmi rozhodnutia. Uvedená
skutočnosť mala za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivý proces.
Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, ţe správne orgány neoznačili, resp.
pre účely konania ani nezadováţili všeobecné záväzné nariadenie Mesta P., ktoré malo
upravovať povolenie vjazdu do horeuvedenej pešej zóny.
S ohľadom na horeuvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného okrem procesného pochybenia bolo vydané
zároveň aj na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Za účelom náleţitého
zistenia skutkového stavu veci bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy a iba po doplnení
dokazovania v naznačenom smere bude môcť ţalovaný vo veci ţalobcu opätovne rozhodnúť.
S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 250r O.s.p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri
novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech,
priznal náhradu za jeden úkon právnej sluţby podľa § 11 ods.1 písm. a/ vyhlášky
14
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení účinnom v rozhodujúcom období, a to za vyjadrenie k odvolaniu proti rozsudku
vo výške 120,23 € + režijný paušál za rok 2010 v sume 7,21 €, teda spolu v sume 127,44 €.
Za ďalší ţalobcom nešpecifikovaný úkon titulom právneho zastúpenia z dôvodu
nepreukázanie jeho účelnosti, náhrada priznaná nebola.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská